ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa v Čremošnom (bývalej turčianskej župe) 28. januára 1888, a jako 13-ročný chlapec odcestoval som v januári 1902 do Ruska. Posledná moja návšteva vo vlasti bola v roku 1913, takže horko-ťažko sa mi podarilo dostať s pomocou dr. Emila Stodolu, tehdajšieho pravotára v Budapešti, povolenie do Ruska; mohol som odcestovať 9. decembra s pasom, ktorý vystavil turčiansky župan, pravda proti svojej vôli, ale na vyššie nariadenie. Vojna ma tedy zastihla už v Rusku, a poneváč už v auguste 1914 bola nie veľká skupina Čechov a Slovákov, ktorá organizovala dobrovoľníkov (tam žijúcich krajanov) ku vstupu do ruskej armády, prihlásil som sa aj ja do „Českej družiny“ ešte v októbri 1914. Ale pre vzdialenosť Rževa (v Tverskej gubernii), kde som vtedy býval, mohol som vstúpiť do armády až v auguste 1915. Zadelený som bol 8. augusta 1915 do ruského 26. peš. pluku a 16. roty českej na výcvik v Kremenčugu, v Poltavskej gubernii. Po dvojmesačnom výcviku bol som poslaný s pochodovou rotou na západnú frontu k Českej družine, štáb ktorej sa v tom čase nachádzal 7 vierst západne od mesta Slucka vo folvarku Ivaň, a ktorej stav bol vtedy nie celých 800 mužov.

Prišedši do štábu družiny, bol som zadelený v záujme služby do 6. roty, ale následkom nedostatku kancelárskych síl v štábe bol som preložený na rozkaz veliteľa pluku, plukovníka Trojanova, ako dobrý znalec ruskej reči v slove a písme do kancelárie štábu ako výpomocná sila. Nakoľko som sa ale v práci veľmi osvedčil, už k Vianociam 1915 bol som zadelený do štatútu a povýšený zo streľca na mladšieho pisára a začiatkom mája roku 1916 už na staršieho pisára. Dňom 1. januára 1916 bola družina premenená na československý pluk, ale začiatkom mája tohože roku boly utvorené z československého pluku 1. a 2. československý pluk a československá brigáda. V jeseni r. 1916 vyrástol i 3. československý pluk a tieto 3 pluky boly postupne pomenované: 1. „Jána Husa“, 2. „Juraja Poděbradského“ a 3. „Jána Žižku“. Keďže brigáda mala už plný stav, tri pluky, dostala rozkaz, aby sa všetky tri pluky z celej fronty stiahly na jeden úsek a to do Jezernej ku Zborovu, kde dostaly svoje pozície k spoločnému nástupu na nepriateľa, čo malo dodať zboľševizovanej a v rozpade sa nachodiacej ruskej armáde bojovnej nálady.

18. — 20. júna bolo všetko na svojich miestach dobre vyzbrojené, tak delostrelectvo ako aj kavaleria a pechota, takže víťazstvo sme považovali za isté a tešili sme sa, že v najbližšom čase budeme medzi svojimi v oslobodenej vlasti; ale túhy naše splnené neboly, lebo ruská armáda sklamala, o čom sa podrobnejšie už na iných miestach písalo.

Pred samým nástupom bol som s inými dobrovoľci z I., II. a III. pluku, dohromady asi 40-60 mužov, vojenským odborom v Kijeve odvolaný z fronty a odvezený do Kijeva v právomoc náborovej komisie, lebo na vojenskom revolučnom sjazde v apríli 1917 v Kijeve zvolený som bol i ja za emisára. Každému emisárovi bol pridelený určitý rajon pre nábor dobrovoľníkov medzi zajatci.

Na sjazde v Kijeve, ako je známe, bola oficielne vypovedaná válka Rakúsko-Uhorsku a obsah tohoto prejavu bol v letákoch shadzovaný s aeroplánov na nepriateľské fronty.

