ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo spomienok na svetovú vojnu zachovaly sa mi len nemnohé, i tie v ďalekej hmle, sťa dusivý sen.

Po nekonečne dlhej a smutnej zime očakávali sme príchod jara v r. 1915 v obkľúčenej pevnosti Przemyšlu s rôznymi pocitmi.

Neodvratný pád pevnosti sami Maďari z Pešti a okolia budínskych vrchov očakávali s napnutím a istou zvedavosťou, a zajatie u nábožných a pohostinských Rusov predstavovali si čo najpríjemnešie pre naše vyhladovelé žalúdky.

Vyziably krajčír-cugsfíra denne sa zabožil, že Rusi celé dni budú vyzváňať od radosti a vítať nás prikrytými stolmi, kadekoľvek pomašíruje vyhladovelá posádka Przemyšla.

Vychudlý hostinský z peštianskeho predmestia s dvoma kaprálskymi hviezdičkami a patričnou úctou k 3 hviezdičkám nesmelo namietal čosi, prejavujúc strach hlavne z divokých kozákov; mal i obavy, že sme už dávno nedostali vojenský žold. Výplata opravdu dávno nebola, nikto sa jej ani nedomáhal, bo nebolo možnosti dačo kúpiť. A každý sa uspokojil s uistením p. feldvebla, že niet dostatok drobných peňazí a každý dostane, čo mu patrí, v ruských rubľoch.

Z celej kompánie po 7-mesačnom pobyte v rôznych podzemných skrýšach prvých šiestich pevností v Siedliske a po nevýslovných útrapách nebolo nikoho, komu by som sa mohol sveriť so svojimi tajnými myšlienkami.

Ako príslušníka 32. domáceho peštianskeho pluku hodil ma osud či náhoda do pracovného oddielu, ktorý na spomenutom účastku pri Siedliske zmenil úplne povrch zemský, premeniac lesíky, kopce a úrodné polia na najdômyselnejšie opevnenia, úkryty pre delá, chodby, skrýše atď.

A všetko to bolo marné. Hlad, vyčerpanosť a rôzne nemoce spečatily osud pyšnej pevnosti.

Márne boly všetky protiútoky i posledný na Jozefa, tri dni pred pádom pevnosti.

Nebolo pre nás už nijako vzrušujúce, že skoro po polnoci zalarmovali nás a kázali nám obsadiť prvé obranné zákopy, ako obyčajne s celou výzbrojou.

Uvelebili sme sa na svojich miestach ospalí a hladní, ako obyčajne. Málo nás zaujímalo i to, čo sa neďaleko pred nami v čiernej tme odohrávalo.

Streľba a hrmenie diel so všetkých strán sa rozvírily a unavení s nepatrným záujmom sme sledovali výklad p. frajtra, kľudného a dobromyseľného stolára, že naši s ohromnou presilou vyženú Rusov zo skladíšť v Medyke a prinesú dostatok potravy pre celú posádku.

Naše rýchlopaľné delá nad nami v bezprostrednej blízkosti neúnavne štekaly a len s námahou sme sa mohli dorozumeť.

Pomaly sa brieždilo a bolo možno v diaľke na rovine pred nami rozoznať pobehajúce postavy. Celé tlupy sa blížily k našim zákopom a zprvu ťažko bolo rozoznať, či to naši, či Rusi. Nebolo rozkazu strieľať, hoci guľky fičaly okolo nás a tlupy dobre bolo rozoznať cez strieľne.

V bezprostrednej blízkosti ktosi zvýskol od bolesti a upadol. Za ním mnohí sa svíjali v kŕčoch (epilepsia) a hneď zatým pobehávali pán veliteľ roty (doma pošt. úradník) a pán feldvébel (doma fiakrista) a nemilosrdne kopali „margirantov“, domáhajúc sa videť krv.

A opravdu len jeden bol ranený na ruke, ostatným stačil výkrik a ľaknutíe, aby upadli do bezvedomia. Bývalo to vždy v podobných situáciách a vždy prekričal p. feldvébel válečnú vravu svojím ošklivým nadávaním a rúhaním.

Chudákom sme pomaly závideli, keď ich odviedli, aby boli zavretí z trestu.

„No, čo im môžu urobiť?“ hovoril mi kolega-učiteľ spoza Tisy, ktorý silou-mocou chcel byť so mnou v dobrom. „Zastreliť ich, nezastrelia, poviazať ich nemajú čím, hladom ich nestrescú a keď ich aj zatvoria, nuž, za 3-4 dni ich Rusi vypustia.“

Kamarát Ferenc sa ohromne rozčuľoval a už z hĺbky duše nenávidel i vojnu i predstavených.

