ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nakoľko slovenský národ pod pánstvom uhorskej koruny v poslednej dobe pred vojnou bol všestranne zotročený, ukázala nám jeho aktívna a pasívna účasť vo svetovej vojne. Hneď pri začiatku líčenia svojich spomienok musím zdôrazniť, že nebyť našich českých bratov s ich vyspelou národnou tradíciou a odporom proti dvojjedinému mocnárstvu dynastie Habsburskej, nikdy by nebol dosiahol slovenský ľud svojho oslobodenia.

Sám pochádzajúc z číročistej a národne uvedomelej slovenskej obce Smrečian pri Lipt. Sv. Mikuláši, kde pôsobením ev. farára, terajšieho biskupa Vl. Čobrdu a jeho otca tiež farára spolu s oddanými učiteľmi Koryčánskym a jeho nástupcom Alex. Pepichom (teraz šk. inšpektor) vedelo sa úspešne odolávať maďarizačným snahám tehdajšieho režimu, odchádzal som do strednej školy s vedomím patričnosti k slovenskému národu. Napriek tomu musím priznať, že duch maďarských škôl vplýval i na mňa, a ako študent postupne stával som sa národne ľahostajným, kým drtivá skutočnosť osudu ma neprebudila.

V januári roku 1911, ako kandidát 3. ročníku učit. ústavu v Leviciach, bol som nútený na vlastnej koži skúsiť maďarskú národnú snášanlivosť, keď pod ťarchou okamžitého prepustenia z učiteľského ústavu a zákazom prijatia do iných škôl bývalého Uhorska musel som dať prehlásenie len preto, že pri revízii sa dokázalo moje hlásenie k slovenskej materinskej reči. Boli sme takí dvaja. S ťažkým srdcom som podpisoval ako osemnásťročný mladík prehlásenie, že moja materinská reč bola vždy maďarská a udávanie slovenčiny sa zakladalo na omyle. Tu uvedený násilný akt ma donútil k uvažovaniu, lebo som trpko cítil pokorenie svojej národnosti. Prebudil som sa. Tomu môžem ďakovať, že som odolával naďalej stálemu naliehaniu na pomaďarčenie môjho priezviska; veď i povinnú jednu korunu na kolok chcelo mi riaditeľstvo školy láskave venovať.

Dostal som sa za učiteľa na. r. k. ľud. školu v Lipt. Sv. Kríži, kde som mienil pracovať poctive i za svoj slovenský ľud. Stretol som sa s prekážkami tam, kde som ich vôbec neočakával. Môj cirkevný predstavený, pôvodom číročistý Slovák, hatil ma v týchto snahách, a niekoľko ráz ma napomenul, ba aj pohrozil, aby som nesvolával žiadne schôdzky, že on o nich vie a nestrpí, aby r. k. učiteľ v krajine Marianskej nepracoval v intenciách vlády. Nevoľky som porovnával mne známych farárov evanjelických a katolíckych, ktorí z nich idú s ľudom, z ktorého pochádzajú a medzi ktorým žijú.

1. okt. 1913 uvítal ma v Košiciach 9. honv. (domobran.) pluk, u ktorého som mal stráviť jeden rok. Tu by som len chcel potvrdiť, že poturčenec býva vždy horší od samého Turka. Nemal som ani tu pokoja, lebo v dôstojníckej škole p. nadpor. Schreiber, rodený Nemec, trápil a prenasledoval ma pre panslávizmus, ktorého som sa mal dopustiť tým, že s obyčajným vojakom, so mnou zrodneným, som sa rozprával na ulici v Košiciach po slovensky. Len svojmu veliteľovi kap. Némethovi môžem ďakovať, že som složil dôstojnícku skúšku s úspechom. Je samozrejmé, že svoje národné smýšľanie som si musel nechať pre seba.

Vypukla vojna. Ako aktívne slúžiaci tiahol som s 3. práporom 9. honv. pluku hneď v auguste 1914 do poľa proti Rusku. Stačil mi jeden mesiac a 14. sept. 1914 dostal som sa ako nemocný červienkou pri ústupe rakúskej armády do rúk kozákov v meste Javorove. Ačkoľvek som si prial soznámiť sa s ruskými bratmi, preca som sa obával zajatia a preto nesnažil som sa dostať na druhú stranu fronty. Veď, akú predstavu som mohol mať o Rusku, keď maďarskí vojaci zajatým Rusom priväzovali ruky za chrbátom, že im až krv nabehla na utiahnutých miestach. V očiach Maďarov to neboli váleční zajatci, ale zločinci a podľa toho s nimi zachádzali, pľujúc im do očí a podobne. Nazdával som sa, že s našimi v Rusku je ešte horšie, že ich posielajú rovno do olovených baní na Sibíri.

Večer prvého dňa zajatia konal sa môj výsluch v ruskom štábe. Aké milé prekvapenie, keď na priznanie slovenskej národnosti úplne bratsky spolu s ruskými dôstojníkmi som povečeral. Tu mi predostreli časopis Russkoje Slovo, v ktorom bol nárys novej Europy, vidím čosi neuveriteľného, vidím novú Čechiu doplnenú územím tehdajšieho Hornouhorska. Bol to útvar už veľmi podobný terajšej československej Republike. Divili sa, že ako Slovák — Slavian nepoznám azbuku; prečítali mi článok „O razdelení Avstro-Vengrii“, smysel ktorého som celkove pochopil, ale o možnosti uskutočnenia niečoho tak veľkolepého som silne pochyboval. Sen — vidina, ktorá ma už neopustila, lež vyžadovala času, premýšľania, obodrenia, presvedčenia a určitej odhodlanosti, aby som sa neskoršie tiež stal dobrovoľným členom československého vojska v Rusku.

Avšak koľkej trnistej cesty, koľkého sabezaprenia a koľkej oduševnosti sa vyžadovalo, aby výchovou školskou nadobudnutý náter protiruský sotrel sa v dobe, keď i oddaní a otvorení vyznavači rusofilstva, čakajúci spásu jedine od Ruska, v neblahých pomeroch carizmu sa úplne sklamali. Veď si len predstavme, že v bratskom slovanskom štáte bolo treba ustavičných námah a intervencií, aby zajatci Česi a Slováci mohli bojovať v svojom vojsku včlenenom do rámca ruskej armády. Keď prišla nejaká zpráva o hrdinných činoch Českej družiny, srdce radosťou plesalo a človek chcel byť už medzi nimi; tu však došiel lístok s fronty priateľovi v zajatí, v ktorom sa ponosuje na nepochopenie ruského načalstva a na mnohé nespravodlivosti voči nim konané, čo bolo v lístku naznačené viacej len medzi riadkami. Hneď dobrá zbraň pre austrofilov. Ujal sa vo všeobecnosti pre Rusov názov „Bagán“, čím vyjadrovala sa trpkosť, sklamanie, nedôvera a ľahostajnosť voči ruským a i voči našim záležitostiam.

