ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vojnu som šiel s pevným slovanským presvedčením, vychovaný súc horvatskou školou nižšou a preparandiou. Rebélie študentské začaly sa v Zágrebe a ich ozveny boly po všetkých jhsl. miestach. 2-3 roky pred vojnou oduševňoval som sa ideálom Juhoslávie a ukryl som na svojom byte v Osieku vysokoškoláka Slovinca, ktorý prešiel do Srbska, aby sa zúčastnil srbsko-tureckej vojny. Čítaval som v druhom ročníku Vajanského — knihy som si kúpil za usporený groš — ktorý ma náramne oduševňoval menovite svojimi básňami. Aby som sa naučil správne po slovensky, o prázdninách som pilne študoval Czambela. Po skončení uč. ústavu dostal som sa na horvatskú-kalvínsku školu (jediná ev. horv. osada v Jhsl.). Tu som pilne čítaval Kukučina, predplácal som Živenu a zdá sa mi i Nár. Noviny, Pedagogické Rozhledy a pilne som čítaval české pedag. knihy. Učil som sa češtine z Radičovej cvičebnice. Dôchodky na tomto uč. mieste mal som znamenité, ale mi čert, poťažne slovenské povedomie nedalo pokoja, a dostal som uč. stanicu v svojom rodnom meste v Starej Pazovej, kde som mal príjmy o mnoho menšie. A pretože boli v týchto školách internovaní Srbi, žiadal som sa na slovenské oddelenie do Ľubej na hrebeni Fruškej Gory. Tu moje dôchodky boly ešte menšie, že mi až z domu matka musela podporu posielať, ale mal som to vedomie, že slúžim svojmu národu.

1915 v máji vzali ma za vojaka do horvatskej zemebrany. Úradná reč horvatská. Nechcel som byť jednoročným dobrovoľníkom a preto ma kapitán Falčione korbáčom počas cvičení po hlave bíjal. Istý priateľ, aby odložil odchod na front, nahovoril ma, aby som sa hlásil za jednoročiaka, čo som i učinil, a tým odchod na front odsunul som takmer o celý rok. V jednoročnej škole sme celkom otvorene hovorili o vojne so slovanského stanoviska. Našli sa z nás 150 len 2-3 blázni, ktorí k vôli postupu boli „štram“. Ako kadet hlásil som sa do lyžiarskeho kurzu, a tak som 6 týždňov žil v Tatrách. (Tatr. Lomnica). Tak som mal príležitosť videť aspoň časť Slovenska. Raz som zablúdil s dvoma priateľmi Horvatmi do ktorejsi slov. dediny pod Lomnicou a ustatí šli sme do krčmy. V prvej miestnosti sedeli slovenskí sedliaci. Keď krčmár — Žid — videl pánov, hneď spustil na nás po maďarsky a aby sme prešli do „pánskej“; my sme však nechceli do pánskej izby ísť a ja som mu odpovedal po slovensky. Prisadli sme si k tým sedliakom, s ktorými som sa začal rozprávať. Pán hostinský sa škandalizoval. Sedliaci nerozumeli tomu, obávali sa, a tiež sa od nás odsťahovali.

Videl som vtedy, ako je do slovenského človeka vohnaný rešpekt k „pánom“.

