ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svetová vojna vytrhla i mňa, ako miliony iných občanov z rozličných štátov, z pilnej práce okolo hospodárstva. Do zbrane som hol zavolaný ako záložník a nastúpil som dňa 2. augusta 1914 ku 14. pluku poľného delostrelectva v bývalom Prešporku. Na ruskú frontu doviezli nás okolo 20. augusta 1914 a už 23. bol som v boji proti Rusom, neskoršie spolu s plukom zúčastnil som sa bojov u Krasnika, Janova, Lublina, Ivangorodu na ruskej pôde a tiež u Tarnova, Rzeszowa na pôde rakúskej.

Dňa 1. novembra 1914 bol som šrapnelom ranený na ruke a okrem toho granátom zasypaný, v ktorom stave sobrali ma Rusi do zajatia. Liečili ma mimo iné aj v Moskve a v Rjazani, odkiaľ ma na polo vyliečeného dňa 19. marca 1915 prepustili do zajateckého tábora. Ošetrovanie v nemocnici bolo pomerne slušné ako aj jednanie so zajatcami.

Život zajatecký trávil som ako invalid s počiatku v mestečku Mologa a neskoršie v Samarkande, kde bol zajatecký tábor počítajúci niekoľko desiatok tisíc. V tomto meste žil ešte v dobe predvojnovej Slovák menom Matej Berger z Liptova, majiteľ veľkej továrne na kože, a ako som počul, zamestnával vo svojom závode aj Slovákov zajatcov. Zo Samarkandu, mesta pomerne veľkého, dostal som sa do mesta Chodžentu, v kraji teplom, až horúcom, avšak úrodnom, obývanom takmer výlučne azijským národom „Sarti“. O tomto národe nám bolo povedané, že sú to potomkovia starých Židov, ktorí padli svojho času do moci Turkov a museli prijať „islam“. Tento zaujímavý, nábožensky založený národ bol roku 1916 Ruskom mobilizovaný; Sartov sa užívalo v zázemí na rôzne práce.

Z Chodžentu zaviezli nás neskoršie do blízkeho Taškentu, kde sa sústreďovaly všetky národy bojujúce v radoch centrálnych mocností, avšak jednotlivé národy boly rozdelené v jednotlivých barakoch úplne samostatne. Mizerná, nedostatočná, pri tom jednostranná strava spôsobila rôzne epidemické choroby ako tyfus, scorbut (cynga) a iné, následkom ktorých viac ako polovica osadenstva zomrela. — Pamätám sa, že tuná zomieralo denne až 50 ľudí. Jednanie s umierajúcimi a mrtvými nedá sa opísať. Nie je preto div, že všetci, ktorí sme zostali ešte na žive, starali sme sa o to, ako čím skorej preč do bezpečia, kde by si človek aspoň život uhájil.

V Taškente a tiež v Chodžente bola koncom roku 1915 utvorená zo zajatcov Slovákov a Čechov organizácia dobrovoľcov, chcejúcich činne zasiahnuť do boja proti centrálnym mocnostiam. V Taškente to dopracovali naši dobrovoľci už v roku 1915 tak ďaleko, že mali dobre nacvičenú vlastnú hudbu a prevádzali aj sokolský telocvik, takže po 2-krát usporiadali veľké sokolské slávnosti, ktoré sa nad očakávanie znamenite vydarily.

Táto organizácia bola neskoršie kádrom robotníkov-dobrovoľcov zamestnaných v muničnom závode v Taganrogu na Čiernom mori. V Chodžente nás navštívil aj emisár, vyslaný odbočkou čs. Národnej rady z Petrohradu, ktorý prevádzal nábor dobrovoľcov hlavne medzi zajatcami a tiež medzi našimi kolonistmi. Poneváč nábor dobrovoľcov do vojska bol ruskými úradmi všemožne hatený a znemožňovaný, usilovali sme sa všetci z tohoto chorobami a smrťou navštevovaného kraju čím skorej sa vzdialiť. Po skupinách sa nám však preca podarilo, hlavne zásluhou riaditeľa muničného závodu v Taganrogu, dostať sa do Taganrogu.

Podelení sme boli podľa odborov jednotlivých remesiel a každý podľa svojich odborných vedomostí vykonával sverenú mu prácu. Tento priemyseľný závod, zariadený výlučne na výrobu delostreleckých nábojov, menoval sa „Rusko-baltický závod“, v ktorom mimo nás, čs. dobrovoľcov, pracovali aj Rusi. Ubytovaní sme boli po väčšine spoločne v murovaných, moderne zariadených budovách, vybavených aj ústredným kúrením a niektorí bývali aj v meste.