V druhej polovici júna odcestovali sme tedy asi osemnásti z Kijeva do Odesy, kde sme mali dostať v štábe vojenského okruhu ďalšie písomné povolenie náboru dobrovoľníkov, ktoré nám všetkým behom 2 dní bolo vystavené. Ja som dostal rajon mesta Ananiev a jeho okolie, kde som učinkoval na nábore dobrovoľníkov od júna do konca augusta. Musím poznamenať, že veliteľ a adjutant môjho pluku zakročili u brigádneho veliteľa a v náborovej komisii, aby mňa ako dobrého a nepostrádateľného pisára ponechali u pluku, že radšej pustia z kancelárie ostatných 50 pisárov, len aby mňa mali pri ruke; mal som totižto celý pluk v evidencii a podanie rozličných výkazov o stave pluku štábu západnej armády bolo mojou prácou, takže spisy tak adjutant ako aj veliteľ pluku podpisovali s najväčšou istotou, nepochybujúc o správnom vyhotovení, čo dokázali i tým, že ani v jednom prípade neskúšali spisy, či sa nevyskytne niekedy omyl, čo bolo vylúčené. Žiaden spis mnou vyhotovený nebol pluku nikdy vrátený ani k doplneniu ani k oprave a pre túto moju presnú a svedomitú prácu bol som veľmi obľúbený u adjutanta i veliteľa pluku, čo dokazuje, že pri povýšení v poddôstojníckych hodnostiach a pri vyznamenaní v štábe pluku bol som na prvom mieste.

Ako som už uviedol, bolo mi pridelené pre nábor dobrovoľníkov mesto Ananiev a jeho okolie na brehu Čierneho mora, kde som pracoval vyše dvoch mesiacov sám s dobrým výsledkom, takže za túto dobu podarilo sa mi získať asi 140 Čechov a asi 15 — 16 Slovákov, ktorých som po skupinách a jednotlive do záložných plukov odosielal.

Po návrate z tejto cesty išiel som k svojmu pluku zpäť už v septembri. Pluk som našiel po zborovských bojoch značne menší (u Zborova sme mali veľké straty) na odpočinku v Berezanoch pri stanici Polonnoje. Keď som však došiel k pluku, žiadal som si trojtýždňovú dovolenú, ktorú som aj dostal; ztrávil som ju v Rževe, v Tverskej gubernii, u svojich krajanov Turčanov. Po ulpynutí dovolenej viedla moja zpiatočná cesta cez Kijev a tu som si zašiel k náborovej komisii, kde ma už čakaly vyhotovené dokumenty na novú cestu pre nábor dobrovoľníkov, tentokrát za Ural do miest Kamyšlova a Šadrinska a ich okolia. Pre spisy na povolenie náboru muselo sa ísť do Kazane k štábu kazaňského vojenského okruhu. Poneváč dostal som vyšeuvedený rajon a brat dr. Hojo mesto Ufu a jej okolie, vybrali sme sa na túto cestu z Kijeva dvaja; išli sme len do Kazane 5 dní. Pre ohromný nával vojenských i civilných cestujúcich museli sme nasadať v Kijeve do vlaku oknami, čo sa tam dialo po celý čas vojny.

Z Kijeva sme odrazili asi 25. októbra 1917 pred večerom, ale po 2dennom cestovaní, keď sme neboli vpustení do Moskvy pre tamojšie nepokoje, známe ako októbrová revolúcia (boľševický prevrat), boli sme nútení na jednej križovatke sosadnúť, obísť Moskvu s južnej strany na 150 — 400 kilometrov cez Kalugu, Tulu, Orel a Penzu a tak sa dostať do Kazane. V Kazani po 4dennom odpočinku sme obdržali u vojenského okruhu spisy a cestovali sme na svoje pôsobištia. Brata dr. Hoju som cestou opustil v Ufe a ja som cestoval cez Zlatoust, Čeljabinsk a Jekaterinburg do Kamyšlova. Ako v Kamyšlove, tak aj v Šadrinsku žiadal som o podporu vojenského náčelníka a sovietské úrady, ktoré mi skutočne veľmi išly v ústrety. Ale nábor tu bol pre mňa neobyčajne ťažký, pretože už vtedy ruskej fronty nebolo a z nemeckých a rakúskych zajatcov kto chcel, išiel na vlastnú päsť domov, najviac cez Petrohrad; nejednu výtku som musel odrážať, keď mi bolo pripomínané, že však už niet vojny ani žiadnej fronty a že len nás niekoľko dobrodruhov zaumienilo si válčiť. Veľaráz som bol vo veľmi nebezpečnej situácii, zvlášť so strany zajatcov maďarskej a rumunskej národnosti.

