ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Niekoľko spomienok.)

Komu zo Slovákov v Rusku patrí prvenstvo počinu v našej borbe za slobodu? Ťažko odpovedať, lebo tu stojíme pred dilemmou Goethovho Fausta: či bolo na počiatku slovo alebo čin?

Podľa činu prvými „činiteľmi“ boli by varšavskí Slováci Zachar a Vladimír Hurban. Lebo oni hneď po vyhlásení vojny proti Rakúsko-Uhorsku dobrovoľne dali sa k dispozícii ruskému vojsku k boju proti Austrii.

Jestli vziať do povahy „slovesných“ činiteľov, vtedy zásluha prvého slova v slovenských veciach by patrila varšavským Slovákom, sdruženým v „Besede“. Vlastne by sa mohlo povedať sdruženým okolo domu bratov Országhovcov, lebo táto veľká vývozná firma bola hniezdom, z ktorého sa rojili po celom Rusku slovenskí obchodníci galanterným tovarom so svojimi „vengerskými“ a pozdejšie „slavjanskými“ magazinami. Pod vedením Jána Országha staršieho pridali sa varšavskí Slováci k protirakúskemu pohybu českých krajanov na Rusi, s nimi spoločne sa zúčastnili v prvých mesiacoch vojny porád v Petrohrade a zo svojho stredu v septembri 1914 poslali v československej deputácii k cárovi Jožka Országha, kde mal príležitosť veľmi obšírne hlave ruského štátu vyložiť slovenskú túžbu spojiť sa s Čechmi v jednom slobodnom štáte.

Vlastne prvú zásluhu, že otázka slovenskej slobody od prvej chvíle bola nakriatnutá smerom československej politickej jednoty, tým smerom, na ktorom jedine mohla zvíťaziť, treba pripísať Jurkovi Klecandovi, ktorý v prvých dňoch augustových 1914 sostavil pamätný spis, predložený petrohradským Českým spolkom ruskej ministerskej rade. Zásluha tejto „dokladnej zápisky“ — — ako sme to v Rusku volali — — neni snáď v tom, že by ruská vláda na jej podnet už vtedy bola bývala definitívne sa rozhodla za každú cenu oslobodiť československý národ (ruská vláda bola dosť opatrná, aby nedelila kožu medveďa prv, kým ho nezastrelí), ale aspoň v tom, že otázka našej národnej slobody bola postavená na denný poriadok úkolov svetovej války ako otázka československá, a nie dualisticky ako otázka česká a slovenská. Výhoda tejto pozície bola v tom, že o českých právach na slobodu v podstate nebolo spornej mienky, najviac ak o oportunite časového riešenia, medzitým, čo pre čisto slovenskú samostatnosť a slobodu nebolo pochopenia. Takým činom popri českej mohla sa sviezť i slovenská sloboda. Zásluha Klecandova o slovenskú vec je práve v tom, že v prvej chvíli vojny, keď program politický nebol ešte ani jasný, a tým menej vypracovaný, vystúpil s konkrétnym a odôvodneným programom, založeným výslovne na zásade československej jednoty, a že program takto formulovaný stal sa potom článkom viery väčšiny našich krajanov na Rusi. Formulácia požiadavku československej samostatnosti dostala sa tak do úradných prejavov ruských a prešla do programových prejavov svetovej demokracie.

Ale nie všetcia mali v hlave tak jasný plán, ako Jur Klecanda. Videli sme ešte v r. 1918 i v Čechách významných a národnej veci bezpodmienečne oddaných ľudí, ktorí boli proti spoločnému programu československému, lebo sa im zdalo, že slovenské oslobodenie narazí na prituhý odpor a nechceli pre príliš veľké požiadavky riskovať všetko. Ani medzi Slovákmi od samého počiatku nebolo jasné, čo treba chceť a čo treba konať. Myšlienka československej vzájomnosti, oživená sotva dve desaťročia pred vojnou, nevnikla ešte do duše ľudí tak hlboko, aby sa mohlo bez všetkého prejsť na myšlienku politickej jednoty československej. I takáto veľká myšlienka potrebovala času, aby dozrela. Vlastne bolo naším šťastím, že vojna sa pretiahla tak dlho. Myšlienka našej slobody mala tak času dozrieť i medzi nami i medzi našimi spojencami. A ruská revolúcia urýchlila všade duchovný prevrat, ktorý obľahčil prevrat politický.