Býval ku mne priateľský, hoci i nedôveroval mi plne, tušiac vo mne Slovana. I začal, že mi závidí, že viem slovanské reči a že sa dohovorím s Poliakom i Haličanom, a že sa iste dorozumiem i s Rusmi.

Sotva dokončil, kričali na mňa menom, aby som ihneď strieľal. Skutočne valilo sa niečo na mňa, nad mojou strieľňou i pokúsil som sa streliť, lež darmo; flinta asi nenabitá alebo zatvorená, nereagovala na spúšť.

V tom výstrel, až mi v uchu zaľahlo. Kľudný pán frajter vystrelil i prehupol bleskurychle nad zákopy a celý udýchaný sa vrátil so zastreleným zajacom.

Ohromný vzruch v našom zákope a ešte väčšie oživenie. Pán frajter však opatrne ukryl zajaca pod zablatený plášť a nápadne krívajúc zmizol smerom k obvazišťu, resp. ku kuchyni.

S kamarátom Ferencom vzájomne sme si vytýkali, že sme tak skvostnú príležitosť prepásli. Ach jaký len bol ten zajac, ani medveď.

I túžili sme s Ferencom za p. frajtrom, aspoň triesky nasbierať, zápalku zapáliť, sohnať korenie, buď trochu soli. Ani pomyslenie, pod chvíľou došli dozerať p. lajtnant s felákom, či je každý na svojom mieste.

Neprítomného frajtra sme unisono omluvili, že upadol a ohromne kríva. To stačilo.

Zákopy pomaly oživly, došly tlupy, ktoré proti nám sa zdaly postupovať. Boli to naši; nestihli dojsť k ruským skladištiam, ale boli kruto odrazení a zahnaní. Nedoniesli žiadne zásoby, iba únavu a hlad a utrpeli ťažké straty.

Zákopové zpravodajstvo rozširovalo svoje poplašné zprávy, ale dali sme prednosť zdravému rozumu: Rusi nič nepodniknú proti nám; vedia, že máme zbraní a streliva nadostač, ale že preca sa vzdáme celkom zadarmo, bo pomierame hlady.

Opravdu, už je 6 hodín ráno preč, a nič nesvedčí, že by maly byť raňajky. Ani káva z cikorie, ani zapražená polievka z pripáleného loja neni hotová, kuchári zabalili kuchyňu, iste majú rozkaz utiecť do tylu.

Zmocnila sa ma únava a sklonil som hlavu nad neposlušnú flintu asi s takými snami, ako keď niekto na ceste zamrzne.

Ani príjemná vôňa zajačieho gulášu zrovna pod nos podstrčeného ma neprebrala; až Ferencove dva buchance ma postavily na nohy. Nebolo možné uveriť, že plný kotlík (2 l) by patril mne, že sa nemusím s nikým deliť, že do toho nerozkazuje ani šarža, ani nikto na svete.

Obsah plného kotlíka nenápadne zmizol a ku podivu jak sa chytro objavilo dno. Nebývalo to pri našej polievke, čaju a podobných pomyjách každodenných.

Kamarát Ferenc i po shltnutí jedla vedel predĺžiť pocit pôžitku a rozkoše: „Zjedol si i bobkový list? Mal som ich 5. A pohrýzol si i čierne korenie? I chrupavky z rebierok sa celkom dobre daly zjesť. Pravda? No, bolo to výtečné, hlavne nevoňalo to poľnou kuchyňou.“

I nápoj sa našiel, opravdovská konzervová káva dovŕšila hostinu a po celý deň sme sa vyhýbali našej kuchyni.

Kamarát Ferenc pod dojmom slávnostného obeda, na ktorom sám som nemal najmenšej zásluhy, zdôveril sa, jako pásol po mne, keď v prvé dni ľahko som sa dorozumel s domorodcami, kým ich nevyhnali z pevnosti, ľahko som od nich mával potraviny, hlavne ovocie, mlieko, hlásil som sa dobrovoľne za tlumača k Poliakom i Haličanom, chodieval som do vzdialených osád za známymi, a že ma považovali za podozrivého pansláva, ale že nič nenašiel v mojom batohu okrem šlabikárov poľského a ukrajinského a preto nič zlého o mne nášmu rotnému neudal.

Sveril sa mi so svojimi obavami pred neznámou krajinou i národom a požiadal ma o priateľstvo v dobrom i zlom.

