ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svetová vojna zastihla ma v bývalom Ruskom Poľsku v Borzymiu, pošta Czerniewice (blízko Włoclawka) v pohraničnom pásme nemecko-ruskom, ale neprekvapila ma, poneváč už v roku 1912 a 1913 policajné úrady t. zv. „inostrancov“ veľmi často vyhľadávaly s rôznymi obežníky, ktoré boly doplňované dotazníky o 30 až 40 otázkach. Nuž a otázky tie boly takého obsahu, že veru každý laik mohol ľahko vycítiť, že niečo vážneho visí v povetrí. Na pr.: za akým účelom prišiel do Ruska, s kým si dopisuje, akých známych má v Rakúsko-Uhorsku, aké postavenie zaujímajú tam jeho príbuzní, s kým udržiava na mieste svojho pobytu spoločenské styky, aký má plat, či mu zo zahraničia nedochádzajú nejaké peňažné podpory atď. — Dva mesiace pred vypuknutím svetovej vojny doručená mi bola t. zv. „Einberufungskarte“, aby som sa ihneď dostavil na vojenské cvičenie. S kľudným svedomím som láskavé pozvanie spálil. Vedel som, aké by to bolo cvičenie! O jeden mesiac na to prišla reklamácia na poštu czerniewickú, na koľko sa pamätám, v maďarskom a francúzskom jazyku písaná, a poneváč vedúci pošty neznal ani jeden z týchto jazykov, zavolal ma, aby som mu reklamáciu pretlmočil. Ovšem pretlmočil som tak, že bolo všetko v poriadku. Za niekoľko dní na to hranice medzi bývalým Ruskom a Rakúsko-Uhorskom boly zamknuté. Udalosti nasledovaly rychlým tempom, vojna sa začala. Hneď po vypovedaní vojny mali sme šťastie videť krúžiť nad poľami kujavskými ruský vojenský aeroplán, rozhadzujúci známe letáky Nikolaja Nikolajeviča, v ktorých vyzýval poľský národ na stranu Rusov, sľubujúc Poliakom slobodu a štátnu samostatnosť. Národ poľský prijímal tieto letáky s istým nadšením, lebo mal proti Nemcom odôvodnenú nenávisť za krivdy utrpené vo východnom Prusku.

Tak som sa prizeral pohraničným potyčkám medzi Nemcami a ruskými kozákmi, pred ktorými Nemci mali veľký rešpekt. „Nachrichtenpatroly“ nemecké, akonáhle prišly na územie bývalého ruského Poľska, v prvom rade sa pýtaly, či tu neboli kozáci. Akonáhle im bolo povedané, že sú tu, už aj utekali preč. Rozviedky kozácke naopak pýtaly sa, ktorým smerom ušli Nemci, a už aj za nimi pádili. Tak to trvalo plných šesť týždňov. Až tu jednej noci nad ránom zahrkotal pred mojím bytom voz, niekto zabúchal na okno a oznámil sa, že je „revírový“. Musel som ako internovaný sadnúť k nemu a ísť s ním do Włoclavka. Protest by bol býval márny. Na šťastie komandant mesta Włoclavka ma znal z návštevy na poľovačkách v našom kraji a na prímluvu borzymského administrátora prepustil ma na čestné slovo voľne do Varšavy, kam som aj toho samého dňa odcestoval. Do Kutna a z Kutna horko-ťažko do Varšavy, kde som sa napochytre ubytoval a hneď som sa hlásil, ako to v ten čas predpisy vyžadovaly, na policajnom komisariáte.