Pri tom všetkom, keď som predniesol v Šadrinsku na schôdzi, o čo sa jedná, našiel som veľké porozumenie u dôverníkov tunajšej organizácie: Jozefa Fialu, profesora obch. akademie v Prahe, a Rudolfa Smažíka, bankového úradníka, t. č. riaditeľa Ústrednej záložne čs. legií v Prahe. Tento posledný na môj preslov prvý dal odpoveď a poznamenal, že skutočne prišla doba pre náš národ najpríhodnejšia k oslobodeniu, a hneď sa mi aj aj do vojska prihlásil. Za ním nasledovali potom ďalšie prihlášky a tak v Šadrinsku a Kamyšlove sa mi podarilo nabrať behom novembra a decembra roku 1917 90 — 100 dobrovoľníkov Čechov a asi 8 — 10 Slovákov — spolu asi 110 mužov.

Dňa 8. januára 1918 dal som zavolať šadrinskú aj kamyšlovskú skupinu, pripravenú už v právomoci vojenských náčeľníkov do našich záložných plukov. Šadrinskú skupinu poslal som vopred, vysvetlivši jej, ako sa má chovať cestou a zvlášť pri prejazde jekaterinburskou stanicou, lebo stanica a mesto bolo veľmi zboľševizované, a u sovietov boli väčšinou Nemci a Maďari, ktorí nášmu hnutiu všemožne prekážali.

Ale duch dobrovoľníkov bol nezlomný a tak obidve skupiny Jekaterinburgom šťastne prešly. Pri zastávke v Jekaterinburgu zakázal som vôbec na stanicu vychádzať, a keď preca nejaký sovietsky „revizor“ sa pýtal, kam títo ľudia idú, odpovedal som, že do Permi na prácu; keď sme prišli do Permi, tu zas že idú do Vjatky a tak ďalej, až do Moskvy. Keď sme prešli najnebezpečnejšie stanice, octnuli sme sa v Moskve bez akejkoľvek prekážky. Tu som svojich bratov nechal vo vlaku a ja som si zašiel do odbočky Národnej rady vyžiadať si bližšie inštrukcie o našom hnutí, lebo od októbra 1917 až do polovice januára 1918 bol som informovaný len čiastočne z časopisov.

Pri návšteve Národnej rady prvý raz som sa stretol s jej členom bratom Matejom Miškócim. Po vymenení niekoľkých krátkych názorov a obdržaní inštrukcií bežal som na nádražie a cestovali sme k vojsku do Žitomíra, kde vtedy bol prvý pluk a záložný pluk. Do pluku podarilo sa nám prísť po 3týždňovej ceste až koncom januára, lebo sme prechádzali na niekoľkých miestach ukrajinské boľševické fronty. Po príchode do Kijeva, kam som išiel len sám, bez dobrovoľníkov, odovzdať svoje hlásenie a referencie o stave vecí, referent náborovej komisie brat dr. Fišer bol veľmi prekvapený mojím príchodom v takú dobu, keď živej duše na ulici nebolo.

