ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začiatkom svetovej vojny bol som novobrancom a pracoval som vtedy v Rimavskej Sobote. Ako novobranca zaujímala ma ruská fronta. Maďari o Rusoch rozprávali všeličo. Hanili ich, ale mali pred nimi aj nesmierny strach, značne zvyšovaný vedomím rusofilstva povedomých slovenských inteligentov, ktorých Maďari titulovali panslávmi.

Večer prichádzal ku mne priateľ Maďar z Dolnej zeme. Vypravovali sme o vojne. Opýtal sa ma, na ktorú stranu by som sa dal v prípade vojny medzi Maďarmi a Slovákmi. Vravel som mu, že isteže nie k Maďarom, keďže som Slovák. Po jeho odchode napomenul ma majster, pomaďarčený Slovák: „Ondráš, dajte si pozor, čo hovoríte! Keby ten Maďar vás udal, budete ako vlastizradca zatvorený.“

20. augusta 1914 nastúpil som vojenskú službu do Lučenca, ktorý som znal z dôb tovaryšstva. Pri zápise sedeli štyria dôstojníci. Napokon sa ma pýtali: „Maďar?“ — „Nie, Slovák, maďarsky len hovorím.“ Pozreli sa na mňa ešte raz: — „Slovák?“ „Áno.“

Sadol som si na svoje miesto a rozmýšľal, prečo boli dôstojníci tak prekvapení mojou odpoveďou. Veď preca nie som vlastizradcom, poviem-li pravdu. Maďarsky som sa naučil, pretože som musel, a umienil som si, že ostanem Slovákom a lepším ešte, ako som bol! Dali ma k 3. bataillonu 25. pluku. Túžil som dostať sa na ruskú frontu. Túžba sa mi splnila. O dva mesiace sme boli v Poľsku. Do boja sme sa dostali až po 2 týždňoch v nočnom nástupe, kedy padal celú noc sneh a dážď. Ráno nás zamenil 34. pluk košický. Odpoludnia sme mu to oplatili. Nastala veľká zima, rozmočená zem zamrzla a ďalší nástup bol nemožný. V dvoch týždňoch som sa rozhodol, že sa zachránim útekom do zajatia. Ale prevedenie bolo ťažké, lebo na rozviedku som nechodil.

Umienil som si, že vyčkám, až dostaneme poriadny výprask od Rusov, a pri ústupe zostanem ležať mrtvý, kým Rusi neprídu. Jedného rána čítal nám rotný v nariadení, že ruskí dôstojníci rozmetávajú letáky, v ktorých nahovárajú k úteku do ich zajatia a sľubujú zem. To vraj ale nie je pravda; Kozáci sú vraj veľmi suroví a každého u nich čaká smrť! A nasledovala výstraha pred útekom. Táto zpráva bola posilnením pre moje rozhodnutie — utiecť k Rusom. Rotný spomínal neprestajne iba Maďarov a tak som si v duchu posmešne vravel: „Áno, Maďari nesmia, Slováci áno!“

Následkom zimy bol nástup úplne zastavený, ale ľahká i ťažká streľba zúrila neprestajne. Našim pochodom tiež nebolo konca. Odpravili nás od Krakova na nemeckú frontu, ktorá mala postúpiť k Varšave. Tam nebola zem zmrzlá, mohlo sa teda nastupovať. Videl som nemeckú armádu vyzbrojenú, Rakúsko-maďarská popri nej vyzerala ani žobráčik. Svojou ľahostajnosťou dostal som sa veľaráz pred rotného ako v Lučenci tak aj na fronte. Mojím zastancom bol práporčík Snopko. Nevedel som si vysvetliť — prečo? Neskoršie som spoznal, že je tajný Slovák. 20. decembra 1914 sme boli včasne ráno zobudení a išli sme. Okrem dôstojníkov nik z nás nevedel, kde ideme. Bolo badať akúsi tichosť, krotkosť a vážnosť dôstojníkov. Zaoberal som sa v myšlienkach svojím plánom. Mohlo byť podľa slnka asi 11 hodín, keď sme dostali povel: „Stáť, v reťaz a pochod!“ O krátky čas sme videli už Rusov vo vzdialenosti asi 1 km. Nepotrebovali sme povelu ďalšieho, každý vedel, čo má robiť. Dôstojníci tiež neopomenuli svoju povinnosť: ostať vzadu a ukryť sa. Ich hrdinskosť sa vždy prejavovala iba v trýznení vojakov. Nastal boj, aký sme do tých čias ešte nezažili! Nástup na Rusov — strach a hrôza, streľba z pušiek, guľometov, diel ľahkých i ťažkých, začal krik, nariekanie ranených…