Keď k tomuto obrazu podotknem, že mnohí ruskí dôstojníci prihlásivším sa do vojska dobrovoľcom vytýkali ich horlivosť, že Rusko má dosť svojich vojakov, že nás nepotrebuje, ba priamo menovali našich dobrovoľcov zradcami cisára, je jasné, akú nadľudskú prácu museli prekonávať prví hlásatelia boja za čs. samostatnosť. „Austrijec“ — to bolo všeobecné pomenovanie každého príslušníka Rakúsko-Uhorska nielen u prostých ruských ľudí, ale aj u inteligencie. Veď nás nepoznali, spytujúc sa často na jazyk austrijský. Hľa, pomery, medzi ktorými sa budovala čs. armáda v Rusku.

V októbri 1914 dostal som sa do Samarkandu a zároveň do bližšieho styku s bratmi Čechmi. Tu musím konštatovať, že vtedy ani medzi Čechmi sa nejavil veľký záujem o aktívnu účasť v bojoch proti Rakúsku. Prišiel raz istý ruský dôstojník, v novembri 1914, s priamou výzvou ku vstupu do ruskej armády so sľubom ponechania dosavádnej hodnosti. Výsledok — žiadna prihláška z celého Samarkandu.

V decembri 1914 všetkých zajatcov slovanských národností premiestili do mesta Skobeleva, kde vraj dostaneme úplnú voľnosť. Áno, voľnosť na dvore kasárne až do brány, za ktorou sa javila sloboda a cez ktorú mohol prejsť človek len so zvláštnym povolením a v sprievode ruského vojaka-konvoja. Ináče spomínam vďačne na toto mesto; ono mi dalo príležitosť úplne oboznámiť sa s mentalitou takmer všetkých slovanských národov a sblížil som sa s bratmi Čechmi. Napriek počiatočným nedorozumeniam, ba i srážkam, preca len Česi boli tí, ktorým ďakujem za preporodenie sa v povedomého Slováka a Čechoslováka. Spomínam na blahodárnu činnosť všetkých členov kancelárie „Spravočnoje byro dľa vojennoplenných“, medzi ktorými som pracoval i ja. Spomínam obzvlášte na vedúceho kancelárie br. Vojtíka, na tichého neúnavného pracovníka br. učiteľa Höfera a na agilného a do zajat. tábora dochádzajúceho br. Davida (teraz poslanec), ktorým podľa mojej mienky patrí najväčšia zásluha o úspešný výsledok práce v Skobeleve za čs. národnú vec.

Za začiatok buditeľskej práce medzi zajatci v Skobeleve považujem oslavu Majstra Jána Husa v roku 1915. Počiatočný výsledok medzi Slovákmi (v počte asi 400) bol takmer negatívny. Vo väčšine dobrí veriaci katolíci nemohli pochopiť, prečo Česi oslavujú kacíra; vraj len brojil a násilenstvám učil proti svätej cirkvi rim. kat. Uznávam, že i sám som sa nachádzal v tejže ideologii, lenže som dostal podnet, aby som sa o život Husov bližšie zaujímal. Čoskoro zrevidoval som svoj názor a Majster Ján Hus stal sa mi svätcom, národným mučedníkom a symbolom lepšej budúcnosti i môjho národa. V tomže čase v lete r. 1915 bol prevedený súpis učiteľov-zajatcov slovanských národností z celého Ruska. V časopise Russkoje Slovo sme sa dočítali o úmysle, aby všetci boli koncentrovaní v Moskve, kde sa mali stať poslucháčmi univerzity cieľom nadobudnutia patričných vedomostí priamo u prameňa, v ruských dejinách, literatúre, filozofii, aby potom títo apoštolovia vo svojich zemiach propagovali ďalej slovanské sjednotenie a sbratrenie. Návrh pozdejšie vláda zamietla pre niekoľko milionov rubľov. Veľká škoda.

V skobelevskom tábore mohutným dojmom pôsobila spontánna žiadosť srbských zajatcov pri prehliadke istým generálom, aby sa mohli stať srbskými vojakmi-dobrovoľcami. Žiadosti bolo onedlho vyhovené a 600 junákov Srbov odchádza pomáhať krvácajúcej Serbii cez územie Rumunska, dostávajú sa do krutých bojov a nešťastného ústupu pod nátiskom Mackensenovým v Dobrudži, kde väčšina z nich položila svoje kosti pri obrane milej svojej vlasti.

V roku 1916 hneď z jara spomínaná kancelária zajatecká pod vedením br. Vojtíka zdárne pracuje medzi Čechmi a Slovákmi pre vstup do čs. vojska a do práce pre obranu. Výsledok bol utešený, lebo už v lete veľký transport oduševnelých dobrovoľcov lúčil sa so Skobelevom, odchádzajúc do Taškentu a odtiaľ ďalej na miesto určenia: jedni do Kijeva ako dobrovoľci, ostatní do Taganrogu do muničných a iných tovární. V transporte sa nachádzalo päť Slovákov, z nich dvaja dobrovoľci. Pôvodne ich počet bol väčší, ale podkopnou prácou istého nedobrého Čecha z kancelárie br. Vojtíka upodozrievaný som bol zo zrady a preto som sa znechutil. Po pozdejšom vysvetlení celej nemilej a nechutnej aféry pomer sa napravil, avšak ďalšie prihlášky pre zákaz vlády sa už nevybavovaly. Tak som sám i s ostatnými Slovákmi a viacerými Čechmi zostal i naďalej v Skobeleve.

Pripomínam tu aj naše časopisy „Čechoslováka“ v Petrohrade a „Čechoslovana“ v Kijeve, ktoré boly vždy očakávané a čítané do posledného riadku. Mnohí Slováci však čítali ich len potajomky, aby iní zajatci, hlavne Maďari, ich nevideli. Panovačnosť a drzosť maďarská trúfala si aj v zajatí strašiť šibenicami po návrate domov všetkým, ktorí sa opovážia čo len sympatizovať s hnutím a programom čs. vojska. Čierne knihy, udavačstvo nemeckým a rakúskym sestrám Červeného kríža pri každej príležitosti pri ich návštevách zajateckého tábora a blahosklonnosť ruských germanofilských kruhov voči neslovanom ešte viacej zastrašily väčšinu Slovákov. Sliedili, kto sa rozpráva so mnou, a ustrašení rodáci často len v noci prichádzali ku mne pre zprávy, knižky a časopisy, prejavujúc zároveň svoje obavy a pochybnosti. Dosť značnou prekážkou sa javila aj vojenská prísaha daná cisárovi a kráľovi, ktorú vraj ako katolíci zrušiť nemôžu.

Cieľom získania čím početnejších a dokonalejších zpráv objednával som rôzne časopisy našské i ruské, vymohol som pravidelné a bezplatné zasielanie slovenských časopisov amerických, dopisovol som si s niektorými Slovákmi-krajanmi v Rusku usadenými, ako továrnik Berger v Samarkande, Bulla v Kokande, Klepáč v Moskve, vstúpil som do styku aj s br. Jankom Sršňom (Ján Janček) vtedy v Moskve bývajúcim atď. Takto mi bola daná možnosť aj po odchode prvých organizátorov zo Skobeleva, aby som tu, blízko čínskych hraníc, správnu orientáciu nestratil a vedel udržiavať ducha u Slovákov i u Čechov.