Keď som prechádzal mestom, bolo úžasne bombardované, takže delostrelecké náboje búraly domy, stromy a všetko, čo bolo v ceste. Po uliciach sa válaly pobité kone, psi atď. Ja som sa však aj za takejto situácie dostal šťastne do vojenského odboru, kam práve vletela oknom do kancelárie guľa, ale na šťastie nikomu neublížila. Za svoju prácu pri nábore dobrovoľníkov som dostal vrelé uznanie. Obecenstvo mesta Kijeva ukrývalo sa cez 3 dni v domových chodbách, pivniciach a iných viac-menej bezpečných miestach. Po odovzdaní referencií ihneď som sa vracal na stanicu, ktorá vtedy vzdialená bola od Kijeva 20 vierst; do samého Kijeva nebol vpúšťaný žiaden vlak pre šialenú streľbu.

Prišedši koncom januára k svojmu pluku do Žitomíra, bol som povýšený zo staršieho na plukovného pisára. Do tejto doby bol som vyznamenaný 2 striebornými a 1 zlatou medailou „za userdie“. Pluk sa práve pripravoval na odchod z Ukrajiny na východ za Dnepr, lebo, ako ruské vojsko opúšťalo frontu, tak Nemci systematicky postupovali do Ruska a nášmu vojsku nepozastávalo nič iné, ako vyhýbať sa nepriateľovi.

Vtedy prestalo byť naše vojsko súčiastkou ruskej armády, ale pridružilo sa k spojeneckej armáde. A tak 11. februára 1918, keď vlak s nemeckým vojskom dorazil na stanicu Žitomír, opúšťal náš pluk toto mesto hradskou do Kijeva (140 verst). Sovjety v Žitomíri nás síce nechcely pustiť ozbrojených cez mesto, žiadajúc vydanie zbraní, ale sme to kategoricky odmietli, no a proti nám, ozbrojeným po uši, netrúfala si tamojšia posádka vystúpiť, lebo v meste by toto vystúpenie boli veľmi pocítili; takto sa ani najmenšia príhoda nestala.

Pri prechode železnice, asi 400 — 600 metrov v blízkosti stanice stály naše guľomety na stráži, kým naše vojsko neprešlo, a tu si ani nemecký oddiel netrúfal strieľať a cestu nám prekaziť. Ale na druhý deň, keď náš pluk už bol asi 40 vierst od Žitomíra, zašly nám do chrbta 3 obrnené nemecké automobily a začaly po našom vojsku strieľať. Náš pluk, nič zlého netušiac, cestu uvoľnil, lebo autá išly pod ukrajinskou vlajkou, dávajúc nám znamenie; len v kritickej chvíli sme sa spamätali, že ide o nepriateľa a v okamihu padli naši 4 bratia, ktorých sme tam potom vedľa cesty i pochovali. Autá sa obrátily a utiekly, ale nie na sucho; nemohli sme však zistiť, koľko mrtvých mali.

Ďalšiu cestu do Kijeva sme prekonali bez prekážok, ale keď sme prechádzali v Kijeve po moste cez Dnepr, Nemci už zas hľadeli nám prekážať pri prechode. Tu sa im to ale nevyplatilo, lebo až na malú časť padli všetci.

Naším odchodom cez Dnepr ostal západ bez nášho vojska a náš cieľ bol teraz čím skorej napred. Po niekoľkodennej ceste šťastne sme sa dostali do Prilúk (zase 140 vierst) a po dvojdennom odpočinku zrekvirovali sme vlaky osobné aj nákladné a cestovali sme cez Bachmač na východ ďalej; ale ani Bachmač nebol pre nás veľmi bezpečný. Tu nám zabezpečil priechod 5. pluk II. divízie, keď Nemci silou-mocou chceli nás odrezať, a po veľkých bojoch 5. pluku s Nemcami ostal Bachmač v našich rukách.