Zapamätal som si, že v boji víťazí rýchly a krátky nástup a toho som sa držal. Beda tomu, kto ostal vzadu! Gule padaly vždy za chrbty. S pravej strany zostal ležať ranený Slovák, s ľavej Maďar a ja sa hnal vpred ako splašený. Divil som sa ruskej streľbe. Videlo sa mi, že guľky pískajú hodne vysoko. Pozrel som sa vzad a videl som útek rakúsko-maďarského vojska, ktoré Rusi prenasledovali rýchlou paľbou. Radostne som sa pritúlil k zemi, aby som počkal, kým úplne nezmiznú naši vojaci. V blízkosti mňa boli ešte dvaja z mojej roty. Frajtr dal rozkaz k ústupu.

Zostával som vypočítavo vzadu. Keď som zbadal, že si ma nik nevšíma, pustil som sa smerom k malej dedine Rusmi zapálenej s úmyslom, že tam dočkám Rusov. Ale obyvatelia sa vrhli na mňa, že vraj sme im zapálili majetky.

Utekal som tedy smerom k Rusom, ktorých som nevidel, iba počul ich streľbu. Dobehnul som k vysokému stromu a premýšľal, čo bude so mnou, ak ma prijmú Rusi tak ako títo Poliaci. Vtom zarachotil strom, konáre odrezané granátom padaly na mňa i okolo. Zalial ma pot od veľkého strachu a chvíľu som nevedel, čo mám robiť. Prihrmel druhý výstrel delový a mňa prepadla myšlienka, čo budem robiť, ak zostanem sám a ranený. Bolo treba jednať!

Stranou stála murovaná stajňa. Pustil som sa bez meškania k nej, rovno brázdou, ktorá viedla od stromu a bola asi 150 krokov vzdialená. Než som dobehol k cieľu, padly 3 výstrely ruskej baterie. Po vydýchnutí som sa obzrel po okolí a s hrôzou som zbadal, že v blízkosti mňa v dolinke sa trápi jedna četa. Menili frontu proti Rusom ako blúdiace husi vo vzduchu. Ruská batéria ich uvidela, strelila medzi nich a všetci sa rozutekali. 10 ich pribehlo ku mne. Mňa ako by bol niekto omráčil! Boli to samí dôstojníci 34. košického pluku.

Do hroma! Toto mi bolo ešte treba! Jeden z nich mal tri hviezdičky a hneď sa ujal komanda: „Po jednom utekať ku stajni a potom do lesa, aby Rusovia nevedeli, že je tuná Rakušanov viac!“ Utekali. Báli sa strašlivo ruského zajatia. Prehováraním som ich zdržoval, poneváč každý okamih znamenal veľa! Okienkom sme pozorovali, či sa už Rusovia neblížia. S radosťou som zazrel, že sa v reťazi blížia k nám. Začaly lamentácie: Én Istenem, mi lesz velünk! (Bože môj, čo s nami bude?)