Mzda za prácu bola vyplácaná čiatočne za deň, čiatočne za kus (akord). Zo mzdy odvádzali sme dobrovoľne 10 proc. v prospech nášho vojska. Kultúrna a organizačná činnosť medzi nami bola veľmi čulá. Poriadaly sa poučné prednášky a tiež divadelné predstavenia, v ktorých dámske úlohy hraly čiastočne tam bývajúce Češky, čiastočne vypomáhalo sa aj mužskými silami, preoblečenými do dámskych šiat. Tieto naše predstavenia bývaly hojne navštevované i ruským obecenstvom a maly jak hmotný, tak aj morálny úspech.

Po vykonanej práci boli sme voľní a v občianskom obleku, v ktorom sme sa cítili úplne slobodní, chodili sme na vychádzky do mesta, kde sme robili, čo sa nám chcelo. Najpozdejším organizátorom celého nášho života v Taganrogu bol brat inžinier Hromádka a tiež brat Robl, autor divadelnej hry „Zvony“. Na ostatných čelných funkcionárov našej organizácie už sa nepamätám. Vždy budem mať v dobrej pamäti riaditeľa Taganrogského závodu br. inž. Hromádku, ktorého budeme všetci s vďačnosťou a láskou spomínať za jeho otcovské jednanie s nami. Taganrogské Češky ušily a krásne vyzdobily pre tamojších dobrovoľcov, odchodiacich do vojska, nádherný prápor, ktorý bol neskoršie práporom 8. sliezského p. pluku.

Celá organizácia medzi časom, t. j. v roku 1917 a začiatkom roku 1918 v menších-väčších skupinách odišla k vojsku, do zbrane až na niekoľkých jednotlivcov. Dobrovoľci z Taganrogu tvorili vlastne jadro 8. sliezskeho pluku.

V dobe, keď odchádzalo všetko čs. vojsko z Ukrajiny na východ, do Vladivostoku, aby tam bolo nalodené na cestu do Francie, bol som pridelený k tej skupine, ktoré sa dostala až do Vladivostoku. S naším práporom 8. pluku bolo tam niekoľko rôt 7. pluku a tiež niekoľko rôt 5. pluku. Tu prežili sme urputné boje s boľševikmi, ktorých bolo okolo 10.000. Medzi nimi bolo veľmi mnoho Maďarov a Nemcov. Bojové operácie boľševikov viedol nemecký generál šľachtic von Taube. Boje u Nikolska Ussurijského boly veľmi kruté a vyžiadali si veľkých krvavých obetí na oboch stranách. Výdatnú pomoc v bojoch na tejto východnej fronte poskytli nám Japonci, bez ktorých boli by sme do jedného vykrvácali. Boly chvíle, že sme boli so všetkých strán obkolesení a brodili sme sa až po pás v nezdravých močiaroch. Po likvidácii bojov na východe vrátili sme sa za ostatným vojskom až na pohorie Ural, kde celý armádny sbor zápasil s niekoľkonásobnou, dobre zásobenou a disciplinovanou presilou. Po čas týchto bojov sme sa aj dočkali zprávy, že ríša Rakúsko-Uhorská sa rozpadla a že náš národ doma svrhnul otrocké putá Habsburgovcov, že je utvorený samostatný Československý štát. Slovami nie je možno opísať tú ohromnú radosť v radoch nášho vojska, ktorú zpráva o oslobodení národa doma vyvolala.

Okolo Vianoc roku 1918 navštívil naše vojsko na Sibíri prvý minister vojny v Československej republike brat generál Milan R. Štefánik a prišiel so svojím sprievodom až do Jekaterinburgu, kde nášmu vedeniu dával úpravy pre najbližšiu budúcnosť. Medzi iným nariadil, aby všetci invalidi a vojaci starší 42 rokov boli evakuovaní do vlasti najbližšími transportmi.

Po svojom odchode od nás zastavil sa brat gen. Štefánik v Japonsku, kde vyjednával s tamojšími diplomatmi o nájom lodí, potrebných na dopravu všetkého čs. vojska do vlasti. Nato vo februári sme aj počuli, že prvú skupinu invalidov odviezla anglická loď „Roma“.