To bol posledný pokus nemeckého vojska prekážať nám, lebo keď sa naše vojsko sústredilo a mali sme všetky nebezpečné body za sebou — trate na okolí hlavnej dráhy ku Kursku a Voroneži bok tiež v našich rukách — Nemci ustúpili, vediac, že by museli priniesť ohromné obete, aby nás mohli zdolať. Počínajúc Kurskom na západe a končiac Vladivostokom na východe bola trať v rukách našej I. a II. divízie a pánmi situácie sme boli my na 8 tisíckilometrovej diaľke. Od februára do mája odpočívalo vojsko rozložené po staniciach. Po dobu odpočinku sa vyjednávalo so sovjetmi, ktoré nás chcely odzbrojiť a dať nás do zajateckých lágrov, v prípade neposlušnosti použiť radikálneho spôsobu — odstrieľať nás. Koncom mája roku 1918 preca nás napadli boľševici na tejto dlhej železničnej dráhe na niekoľkých miestach, chtiac znemožniť náš odchod do Francúzska. Začaly sa boje, v ktorých sme takmer vždy zvíťazili.

Ja som bol ešte vždy u štábu I. pluku, a keď náš štábny vlak bol prepadnutý boľševikmi v Zlatouste, na čo sme my neboli pripravení, lebo nám v Penze odobrali zbrane, mohli sme sa brániť len holými rukami. Tu sme mali asi 540 mužov zo štábneho vlaku a niekoľko pušiek u strážneho oddielu, ktorý bol ponechaný sovjetmi v Penze. Pri srážke bolo zranených a zabitých 13 našich, boľševici stratili podľa výpovedí 140 mužov. Poneváč k západu a východu sme boli vzdialení od našich častí na 300 — 700 vierst a boľševici nám hrozili úplným zničením, opustili sme 28. mája dopol. o 11. hod. stanicu Tunduš, 20 vierst západne od Zlatousta, smerom na východ k Čeljabinsku cez Ural peši, ponechavši všetko boľševikom, čo patrilo pluku a nám samým, a len chlieb, cukor, konzervy, čaj a tabak sme si vzali so sebou. Veľmi ma trápilo, že ja ako pluk. pisár, majúc kľúče od kancelárskych skriní, nemohol som so sebou vziať ani „Zlatú knihu“, darovanú I. pluku profesorom Masarykom; tiež mi bolo veľmi ľúto opustiť náš vzácny archív, ktorý pre našu historiu mohol byť veľmi cenný, lebo tu u I. pluku sa nachádzala kolíska nášho revolučného hnutia.

So žiaľom obzerajúc sa po vlaku, opúšťal som sverený poklad, zanechávajúc ho v pospas nemilosrdnému osudu. Takto pustili sme sa do vrchov Uralu, opustivši ranených bratov vo vlaku; pochod náš nebol najlepší, lebo nám znemožňovala prechod na niekoľko metrov rozvodnená uralská rieka. Ale naša vytrvalosť a odvaha nám dopomohla, že sme našli prístupnejšie miesta ku prechodu; urobili sme reťaz, držiac sa za ruky, a prebrodili sme dravú horskú rieku bez akejkoľvek obete.

Táto cesta s veľkými prekážkami bola príliš dlhá; 5 dní sme putovali po bažinách a kopcoch nášho záchrancu Uralu. Na piaty deň po veľkej únave sme sa dostali do závodu Miass, kde nás s jasotom privítali obyvatelia tohoto mesta; boli sme mimo nebezpečia, lebo na stanici boly naše stráže 3. pluku z Čeljabinska. Tu sme ostali posádkou jeden mesiac, za ktorú dobu sme si dosť dobre oddýchli; vyhľadovelí sa zotavili, lebo tu bolo ešte potravín toľko, ako pred vojnou v každom meste Ruska. Cítili sme sa tu po toľkom utrpení ozaj dobre. Zvlášť dobrá bola naša kuchyňa. Pečiva pšeničného, šuniek, mäsa a klobás bolo celé hromady, na trhu vyzeralo to tak, ako keby v Rusku ani vojny nebolo.

O mesiac sme opustili Miassy a išli sme naproti našim práporom, ktoré ostaly v Penze a ktoré behom tohoto mesiaca usilovaly sa dostať na východ. Stretnutie bolo šťastné, radosti nebolo konca-kraja, keď sme aj neboli už všetci pohromade, lebo mnoho bratov v bojoch padlo. Vrátivši sa do Ufy, ktorú sme pred mesiacom opustili, našli sme tu našich ranených bratov, ktorí ostali nami opustení na stanici Tunduš; radosť zo shľadania bola zase ohromná.