Hovoril som im, že Rusovia sú ľudia ako my a možná i lepší, že sa s nimi dohovorím. Medzitým prešli Rusovia stajňu. Bola to iba prvá reťaz, ktorá sa hnala za nepriateľom, strieľajúc neprestajne vpred… Hneď za ňou išla druhá. Tá už mala rozviedku. Vzal som na seba hlavnú úlohu. Pred stajňou som zapichol do hnoja najprv svoju pušku a potom i druhých. Postavil som sa do dverí, ruky hore, kým Rusovia neprišli ku mne.

Prvá ich otázka bola: „Skoľko vás?“ Hlásil som, že 11. „Dobre, všetko nechajte tuná, len si vezmite chlieb a bielizeň!“ Dali nám cukor, my im tabak, dôstojník nás popísal a išli sme ďalej. S nami išli štyria vojaci ako stráž a viedli nás ku štábu pluku. Tam sme prenocovali. Bol som šťastlivý. Za štyri dni sme prišli na najbližšiu stanicu, zkadiaľ nás odviezli, celý transport, na Sibír.

*

Podľa ruského kalendára na Nový rok 1915 som už bol na Sibíri v meste Tjumeni v Tobolskej gubernii. Našimi kasárňami boly koželužské (garbiarske) závody, upravené pre zajatcov. Boli sme triedení podľa národnosti. O niekoľko dní odviezli nás, 120 Slovákov, ďalej. Na malej stanici nás čakali sedliaci a odviezli nás do dediny Sosnovniki, kde nás rozdelili.

Dostal som sa ešte s dvoma k bohatým sedliakom. Mali sme sa tam výborne. Ruský štát im platil na nás 6 rubľov mesačne a k tomu nám dávali 2 kopejky denne na machorku — tabak. Robili sme, koľko sme sami chceli, a za to nám dávali 35 kopejek denne. Tamojší život sa mi veľmi ľúbil. Žil otec so synmi a vnukmi pohromade, všetci spoločne pracovali, poslúchali starého gazdu a vodilo sa im veľmi dobre.

V lete nás stiahli do Jelutorovska a odtiaľ do iného okresu. Tam nás čakala ťažká poľná práca, ktorej som nebol zvyknutý, a tak mi bola veľkým bremenom. Toho roku v jeseň prišlo úradné oznámenie, že kto chce, môže zostať na dedine, kto si praje, môže ísť do mesta. Viacerí si volili mesto a s nimi i ja.

Mysleli sme, že nás potrebujú na prácu do závodov. Ale zmýlili sme sa. Dali nás do zajateckého táboru, ktorý bol práve novo zariadený a tak, ako by vojna mala trvať na veky. Bolo nás tam 12 tisíc zajatcov, všetkých národností z bývalého Rakúska-Nemecka. Medzi nimi boli i Slováci. Debatovali sme, skoro sme napádali odrodilých Slovákov, ktorých sme poznali.

Chyba bola, že sme nemali vodcov, inteligenciu, ako mali druhé národnosti. Boli sme skutočne úbohí. Bolo nám treba učiť sa po slovensky. Česi kritizovali právom našu slovenčinu, poneváč sme užívali priveľa maďarčiny a nemčiny. Bol medzi nami jeden slovenský učiteľ — Miškóci, ktorý bol otvoreným slovenským inteligentom — nebojácny. Jeho meno mal každý Maďar a pomaďarčenec poznačené s poznámkou, že bude obesený v Maďarsku. No, nepodarilo sa im, poneváč brat Miškóci sa vrátil ako ako dôstojník československý do našej Republiky.

Bol som zamestnaný v táborovej dielni ako majster. Majstri mali zvláštny barák i lepšiu kuchyňu. Spával som vedľa učiteľa Rumuna. Nevedel po slovensky ani po rusky, museli sme sa shovárať rečou našich nepriateľov — maďarčinou. Bol vodcom svojho ľudu — sedmohradských Rumunov. Mal neprestajné návštevy, shováral sa s každým ako so sebe rovným a preto ho všetci oddane ľúbili. Bolo mi toho ľúto, lebo som videl rozdiel medzi inteligentmi dvoch národov.