„Budiž,“ reku, „ak myslíš, že sa naučím po rusky z mojich šľabikárov, ktoré som si vzal v meste na pamiatku, a že sa môžem dostať za tlumača k zajatcom, postarám sa i o teba.“

A tak stáli sme ako dvaja bratia 22. marca r. 1915 pri svite zas v prvých zákopoch slávnostne vyholení, voňavým mydlom vyumývaní a sýti (Ferenc sohnal všetko). So spokojným srdcom a pevnou nádejou do budúcnosti čakali sme pohreb pevnosti Przemyšla.

Pevnosti lietaly jedna za druhou do povetria. Pekelný hrmot, kotúč dymu zakaždým vyletel až k oblakom. Celá pevnosť vrela, praskala, svíjala sa v posledných kŕčoch.

„Zničiť zbrane! Náboje! Odznaky vojenské!“ Radostne sme poslúchali. Flinty, bodlá rozbíjaly sa o stromy, náboje a ostatné hádzaly sa do studne. Neslýchaná skaza kol dokola. Delá blízo i ďalej neprestajne chrlily oheň.

Veliteľ roty a felák poslední rozbili revolver a šabľu a hneď sa uberali preč, smerom k mestu.

Hrnuli sme sa ako stádo. Strhla sa na každom kroku bitka. V dedine rozbíjali zachovalé domky rad radom. Iste tu budú ukryté zásoby. Našli sme skutočne malý sklad delostrelcov, celkom neporušený.

V ohromnej tlačenici a zápase ulapili sme si konzervy a niečo ryže, len soli nebolo nikde.

Za našou dedinou, na voľnom priestore, shromaždili sme sa všetci z nášho účastku. Bolo nás na tisíce. Všetko otrhané, zamazané, vyziable a vyhladovelé. Nikto nechcel poslúchať. Žid-lajtnant, jediný dôstojník so šabľou a s revolverom v ruke vynútil poslušnosť a dal nastúpiť po častiach.

Vydali posledné mizerné zásoby jedla: 2 konzervy a za hrsť suchárov a odkázali nás na Rusov.

Rusi neprichádzali pre nás. Zjavili sa na obzore, priblížili sa asi 6 na koňoch, no ušli k mestu.

Konečne asi k poludniu pohol sa mohutný zástup smerom k ruským opevneniam. A šlo sa ľahko, bez únavy, hoci týždne sa riadne nespalo a nejedlo.

Všetky tváre vyjasnené, oči zvedavo hľadaly Rusov v ich pozíciách. S protiľahlého kopca rysovaly sa obrysy zničených pevností a čoskoro zmizly.

Došli sme k dedinke zpoly zničenej našou delostreľbou. Ženy a deti zo zachovalých domov zvedavo vystrkávaly hlavy a rúhaly sa nám.

Útočili sme na domy pre chlieb. Neochotne dávali, Maďarom vôbec nič, ba vyplazovali jazyk.

Šťastne sa mi podarilo kúpiť pol chleba za posledné korunky a div že ma zástup nezabil preň.

Museli sme sa s Ferencom ukryť pred dotieravými a naša spoločnosť nám zmizla z očú.

Ostali sme asi šiesti zabaviac sa s chlebom. A viac zajatcov ani nešlo, naša sloboda bola úplná.

Stmievalo sa a nevedeli sme, kam ďalej.

Bez zbrane po hradskej bolo odvážne a nebezpečné.

Pustili sme sa voslep a do tmy, stihli sme do dedinky temer na opačnej strane Przemyšla.

V dedine boli kozáci a stráž nám hrozila zastrelením.

Bez duše hupli sme prez plot do sadov a potme plazili sme sa pod okná, kde by nás vpustili, bo unavení pomrzli by sme v záhrade do rána.

Spoločníci ma silili vstúpiť do domu a prosiť o nocľah.

Ani pomyslenia. Úzke maďarské nohavice nás nedoporučovaly nikomu a asi po štyroch pokusoch o dobrotu ľudí špatne sme sa museli porozutekať po sade.

S Ferencom vrazili sme potme do opustenej maštale a privrúc dvere, uložili sme sa v málo pohodlnom válove.

Na šťastie ani psi ani domáci nás neprenasledovali.

Po dobrom týždni prevzali nás Rusi, pohli sme sa smerom ku Ľvovu pešo; za tri dni vyštudovali sme si sprievodcov Rusov a boli sme s nimi spokojní.

Celkom príjemne nás bavili, za peniaze nám obstarali i bielu kávu s pečivom, radi nám hlavne cukor predávali. Kamarát Ferenc našiel známych dôstojníkov a mal dosť peňazí. Vytrvaly nám až do Samarkandu.