Takto spojený štáb s prápormi tiahol na západ zaujať mestá, jedno za druhým, až do Kazane. Ja som už do Kazane so štábom I. pluku nedošiel; bol som povolaný do štábu korpusa a opustivši svoj pluk v druhej polovici augusta, odcestoval som zo Simbirska do Čeljabinska v právomoc majora Kosinu, náčelníka operačného oddelenia.

Toto operačné oddelenie sa práve utvorilo a pozostávalo z dvoch osôb, náčelníka a pisára, ale behom krátkeho času toto oddelenie veľmi vzrástlo a kancelársky personál so dňa na deň doplňovali, lebo agenda sa tiež čím ďalej tým viac rozširovala. V operačnom oddelení som bol niečo vyše roka (asi 14 mesiacov); po presťahovaní sa štábu z Čeljabinska do Omska a ďalej do Irkutska bolo patrné, že sa pohybujeme k východu, a následkom toho premýšľali sme o vlasti.

Keď sme dostali asi 30. októbra 1918 rádiotelegrafickú zprávu, že je naša vlasť už prehlásená za Republiku Československú, bolo radostí bez konca.

Asi v júli — auguste došla z vlasti delegácia, medzi ktorou sa nachádzal Slovák z vlasti inž. Zdeno Krivoš a z Ameriky Jožo Žiak-Marušiak; tí nám doviezli prvé zprávy z vlasti a veľa korešpondencie pre vojsko. Ja som márne čakal zprávu, nedostal som nič. Útecha bola ale tá, že došlá delegácia nás vyslobodí z ťažkej a dlhotrvajúcej situácie a že čoskoro pôjdeme domov, lebo brat generál Štefánik, keď došiel do Čeljabinska v novembri 1918, ako náš minister vojny, krátko po vyhlásení našej samostatnosti a keď som u neho bol ako delegát od operačného oddelenia, pripomenul nám, že nie na východ, ale na západ je naša jediná cesta do vlasti. Pravda, behom niekoľkých mesiacov po jeho odchode zo Sibírie, sa situácia na fronte zmenila a všetci sme boli už len toho presvedčenia, že môžeme ísť do vlasti len cez Vladivostok a morom. Na západ sa už nedalo pomýšľať, lebo boľševici sa silne vojensky zorganizovali a my by sme tam boli mohli všetci kosti složiť.

Pomaly sme sa pripravovali k odchodu a každý čakal, aby aj naňho prišiel rad. Ja som mohol z Vladivostoku odplávať až 7. marca 1920, tedy voľačo skôr ako štáb, lebo vďaka delegátovi Žiakovi-Marušiakovi bol som na jeho žiadosť a na rozkaz generála Syrového pridelený k nemu ako pomocná sila ku kancelárskym prácam a rozličným poradám; s ním som cestoval po magistrále niekoľko dní do miest, kde boli naši vojaci-Slováci. Žiak-Marušiak mal splnomocnenie od americkej „Slovenskej Ligy“ priviesť niekoľkých našich legionárov Slovákov do Ameriky; žiadal som ho, aby aj mňa vzal s ostatnými, lebo v Chicagu žil môj brat, ktorého som od roku 1902 nevidel; mojej žiadosti bolo vyhovené a medzi 12 Slovákmi som bol i ja.