Četa, v ktorej som slúžil, bola po ukončení bojov na Urale pridelená do Krivoščenkova (predmestie Novonikolajevska), kde tvorila stráž intendantstva II. divízie. V tej dobe vyslaní sme boli aj do Anžerských dolov na potlačenie povstania, avšak naše zakročenie sa ukončilo bez krveprelievania. To bolo na jar roku 1919. Na niekoľkonásobné prosby dostal som sa do Novonikolajevska na invalidskú komisiu, ktorá ma aj uznala za invalida. Bol som tiež s našou četou pridelený do Krasnojarska, kde sme konali stráž vo väznici pre obyčajných zločincov a tiež pre politických previnilcov. To však trvalo len niekoľko dní. V tomto čase prihodila sa mi zaznamenania hodná príhoda.

V obci Tatarskaja Birma boli sme ubytovaní niekoľko dní. Jedného dňa počul som zo susedného domu krik, nariekanie a stonanie človeka. Z obavy, že sa tam deje niečo trestuhodného, vošiel som spolu s jedným bráškom do toho domu, aby sme videli, čo sa tam deje. Boli sme nemilo prekvapení. V izbe na zemi ležala úplne nahá ženská, Tatarka. Nad ňou stál jej muž držiaci v jednej ruke otvorený korán (sväté písmo mohamedánov) a v druhej ruke remienkovú nahajku, ktorou manželku bil po celom tele. Medzi časom z koránu čítal a znovu bil v bolestiach sa svíjajúcu svoju ženu. Keď sme sa ho pýtali po príčine, prečo ženu tak kruto bije, odpovedal nám, že ju v smysle predpisov koránu tresce. Na druhý deň boli sme volaní k nášmu predstavenému a bolo nám vytknuté, prečo sme do toho domu šli, keďže vstup do tatarského domu je inovercovi prísne zakázaný.

Ako invalid bol som poslaný do Vladivostoku za účelom odcestovania do vlasti. Na loď, ktorá nás mala dopraviť do Terstu, čakal som asi mesiac a bol som ubytovaný na Ruskom ostrove. Službu som nekonal a tak som mal čas a príležitosť podrobne si pozreť toto zaujímavé, koniec sibírskej magistrály tvoriace mesto. Hlavnú čiastku obyvateľstva tvorili Rusi; bývalo tam však aj značné procento Číňanov, Japoncov, Korejcov. Mimo to boly tam aj vojenské štáby cudzích mocností, na pr. Francúzi, Angličania, Amerikáni, Japonci, Číňania, ba aj Juhoslovania, Poliaci a Rumuni. Válečné lodi Japonska, Anglie a Ameriky maly dodať významu tam sa zdržujúcim spojeneckým vojskám. V tomto prístavnom meste, jehož pevnosti boly boľševickým režímom takmer zruinované, naloďovali sa osobné transporty nášho vojska a rôzny tovar. Tiež sa tam vyloďovalo mnoho válečného materiálu, dovážaného ešte po čas bojov proti centrálnym mocnostiam, hlavne z Japonska a z Ameriky. Videl som skladať hotové súpravy diel, železných mostných konštrukcií atď.

Konečne, dňa 25. novembra 1919, nalodili niekoľko sto nás a niekoľko žien, manželiek našich bráškov; tiež na naložilo veľké množstvo rôzneho tovaru. Loď niesla meno „Scottland Maru“ a patrila japonskej paroplavebnej spoločnosti. Cestou zastavili sme sa v meste Karas, kde sme priberali pitnú vodu. Po plavbe trvajúcej 2 týždne dopluli sme Žltým morom do Singapooru, mesta na samom južnom cípe zadnej Indie. Klimatické i zdravotné pomery, v ktorých sme žili v Rusku, teraz cestou po mori, vyvolaly v našom ústrojí určité zmeny. Kdežto vo Vladivostoku sme už nosili zimné plášte, prijdúc do Žltého mora, museli sme takmer všetok odev odhodiť od prílišnej horúčavy. Príliš horlivým oslňovaním spôsobili si niektorí bráškovia veľké pľuzgiere na celom tele. Cez Indický oceán doplavili sme sa do mesta Džibuty (na Arabskom brehu) a po Červenom mori do Port Saidu. Ztadiaľto okolo Gréckych ostrovov nastúpili sme poslednú etapu morskej cesty do Terstu. Vlak vyslaný československou vládou do Terstu dopravil nás cez územie italské a rakúske až do hlavného mesta nášho štátu do Prahy, na ktorú sme sa všetci už tak dávno detinsky tešili. Tam sme sa obzreli po meste, aby sme si utvorili každý svoj názor na našu „Zlatú Prahu“. Rozišli sme sa do všetkých kútov Republiky, aby sme sa snáď nikdy spolu viac nesišli. Do Modry prišiel som dňa 15. januára 1920, kde už ma moja rodinka túžobne očakávala.