Ferenc mal pravdu, dobre som sa hodil za tlumača na rajonovú kuchyňu, chodil som včas ráno za proviantom pre pár tisíc ľudí a na kuchyni bolo príjemnejšie ako surové tehly nosiť.

Zajatie v lágri ale nebolo nič príjemného. Jednotvárná, mizerná strava, ryby a kaša, ohromné teplo, malária, nemoce rôzneho druhu, ohromná úmrtnosť, až 90 rakví denne, odobraly i posledné nádeje.

Ale preca stalo sa niečo neobyčajného — dostal som z domu peniaze a Ferenc žiadne; preto zakaždým dostal svoj podiel, že sme sa konečne vyrovnali úplne.

Rozlúčili sme sa časom a nie po dobrom.

Preklial i hodinu, kedy sa ma zastal v Przemyšle, bo ma videl odchádzať so slovanským transportom do Ruska. Ani mi ruky nepodal, len uistil: „Domov, do Trenčína nechoď, obesia ťa, bo včera sme poslali domov po Červenom kríži udanie, že si zradil vlasť“… Na hrozbu som skoro zabudol a nezľakol som sa vôbec. Do svojho rozhodnutia vložil som všetku svoju nádej v šťastnejšiu budúcnosť. Osud si zas zahral s nami a nás transport v Moskve vymenili iným a viezli sme sa nie na západ, ale blízo k Onežskému jazeru, do krajov polárnej žiare. Robotili sme, namáhali sme sa s drevom na rieke Svirici a v zime nad Voľgou blízo Nižného Novgorodu, odkiaľ malému húfu nádejných dobrovoľcov podarilo sa nám ujsť samovoľne, na svoju päsť v zmätkoch letných mesiacov r. 1917 na Ukrajinu, kde sa formovala II. divízia.

Našli sme svoje miesta, potrebovali nás.

Za niekoľko mesiacov vyslúžili sme si prvú hodnosť svobodníka, či jefrejtora, a už sverili nám i nábor dobrovoľcov v lágroch.

Nekonečné bezodné blato v našej osade Berezanoch sme nenadarmo šliapali na cvičení i v službe; v pozdnú jeseň vybrali sme sa niekoľkí do rôznych gubernií za našimi zajatci Slovákmi ako emisári.

V Kijeve podelili nás radou, pokynmi i peniazmi. Nebola to ľahká úloha vybrať sa verbovať do vojska našich, keď už Rusi mali vojny po krk a bežali s fronty po svojom.

V Kijeve sme sa rozišli, len môj nový dobrý priateľ Rudko Kľačko sľúbil spolucestovať do Moskvy.

Od svitu striehli sme na vlak, bo ťažko bolo sa do vlaku dostať. Vojenskí zbehovia hemžili sa na všetkých stranách a museli sme byť opatrní.

Konečne náš vlak dochádzal do stanice, ale nezastal ešte na perone, už bol zaplnený vyskakujúcimi dnu nielen dvermi, ale i oknami, zaplnené boly i strechy vagónov i každé sebamenšie miesto vo vozňoch, chodbách i schodoch.

Márne sme behali po celej dĺžke osobného vlaku, nikde ani špendlík nepoložíš. Všade zvada, ba i bitka.

Pribehli sme až k rušňu, i tam sa poulapovali zbehovia, len na nárazníkoch za tendrom nebolo nikoho.

Chytro sme vyskočili na tieto nárazníky a vlak za malý okamžik sa i pohol. Šťastie, že Rudko bol mohutnej postavy a nahnúc sa na mňa, pritisol ma k tendru, aby som nespadol. Viac strachu som mal však o sumku, o vojenské vrecko s potravinami a vačok s peniazmi pod pazuchou.

Bol už koniec októbra, sňah pokrýval polia a my v letnej rovnošate hoci i v plášti, trpeli sme zimou. Ruky ziably a už nevládly držať sa za vyčnievajúce háky.

V tom topič snáď naschváľ pozdvihol hadicu a nielen uhlie, ale i nás nekresťansky polial.

Pol tela i tvár úplne premoklá a neni možné utreť sa rukou, lebo sletíš okamžite pod vlak.

Studená sprcha spŕchla na nás viackrát a nebolo možné vydržať, museli sme sa zriecť ďalej cesty na tendri; vystúpili a či sostúpili sme na väčšej stanici, tuším v Kursku.

Občerstvili sme sa vrelým čajom a začali sme sa zaujímať, kde by sa dalo vyspať. No, len na nádraží, ďalej ani krok do tmy, bo si stratený.