Boli to nasledovní bratia: major Miloš Gavora, kpt. Otomar Houdek, ndp. Jozef Kustra, Jozef Kujan, Pavel Topolský, poručík Španiel, Matej Miškóci, šikovateľ Chylo, desiatnik Ľudovít Tomáška, Juro Tvarožek, streľci Ján Korman, Juraj Torník, Michal Pallo a ja. Michal Pallo nám cestou z Irkutska ťažko ochorel a zomrel vo Vladivostoku, kde sme ho na tamojšom čs. hrobitove, na morskom brehu, pochovali. Poručík Španiel ako 13. člen výpravy bol Čech a bol ako tlmočník anglickej reči. A tak sme obdržali pasy od splnomocnenca našej vlády vo Vladivostoku a 7. marca sme sa nalodili na japonskú loď „Kocu-Maru“, na ktorej bolo okrem lodného personálu 20 cestujúcich: nás 13 a 7 Japoncov a Korejcov.

Za 40 hodín preplávali sme japonské more a pristali sme 9. marca ku brehu Japonska v prístave Nanao, v malom to mestečku pre nás tak neobyčajnej krajiny. Ako sme my boli zvedaví na všetko, čo bolo okolo nás, tak nie menej boli zvedaví na nás Japonci, zvlášť deti, ktoré v celých zástupoch nás sprevádzaly, až kým sme nenasadli do vlaku, ktorý nás viezol smerom k Tokiu. Krajina robila na nás skutočne neobyčajný dojem, a radi sme boli všetci, že sme to mohli všetko videť a zažiť.

Na druhý deň, 10. marca k večeru, došli sme rýchlovlakom do prístavného mesta Jokohamy, predmestia Tokia, kde sme sa ubytovali v japonskom hoteli; museli sme sa pri vchode vyzuť z čižiem a len v papučiach po chodbách chodiť, do izby už len v ponožkách. Táto ceremonia nám nebola veľmi vhod a preto sme do hotelu chodili len spať. Zato ale boli sme tu ubytovaní až do 20. marca, kedy sme nasadali na loď do Ameriky. Za týchto 10 dní, čo sme boli v Japonsku, sme si aspoň zväčša poobzerali Jokohamu a zvlášť hlavné mesto Tokio. Všetko nám bolo neobyčajne milé a prívetivé v tomto kraji „vychádzajúceho slnka“.

Na našej lodi „Empress of Russia“ bol úplný komfort a ohromné priestranstvo, lenže niektorí z nás nemali sme také pohodlie ako na lodi „Kocu-Maru“, lebo tu sme sa museli stlačiť na policiach ako na magistrále v tepluškách jeden vedľa druhého, kdežto na „Kocu-Maru“ mali sme spoločné kabíny a „houpali“ sme sa výborne.

Tichým oceánom sme plávali 11 dní veľmi pohodlne; počas cesty nemali sme búrky, hladina mora bola úplne hladká, a tak sme sa šťastne vylodili posledného marca vo Vancouveri (Kanada). Ako Japonsko svojou malebnosťou, tak Amerika prekvapila nás mrakodrapmi a celým svojím rázom. V ten istý večer sme si ešte obzreli Vancouver, nasadli do zvláštneho vlaku a cestovali sme ako novou Sibiriou cez snehové vrchy a doliny smerom k Chicagu, kam sme dorazili na 3. deň. Toho istého dňa čakalo na nás v Chicagu už od 7. hodiny ráno tisíce našich ľudí z mesta a jeho okolia, ale náš vlak došiel až o 10. hod. večer a len trpezliví sa ho dočkali. Akonáhle vlak zastavil, v ten moment som zazrel a poznal svojho brata, s ktorým bola žena a 5-ročná dcéruška, ktoré som ešte nepoznal; už cez okno sme sa pozdravovali. Po výstupe z vlaku a po 19-ročnom stretnutí zalialy sa nám oči slzami radosti, takže sme dlho nemohli prehovoriť. Premohli sme pohnutie a nasledovala otázka za otázkou.

