ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narukoval som v r. 1914 do Viedne k 71. p. p. Bol som pridelený ku 4. rote. Keď išiel 6. maršbatalion do Srbska, vtedy som už aj ja bol oblečený v sinej rovnošate. Poneváč sa dvaja dobrovoľne hlásili na bojište, mali sme sa prihlásiť, ktorí chceme miesto nich ostať ešte vo Viedni. Prihlásil som sa a tak sa mi podarilo zostať ešte v zázemí. Neskôr mal som ísť s 8. maršbatalionom do Poľska. Ale vtedy ma akosi šťastlive minuli, nezapísali a tak som bol vo Viedni ďalej.

Keď sa sťahoval 71. pluk do Karpát, onemocnel som a zostal v nemocnici u Krakova. Tak ma minuly najťažšie boje. Na frontu som prišiel až v máji 1915 v Karpatoch, kde som našiel dobrého kamaráta z Myjavy. Bolo už teplo, hoci na končiaroch bolo ešte snehu až dosť. Nám bolo veselo. Vždycky sme si s priateľom spievali, k čomu nás posiloval náš kaprál — dobrý Slovák z Liptova. Pri piesni „Všetci sme Slovania — Rus, Poliak, Ilyr, Čech, to sú naši bratia!“ ozvala sa nám otázka: „Neni to ten Rus, na ktorého máme strieľať?“ Nech nemá nik Slovákom za zlé, že pri tvorení čs. vojska veľká väčšina nevedela, kto je Slovan a ktorej národnosti oni sami sú.

Celý máj som bol v Karpatoch iba v zálohe. Až keď v r. 1915 Rusovia ustupovali z Karpát, pochodovali sme za nimi deväť dní ako zadný voj. Desiaty deň sa Rusi postavili na odpor a my sme boli poslaní vpred. Bolo to od Ľvova dosť ďaleko. Ráno 21. júna ešte za tmy obsadili sme už večer vykopané zákopy v obilí na poli pri železničnej trati.

Tam nás Rusovia silno obstreľovali granátmi, až sa zem na mňa sypala. Za nami v doline na rovnej lúke páslo sa asi 50 kusov lichvy. Ťažké granáty tam rozrývaly zem. Videl som, ako jedno hoviadko roztrhol granát na tisíc kusov.

Sám som o život strachu nemal, poneváč som bol pod veľkým svahom v takej peci. Okolo deviatej hodiny bol daný povel ku predu. Ja však som sa vzdialil od svojej roty a išiel som so známym četárom Šulhánkom pozdĺž svahu hodne do prava. Tam tak strely nepadaly, ako na úseku mojej roty. Vtedy náš batalion viackrát postupoval, ale vždycky zase musel ustúpiť. Mal veľké straty. Z mojej roty zostalo za hodinu a pol len 13 mužov.

Keď už bol nás pluk dobre preriedený, shromaždili nás na kratší úsek a neprestajne kričali: „Vorwärts!“. Keď som videl druhých, vyskočil som i ja z úkrytu. Utekal som v hustom daždi striel asi 20 krokov. Padol som na zem, za kopec hliny. V tom som uvidel asi 100 Rusov pred sebou a bez zbraní. Hneď som poznal, že sa vzdali do zajatia.

Streľba trochu utíchla a ja som tiež pomýšľal, ako sa dostať do zajatia.

Vzchopil som sa a utekal som asi 50 krokov, ale ďalej som nemohol, pretože Rusi začali silno strieľať. Ľahol som si do malej nížiny a pred hlavu som si dal trocha hliny. V tom mi za hlavou tak tresklo, ako keď sa v ohni rozpučí veľký pohár. Neskoršie som videl, že mi to sekla guľka do mojej šialky. Pozrel som sa lepšie pred seba a videl som pred sebou asi na 10 krokov Rusmi opustené zákopy.

Vyskočil som a v jednej sekunde som bol v nich. Myslel som si: „No, tu ma už Rusi vezmú!“ Ale som sa sklamal! Našiel som tam ruský miešok a hľadal som, čo je v ňom. V tom pribehol zprava ku mne četár — Maďar a za ním viac vojakov akosi ustrašených. V tom proti nám utekali s namierenými puškami dvaja ruskí vojaci. Četár — Maďar hneď zavelel: „Hát fiuk nem csinálunk semmit, dobjátok el a fegyvert!“ (Nože, chlapci, neurobíme nič, odhoďte zbrane!“).