Keďže moje vzdelanie v materčine, vďaka maďarským školám, bolo veľmi povrchné, ba takmer žiadne, usiloval som sa ho dopĺňať, nakoľko pri daných pomeroch sa to mohlo uskutočniť. Zadovážil som si z Petrohradu Mičátkov rusko-slovenský a slovensko-ruský slovník so slovenskou mluvnicou rusky písanou a tak pomocou ruštiny doplňovali sme svoje nedostatky v slovenčine spolu so Slovákom učiteľom G. Srnkom (teraz odb. učiteľ v Košiciach).

V zajateckom tábore, počítajúcom 19.000 ľudí, vyhľadával som aj skrytých Slovákov hlásiacich sa za Maďarov. Pozdejšie v jaseni 1916 bol som poverený dozorom nad celou tretinou tábora a mal som možnosť priamych úradných prehliadok všade; tak som našiel v jednom maďarskom baráku skupinu Maďarov asi triciatich chlapcov z Liptova a Oravy. Zpočiatku chceli sa len maďarsky rozprávať, ale čochvíľa som im dokázal, akí sú oni Maďari a tu priznali pokorne svoju slovenskosť. Hneď som ich dal premiestiť do inej, od maďarského vplyvu vzdialenejšej ubikácie. Nastala výchovná škola uvedomovacia, kým som i sám nebol povolaný do práce v rámci čs. vojska.

Očakávané povolanie došlo telegraficky začiatkom augusta 1917, aby som len sám bol hneď odoslaný do Petrohradu. Všetci boli prekvapení, veď i oni chceli sa dostať preč, z miesta, kde nijako nemali na ružách postlané. Tým bolestnejšie sme sa lúčili, že som býval ochráncom rodákov pred Maďarmi a Nemcami ako aj pred Rusmi. So sebou niesol som 47 nových prihlášok do vojska.

Na rozlúčku skobelevskí Maďari sa mi chceli odvďačiť a vybiť ma na cestu, avšak našli už len moju prázdnu izbu. Etapa môjho zajateckého života bola dokončená.

Dostal som ešte do zajatia z Kijeva vyrozumenie, že sa mám dostaviť ta a potom budem vyslaný na emisiu, avšak maršruta znela do Petrohradu na hlavný generálny štáb. Tešil som sa na nový, plodnejší život vo veľkom bojovnom bratstve Čechov a Slovákov. V sprievode staršieho poddôstojníka (četára) šťastne som došiel do Petrohradu, bumagy boly odovzdané v hlav. gen. štábe v deň nedeľňajší a už som očakával, že čochvíľa budem spolu so Slovákmi z Národnej rady. V Rusku však musí byť človek pripravený i na prekvapenia. Dopravený som bol v aute na „hauptvachu“ (voj. väzenie), kde v dôstojníckom oddelení pridelená mi bola cela ako dočasné umiestenie, kým mi bumagy (listiny) budú vybavené. Stal som sa väzňom a daná mi možnosť skúmať ducha väznených ruských dôstojníkov od práporčíka až do generála. Nakoľko v tom čase v Petrohrade panoval už značný hlad, v prvom rade to pocítili väzni, aj tí vznešení. Moje dosť veľké zásoby potravín javily sa eldoradom a býval som poctený takmer stálou návštevou generality a jej väzeňskej suity. V tomto väzení stretávaly sa protivy. Jedni boli odporcovia revolúcie, k tým patrili vyšší hodnostári, ktorí ostentatívne a často spievali „Bože, carja chrani…“, mladší dôstojníci boli prívržencami Lenina a Trockého, prorokovali ďalšiu revolúciu vnútornú a víťazstvo boľševizmu, za ktorý už aj tu trpeli. Ponúknutý mi bol tiež pasport cez Fínsko do Švédska za jeden celý chlieb. Skúsil som, nakoľko je duša bývalých vodcov ruskej armády otrávená. V tomto ovzduší začal som silne pochybovať o odolnosti ruskej armády a s úzkosťou som myslel na naše čs. vojsko, do ktorého som sa práve poberal.

Čakám deň-dva, čakám týždeň a nikto sa o mňa nehlási. Vlastné zásoby potravín, vďaka návštevám, sa rýchle míňajú a začínam privykať na väzeňskú kuchyňu. Na 12. deň svojho pobytu odvažujem sa podplatiť ruského vojaka na stráži, aby po smene zaniesol dopis určený pre br. dr. Jána Jesenského, člena Odbočky Čs. Národnej rady pre Rusko, v ktorom ho žiadam o pomoc. O necelé tri hodiny už prichádza br. Šeba (terajší poslanec) aj s listinami a spolu opúšťame toto ponuré bydlisko. Veľmi snadno som mohol byť tu zapomenutý.

Prichádzame do Bassejnej ulice č. 6, kde je sídlo Odbočky Čs. Národnej rady pre Rusko. Oboznamujem sa postupne s vedúcimi činiteľmi, členmi a spolupracovníkmi OČSNR, pôsobiacimi v Petrohrade. Ujal sa ma br. dr. Jesenský a ponúkol mi hneď svoju izbu k spoluobývaniu. Ohľadom určenia mojej funkcie rozhodnuté bolo ponechať ma v Petrohrade ako spolupracovníka pre propagačný odbor v oddelení tlačovom. Tak som sa dostal do administrácie časopisov Čechoslováka a Slovenských Hlasov.

V kruhu dr. Jesenského, Pavlů, Hurbana, dr. Markoviča, Jančeka, Miškóciho, Marendiaka, Houdeka a Gavoru zpomedzi Slovákov a bratov Čechov čoskoro som sa oboznámil s obdivuhodným aparátom, ktorý pevne a presne podľa vytknutého cieľa pracoval v rozbúrenom ruskom mori pre uskutočňovanie národných snáh Čechov a Slovákov. Sám som hneď prispel okrem pridelenej admin. práce článkom „Hore sa, Slováci!“ do l6. čísla Slovenských Hlasov. Tu podotknem, že dobrým učiteľom mi bol dr. Jesenský, ktorý sa na moje pravopisné chyby veru zle čertil, od srdca mi vynadal a veru naďalej dával som pozor, aby sa mi nové hromobitie nesnieslo na hlavu. Doma, na byte, pomáhal som mu vyhľadávať pre Slov. Hlasy zprávy z vlasti z maďarských časopisov Uhorska, ktoré dosť pravidelne so 7 — 10 dňovým opozdením dochádzaly.