Celý rok 1916 som bol v tomto tábore. Dobre som poznal bratov Čechov. Tí nám boli učiteľmi, keď sme nemali svojich. Slovenčinu sme dopĺňali češtinou miesto maďarizmov. Mal som dvoch verných kamarátov, jeden bol Bratislavčan, druhý Moravan. Rozhodli sme sa, že odídeme do čsl. vojska. Ale nepohodli sme sa, oni odišli a ja som zostal.

V r. 1917 revolúciou Kerenského padol carizmus. V nastalej slobode upadla vojenská kázeň. Ruské vojsko opustilo frontu, rozbíjalo všetko, čo bolo štátne; bezmyšlienkovite nivočili v domnienke, že to nie je ich majetok — ale carský.

Za Kerenského vlády opustili sme tábor a robili sme v Pliškinových závodoch obuv pre vojsko. Z obuvníkov sme boli dvaja Slováci, väčšina Čechov, niekoľko Poliakov, Ukrajincov a Rumunov. Neskoršie pribrali sme si kuchára Čecha a krajčíra Slováka. Žili sme na vlastnú päsť. Boli sme ako dobrovoľníci, prispievali sme na národnú daň. Prichádzali k nám bratia z Ukrajiny na dovolenú, chodievali sme na prednášky, ale dlho sme takto neostali. Prišiel prevrat nový, nastal boľševizmus.

K boľševizmu prešli i Maďari so svojím divokým nacionalizmom. Patrolovali po meste ako niekde v Debrecíne. Beda Slovákovi alebo Čechovi, ktorého dopadli na ulici. Vybili ho, zatvorili cez noc a ráno ho teprv pustili. Zatúžili sme všetci po zbrani. Začiatky boľševizmu boly hrozné. Všetko chceli viesť a spravovať ľudia neodborníci. Každý lepšie oblečený človek bol považovaný za buržuja, bolo ho treba zabiť, alebo vyzliecť hocikde na ulici. Spravovanie závodov robotníkmi sa tiež neosvedčilo. A práve tak i boje bez disciplíny, plánov a odborného vedenia sklamaly.

Donútili nás tiež pracovať pre nich. Ale čoskoro museli utiecť z mesta, lebo ich vyhnali bielogvardejci a Čechoslováci. Nastalo registrovanie a dobrovoľné vstupovanie do nášho vojska. Nikto nebol nútený; keď nechcel, nešiel a nemusel.

Vojenskú službu sme nastúpili v Omsku. Mimo cvičenia konali sme rôzne služby v meste i mimo mesta. Práve tak v Jekaterinburgu a v Čeljabinsku. V tej dobe zúrily boje medzi Samarou a Ufou. Vojsko naše už bolo tak vysilené a znechutené, že odopieralo plniť nariadenia. Mali sme už veľa hrobov padlých našich bratov na ruských hrobitovoch okolo Uralu a po celej veľkej Sibíri pozdĺž železničnej trati. V Čeljabinsku sme slávnostne pohrobili plukovníka Šveca.

Odtiaľto sme boli poslaní na frontu za Ufu. Dostal som sa k 11. rote tretieho pluku Jána Žižku. Koncom r. 1918 stáli sme v tepluškách na stanici v Čeljabinsku. Tam bola posledná zastávka gen. Štefánika na jeho ceste od východu na západ. Vítali ho zástupcovia ruskí, naši i srbskí; o generálovi Štefánikovi veľa hovorili: „Vraj akýsi Francúz — ženie sa za kariérou. Známe len Masaryka.“ Generál vrátil sa do Omska. Delegácie plukov ho informovaly o situácii nášho vojska na Sibíri.

Po odchode Štefánikovom sme išli na oddych pozdĺž trati od Omska po Irkutsk a jazero Bajkalské. To bola takzvaná magistrála sibírska. Pri obsadení tejto dráhy došlo k veľkým srážkam s ruskými povstalci v tajgách. Náš tretí pluk sa dostal do kasárne blízko Irkutska. Mali sme se dosť dobre. Konali sme služby pre seba i pre Rusko. Nenávidela nás buržoázia kolčakovcov.