Nádražie a všetky miestnosti celkom zaplnené. Mimo vojakov ruských i niekoľkých v srbskej rovnošate plno občanov pekne vyobliekaných, dobre situovaných, zdánlive kľudných a pokojne očakávajúcich vlak na Odessu. Všade hrobové ticho, nik neprehovoril. „Nemožno mi nezdriemnuť, upadnem od únavy,“ hovoril som Rudkovi. „Nuž, ale kde, človeče“ — riekol, „veď niet miestočka voľného vôbec.“

Len na chodbe medzi dvoma dvermi nebolo nikoho. Položil som sumku na zem a sadol. „Len niet hlavu a nohy kam odložiť,“ poznamenal som, ale už Rudko dal mi ochotne svoju sumku pod hlavu a už sa aj točil so mnou svet, koľajnice letely do nekonečna, stĺpy sa mihaly rýchle za sebou, a kdesi ďaleko sedeli páni a panie na dlhých laviciach, fajčili a nič nehovorili.

Svetlá svietily, hluk sa zvýšil, ľudia sa tlačili k vlaku. Zbudili ma a môj Rudko po celé 4 hodiny stál nado mnou jako strážca a neprižmúril oka.

I my sme sa dočkali vlaku a veru stiesnení sme vystúpili v Moskve. Bolo po revolúcii, skoro sme sa dozvedeli podrobnosti a radili nám chodiť len po bočných uliciach, nerobiť sa nápadnými, bo medzi komunistami, pánmi Moskvy, je mnoho Maďarov.

Ponáhľali sme sa a čoskoro ma vtisol Rudko do úzkej bránky u svojich príbuzných.

Boli to Hunčíkovci, rodáci z Trenčianskej, mali továrňu a ujali sa nás ako svojich.

Skoro nás zasvätili do tajov nových poriadkov, ako ich zničili a pripravili o všetko. Na druhý a tretí deň vyhľadali sme ďalších Slovákov a tí netajili svoje obavy nad našou smelosťou ísť do odľahlých miest za dobrovoľcami.

Ťažko sme sa lúčili s krajanmi a potom s Rudkom, bo len sám som šiel do Nižného Novgorodu. I tu to vrelo, na každom rohu mítingy, rečnilo sa a potom zabíjalo a kradlo.

Mal som sa hlásiť u generálneho gubernátora, ale ma neprijal. „Nuž,“ reku, „kto je jeho zástupcom, aspoň u neho, aby som mal papiere v poriadku.“ Potvrdili mi, o čo som ich žiadal a poznamenali, že gubernátora pred chvíľou úkladne zabili a najlepšie bude odísť k čertu a netúlať sa nemilobohu po újezde. „Svrchovane nebezpečné.“

I vybral som sa hneď parníkom cez Voľgu na Mochové Hory, kde som pracoval na píle jako zajatec.

Boli tam, ako som ich kedysi nechal, asi 6 Slováci: Lipták, Spišiaci a Zemplínčania. Môj Lipták práve si čistil cugsfírske hviezdičky a bol celý v rozpakoch, či opravdu žijem a či by to bolo možné prísť domov so zbraňou v ruke. Ostatní valili špatné pohľady po mne a kliali, že sú ešte krvižížniví, ktorí predlžujú vojnu. Jediný Čech, na ten čas kuchár, ani pomyslieť, lebo mal vo výhľade dobre sa oženiť. Čím viac som im hovoril do duše, tým zaťatejší boli. S ťažkým srdcom som odišiel, ale i vrátnik klial čosi, keď sa dozvedel o mne a vybehol, bo nechcel veriť zpráve, že sbieram dobrovoľcov.

Vrátil som sa do mesta a hľadal skupiny i jednotlivcov v lágroch, pri práci i u gazdov.

Celé dva týždne som strávil v okolí N. Novgorodu a týždeň ešte v meste, kým som si sohnal nie sto, ani pädesiat, len sedemnásť dobrovoľcov, ale boli to hodní, skutoční dobrovoľci.

Najviac starosti mi robil kolega-učiteľ. Sohnal som ho v nemocnici s prestrelenou, bezvládnou rukou. So sopätými rukami ma prosil, abych ho vzal so sebou. On bol najšťastnejší zo všetkých, keď sme sa usalašili v tepluške a pri horiacom polene uprostred vagónu každým tresnutím koľajníc blížili sa k západu, blíž ku svojim a priadli ružové sny o radostnej budúcnosti, ktorú sme už len-len držali v hrsti.