Spomínam i na prvé oboznámenie sa s Tatíčkom veľkého čs. bratstva, Masarykom, keď sa vrátil z Rumunska do Petrohradu v októbri 1917 a dostavil sa na schôdzu členov a spolupracovníkov OČSNR. Spozoroval novú tvár, prišiel ku mne a po predstavení sa ma vypytoval na mnohé veci týkajúce sa mojej osoby a rodného kraja, poznamenal, že nás Slovákov vo vojsku je málo, zvlášť inteligentov. Povzbudzoval ku práci intenzívnejšej po stránke uvedomovacej, aby i ostatní váhajúci našli svoje miesto. Hlavou sa mi rojily myšlienky: „To je ten muž, o ktorom som toľko krásneho čítal a ktorému sa podarilo už nejednu vážnu prekážku prekonať.“ A keď po referáte br. Šebu, jeho pobočníka na rumunskej ceste, ujal sa sám slova a vysvetľoval vtedajšiu situáciu spojencov a v Rusku, kvasenie revolúcie, jej pravdepodobný vývoj a naše prísne neutrálne stanovisko ku všetkým eventualitám, aby čs. vojsko bolo zachránené, tu, priznám sa, dostával som pocit akejsi istoty, pocit, že čs. vojsko vedené takýmito rukami prekoná aj najťažšie chvíle. Veru, nebolo treba dlho čakať. Zásah Kornilova, v zapätí nasledujúci prevrat boľševický začiatkom novembra 1917 a pozdejšie udalosti úplne potvrdily správne stanovisko vodcu zahraničného odboja.

K dobe tesne po boľševickej revolúcii v Petrohrade sluší zmieniť sa o domových ochranných výboroch proti tlupám okrádajúcim byty v nočnej dobe. V dome dr. Jesenským a mnou obývanom pri prvej ustavujúcej schôdzi zvolený bol za predsedu mužskými i ženskými obyvateľmi domu jednohlasne dr. Jesenský, ktorý však túto hodnosť s poukazom na svoju príslušnosť do cudzozemska odmietol. Nevyhnul sa však tomu, aby tiež nekonal nočnú strážnu službu spoločne s pridelenou dámou, ako aj ostatní a s nimi aj ja. Ilustrácia vtedajších bezpečnostných pomerov!

Z obavy pred možným pádom Petrohradu do rúk Nemcov nastáva presídlenie Národnej rady do Moskvy. Evakuácia sa postupne previedla, ba nastalo i ďalšie preskupenie hlavných odborov do Kijeva. Sám zostal som v Moskve v admin. Čechoslováka a dostal som na starosť expedíciu časopisu a tlačiareň. Aby som sa po stránke odbornej trocha lepšie vzdelal, navštevoval som veľké moskovské tlačiarne, dával som sa tam poučovať o potrebných zariadeniach a snažil sa svoje skúsenosti uplatňovať.

Tu snáď bude na mieste, aby som sa zmienil o slovenských krajanoch usídlených v tom čase v Moskve. Je známe, že mnohí Slováci pred vojnou hľadali a našli dobrú obživu v Rusku. Rozvetvenou a dobre vedenou obchodnou organizáciou domu Országhovho vo Varšave, potom v Moskve vedeli si naši ľudia odložiť slušný obnos, takže sa postupne osamostatňovali, otvárali menšie-väčšie závody a obchody v rôznych mestách Ruska. Po evakuácii ruského Poľska utiahli sa mnohí ako beženci do Moskvy. Ohľadom postupu v oslobodzovacom boji neboli jednotného smýšľania a preto došlo aj k určitým nedorozumeniam. Tomu pripisujem, že pomerne veľmi malý počet z týchto krajanov vstúpil do čs. vojska. O tom najviac by vedel povedať br. Ján Janček.

Akýmsi spoločenským strediskom pre nás Slovákov v Moskve sa javil pohostinný dom Gustáva Paulinyho s jeho milou manželkou poľskej národnosti. Ako zaujímavosť uvediem, že sa raz pretriasala otázka, či by nebolo dobré pripraviť pôdu aj na prípad, keby Rakúsko-Uhorsko zvíťazilo a dobrovoľci-Slováci by sa nesmeli vrátiť do svojej vlasti. Išlo o toto: zabezpečiť chlieb demobilizovaným Slovákom v Rusku utvorením mohutného družstva pre nakupovanie kožušín; kapitál by poskytol Országh, Pauliny a iní majetnejší Slováci. Pravda, vec od úvah ďalej nepokročila.

Nedostatok potravín všetkého druhu bol v Moskve viac ako citeľný. Dávky na lístky boly ozaj nedostačujúce. Sídlo boľševického panstva prenesené z Petrohradu tiež do Moskvy trpelo neobyčajnou nezamestnanosťou robotníctva. Vyvíjal sa nový druh živnostníkov — miešočníctvo a tajný reťazový obchod. Nám tiež ledva stačily príjmy k zaokrytiu najnutnejších potrieb. Štedrý večer 1917. Tuším, na byte br. Marendiaka pripravili si členovia a spolupracovníci Slováci z Nár. rady v Moskve spoločným úsilím liptovské halušky s bryndzou. Dávnejšia túžba všetkých sa splnila, ačkoľvek veľmi ťažko sa daly sohnať potrebné prípravy. Zdá sa byť teraz smiešnym oslavovať Štedrý večer haluškami, ale nám všetkým vtedy iskrily oči od blahého pocitu a pripomienky na domov.

Katastrofa Ruska bola dovŕšená a potupný mier v Brest-Litovsku podpísaný. Na Boľšoj Presne v Moskve, v sídle Národnej rady, porada stíhala poradu o ďalšom postupe vedenia a o osude čs. vojska. Pripomínam si vážnosť doby, keď došlo tajné upozornenie, že boľševická vláda chce zatknúť všetkých pracovníkov Národ. Rady a archív zhabať. Týždeň sa pracovalo len na oko, cennejšie listiny boly poskrývané po rôznych bytoch Moskvy. Situácia čím ďalej väčšmi sa zhoršovala. Na jednej porade dlho sa debatovalo o riešení prepravy vojska do Francie a o smere cesty, či severnou cestou alebo cez Sibír. Už vtedy br. Tajovský zastával smer cez Sibír pre dostatok potravín a preto, aby v prípade možnej roztržky bolo zabránené doprave potravín pre Nemecko a návratu v Sibíri sa nachodiacich asi 300.000 válečných zajatcov. Toto stanovisko zvíťazilo.

Čs. vojská na Ukrajine po ťažkých bojoch sa dostávajú mimo sféry nemeckých vojsk a začína pohyb na východ. Národná rada s celým jej príslušenstvom konečne sa tiež dáva do evakuácie v marci 1918 a tiahne na východ do nového predznačeného strediska — do Omska. V Moskve zostáva z členov len prof. Maxa a dr. Markovič, aby udržovali kontakt so sovietskou vládou a prevádzali prípadný ďalší nábor. Omsk, ku ktorému sa viaže toľko dôležitých udalostí, Omsk, ktorý vítal príchod Národnej rady tak, že zpočiatku nebolo dovolené vystúpiť z ešelonov. V tomto meste končí moja práca u Národnej rady.