Na vojnu sme šli veselo: cestou sa nám vojaci začali tratiť; bolo to r. 1916 na jar. So mnou slúžil jediný Slovák pán Karas, vari zo Žiliny, bank. úradník Tatra-banky — ináč kadetaspirantom bol už plných 25 rokov. Pozdejšie sme sa stretli u 12. pl. M. R. Štefánika. Na fronte bolo tiež veselo: 4 kadeti a práporčíci jedného rána s tamburicami prešli k Rusom. Veliteľ divízie — generál Lipovšák — Horvat — vyhlásil ich za najväčších herojov, aby sa nepovedalo, že z jeho divízie utekajú dôstojníci k Rusom. O mesiac sme dostali zprávu, že sú naši heroji v srbskej divízii v Odese. Na fronte som si zadovážil krásnu knihovňu slovenských kníh, ktorá patrne prišla po mojom zajatí do rúk družiníkom, ktorí boli na našom úseku. — 5. či 6. júna v nedeľu začal sa nástup Brusilovov. Prvého dňa po obede náš batalion šiel vyháňať Rusov zo zákopov. Velel som čete. Rozložili sme sa pred zákopami. Len čo sa ukázal prvý Rus, zvolal som mojej čete: „Bacajte oružje, Rusi dolaze!“ Mojim vojakom nebolo treba rozkaz opakovať (boli to Horvati a Srbi a k tomu už preparovaní), ochotne pohádzali zbraň. To isté spravil i súsedný veliteľ čety. O chvíľu, už na tom druhom boku, zbadal som, že sme vlastne všetci tu: kapitán, dôstojníci celého bataliona a naši ľudia. Darmo je, ja neviem, či sa kto dohováral predtým, ale bolo nám akosi všetkým príjemne, že sme „s tejto strany“. V Darnici pri Kijeve som sa rozlúčil s mladšími priateľmi — išli do Odesy, starší váhali ešte, ja som sa prikľúčil k Čechom. V Darnici som videl vojakov z českej družiny, ale som nebol ešte orientovaný o veci. Šli sme do Sibírie — do Omska. Na dvore zajateckého tábora v Omsku nás triedili podľa národnosti. Bolo nás asi 20.000 dôstojníkov. Každá národnosť mala na dvore svoj štvorec: česká, slovenská, srbská, horvatská, slovinská, v druhom rade nemecká, maďarská, turecká atď. Povedali nám, aby sme šli každý na svoj štvorec. Ja som šiel teda na ten slovenský. Štvorec český hol preplnený, a tak i súsedný srbský a horvatský, ako i nemecký a maďarský. Na slovenskom štvorci stál som celé 3 hodiny, kým nás Rusi triedili a popisovali, úplne sám. S jednej strany známi Česi volali: „Pojď sem, Slováčku, vždyť Slováci a Češi jsou jedno.“ S druhej strany známi Srbi a Horvati mi volali: „Nebuď blázon, veď ty si z Horvatska, tak si náš.“ Nešiel som. A Maďari, ktorí mi stáli za chrbtom, len tak sa štopali do boka a volali čosi na mňa posmešne, ale som nerozumel, lebo neviem maďarsky. Vtedy som pocítil celú tragédiu svojho národa: z 20.000 inteligentov že je len jeden, kto smie povedať, že je Slovák. Ja som plakal v duši a nemal som strašnejšej chvíle v svojom živote, ako čo som ju prežil na tom štvorci, nie preto azda, že som bol vystavený pohľadom a maďarskému posmechu, ale preto, že som vtedy plne cítil náš osud. A tam na tom mieste omského dvora zajateckého v duši svojej som složil prísahu, ktoré sa dodržiavajú. Po sčítaní som šiel k Čechom. Zaujímavé, že o dva roky pozdejšie stretol som sa v legii s našimi ľuďmi, ktorí mi pripomínali tento moment, ale že vraj museli sa skryť, lebo by ich Maďari boli prenasledovali atď. Znamená to teda, že boli Slováci — na maďarskom štvorci.

Z Omska som sa dostal do táborov v Petropavlovsku, v Ťumeni a v Usť-Kamenogorsku na hraniciach Turkestanu. Noviny — Čechoslovana, pozdejšie Čechoslováka a Slov. Hlasy dostávali sme vo veľkých intervaloch. Žil som medzi dôstojníkmi Čechmi a Poliakmi, počtom 200. My mladší zajatci držali sme akosi spolu a myšlienkove sme sa srovnávali v otázke hnutia československého. Starší páni — a to všetko vážni ľudia, ktorí doma zaujímali vysoké postavenia, boli dobrými Čechmi, ale sa akosi báli; oni totiž roku 1914 videli Rakúsko-Uhorsko v plnej sláve a moci, kým my 1916 sme už badali, že to neni tak skvelé s Rakúsko-Uhorskom. My mladší sme „vlastizradné“ noviny čsl. čítali verejne a verejne nosili od jedného k druhému, starší páni radi by čítali, ale sa neopovážili, a ktorý sa opovážil, ten ich v noci potajomky čítal a cez deň pod kabátom vracal.