Dohováral mi priateľsky úradník na Odbočke Nár. rady v Kijeve, že som mal malý úlovok, že 17 dobrovoľcov je málo. Kde sú ostatní? Pomaly uznal, keď som podrobne rozpovedal, čo všetko som zažil na šumnej Volge. Len sa náramne divil, keď som vyložil na stôl temer všetky peniaze, čo som mal na útratu. „Drahý bratre,“ hovorím, „mal som smolu s tými peniazmi, nik ich nechcel prijať, že sú falošné. Raz na trhu strhla baba krik, že som musel utiecť. Sám som tomu nerozumel, až raz, keď som preobliekal do čistej košele, nuž košeľa i ruka a prsia samá červená barva. Spoznal som, že mi červené cárske bankovky obledly a nik ich neprijímal…“

Život po mojom návrate k 7. pluku Tatranskému v Berezanoch sa podstatne zmenil.

Ukrajina sa chvela zmietaná bojmi, boľševici dobýjali sa so všetkých strán a zaháňali i cez našu osadu obrancov samostatnej Ukrajiny: hajdamakov. Nebolo radno ani len vykuknúť na ulicu. Krásneho dňa pred svitaním v bezprostrednom súsedstve, že sme cez stenu všetko vypočuli, boľševici vyzbíjali židovský krám, ztýrali domácich a šťastie, že nepodpálili.

Naša domáca, stará židovka, i s dcérou na kolenách modlikaly o pomoc a ochranu. Vydatá dcéra s 3-ročným synkom po rozídení sa s mužom s celým majetkom (2 punčochy zlatých i strieborných mincí) pobádala ma k úteku do Ameriky k rodine, skladajúc vo mňa všetku dôveru.

Oslnilo ma bohatstvo, ale vzbúril sa cit povinnosti, hoci náhle vzplanuvšia túha dostať sa preč z ruského pekla a možnosť skoršieho návratu domov k svojim rozvírila túžby dosiaľ neuvedomelé. Na druhý deň po pogrome v našej osade prišli židia z blízkeho mestečka Jagotina na výzvedy.

Naša stará židovka nás do neba vychválila, že sme ich, traja kvartíranti po zuby ozbrojení, strážili a bránili proti boľševikom. Zasypala nás modlitbami i požehnaním. Ponúkané pirožky so sekaným mäsom nadovšetko chutnaly.

K večeru prikradol sa i opustený zať Salamon Izák (s bajúzami) a Izákova sklamaná žena po zakročení matkinom sobrala pasy, peniaze i synka a vrátila sa k opustenému rodinnému krbu.

Duša nášho dobrovoľca prestála v tieto časy rôzne zmeny. Mnohí nevydržali pokušenia, prestali dôverovať dobrovoľnej, ale tuhej discipline bratskej. Mnohí bratia Slováci ušli zvábení boľševickým rajom k našej škode a do vlastnej záhuby.

Na Sibiri, dohoniac nás, niektorí zvestovali strašnú záhubu mnohých bratov a zachránivší sa modlikali, aby sa k nám mohli navrátiť. No, prišli pozde, ich pokanie za zradu vyznelo väčšinou na prázdno, i tých, čo sme prijali, vzali sme len ako občanov na prácu. A toľkokrát opisovaný život v tepluškách pohybujúcich sa pozvoľna, niekde len násilím, tiekol všedným tokom z Ukrajiny po breh oceánu, hnaný jedinou túhou: len a len domov.

Žiadne úklady partizánov i domácich, nebezpečia ani rozmanité nemoce neutlumily tlkot srdca zrýchlujúci sa túhou po domove.

Oslobodenie vlasti i zvestovaný príchod poslov z domova zdály sa byť mnohosľubnými, ale nenašly inej ozveny v mojej duši, snáď len ako u umierajúceho dôstojníka v poviedke Tolstoja (o bitke u Azova): „Poteš sa, synu, tvojou obeťou zachránila sa bašta pevnosti, je v našich rukách…“

Ale transporty nemocných, evakuovaných na jar r. 1919 do oslobodenej vlasti, staly sa neklamným dôkazom, že niekde prestaly prekážky a nám, zakliatym, možno si podať ruky so svojimi rodnými doma.

I zatemnila sa mi myseľ. Zabudol som, jakú závratnú vojenskú kariéru som urazil. Po 13-mesačnom nosení prvej pásky vojenskej hodnosti sypaly sa za sebou rad-radom, všetky poddôstojnícke i tri dôstojnícke: za udatnosť a statočnosť.

Neprekonateľná túha po vlahom pohľade drahých bytostí v závratnej diaľke doma i živelná túha dozvedeť sa o ich osude ubily duševné sily a hlásil som sa neschopným k službe.