Poznáme smutné politické pomery na Slovensku pred vojnou. Nebudeme sa teda diviť, že na Slovensku myšlienka pokulhávala za vývinom udalostí. Ale či bolo lepšie za morom, kde žilo pod slnkom americkej slobody niekoľko stotisíc našich krajanov? Aj oni sa ozvali na počiatku vojny, ale prejav ich oficiálnej organizácie, Slovenskej Ligy, opakoval v hrubých rysoch skromňučký predválečný program národnej strany, pohybujúci sa v rámcoch slovenskej beznádejnosti a bezpomocnosti. V tých časoch, keď milióny ľudí stáli proti sebe v krvavom boji, keď zúrila najstrašnejšia vojna, akej svedkom bola história, medzi 14 „wilsonovskými“ článkami manifestu amerických Slovákov mohli sme na svoje prekvapenie čítať i bod o potrebe zlepšenia komunikácie na Slovensku!

Čo bolo možno za takých okolností čakať od ruských krajanov, v svojom pomernom hmotnom blahobyte naprosto nezvyklých myšlienke politickej svojprávnosti? Nieto divu, že mnohí z nich zabŕdli do malicherností a chýb. Behom vojny Milan Rastislav Štefánik, človek politicky veľmi kritický, nie raz upozorňoval nás, aby sme sa vyhýbali ako čert svätenej vode každej zmienke o možnosti československého rozporu, lebo ináče vraj toho použijú naši protivníci v priateľskom tábore, a bolo ich tiež dosť, a škodoradostne odmietnu naše požiadavky vôbec. Ale koľko bolo takých jasných hláv, ako hlava Milana Štefánikova? Bol vtedy v Rusku tiež prof. Kvačala, ktorý so zavilou zarputilosťou bránil sa myšlienke československej jednoty. Boly slovenské hlavy vo Varšave, ktoré tiež hľadaly nepriateľa nie na tom fronte, kde ozaj bol. I na jarnom moskovskom sjazde v marci 1915 prihlásil sa k slovu žiarlivý smer, ktorý povedľa každého Čecha, chcel mať postaveného „a Slováka“. Ačpráve sjazd ochotne prijímal ich návrhy, ich svŕbľavosť bola taká, že budila hodne smiechu a nazvali sme ich „aslovákmi“. Po sjazde rozhovory pokračovaly a viedly k založeniu separátneho spolku. Kvačala, ktorého medzitým vojna z Jurjeva zahnala do Moskvy, raz podniknul cestu až do Samary, keď počul, že tam chcú založiť československú organizáciu, len aby odhovoril Slovákov od spoločnej účasti.

Verne stáli pri spoločnom programe a postupe petrohradskí Slováci — — bolo ich pod vedením Džavíka asi 70 — — a často v kritických chvíľach svojím jednotným vystúpením zachraňovali situáciu. Neviem na príklad, ako by sme boli zachránili petrohradský spolok začiatkom roku 1917 pred opustením spoločnej svetovej organizácie — Národnej rady československej pod vedením prof. Masaryka — — nebyť toho jednotného postupu petrohradských Slovákov, ktorý zarazil rozkol i medzi petrohradskými Čechmi, kde kijevská agitácia bezohľadne pôsobila, a dovolil nám dotiahnuť to až do vypuknutia revolúcie, ktorá nás odrazu uvoľnila.