Za jednomesačného pobytu v Omsku veru nečítal som ani jeden pochvalný článok o nás v ruských novinách. Priame i tajné štvanie na každej strane, takže len slepý nevidel, k čomu smeruje celá tlačová kampaň proti čs. vojsku. Bol som vyslaný do jednej redakcie pre určité vysvetlenie; stretávam sa tam s Nemcami. Pozorujúc krasnoarmejcov, nachodím i medzi nimi mnohých Nemcov a Maďarov, ktorí otvorene vykladajú, že sa do Francúzska nedostaneme. V takomto ovzduší prechádzajú transporty čs. vojska od západu cez Sibír na východ do Vladivostoku, kým doprava ich na vyšší rozkaz sovietskej vlády úplne nezastala.

Po odchode z Nár. rady vstúpil som do transportu 7. tatr. pluku s leteckým oddielom por. Fialu. Ďaleko od Omska sme sa nedostali; ešelon bol zastavený v Barabinsku, kde sme pomerne dobre nažívali s tamojším obyvateľstvom i so sovietskou vrchnosťou mestečka. 1. máj 1918 oslavujeme spoločne, posledný raz sa produkuje letecký oddiel, ba k ukončeniu dostávame darom rudý prápor s heslom: „Da zdravstvujet samoopredelenie narodov!“ (Nech žije sebaurčenie národov!) Pokračujeme v ceste a zastavujeme v Atčinsku na dobrý týždeň. Pri našom vlaku na koľajniciach stál transport krasnoarmejcov. V rozhovore mi označili, že cez Krasnojarsk sucho neobídeme. Boli stále opití a preto väčšej váhy sa týmto sdeleniam neprikladalo.

V Atčinsku som dopočul, že v zajateckom tábore sa nachádzajú viacerí Slováci. Hneď druhý deň som ich vyhľadal, abych skusil, či by nebolo možné ich získať pre našu národnú vec. Bolo ich asi 50. Zpočiatku prijali ma veľmi chladne, lebo všetci boli organizovaní v komune a zato mohli slobodne pracovať v meste. Okrem týchto dochádzalo ta i niekoľko Slovákov-krasnoarmejcov. Pri voľných debatách zavolali si na pomoc istého zajatca-nadporučíka, predstavil sa ako notár z niektorej obce blízko Nitry, aby vraj tiež ako Slovák bránil prípadnému môjmu vplyvu. Rozhodne neveril, žeby centrálne mocnosti mohly vojnu prehrať, a podľa jeho mienky my dobrovoľci sa vraj vystavujeme istej skaze. Vzdor uvedeným ťažkostiam a krátkosti času jedného týždňa vedel som získať siedmich a z nich dvaja boli krasnoarmejci. Poneváč sa báli krutosti trestu vlastnej vrchnosti, bol ich odchod pripravený tajne, vagón prichystaný a v poslednej hodine pred odchodom ešelonu dorazili na stanicu a do vlaku. Pôvodne sľúbili prísť vyše dvaciati, v poslednom okamihu však zaváhali. Škoda dobrých svedených chlapcov, ostavších v Atčinsku, lebo po vystúpení, podľa pozdejších zpráv, Slováci-krasnoarmejci zahynuli všetci v bojoch s našimi. Mnou získaní dobrovoľci hneď dali výraz slovenskosti, maľujúc na zovňajšiu stenu vagóna pekný znak Slovenska.

Blížime sa ku Krasnojarsku, prechádzame mohutný most cez rieku Jenisej a tešíme sa na nové dojmy v novom kraji. Prekvapenie. Vlak vchádza do stanice a je hneď obkľúčený. Ultimátum, vydať lietadlo, zbrane. Veliteľ oddielu krasnoarmejcov — ženská, lotyšskej národnosti, v sprievode iných prekutáva vagóny, zlostne pritom nadávajúc. Lietadlo bolo odobraté, por. Fiala lúči sa so svojou šabľou, odovzdáva ju veliteľke. Cítime ukrutnú hanbu a pokorenie. Stačí malá iskra a schopní sme vrhnúť sa na nich. Triezvejší poukazujú na delá a guľomety namierené na ešelon. Nastáva zdánlivé ukľudnenie a čoskoro jacháme ďalej.

Dňa 25. mája 1918 (ak sa nemýlim) dorazili sme do predmestia Irkutska, do stanice Innokentevskaja. Nestačili sme pozabudnúť na násilie v Krasnojarsku, už sa začaly diať o mnoho vážnejšie udalosti. Na tejže stanici boly sústredené čs. ešelony. Nasledujúci deň ráno vlak delostrelcov (bez diel) bol prevezený cez rieku Angaru na stanicu Irkutsk, dva vlaky zostaly v Innokentevskej. Stal sa podobný prípad ako v Krasnojarsku, ale došlo k zúfalému boju, v ktorom proti očakávaniu zvíťazili čs. delostrelci zaujavší irkutské nádražie. Víťazstvo však zaplatili osemnástimi mrtvými a mnohými ranenými bratmi.

Onedlho po započatí boja sme sa dozvedeli od strojvedúceho došlého s lokomotivou z Irkutska k nám, čo sa deje s našimi bratmi za riekou, kde zúril prudký boj, ktorého výsledok nebolo možné predvídať. Nastala hneď rušná práca. Bratmi, majúcimi pušky, bola rychle obsadená Innokentevskaja, druhá časť bratov takmer bez pušiek ide do strážených vojenských skladíšť, zmocňuje sa ich a potom sa nakladajú úplne nové pušky a guľomety. Každý brat je už zbraňou aj dostatočným strelivom zásobený. Sám dostávam úkol výzvedný; v civili a s listinami zadržaného ruského občana odchádzam dozvedeť sa bližších zpráv. Prichádzam do styku s poplašenými občanmi a krasnoarmejcami. O nás kolujú zprávy protivorečiace; zúčastním sa náhodnej verejnej schôdze, na ktorej vyzývajú občianstvo do zbrane proti nám, proti kontrarevolúcii. Z toho som usúdil, že situácia pre nás neni zlá; využiť okamžitého chaosu a víťazstvo je naše. Vraciam sa s nadobudnutými zprávami a tu bezmála vlastný brat na stráži stojací by ma bol zastrelil. Šťastie, že guľka Šla mimo mňa. Po návrate som sa dostal zase do prednej línie. Válečný stav trval celý prvý deň a noc, až druhý deň odpoludnia došlo k pokonaniu, v smysle ktorého maly sa vrátiť zabraté zbrane. S veľkou nechuťou sa podriadili dobrovoľci, lebo skúsenosť dokázala, že najlepším spojencom je puška. Po tomto krvavom incidente všetky tri ešelony už bez ďalších prekážok sa dostaly po amurskej dráhe cez Chabarovsk do konečnej a túžobne očakávanej stanice východu — do Vladivostoku. Došli sme sem ako posledné transporty. Celkový počet čs. vojska vo Vladivostoku činil 14.000.