V Chicagu, v strede tohto veľmesta, boly pre nás všetkých pripravené byty v hoteli „Morisson“ na 20. poschodí. Každý z nás mal tu zo svojich blízkych niekoho, kto chcel nás u seba ubytovať, ale k vôli poriadku zostali sme v hoteli. Výnimku urobili so mnou a cez celých 16 dní nášho pobytu v Chicagu býval som u svojho brata. Za celý ten čas naši krajania každý večer usporiadali na našu počesť večierky, zábavy, divadlá, kde sme sa s úprimným pocitom deň ako deň do 4. — 6. hod. ráno zabávali. Prezreli sme si každý deň inú čiastku mesta a niekoľko tovární rozličného druhu, do ktorých nás rozvážali v automobiloch naši krajania. Po 16 dňoch sme odcestovali z Chicaga do Clevelandu, kde sme boli našimi rodákmi tiež nadšene privítaní a ubytovaní v hoteli „Vinton“. Po 3 dňoch odcestovali sme do Pittsbourghu, kde sme za zdržali asi 5 dní; tiež okolité mestá sme ponavštevovali. Z Pittsbourghu sme odcestovali do Buffalo, kde sme si dôkladne prezreli Niagarský vodopád. Tento zázrak prírody urobil na nás ohromný dojem. Z Buffalo sme navštívili New-York, čo bol vrchol všetkého. Tu sme ztrávili tiež 16 dní. Každý deň sme sa zabávali s našimi rodákmi až do bieleho rána. Touto dobou sme tiež ponavštevovali okolité mestá ako Yonkers, Newark a iné. Z programu sme museli vynechať Washington, lebo 11. mája naša loď „Leopoldina“, bývalá nemecká loď, zajatá počas vojny Francúzmi, vyplávala do Europy.

Po 10-dennej plavbe sme šťastne a bez nehody dorazili do le Havru, kde sme hneď po colnej prehliadke sadli do vlaku, a večer o 11. hodine sme sa octli v Paríži. V tomto svetovom meste sme si obzreli významnejšie miesta, hlavne Eiffelovu vežu až po vrchol, odkiaľ je pekný rozhľad na mesto. Po dvoch dňoch sme niekoľkí prvým zvláštnym vlakom odcestovali do Prahy. (Všetci sme nemohli naraz cestovať pre nedostatok miesta vo vlaku). Po dvojdennom cestovaní došli sme na naše oslobodené územie. Keď sme prišli na našu pôdu, slzy ma zalialy radosťou a chcel som všetko nadšením bozkávať, či stromy, či vôbec čo mi prišlo do cesty. Veď je to naša vlasť. Či je to ozaj skutočnosť? Dojem neopísateľný! V Prahe sme si počkali na ostatných bratov, ktorí z Paríža o dva dni za nami prišli. Po našom hlásení a vybavení rozličných vojenských záležitostí, zvlášť vyúčtovania s vojenskou správou a medzi sebou, mali sme sa ísť predstaviť do ministerstva pre Slovensko v Bratislave, ale od toho bolo upustené a jachali sme každý k svojim najbližším. Ja som cestoval cez Bratislavu do Štubnianskych Teplíc, a nie už Stubnyafürdő, kde ma po niekoľko dní pri každom vlaku očakávala moja drahá 70-ročná matka; 31. mája sa naše túžby splnily — dočkala ma. Pravda v legionárskej rovnošate ma nepoznala, len keď som sa k nej priblížil a ju oslovil. Radosť bola veľmi veľká.

Otca som živého nenašiel, zomrel v júni r. 1919, teda 11 mesiacov pred mojím príchodom; až posiaľ ma bolí, že sme sa nemohli videť v oslobodenej vlasti. Ale že zomrel, dočkavši sa slobody, smieril som sa s osudom; veď aj moja práca prispela k oslobodeniu nášho národa zpod maďarského jarma, v ktorom aj on bol nie jeden rok šikanovaný ako učiteľ-Slovák. To šikanovanie je odplatené.

Demobilizoval som v septembri r. 1930, ale v tej istej hodnosti ako keď som opúšťal Žitomír s I. plukom 11. februára 1917, tiež s tými istými vyznamenaniami, okrem tých, ktoré mi boly dané vo vlasti. Som spokojný s tým, že vlasť je slobodná a to je môj najväčší poklad — zadosťučinenie. — Ja som vďačnosťou nikomu nie viazaný.