Dlháň štábny lekár s vysoka si ma premeral, poklepkal a neuznal za spôsobilého k predčasnej evakuácii do vlasti, len prideliť kázal k hospodárskej službe.

Čo ešelonný hospodár mal som potom na starosti ešelonnú pekárňu a dva vagóny mäsa zmrzlého na kameň od neslýchanej zimy sibírskej.

Krutá zima a vysilujúca služba na magistrále (mnohí ju dnes bagatelizujú, neznajúc tvrdé podnebné i ostatné pomery) kládly na zásobovanie zvýšené požiadavky a bolo to starostí s doplňovaním, lebo keď peniaze novej Kolčakovskej vlády prestaly platiť, nútení sme boli rekvirovať.

I spoznal som ruského kňaza: sviaščenníka, veselého spoločníka, ktorý pri prvom stretnutí netajil sa so svojou náklonnosťou k tak vzácnej osobnosti, ako je ešelonný hospodár.

Bol dosť obratný i príjemný, aby som časté návštevy nezunoval, hoci moje zásoby cukru a iných drahocenností nápadne sa stenčily.

A keď už zaplavila boľševická pohroma celú Sibir až ďaleko za nás, keď prchajúcu armádu bielych bezohľadní červení temer pred našimi zrakmi dobíjali a okrádali, prisťahoval sa milý pán pop s rodinou, manželkou i ovdovelou dcérou a priviedli i jedinú cárovi vernú učiteľku, aby sverili svoj osud do našich rúk.

Aby sa nám dobre doporučili, všetky so sebou z domu prinesené zásoby pripravili a vystrúhli takú hostinu, že nikdy pred tým ani potom som nič takého nevidel.

Boľševici tiahli ohromnou presilou, znali sme nebezpečie, ktoré nám hrozilo od regulárnej armády i od partizánov, ktorí nestydato temer do okien sa nám tisli.

S napnutím sme sledovali, jako posledné ešelony za nami smerom k boľševickej záplave nás pomaly, ale iste predbehujú, a my z prvých stávame sa poslednými. Už len posledný obrnený vlak a my.

A čo potom? No, nejak to už len dopadne.

Nebolo možné ani domysleť. Náš štábny klasný (osobný vagón 2. triedy), kde mi patrilo celé oddelenie, len tak vrel a šumel od hlučnej zábavy.

To naši milí hostia hostili nás, domácich, z posledných svojich zásob usporiadali nám hostinu.

Ryby solené, údené, varené, pečené, rôzne mäsá, múčniky, sudová kapusta, zaváranie, smetana v mištičkách rôzneho tvaru. K tomu vrelý čaj a zmrzlina. Opravdu zmrzlina. Vonku treští mráz, ja po kuchyni sháňam sadlo pre stráže, aby si líca namazali, a oni si pochutnávajú na ananasovej zmrzline.

Naschvál som sa zabavil v službe a došiel som ku koncu hostiny, kedy nálada dostúpila vrcholu. Mimo veliteľa práporu kapit. Zachara s paňou, ktorý našou strážou lapených červených špehúňov vyšetroval, boli v kruhu milých hosťov adjutant, dôstojník výzvednej služby so značnou zásobou docela slušnej pálenky, zdravotný dôstojník a dôstojník guľometčík.

Vstúpiac k hodujúcim, pozdravil ma prísny abstinent pop s nádobou objemných rozmerov, plnou pálenky, a rozjasnený vyhlásil slávnosť môjho zasnúbenia s jedinou, cáru vernou kolegyňou.

Moji známi sa výborne bavili na môj účet a sám som sa silil do nálady, hoci práve vtedy bezprostredne pri nás zastal náš obrnený vlak, nútený opustiť súsednú stanicu pred tvrdým náporom boľševikov. Inu sa to začína.

Vonku značné oživenie, naši dôstojníci nenápadne zmizli na svoje miesta a sám som prevzal úlohu domáceho pána a zaviedol spoločnosť do svojho uzavretého oddelenia, kde som chránil majetok ešelonu a v tom blízko miliona Kolčakovských rubľov.

Hostia už unavení útekom, zbití zlou predtuchou, túžili po odpočinku. Uvoľnili sme im dostatok miesta v pohodlnom a dobre vykúrenom osobnom vagóne.

Len pop neustal vo vystrájaní a celkom vážne vyhlásil, že barišňu učiteľku musí si vziať niekto zo slobodných pánov za manželku, ináč, ako slobodná, nemá prístupu do príbytku, kde muži bývajú. Slečna, aby dokázala svoje kuchárske umenie a snáď i súhlas, priniesla za umyvadlo zmrzliny s poznamenaním, že porcia, ktorej celé odpoludnie venovala, patrí výlučne mne.