Hra s ohňom sa opätne začína, lenže po nadobudnutých skúsenostiach s Čechoslovákmi miestny soviet prímorského kraja vo Vladivostoku zmenil taktiku, neštve, ani neprejavuje svoje nepriateľské smýšľanie, ale tým usilovnejšie pripravuje pôdu k náhlemu prepadnutiu. Avšak ani vedenie čs. vojska vo Vladivostoku nemohlo dlho nečinne dostávať zprávy o rozpútaných bojoch so sovietmi na západe. Sebazáchovný inštinkt a bratské cítenie vyžadovalo činy, vyžadovalo rýchlu pomoc z východu na západ.

Sám po príchode nášho ešelonu do Vladivostoku dostávam zadelenie v 2. čs. zapasnom pluku onedlho pomenovanom na 10. pluk. V rámci jeho prežívam udalosti na východe. Spomínam na posledný „Čs. deň“ vo Vladivostoku ešte pred režimom sovietskym, tuším 25. júna 1918. Toto reprezentačné vystúpenie čs. vojsk, ináče povedané „Národnoje hulanie“, vydarilo sa skvele u snáď malo odviesť pozornosť sovietu od vlastných vážnejších príprav. Zábavy sa zúčastnila značná časť čs. vojska, avšak nie úplne bezstarostne. Takmer každý schovával pri sebe bombu na prípad nepredvídaných udalostí. Vedelo sa všeobecne, že tajné prípravy sa konajú na obidvoch stranách. Dňa 28. a 29. júna 1918 stalo sa vystúpenie našou iniciatívou skutkom. Mesto a pevnosti pri veľmi nepatrných našich stratách prešly do rúk Čechoslovákov a soviet prestal jestvovať.

Hneď po zaujatí Vladivostoku čs. vojsko tiahlo ďalej na Nikolsk-Usurijsk; len 2. zápasný pluk zostal posádkou. Aká ťažká služba to bola, dá sa posúdiť aj z toho, že nedostačoval počet mužov pre obsadenie stráží; službu sme konali 48 hodín bez prestávky.

Po čiastočnom ukľudnení v meste a okolí zriaďuje sa čs. dôstojnícky kurz vo Vladivostoku pre tých, ktorí mali už dôstojnícku hodnosť v rakúskej armáde, ale vstúpením do čs. vojska sa jej museli zrieknuť. Medzi tých som patril aj ja, a tak dočasne opúšťam 10. pluk a sťahujem sa priamo do kasárne v meste blízko stanice. Projektovaný kurz sa však ani nezapočal; frontové udolosti nedovoľovaly, aby čo aj počtom malá časť nekonala svoju povinnosť. Za pobytu vo Vladivostoku konali sme strážnu službu, okrem toho takmer vždy nám padla česť zahajovať slávnostné sprievody pribúdajúcich spojeneckých vojsk. Tak dostávam príležitosť poznávať japonské, anglické, americké, francúzske koloniálne vojská, tak pechotu ako aj námorníctvo a i čínske vojsko.

Onedlho boli účastníci kurzu po prevzatí ochrany Vladivostoku Japoncami ako samostatná rota poslaní na ochranu tunelov ku stanici Pograničnaja, priamo na hranice Mandžurie, aby tunely neboly vyhodené do povetria boľševikmi alebo Chunguzmi a jediná spojovacia cesta cez Mandžuriu aby tak nebola zatarasená.

Nadišiel čas, že celá fronta východnej skupiny po ťažkých a úmorných bojoch čs. vojsk bola postupne prevzatá Japoncami a po spojení Gajdovej skupiny s východnou v Olovjannej nebolo žiadnej prekážky, aby čs. vojská neponáhľaly sa na pomoc tam, kde sa toho ukazovala najväčšia potreba, totiž na frontu uralskú.

Čs. vojská vladivostockej skupiny sústreďované sú na väčších staniciach Mandžurie, rota dôstoj. kurzu vôbec rozpustená a ja sám sa pripojujem ku svojmu 10. pluku.

Jacháme po oslobodenej Sibíri na západ s pocitom uspokojenia, že ešte nedávno, pred niekoľkými mesiacmi, sme boli vážne ohrožovaní a hľa, pomerne malá hŕstka hrdinných Čechoslovákov vedela konať divy, vedela svojimi takmer neuveriteľnými úspešnými bojami upútať na seba celý svet. Už teraz nebolo pochybovačných hlasov, veril pevne každý, že dokázanými činmi je aj budúcnosť zemí Čechov a Slovákov v očiach spojencov už zabezpečená.

V tom nás utvrdzovaly aj slová Tatíčka Masaryka, posielané nám k potešeniu z Ameriky, to potvrdzovaly aj za sebou dochádzajúce uznania Národnej rady spojeneckými vládami. Cítili sme, že svetová vojna sa chýli ku koncu pre nás čo najpriaznivejšiemu. Mal somstále na ume nákres novej Europy, ktorý som bol videl v deň svojho zajatia v Ruskom Slove.

Čo sa týka Slovákov v 10. pluku, nachádzali sa v každej rote, ale samostantnú jednotku alebo rotu netvorili nikde. Tak to bolo i správnejšie, aby vzájomný pomer sa mohol vyvinúť čo najdružnejšie. A kvitujem, že neviem o žiadnom nedorozumení, ktoré by bolo povstalo pre rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi. Vzájomné poznanie, vzájomné šetrenie určitých osobitností a blahosklonnosť k niektorým nedostatkom medzi mužstvom, i zo strany dôstojníkov, pripravilo pôdu k družnému a bratskému spolunažívaniu.

V septembri 1918 zastavujeme v Jekaterinburku. Pre mňa to značí zase zmenu časti, lebo na vyšší rozkaz odchádzam z 10. pluku k 9. rote 1. záložného pluku v Omsku a som dočasne k dispozícii Národnej rady.

Stretol som sa s br. Jožkom Tajovským, ktorý sa dopytoval o mojich skúsenostiach na východe a potom ma zavrel s hrozbou, že ma nepustí, kým mu svoje povedačky pekne nenapíšem pre Slovenské Hlasy. Tuším, pod názvom „Japonci — naši spojenci“ opísal som ich život, ako sa pred mojimi očami javil. Potom si ma vypožičal zase br. Martin Oríšek, ktorý ako člen Národnej rady pre slovenský odbor chystal sa na inšpekčnú cestu do výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku. Bol som jeho neoficiálnym pobočníkom a jako taký doprevadil som ho do Irkutska, kde som mu však zmizol, aby som nastúpil u svojej časti v Omsku.

Moje určenie do 1. zálož, pluku sa stalo pre veľký počet Slovákov u tohoto pluku, ktorí boli sem pridelení z nových dobrovoľcov. V Omsku sa nachádzal sborný punkt, cez ktorý prechodili všetci novší dobrovoľci; tu bol aj br. Matej Miškóci, aby sa staral o slovenských príslušníkov. Nakoľko počet dôstojníkov Slovákov pre skutočnú potrebu a k pomeru slov. dobrovoľcov bol malý, bolo prevedené povyšovanie na práporčíkov. Tak som tiež nadobudnul svoju pôvdnú hodnosť a jako mladší dôstojník konal som svoju povinnosť u tohoto pluku až do leta 1919, t. j. do jeho rozpustenia.