V tábore sa teda medzi Čechmi (Poliaci, hoci žili spolu s nami, v tejto veci sa držali úplne rezervovane) tvorily dve strany: strana, ktorá sympatizovala s čsl. hnutím a strana, ktorá sa bála, ba medzi nimi boli takí, ktorí sa vyhrážali a ktorí nás udávali, keď prišla sestra z Červ. kríža z Rakúska. To viem z toho, lebo u matky, doma, okresný úrad prekutával po nejakom čase, ako tá sestra bola u nás. Mnohí z nich zaujímajú dnes pekné postavenie v Republike… V meste bola organizácia Československého Sväzu. Bolo treba verejne vystúpiť: buď — alebo. Nepamätám sa už, ako to bolo, kto vlastne prvý začal zpomedzi nás mladších, len toľko viem, že mi ktorýsi z priateľov jedného dňa povedal: „Ak si s nami, poď z tábora von, Rakušiaci nás nechcú v svojej spoločnosti.“ — Ja som sa opýtal, kedy sa ide. Odpoveď znela: „V nedeľu po obede.“ A neviem, ako to vlastne bolo, a nikdy som si ani nezrekonštruoval celú vec, len toľko sa pamätám, že v nedeľu po obede prišiel voz a nás osem, ktorí sme podpísali prihlášku do Sväzu, vynášali sme si trocha tej svojej chudoby na voz. Celý dôstojnícky tábor — 200 mužov — išlo sa dívať na nás. Tí ľudia zbesneli. Toto nakladanie vecí trvalo akiste hodinu alebo dve. Stáli sme my ôsmi na dvore ako odsúdenci pre šibenicu. Nikto neprišiel z našich známych, aby sa s nami rozlúčil, ba ani tí, ktorých sme považovali za „svojich“ a s ktorými sme mali najintímnejšie rozhovory o našom hnutí. Niektorí pľuli na nás, niektorí sa smiali a vysmievali, padaly tie najhoršie urážky, niektorí od hnusenia sa nad našou zradou odchádzali preč, aby sa nedívali, a potom sa zase vracali, pľuli alebo niečo povedali a zase odišli. Najviac výsmechu vydržal Juraj Vohryzek, syn dr. Vohryzka, redaktora akýchsi lekárskych listov, zdá sa mi z Budejovíc — Žid síce, ale pevného českého a slovanského presvedčenia. Ten človek za celý čas len dve roboty konal: buď najťažšie úlohy z chémie a matematiky písal, alebo sa šachoval, o našom hnutí nikdy ani slovíčka nehovoril, a hľa, zrazu taká zrada! — verejne trhá s Rakúskom. Pamätám sa, že keď mu priateľ povedal: „Jiří, jdeš s námi?“ ten bez akéhokoľvek opytovania sa a váhania odpovedal: „No jo“, a ďalej sa ihral v šachy, kým ostatní po celé noci sa rozhodovali, ba plakali, aby ich nikto nevidel, a rozhodovali sa, či pôjdu a či ostanú.

Do vojska sme sa prihlásili r. 1917 z Usť-Kamenogorska, avšak pre ďalekú cestu po rieke nedostali sme pozvania k nastúpeniu služby. Na jar 1918 chystali sme sa prvou loďou do Omska. Považovali nás za bláznov, čomu sa niet ani čo diviť; vojsko utekalo z Ruska, Rusko v plameni revolúcie, Nemecko pred Parížom, Srbsko a Belgicko prešliapané… situácia zúfalá, o veľa horšia ako na počiatku vojny. Povedal bych, že pre vstup do vojska bol najťažší 18. rok, lebo bolo najmenej výhľadu na úspech. Po týždňovej plavbe po rieke dorazili sme 12. mája do Omska, kde sme sa prihlásili na sbornom punkte.

V lete začali dovážať čs. zajatcov do sborných lágrov. Taký zajatecký láger bol v Omsku, neďaleko našich kasární. Tu som sa soznámil s Martinom Oríškom, ktorý sa vracal s fronty a zastavil sa na sbornom punkte. V Omsku bola tiež Národná rada. Oríšek u veliteľstva záložného práporu vykonal, aby ma využili ako vzdelávateľa v tábore zajateckom. Bol som teda naznačený, aby som išiel do zajateckého táboru a získal našich ľudí do vojska.