Ale vo Varšave i v Moskve boly mnohé hlavy prihorúce. Keď sme na jar 1915 dostali zprávy o rozmanitých rečiach a náladách medzi Slovákmi, doporučil som Sväzu československých spolkov na Rusi, aby sa špeciálne zaoberal otázkou budúceho pomeru Čechov a Slovákov. Ak je vec nejasná, najlepšie bude postaviť jasný program. Kto bude s programom súhlasiť, pôjde s nami. Podobne sme pred vojnou postupovali v Československej jednote v Prahe, keď prišla reč na pomer češtiny a slovenčiny a niektorí sa báli o osud jazyka podtatranského. Československá jednota vtedy vyhlásila, že podmienku československej jednoty národnej nevidí v jednote gramatických foriem, ale v jednote národného ducha. Na porade správy Sväzu 31. mája 1915 v Petrohrade za prítomnosti slovenského delegáta Jána Országha st. z Varšavy bolo prijaté „Prohlášení o pomeru Čechů a Slováků“, mnou navržené, v ktorom správa Sväzu vyhlasuje za samozrejmú politickú zásadu, že v budúcom československom štáte (vtedy, v carskom Rusku, boli sme ešte pre konstitučné kráľovstvo) vedľa hlavného snemu pre spoločné záležitosti bude zriadený zemský snem pre zvláštne záležitosti Slovenska a že politická a jazyková samospráva Slovenska bude zaručená základnými zákonmi. Pripomínam, že v tomto prehlášení sa hovorí o zemskej samospráve Slovenska a nie o národnej autonomii, čo sme považovali za pendant k rakúsko-uhorskému dualizmu a teda za zárodok budúceho rozkolu. Regnum in se ipso divisum dilabitur, čítal som pozdejšie na Michalskej bráne v Bratislave.

Po „Prohlášení“ mutné vody na čas utichly, ale na trvalo pokoja nedaly. Odlišný pohyb našiel svoje stredisko v Moskve. V čelo sa mu postavilo niekoľko činiteľov z panslavistických kruhov ruských i neruských. Ich panslavizmus bol ovšem s panrusizmom viac než rodní bratia. Pozoroval som činnosť niektorých z týchto ľudí už pred vojnou i za vojny, a nemôžem sa zbaviť dojmu, že boli medzi nim provokatéri. Natoľko ich účinkovanie odpovedá bežným metodám agentov-provokatérov, ktorí určitú myšlienku radi preháňajú, aby ju tak priviedli ad absurdum. Ostatne i teraz medzi maďaronskými autonomistami koľko je podobnej tendencie! Takýmto ľuďom podarilo sa získať medzi Slovákmi niekoľkých, ktorí boli ochotní pracovať za „prilúčenie Slovenska k Rusku.“

Nie že by sme boli bývali proti Rusom; ale nám sa myšlienka slovenskej gubernie veľmi nepozdávala. Kto poznal metody ruskej administrácie, nemohol si žiadať, už v záujme dobrého slovanského nažívania, aby toto pokušenie uvedené bolo do slovenskej zeme. A to sme ešte nemysleli na veľký prevrat a rozvrat, ktorý potom prišiel! Vhod nám padlo, že sme mohli použiť dobrých účinkov ruskej revolúcie, ale „zhltnúť ju i s chlpami“, toho by náš národný žalúdok nezniesol.

Medzi ruskými protektormi za takýchto okolností založeného „Slovensko-ruského spolku pamäti Štúra“ boli ľudia, ktorí sa dívali na otázku oslobodenia československého národa pod zorným úhlom bulharského nevďaku a na verejnom shromaždení vyhlasovali, že by boli prvými dobrovoľníkmi v boji proti tomu, keby sa mala uskutočniť samostatnosť nášho národa pomimo rámca Veľkej Rossie. So slovenskej strany duchovným vodcom tejto spoločnosti bol spomínaný už prof. Kvačala, tajomníkom spolku bol Dušan Makovický mladší. Memorandá a zakročenia tohoto spolku a jeho spojencov, zjavné i tajné, narobily nám v Rusku dosť nepríjemností. Ku koncu cárskeho režimu vláda bola by ochotne sa zadrapila za čokoľvek, len aby naše československé hnutie, ktoré medzitým navidomoči rástlo, odsotila na vedľajšiu koľaj, po prípade v samom hnutí vyvolala rozkol.