V čase začiatočného môjho pobytu v Omsku došla zpráva o prevrate v Prahe 28. okt. 1918. Cieľ válčenia, prinesené obete na oltár vlasti na všetkých bojištiach sveta priniesly svoje ovocie — vlasť bola slobodná, jarmo cudzej nadvlády svrhnuté. Ďalšia zvesť hovorila o hrdinnej odvahe Slovákov, ktorí v Turč. Sv. Martine pod maďarskými bodákmi prehlásili jednotnú vôľu, spojiť sa s bratmi Čechmi v jeden štátny celok. Každý by rád letel do oslobodenej vlasti, mysle sa odpútavajú od ruského národa, začínajúceho nás nenávideť, píšeme prvé radostné zprávy o sebe ako dobrovoľci.

Onedlho sme vzrušení miestnou udalosťou, násilným svrhnutím direktoria v Omsku a prehlásenia ditatúry admirála Kolčaka. Nastolenie starých poriadkov netešilo sa vcelku sympatiám čs. vojska, nerady boly videné pagony dôstojníkov^[14] ako symbol carského režimu a útisku a veru pri náhodných srážkach vyprovokovaných ruskými dôstojníkmi často boly pagony našimi strhávané. Nenávisť dovŕšená bola prevratom omským, priepasť v smýšľaní čím ďalej tým väčšmi sa prehlbovala.

S istotou bolo očakávané naším vojskom, že čs. vedenie dá pokyn k okamžitému svrhnutiu samovoľnej diktatúry. V srdciach zostala horkosť, že našou pasivitou diktatúra Kolčakova sa vedela upevniť. Z toho nasledovalo akési podozrievanie vlastných vedúcich vojenských a politických činiteľov z obratu smýšľania úplne do prava a zahniezdila sa nedôvera voči vlastným dôstojníkom. Dosť práce a námahy dalo, aby prejavy nevôle zostaly v medziach vojenskej a pritom bratskej discipliny.

Medzitým dostávame i radostnú zprávu, že prvý minister války Čs. republiky gen. Štefánik prichádza na Sibír, aby upravil pomery v čs. vojsku. O jeho činoch a schopnostiach sa dišputuje, panuje akási posvätná úcta a bázeň pred jeho už známou ráznosťou. Slovák a aktívny francúzsky generál, veď je to niečo neobyčajného — veľkolepého. Akí hrdí sme boli, že z našej krvi sa zrodil taký vynikajúci jedinec. Bohužiaľ nemohol som byť osobne pre nastavšiu chorobu v slovenskej deputácii, vítajúcej svojho veľkého krajana na omskom nádraží.

Po Novom roku 1919 sú čs. vojská na uralskom fronte postupne nahrádzané sibírskymi vojskami a odchádzajú k ochrane magistrály úseku Omsk — Irkutsk. Vyčerpanosť telesná i morálna následkom neprestajných bojov, počnúc od vystúpenia proti sovietom, vyžaduje ukľudnenia a tiež určitej reorganizácie. Po dosiahnutí čs. samostatnosti prestali sme byť dobrovoľcami a ústami gen. Štefánika boli sme vyhlásení za pravidelné vojsko Čs. republiky. Avšak zmena dobrovoľníckej organizácie legií vyvolala vo vojsku vrenie, ktoré bolo využívané nezodpovednými živly pre rôzne ciele a mohlo viesť ku katastrofe. Túha po domove nadobudla u všetkých reálneho podkladu, nechuť k ďalšiemu válčeniu s boľševikmi za záujmy diktatúry označovala smer cesty k návratu. Štefánikov plán návratu cez západ, t. j. cez boľševické Rusko so zbraňou v ruke musel byť zmenený na cestu k východu po mori. Čechoslovák — osloboditeľ ohromného územia od Volhy k Vladivostoku, teraz nenávidený v ruských kruhoch pravých i ľavých, túži viacej nemiešať sa do vnútorných záležitostí ruských a čím skorej odjachať ta ďaleko, do svojej rodnej zeme.

Do tejto dusnej atmosféry ako blesk prišla smutná zpráva — Štefánik mrtvý. Takmer sa nechcelo veriť, že by slovenský genius už bol dovŕšil svoju púť, veď toľko nádejí sme kládli práve do jeho osoby. Pevne sme verili, že jeho odchod do vlasti znamená urýchlené splnenie i našich túžob — návrat domov ako aj zabezpečenie neistej situácie na Slovensku voči Maďarom.

Netrvalo dlho, došla zase znekľudňujúca zvesť o vtrhnutí maďarských boľševikov na Slovensko a o ústupe čs. vojsk. Verejne sa všade repce, prečo 50.000 Čechoslovákov musí ešte sotrvávať na Sibíri, zatiaľ čo naše drahé Slovensko krváca pre nedostatok domáceho obranného vojska. Ako by sme boli leteli ta domov, na domácu frontu, chrániť svojimi životy každú piaď slovenskej zeme! Len po zpráve o odrazení boľševického vpádu mysle sa ukľudnily, ale preca zostalo vedomie, že k podobnému vpádu dojsť by nemohlo, keby sme boli doma.

V lete 1919 po rozformovaní 1. záložného pluku dostal som sa do 8. roty 12. pluku gen. M. R. Štefánika v Krasnojarsku, kde som už sotrval až do návratu do vlasti. 12. pluk koncentrovaním Slovákov z výchovného tábora v Irkutsku a z 1. zálož. pluku v Omsku stal sa prevážne slovenským v mužstve i v dôstojníctve. V 8. rote bol veliteľom nadpor. (pozdejšie kapitán) Manica, podpor. Kujan, podpor. Langhoffer a ja, všetci Slováci, mužstvo bolo tiež slovenské. Po mojom príchode do Krasnojarska, tuším začiatkom augusta 1919, vypuklo vzbúrenie ruského pluku za účasti mnohých válečných zajatcov Nemcov a Maďarov. Povstanie bolo potlačené ruskými silami a nasledovalo súdenie previnilcov. Krutý trest mal stihnúť i zajatecký tábor vo vojennom gorodku odstrelením každého desiateho. Na zakročenie čs. vedenia bolo od uvedeného postupu ustúpené a vyšetrovaním i prevedením trestu bol poverený II. prápor 12. čs. pluku. Vojenný gorodok pri Krasnojarsku bol obsadený, listinný materiál zhabaný a na jeho podklade začína pracovať čs. válečný súd. Nakoľko zhabaný materiál bol písaný väčšinou maďarsky, bol som delegovaný do súdu a pracoval som týždeň vo dne v noci, aby daný úkol, t. j. skúmanie kompromitujúceho materiálu, prekladanie zaťažujúcich čiastok, vypočúvanie väznených len maďarsky vyprávajúcich riadne a podľa svedomia splnil. 19 k smrti odsúdených zaplatilo životom za odvážne výčiny.