Ale osud rozhodol a vytrhol ma z trápnej situácie; náš vlak sa pohol k osudnému Nižne-Udinsku a tu vyzul ma z mojej hodnosti hospodára, bo pre neprekonateľné prekážky opustili sme ešelony a peši sme udrali k východu.

Prišiel som o všetok súkromný majetok i o poznámky z Przemyšla, zo zajatia i z legie. Len ešelonný poklad, blízko 800.000 rubľov, a svoju zbraň som zachránil. Na hosťov ani nebolo času mysleť, zmizli v N. Udinsku na stanici, bo i tu nás so všetkých strán obstreľovali.

A neuvidel som ich viac, len sl. učiteľku som zazrel z okna teplušky, ako stála na perone v Irkutsku a slzila za naším transportom rušajúcim na východ, k Vladivostoku.

Bola bledá, zničená, kruhy pod očami a hlasite vzlykala. Brat Ján z Brezovej, iste potomok bezcitných Tatárov, sa mi hlasite smial, že si nechránim snúbenicu. Ešte dlho sa mi smiali pre zásnuby.

Úprimne mi jej bolo ľúto, vedel som do kosti precítiť tú škrtiacu opustenosť a samotu.

Práve v Irkutsku som prebdel jednu noc na ulici pred nádražím, i dnes si nerád na to myslím.

Pred našimi zrakmi napadli boľševici ešelon našich temer bezbranných delostrelcov vtedy, kedy dostatočne vyzbrojené ešelony ostaly na vzdialenej sriaďujúcej stanici v Innokentjevskej.

Sprevádzal som br. veliteľa roty Rudolfa V., ktorý mal vyhľadať veliteľa pluku R. Gajdu niekde v Mariinsku, či Novo Nikolajevsku. Kým si opatril patričné dokumenty, strhla sa panika na perone pri pripravovanom útoku červených na izolovaný delostr. ešelon, a prchajúci z nádražia vyrazili nás na ulicu. Bezbranní, s 2 ťažkými kuframi uchýlili sme sa do služebného vlaku, ktorý dopravoval železničiarov z hl. nádražia na sriaďovaciu stanicu.

Služebný vlak bol preplnený a stál pripravený k odchodu. Nevideli sme nič, len zblízka očuli prudkú streľbu, rachot guľometov i výbuchy granátov. Odsúdení k nečinnosti vyčkali sme konec streľby, bo i pod naším vagónom bolo plno boľševikov.

Obecenstvo o prekot ušlo z vozňa a po utíchnuvšej streľbe pustili sme sa k našim. Hrôzu krvi a ranených i mrtvých sme našli. Ponúkali sme svoje služby, ale za nejaký čas na diplomatické zakročenie ešelon pohol sa na východ. K našim do Innokentjevskej sme nemohli, bo na zprávu o boji tiahli útokom na mesto. Zreteľne bolo čuť od Irkutu paľbu. Boli sme nútení s br. vel. roty i br. komisárom Emilom G. prečkať celú noc pod stĺpom elektr. svetla pred nádražím irkutským, kde stále sa rojili čety červených, ktorým sme dobre rozumeli, lebo hovorili maďarsky. Boli sme podozriví jednému z nich, prišiel sa presvedčiť, čo robíme. Ležali sme spokojne ďalej. Svetlo nesvietilo, nevidel naše červeno-biele stužtičky na čiapkach, nič mu nenapadlo, bo nenašiel zbrane u nás.

Po nekonečne dlhej noci svitalo a uchýlili sme sa do vagóna francúzskeho komandanta.

Za tým nasledovala šialená jazda pod bielou vlajkou v mimoriadnom jednovozňovom rýchliku, bo 3 ministri — boľševickí komisári Litkin, Sibirjakov a mne neznámy priali si vyjednávať s veliteľom Gajdom.

Naši im neverili, bojovalo sa ďalej.

Povolanejšl ocenia obete prinesené v záujme nášho oslobodzovacieho hnutia.

Spomeniem si len, že konečne svitol deň a došla i pre nás loď a zdraví, roztúžení prekročili sme hranice v južných Čechách.

Mohlo to byť krásne, keď sme prechádzali hranice; chlapci pristavili vlak, osvietili okná sviečkami a povybehúvali, aby pobozkali prvú hrudu oslobodenej vlasti.

Ja som slzil, bo som myslel na tých, ktorých som tak mal rád a ktorí sa s nami nevrátili.

Prijalo nás Komárno, ale mnohí sme tam nevydržali i roztratili sme sa potichu, kradmo za svojimi.