Túto funkciu som konal asi 2-3 mesiace. Prichádzaly transporty Slovákov a Čechov. Obzvlášť transporty Slovákov vzbudzovaly u mňa strašný dojem. Otrhaní, vysilení prácou, so zúfalým, ba zlostným pohľadom v očiach, uprášení od dlhej a namáhavej cesty stúpali v štvorstupoch k táboru, preklínajúc, že sa ako Slováci narodili. A ťažká práca bola medzi nimi. Nebolo takmer možné k nim sa priblížiť. A ja som im mal dať ducha, oduševniť za borbu! Na shromaždeniach v zajateckom tábore brali účasť členovia Odbočky Dávid, Oríšek, Daxner (Samo) a ešte niektorí. Ja som tiež verejne hovoril. Mal som celkom akýchsi 45 verejných rečí. Málo sa ich získalo pre vstup do vojska. Pozdejšie v svojej rote rozprávali mi vojaci: „Brat poručík, či sa pamätáš na Omsk? Do srdca, do duše si nám hovoril, ale darmo, ťažko bolo sa rozhodnúť, lebo v každej zemlianke boli rakúski kapráli, ktorí sa všetkému vysmievali po shromaždeniach a ešte pohrozili, že zapíšu každého, kto by odišiel do vojska, vyhrážali šibenicami.“ A najťažšie bolo prekročiť prah zemlianky, svoje veci vziať a odísť. Ešte ako tak by to šlo, keď z jednej dediny sa viac dobrovoľcov našlo, ale ťažko bolo tomu, kto nemal nikoho, aby s ním šiel do vojska.

V Novo Nikolajevsku bol tiež koncentračný láger pre našich krajanov, bolo tam akýchsi 300 Slovákov. Z Omska som bol poslaný na žiadosť veliteľa tohoto tábora kap. Krejčího, aby som tu propagoval myšlienku nášho hnutia. Tam som mal školu pre našich plné tri týždne. Zriadil som riadne vyučovanie od 8. — 11., odpoludnia od 3. — 5. Vyučovalo sa v jedálni. Nepúšťal som sa priamo, ale obchádzajúc: počty, zemepis, hospodárstvo, dejepis, zprávy o položení na frontoch a po nejakom čase „rezal“ som do toho. Myslím, že pôda bola dobrá, lebo každého dňa sa ich niekoľko prihlásilo. Pracoval som sám. Matej Miškoci ma naznačil za veliteľa transportu 1200 mužov-zajatcov (Slovákov) z Omska do Irkutska. Dostal som tiež asi 20 mužov vojakov čo sprievodčích. Musím sa však vrátiť: V Omsku som padol s celým sborným punktom do zajatia boľševického; tam sme boli 3 týždne. Keď sa blížilo čsl. vojsko, boľševici zutekali a my sme obsadili Omsk. Ja som s niekoľkými vojakmi obsadil kadetský korpus a zachránili sme bohaté skladištia pre naše vojsko.

Z Omska do Irkutska so svojím transportom cestoval som 8 dní. Cesta bola príjemná, moji krajania mali všetkého nadostač. Z poslednej stanice postaral som sa, aby na nasledujúcom „pitateľnom punkte“^[4] dostali naši ľudia všetko: dobrú stravu, čaj a cukor ako i chleba. Cestou som navštevoval krajanov vo vagónoch a získaval ich pre vstup do vojska. Sprievodčí boli Slováci, nováčkovia, a tí veru začali chabnúť v prostredí nepriaznivom (medzi svojimi známymi vo vagónoch) na duchu. Každý večer som ich shromažďoval vo svojom vlaku a tu som im vlieval oduševnenie, aby vydržali. Mnohí z nich veru radšej by sa boli videli v zajateckej rovnošate ako s čsl. lentočkou.

Prišli sme do Výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku. Neviem zásluhou koho, myslím však Oríškovou a Daxnerovou, dostal som poverenie viesť výchovnú prácu v tábore. Tu bolo akýchsi 4-5000 našincov. Mal som i pomocníkov; pamätám sa na Antona Granatiera, Rudolfa Slabeya, práporčíka Ballu, myslím že bol tu i Daniel Izák a Mikuláš Gacek. Činnosť bola veľmi pekne organizovaná. Čo deň boly prednášky zo všetkých oborov so zamiešaním čsl. revolučného pohybu. Myslím, že som tu účinkoval do zimy. So žiaľom musím poznamenať, že moji spolupracovníci nemali ku mne veľkú dôveru a to asi preto, že som ja dostal vedenie výchovnej činnosti, bárs som aj neskoršie prišiel do vojska, kým niektorí vstúpili už roku 1916, potom že som bol len strelcom, kým medzi nimi boli i dôstojníci, a konečne snáď aj preto, že som bol medzi nimi najmladší; nuž a môže byť i preto, že moji spolupracovníci slúžili v slovenskej rote 7. pluku a mali svoj zvláštny názor na čsl. hnutie. Dnes si neviem objasniť celú túto vec. Preto som bol veľmi rád, keď som dostal pozvanie k redakcii Slovenských Hlasov do Jekaterinburgu.