S českej strany takým „nevidomým baranom“ mal byť poslanec Dürich s jeho konkurenčnou Národnou radou, ktorá mala podliehať len ministerstvu vnútra a tak zo zahraničnej československej otázky urobiť otázku vnútorného poriadku ruského, zo slovenskej strany spolok Štúra. Priznám sa, že mi nebolo v duši veselo, keď raz vyjednával som s jedným ináče blahoprajným dôstojníkom hlavného štábu a ten mi zrazu ukázal na slovo „česko-slovenský“ a povedal: „Veď ešte nevedno, či to patrí dohromady, či každé osve!“ Bývajú také chvíle, že i veľké veci držia sa len na slabej nitke. Vtedy koncom 1916 a začiatkom roku 1917 málo nám chýbalo, že naša svetová organizácia pod vedením Masarykovým nebola rozčesnutá a že v Rusku nám nevyrástol rozkol český a slovenský. Že sa nakoniec nič osudného a ostudného nestalo, veru nezáležalo od vtedajšej ruskej vlády, ktorá sa chystala na väčšie veci, než na opustenie československej samostatnosti. Ale treba priznať väčšine našich krajanov, že rozkolné snahy nenašly medzi nimi priaznivých podmienok. Sám spolok Štúra stával sa ešte za starého režimu vše menej významným podnikom a po revolúcii vôbec „usnul tíško“.

Medzitým pribúdalo kádru spoľahlivých pracovníkov a bojovníkov slovenských. Koncom r. 1915 podarilo sa nám dostať povolenie, aby Ivan Markovič mohol prísť do ústrednej organizácie do Petrohradu, po ňom r. 1916 prichodili noví a noví spolupracovníci zo zajatia. Spomínam z mnohých len Joža Gregora Tajovského, Janka Jesenského a Jána Jančeka. V 1916 r. poslala americká Slovenská Liga do Ruska G. Košíka, ktorý tam vykonal v celku záslužnú prácu. Ten istý rok z fronty do Petrohradu prišiel i Vladimír Hurban a prihlásil sa k spoločnej práci. K jeho iniciatívnej činnosti patrí na príklad založenie „Slovenských Hlasov“ v októbri 1916, kam sa mu podarilo získať jeden z najzaujímavejších autobiografických príspevkov Masarykových, jeho spomienky na osobné styky so Slovenskom.

Tiež v radoch legionárskych pribúdalo slovenských dobrovoľníkov. Česká družina — — základ ruských legií — — od r. 1916 bola pomenovaná „československý strelecký pluk“ a v roku 1917, keď sa formovala druhá divízia československého vojska na Rusi, utvoril sa 7. tatranský pluk, do ktorého boli shromažďovaní hlavne slovenskí dobrovoľníci. Pozdejšie v r. 1918 na Sibírii boly utvorené dva tábory pre národnú výchovu slovenských zajatcov, v Omsku a v Irkutsku, zkadiaľ prišlo mnoho slovenských dobrovoľníkov do čs. vojska. Prirodzene, ani tuná nechýbala stinná stránka. Neuvedomelosť našich ľudí bola veľká a organizačné schopnosti malé. Ešte i v r. 1919 niektorí zo zajatcov nechceli veriť, že je na Slovensku sloboda a že jestvuje Československá republika. Maďarská otrava prenikla hlboko. Ešte i z toho vidno, že oslobodenie Slovenska prišlo v posledný čas, aby neprišlo neskoro.