Ja som viac nečakal, vyskočil som zo zákopov, nepozeral som sa ani vpravo, ani vľavo, len som o zlomkrky utekal asi 100 krokov smerom k Rusom v hustom ohni striel z rakúskej i ruskej strany. Dobehol som do doliny a sadol som si, lebo som ďalej nemohol. Až tak za 5 minút pribehol za mnou starší Rus. Vymenili sme si cigaretle, ja som mu dal mäsovú konzervu, on mne chlieb. Neprestajne mi vypravoval, že ma zavedie na ich akési veliteľstvo. Tam už bolo asi 30 našich Slovákov a niekoľko Maďarov, Tak som sa dostal 22. júna 1915 do zajatia.

*

Cesta z ruskej fronty do Chersonskej gubernie nám trvala celý mesiac. 22. júna 1915 som už bol na železnom rudníku pri mestečku Krivoj Rog. Ubytovali nás po vojensky v kasárni. Každý dostal slamník a železnú posteľ.

Hneď na druhý deň nás stráž odviedla do kúpeľa. Šaty nám vyparili a dostali sme novú bielizeň. Tak sme sa zbavili nepríjemného hmyzu. Dostali sme z konopného plátna nohavice a blúzňu, kožené krpce a už sme boli hotoví do roboty.

24. júla nás zaviedli do rudníka. Ten bol otvorený, súsedné boly pod zemou. Dostal som robotu na takzvanej prvej ploščadi —^[15] asi 20 m v zemi. Nakladal som na vozíky nepotrebný materiál, ktorý potom vyťahovali navrch. Tam som vydržal 18 mesiacov. Robil som jeden týždeň vo dne, jeden v noci — vždy 11-hodinovú šichtu. Platili mi 20 kopejek za šichtu.

Potom som onemocnel a dostal som ľahšiu prácu. Bol som pridelený k strojným zámočníkom na stanici. Tam som pomáhal skladať dva stroje na nakladanie železnej rudy do vagónov. Stroje boly z Ameriky (čerpalky). Keď sme jeden kotol dvíhali na stroj, skĺzol na mňa a pritlačil ma k zemi. Deväť dní som sa nemohol postaviť na nohy. Odvtedy už som nebol dobrý robotník, ako ma „parťáci“ chválili. (Ivan charašó rabotajet). Asi dva mesiace ma kľalo v boku.

Bolo to už r. 1917 z jara a my sme nevedeli celkom nič o našom odboji. Vtedy prišiel do rudníka nový oddiel zajatcov a od tých sme sa dozvedeli, čo sa robí. Vedúci rudníka boli Nemci. Tí nám všetky noviny a listy posielané od Nár. rady z Petrohradu zadržali v kancelárii. Zpočiatku sme boli takmer všetci proti vstupu do čsl. vojska. Často sa i nadávalo. Keby sa bol niekto priaznivo vyslovil pre odboj, boli by ho i vybili.

Niektorí bratia Česi však odchádzali tajne. Radili sa o tom, ale nik si nebol v ničom istý. V máji prišli dvaja českí emisári. Prihlásilo sa hneď 80 bratov Čechov do vojska a niektorí do organizácie, do ktorej som sa zapísal i ja. Väčšina zajatcov nám však nadávala a vyhrožovala, že sme vlastizradcovia, že nás obesia a pod.

Až keď prišli k nám slovenskí emisári — brat poručík Mihál a br. Tomáška, prehovorili nám k srdcu; i najväčším opozičníkom vypadla slza a zapísali sa do čsl. vojska. 32 Slovákov nás odtiaľ odišlo.

25. októbra už som bol v Borispoli a hlásil som sa k 7. Tatranskému pluku, lebo som ztadiaľ dostal viac dopisov už na rudník. Dal som sa zapísať v „Slovenských Hlasoch“ do soznamu Slovákov. Takým spôsobom sme si dopisovali s bratmi, ktorí už boli u pluku.