Rád som bol v redakcii. Poznal som život „u kotla“ — u Odbočky a kruh svojich vedomostí som si veľmi rozšíril. Z tých čias spomínam na Gregora Tajovského, Janka Jesenského, Martina Oríška, Petra Marendiaka, Jozefa Kustru, Jozefa Vrabca, Rudolfa Klačku, Štefana Hoju a korektora Thurzu. Do „Slovenských Hlasov“ napísal som niekoľko článkov. Pri likvidovaní Slovenského odboru Odbočky nedôstojným spôsobom sa prešlo cez M. Oríška, správcu odboru, že bol jednoducho upovedomený, že odbor má likvidovať a on že prestáva byť správcom odboru. Toto sme všetci považovali za urážku a preto sme sa rozhodli všetci odísť k častiam. Ako som pozdejšie videl, nikto, okrem mňa tohoto uzavretia sa nepridržiaval. Nerozumiem ani po dnes celej veci. Musím podotknúť, že v Jekaterinburgu tak vo februári 1919 zavolal si nás, Slovákov pri Odbočke, generál Štefánik. Boli u neho: Jesenský, Tajovský, Vrabec, Kustra, Klačko a ja. Či bol ešte kto, nepamätám sa, akiste Marendiak. Predviedol nás Bohdan Pavlů. Štefánik na nás pôsobil silným dojmom: učenec-umelec, básnik-filozof. Tie oči, ten pohľad nezabudnem nikdy. Veď iba pohľad jeho očú utkvel mi v pamäti. Boli sme u neho 4 hodiny. Rozprával nám o politických veciach. Od vysilenia zamdlel a my sme išli preč.

Šiel som k svojmu pluku do Irkutska.

Z Irkutska sme šli na magistrálu, kde som prežil celé jaro, leto a jeseň 1919, zimu už len čiastočne. 17. dec. 1919 komandovaný som bol k vojenskému referátu za účelom sostavenia soznamu 300 slov. legionárov, ktorí by mali ísť na Slovensko, lebo tam horelo vpádom Maďarov. Rozklad ruského vojska a náš postupný návrat do vlasti zle pôsobil na ostavšie časti. Po mnohých trápnych chvíľach dostali sme sa na východ. Poneváč z výpravy tých 300 slov. legionárov nebolo nič, vrátil som sa k svojej časti k 12. pluku, kde som u 10. roty bol polrotným do svojho návratu do vlasti. Vrátil som sa cez Vladivostok okolo Číny, Indie na Terst. V Komárne sme boli 16. sept. 1920. Tu som dostal poverenie od pluku, aby som asi 30 bratov dopravil do Prahy a tu im zaopatril dokumenty pre odchod do cudziny, lebo to boli legionári zo zemí mimo Československa. Zažil som veľmi trapné chvíle pri maďarskom konzuláte, kde naši šuhajci z Maďarska celí zúfalí prišli si v uniforme pre pasy. Ja som im plne rozumel. Republika dva roky trvala a preca nebolo nikoho, kto by sa postaral, aby títo ľudia ináč zakončili svoju kariéru v čsl. vojsku.

Vracajúc sa domov, naši legionári boli na pr. v Juhoslávii zavretí v lágroch po celé týždne spolu s vracajúcimi sa zajatci. Koľko tí ľudia zažili trpkých chvíľ a posmechu od zajatcov.

Medzitým, ako nás privítalo naše hlavné mesto Bratislava? Dve hodiny sme vo vlakoch čakali pred Bratislavou, aby napochytre v Bratislave schystali aké-také privítanie: vyšiel nám v ústrety Bohdan Pavlů a mešťanosta, myslím, že ešte dvaja-traja páni. Chcel som ostať na Slovensku a šiel som do školského referátu v Bratislave, prosiac o nejaké učiteľské miestečko, veď Slovensko tak potrebovalo národných ľudí. Povedal mi referent, že všetky miesta sú obsadené. Tak v roku 1920 nebolo jediného miestečka učiteľského pre človeka, ktorý chcel svoj život posvätiť prebúdzajúcemu sa slovenskému národu!