Povstalecké tlupy Rusov po oboch stranách magistrály stále sa množia, čím ďalej, tým väčšmi ohrozujú Čechoslovákov, konajúcich ochrannú službu na jednotlivých staniciach a železničných mostoch. K posilneniu slabých posádok opúšťa 12. pluk Krasnojarsk a zaujíma úsek od stanice Kľukvennej na východ. Tu dočkávame sa zrútenia a úplnej katastrofy ešte nedávno pyšného sibírskeho ruského vojska a s ním i pádu Kolčaka a jeho vlády.

Pri urýchlenej evakuácii čs. častí od západu na východ zostáva 12. pluk ariergardom čs. vojska, slasti ktorého súdené nám bolo v plnej miere zakúsiť.

Obraz, aký nám poskytla zima 1919 — 20, ľahko sa zabudnúť nedá. Po viacerých porážkach rýchle ustupujúce Kolčakovské vojsko sa rozkladá, ztenčuje, ostatok v šialenom tempe všetkými možnými dopravnými prostriedkami sa ponáhľa čím ďalej na východ, do zdánlivého bezpečia. Keď čs. velenie videlo, že beženeckými transportami by sa úplne znemožnila doprava v úseku magistrály čs. vojsk, t. j. od Krasnojarska na východ, zamedzená bola pre vlastné bezpečie akákoľvek ďalšia preprava beženeckých vlakov, následkom čoho len silnice pri železnici stály utekajúcim k dispozícii.

V tom chaose a ohromnom nebezpečí takmer len zázraku možno ďakovať, že náš slovenský ariergardný pluk nebol zasiahnutý uvedenou katastrófou a nezostal na Sibíri. Vtedy jedinou istotou pre Rusov javily sa čs. ešelony; srdcervúce scény sa odohrávaly takmer každodenne pre nemožnosť prijatia bežencov do vlakov, už preplnených následkom redukovania počtu ešelonov pre nedostatok lokomotív a paliva.

Ako dočasný veliteľ ešelonu na stanici Kamala mal som príležitosť vypočuť pokornú prosbu starého, ubiedeného ruského aktívneho generálmajora Nikolaja Alex. Melnikova o poskytnutie prístrešia pre neho a manželku s dcérou. Na môj prvotný odpor a poukaz na preplnenosť vlaku starý šedivý generál kolenačky plakal a prosil, aspoň nech mám srdce pre jeho rodinu. Povolil som citu a zachránil ich pred istou skazou. Avšak koľkí nemohli použiť takého dobrodenia.

V blízkostí železnice na cestách bolo videť mrtvoly únavou alebo chorobou padlých a zmrzlých, buď zabitých povstaleckými tlupami. S obdivuhodnou vytrvanlivosťou viedol zachránené zbytky ruského vojska slávny hrdina gen. Kappel; v najväčšej zime sibírskej tisíce vierst sa putovalo po silniciach koňmo, na saniach i peši, až i sám sa stal cestou obeťou tyfu, ale preca časť vojska dosiahla svojho konečného cieľa.

Hrozné tragédie odohrávaly sa priamo pred našimi očami. Zavlečená bežencami epidemia tyfu zase zle pustošila v obciach sibírskych, v ktorých obyvateľstvo padalo na nemoce ako muchy v jeseni. Aby sa epidemia nerozšírila i medzi čs. vojskom, bol vôbec zakázaný vstup do dedín.

Piata sovietská armáda, zvíťazivšia nad Kolčakom, postupovala stále vpred a vpred. Vianoce r. 1919 sme prežívali v neistote, čo donesie zajtrajšok; pravý stav situácie sa musel skrývať pred mužstvom, ktoré neverilo potešujúcim a ukľudňujúcim slovám. Keď istý dôstojník prebaľoval svoje veci, spozorovavší to dobrovoľci sa poplašili, že dôstojníci chcú ujsť a ich nechať na pospas osudu. Veru, situácia naša nebola nijako závideniahodná. Začiatkom januára 1920 padla posledná hrádza medzi sovietskym pravidelným vojskom a 12. plukom; poľská divízia, rozložená medzi Krasnojarskom a Kľukvennou, následkom vnútornej vzbury sa vzdala na milosť a nemilosť. Jedine možný bojovný ústup sa ťažko uskutočňoval pre hrozný nedostatok lokomotív. K tomu dodajme, že predstavitelia sovietskej armády boli lákaní predvídaným ľahkým víťazstvom nad dosiaľ obávanými Čechoslovákmi. A tu s hrdosťou môžeme sa pochľúbiť, že 12. pluk nesklamal. Napriek zhubným vlivom vonkajším a vnútorným, napriek krajne nebezpečnej situácii každý stál na svojom mieste, čo vzbudzovalo rešpekt nepriateľov. Ustupovalo sa bez vážnejších strát až do Nižne Udinska, kde ariergardom čs. vojska svedený bol väčší boj s nastupujúcimi boľševikmi. Boly ťažké straty na životoch i majetku, avšak bolo dokázané sovietom, že Čechoslováci sa vedia biť i teraz tak hrdinsky a odhodlane ako i pred rokom. Ohromné straty boľševické zapríčinily, že sa boje viac neopakovaly, ba došlo aj k prímeriu.

Čs. velenie prijalo ťažkú podmienku, že žiadnych ruských príslušníkov nepatriacich do čs. armády, okrem zrodnených, neslobodno trpeť v našich vlakoch. V zápätí sa prevádzala kontrola ešelonov sovietskými povereníkmi. Ako bôľno mi bolo vyhlásiť v našom vlaku sa nachádzajúcim Rusom, aby hneď opustili vlak a vzdialili sa. Viacerých zachránili dobrovoľci preoblieknuvši ich do čs. rovnošiat, väčšina však preca musela odísť. Hľadíme za nimi a tu vidíme, ako sú zákerne odstreľovaní z úkrytov, podobne zajacom na poľovačke. Kde sa stratila ľudská dôstojnosť, keď zabíjanie ľudí stáva sa športom ľahodiacim smyslovému ukojeniu.

Konečne spokojnejšie a bez obáv cestujeme ďalej. Prechádzame známe kraje, mestá, rieky, utešený Bajkal s jeho pohorím, aby sme sa s nimi v živote viacej nestretli. Víta nás zase Mandžuria a náš vlak zastavuje na dlhší čas v Charbine. 12. čs. pluk však prežíva ešte jeden incident s Japoncami, ktorý sa už urovnáva diplomatickou cestou, a dostávame zadosťučinenie. V Charbine sverená mi bola ochrana vlaku, naplneného majetkom čs. vojska, ktorý mal byť dovezený do Vladivostoku a odtiaľ loďou do Čs. republiky. Prežívame posledné dní v Rusku. K zakončeniu dostáva 12. pluk prápor a tak koncom júla 1920 nasadáme na americkú loď „Logan“ a ako 33. transport opúšťame milovanú ruskú zem, pre ktorú sme vedeli hodne a hodne strádať. Boh žehnaj tejto vojnou a revolúciami zmietanej zemi, aby sa stala pre slovanský svet i pre ľudstvo zemou krajšej budúcnosti.