Vtedy som bol informovaný, ako to u pluku je. Slúžil som u 9. roty. Pluk bol ubytovaný v mestečku Berezany po domoch. Bol som u jedného sedliaka ešte s bratmi z Gemerska. Kamarát Mihok bol prihlásený k údernému práporu. Raz išiel do poľa na prechádzku, ale kdesi ho boľševici zabili. Druhý môj priateľ sa volal Obrtanec.

V pluku boli zastúpení Slováci zo všetkých stolíc. Z môjho rodiska sme boli traja: Štefánek, Vašíček, a ja. Neskoršie prišiel ešte brat Cverenkár zo Žitomíra. Po výcviku v zbrani bol som pridelený k zdravotnému oddielu. Zúčastnil som sa bojov u Bachmača, u Kaulu a na Urale. U Bachmača som odnášal z bojišťa brata kapitána Kadleca. Bol ranený do hlavy. Tam nám zajali Nemci raneného brata šikovateľa od 9. roty. Asi štyria Slováci tam boli zabití.

V sibírskych bojoch som bol v skupine vladivostockej. Vo Vladivostoku som cvičil sokolské prostné v skupine brata Vobořila. Chodil som sa často kúpať do mora a tak sa mi čas rýchle míňal. Keď nám prišla zpráva, že naše zadné časti si ťažko prebíjajú cestu na východ, bol som medzi tými, ktorí nemali zbrane. Dostali sme rozkaz zrekvirovať na krieposti (pevnosti) zbrane bývalým ruským vojakom. Išli sme traja do jednej chalupy. Jeden mal pušku a išiel vopred. Zaklepal zhurta na dvere, že vraj horí! Ruský vojak vyskočil z postele, otvoril dvere a už sme ho mali. Ten s puškou ho držal na muške a my dvaja sme išli dnu pre jeho zbraň. Mal dve pušky a jeden revolver. Než slnko vyšlo, boli sme všetci ozbrojení. Ja som potom zostal pri doktorovi. Toho dňa do obeda zabraly naše časti celý Vladivostok.

Keď bol tuhý boj s boľševikmi u Nikolsk Usurijsku, kde našich bratov boľševici tak dokaličili, bola naša 9. rota ako zadný voj. Bolo vtedy teplo, komári strašne pichali. Niektorí bratia sa mazali šmolcom a vyzerali ako černoši. Spravil som si na noc z celty búdu a v nej som spal. Ale nesmel som sa telom celty dotknúť, lebo komár prepichol celtu, plášť i blúzu. A pri takých injekciách sa nedalo spať.

Potom sa boľševici postavili na odpor až u Kaulu. Vtedy som bol pri štábe tretieho práporu 7. pluku. Videl som, jak si veliteľ práporu major Hora počínal statočne pri boji a povzbudzoval k odporu. Naše časti tam vydržaly od rána do tretej poobede, kedy musely ustúpiť veľkej presile. Zajatých tam bolo 9 našich bratov, ktorí kryli náš ústup. Neskôr boľševikom ušli a zas prešli k rote; boli z 9. roty. Tam bol ranený do nohy brat Strunka. Nevedel, že sa ustupuje, a nemohol už dobehnúť ku vlaku. Maskoval mrtvého. Natrel si krvou tvár a ľahol si do močiaru. Keď boľševici k nemu prišli, kopnul jeden doňho, ale on sa ani nepohnul. Sobrali mu peniaze, hodinky a nechali ho tam. On sa v noci sobral a celú noc blúdil po veľkých močiaroch. Až ráno prišiel celý mokrý k rote. Keď sa blížil, chcela ho naša stráž zastreliť, lebo nemal lentočky. Zahodil ju, keď sa robil pred boľševikmi mrtvým. Potom sme prišli do boja s boľševikmi až na uralskej fronte. Než sme sa spojili so skupinou Gajdovou, boli sme na mandžurskej dráhe v stanici Cicikar pohostení penzionovaným ruským generálom. Na lúke boly pripravené stoly a na nich všelijaké lahôdky. Boli sme milo privítaní a staručký generál s mnohými hovoril. Bol to iste veľmi demokratický človek, nie taký ako Semjonov alebo Kalmykov.