Za války dva razy bol v Rusku Milan Rastislav Štefánik. Prvý raz prišiel v r. 1916 a ostal tam až do prvých dní revolúcie v marci roku 1917. Jeho poslaním bolo dojednať s ruskou vládou prepustenie väčšieho počtu československých dobrovoľníkov na utvorenie československej armády vo Francii. Toto poslanie skončil s úspechom teoretickým. Dostal súhlas, ale prakticky starý režim naprosto nám nepodával ruky, naopak valil prekážku za prekážkou do cesty. Ešte do tvrdšieho dreva zaťal Štefánik, keď sa zamiešal do vnútorných sporov našich krajanov a pokúsil sa o dohodu. V prvej chvíli docielil vlastne veľmi pekného úspechu, keď sjednotil všetkých „rozkydaných“ Čechoslovákov v Kijeve 29. augusta 1916 a keď mu podpísali „Zápis o zásadách československé akce“, v ktorom náš program bol takto šťastne formulovaný: „Češi a Slováci, jsouce si vědomi, že jsou úzce spjati navzájem jak životními zájmy, tak i kulturou a jmenovitě krevními svazky, přejí si vyvinouti se v jednotný, politicky nedílný a svobodný národ.“ Zápis tento podpísali zástupcovia jednotlivých smerov medzi krajanmi na Rusi, i zástupca americkej Slovenskej Ligy, Gustáv Košík. Štefánik býval pyšný na tento „zápis“, lebo v ňom prvý raz oficiálne orgány nášho zahraničného hnutia svorne sa vyslovily za politicky jednotný československý národ. Ale nielen americký zástupca Slovenskej ligy mal ťažkosti pre svoj podpis zápisu, ktorý nestál na stanovisku danej mu „úpravy“ vo federatívnom štátnom celku. Niektorí z českých predákov, ktorí „zápis“ podpísali, odopreli ďalej zápisu sa pridržiavať. Urobil tak na príklad posl. Dürich, ktorému síce zápis dával čestné vodcovské postavenie v hnutí na Rusi, ale ktorý sa dal nahovoriť, že zápis omedzuje jeho práva. A tak rozbroj, ktorý mal byť zakončený kijevským zápisom, zjavil sa znova. Zápis stal sa len zaujímavým, dokumentom dobrej snahy. Štefánik potom odišiel na čas do Rumunska a vrátil sa krátko pred revolúciou. V posledných týždňoch mal ešte príležitosť postaviť sa proti Dürichovmu odštepenstvu a dať podnet k jeho vylúčeniu z Národnej rady.

Počiatkom novembra roku 1918 vrátil sa Štefánik znova do Ruska. Teraz prišiel cez Ameriku na Sibír, kam dorazil práve v čase, keď v Prahe bola vyhlásená republika a keď Slovensko začínalo sa oslobodzovať. A zase našiel pomery — — naše vnútorné i vonkajšie ruské — — v stave viac ako kritickom. Naše legie, unavené úspechami veľkej anabázy, roztrpčené dlhým pobytom na Sibírí, znechutené vnútornými rozpormi a nezriadenosťou ruského prostredia, volaly po rýchlom návrate do oslobodenej vlasti. Štefánik bystrým zrakom prehliadol situáciu, našu i ruskú, a keď videl beznádejnosť celkového položenia, vydal príkazy, aby sa naše vojsko stiahlo na „tylovú“ líniu pri železnici a do tých čias chránilo poriadok vo vnútornej Sibíri, kým sa nepodarí zabezpečiť návrat domov. A poneváč videl vnútorný rozklad v našom vojsku a zbadal jeho príčiny, vydal nariadenia, ktoré potom v mnohamesačnej úpornej práci jeho povereníkom umožnily úkol zase priviesť vojsko do poriadku a vrátiť sa do vlasti ako celok. Tieto opatrenia Štefánikove zachránily naše sibírske legie od rozkladu a od hanby, ktoré by boly po slávnych úspechoch prvého obdobia sibírskej anabázy vrhly ťažký tieň nielen na sibírske vojsko, ale na celý národ. Zo Sibíri odchodil gen. Štefánik chorý; o pár mesiacov vrátil sa do vlasti — mŕtvy.

Podľa prirodzenej povahy veci slovenská účasť na odbojnom hnutí v Rusku nezodpovedela číselným pomerom jednotlivých složiek československého národa, ale bola nad pomery početná a v každom prípade takého rázu, že v celkovej činnosti československého živlu v Rusku hrala veľmi čestnú úlohu.