Mňa volali u 11. roty Kryšpínkom. Ľúbil som všetkých bratov a ctil som si ich, lebo si toho veru zaslúžili. Bratia Česi priniesli za nás obete, s nimi roznieslo sa po svete i naše meno. V Irkutsku a okolí sme žili znamenite. Mali sme plukovné kluby a nechýbaly ani zábavy. Tam nás zastihla smutná zpráva o tragickej smrti Štefánikovej, ktorá sa bolestne dotkla bratov.

A po nej prišla zpráva o vpáde Maďarov na Slovensko. Prišly ťažké časy. U nášho vojska nastal akýsi rozvrat. Rozdelili sme sa na vládnych a opozičníkov. 4. pluk bol úplne rozrušený. 3. ho nasledoval, ale nie celý. 1. a 2. pluk boli vládne. Opozičiari chceli nasledovať boľševizmus. Ale nepodarilo sa im. Ruské, americké a japonské vojská boly na stráži. Civilní Rusi radovali sa, že Čechoslováci sa idú biť medzi sebou.

Raz, keď sme sa navrátili ako prvá polrota zo služby z tábora zajatcov, našli sme druhú polrotu odzbrojenú. Rotný kapitán Kudrman nám po obede vravel, čo sa stalo: „Odopreli ísť na službu k uväzneným delegátom a tak som bol nútený ich odzbrojiť.“ Potom ohlásil, aby vystúpil, kto neuznáva Československú Republiku a nechce plniť jej vládne nariadenia.

Dlho bolo ticho. Napokon vystúpil brat Tonda Bartoněk a povedal, že ak zostane po príchode delegácie z vlasti plnomocníkom Bohdan Pavlů, vystúpi on prvý z československej armády. Rotný neodpovedal a rozišli sme sa. Zakročením majora Morávka dostala polrota zbraň. My Slováci sme boli osirelí i vo vojsku. Chýbala nám inteligencia — dôstojníctvo. Čo sme mali niekoľkých, nemohli byť všade.

Konečne prišla delegácia z vlasti a ešte r. 1919 začala naša evakuácia na východ, do Vladivostoku. Začiatkom marca 1920 už sme boli na ruskom ostrove a čakali sme na loď. 13. apríla sme nasadli na loď „Mount Vernon“. Bol to 20. lodný transport.

Išli sme do Spojených Štátov cez Panamský prieplav. Z Christobanu sme sa mali plaviť do Hamburgu, ale pre poruchu lodi sme pristáli v Norfolku. Tam nás navštívil plukovník Hurban, vo Washingtone vyslanec Masaryk. V Norfolku sme čakali dosť dlho na loď „Amerika“. Plavili sme sa do Terstu. Celá plavba so zastávkami trvala 120 dní. Celé leto r. 1920 sme sa piekli na palubách lodi. Niektorí bratia si aj zúfali — a skočili s veľkej výšky do mora. Z Terstu sme sa viezli vo vlakoch československých cez Rakúsko do republiky. Boli sme v Kroměříži. Trápilo ma, že sa ukazovaly četné červené zástavky komunistické. Vedel som, že naša mladá Republika potrebuje viacej štátnych. I doma, na Slovensku, som bol sklamaný. Inteligencia zdedená — bola taká ako pred vojnou, boly len malé výnimky. I v úradoch bolo veľa chladu. Slovák-legionár videl prácu pre seba na každom kroku. Po návrate za šesť rokov cítil sa cudzím, potreboval pomoci. Ľud nerozumel a v inteligencii nenašiel svojho učiteľa a radcu. Výsmešky, nepriateľstvo, bočenie a vyhýbanie sa nám — bolelo. Židia maďarčili provokatívne.

V zúfalstve prijal som bratovu nabídku a odišiel som z rodnej vlasti — do Ameriky…