Pravdaže, ako riadny a starý člen Československej Besedy varšavskej, hneď som sa zaujímal o to, čo sa v našom spolku deje. Predsedom bol, ak sa nemýlim, zosnulý baťko Ján Országh, miestopredsedom J. Hampl. Československá Beseda tešila sa priazni nielen poľských kruhov, ale aj ruských úradov, ktoré maly v tých pohnutých časoch absolútnu moc, menovite nad cudzozemcami. V tejto Besede sme tedy rokovali, Slováci a Česi, o možnostiach oslobodenia nášho národa. Vedeli sme, že tento sen môže byť uskutočnený len víťazstvom Ruska a jeho spojencov. V toto víťazstvo sme verili a s touto vierou sa začala propagácia pre vstup do družiny čsl. dobrovoľníkov. Touto prácou bol poverený, ak sa nemýlim, bývalý politický dôverník Jozef Országh. Uvažovalo sa aj o tom, že všetci do jedného na frontu ísť nemôžeme, poneváč dobrovoľci naši nutne potrebovali aj svoju morálnu a hmotnú oporu v týle, a túto oporu mohli poskytnúť len dobre organizované spolky Čechov a Slovákov na Rusi. Menovite v počiatkoch odkázaní boli naši dobrovoľci temer výlučne na finančnú podporu týchto spolkov, poťažne ich členov, ktorí jednak podnikali časté sbierky, jednak dobrovoľne sa odanili alebo púšťali sa do rôznych verejných podnikov a čistý výťažok bol predurčený účelom nášho odboja.

Bolo to asi v mesiaci októbri 1914, ked na baťku Országha obrátil sa toho času predseda t. zv. „Komitétu pečlivosti nad vojenskými zajatci Slavianmi“, knieža Četvertýnsky (Poliak) s prosbou, že by k vedeniu zásobovacieho skladu pre menovaný komitét potreboval jedného spoľahlivého Slováka, ktorému by sa mohlo súčasne sveriť prijímanie a rozdeľovanie darov. Baťko Országh ma vyzval, či by som sa podujal tejto akcie — ovšem — bezplatne. S ochotou som svolil a nesmierne som bol rád, že budem mať príležitosť pomáhať našim strádajúcim slavianskym vojenským zajatcom. Hneď na to som bol predstavený predsedníctvu komitétu, bol som prijatý, dostal som inštrukcie, miestnosť (na ul. Czystej) a prácu som započal.

Dary a to cenné dary plynuly veľkým prúdom, takže v krátkom čase boly veľké a pekné miestnosti skladu úplne zaplnené. Ale už aj začali pribývať prví zajatci, či už zdraví alebo ranení, a vtedy sa začala naozaj intenzívna práca, ktorá trvala od časného rána do noci, lebo odklad nebol možný. Úkolom mnou vedeného skladu bolo, aby som bosým a otrhaným vojenským zajatcom, o ktorých bolo vopred zistené, že patria k slovanskej národnosti — poskytoval teplú obuv, šatstvo, bielizeň a k tomu niečo k jedlu na ďalekú cestu do zajateckých táborov. Organizácia tohoto komitétu bola skutočne vzorná. Mala svojich oprávnených delegátov a delegátky na všetkých nádražiach varšavských, ktorí konali službu deň a noc a podľa výsledku registrácie zajatcov na púhu telefonickú výzvu už sa v zásobovacom skladišti nakladalo šatstvo, obuv, bielizeň atď. na automobil a predurčený delegát odviezol náklad tam, kde znel rozkaz. V tomto sklade mal som príležitosť poznať obetavosť poľského národa. Prišli manželia, ktorí pred pár dňami odišli od oltára, aby venovali svoje zlaté obrúčky a šperky rodinné. Mnohí sa mi zdôverili: — „Prosím vás, v legionoch mám brata a počul som, že padol do ruského zajatia, tak a tak vypadá, tak sa menuje, nedajte nikomu túto šubu len jemu, to je po staršom bratovi, ktorý tiež ,tam‘ padol ako legionista.“

Sme hrdí, že aspoň čiastočne pomstia krivdy, utrpenie a poníženie, ktoré sme museli prežívať pod „Moskalami“… V mnohom som im musel uznať, ale presviedčal som ich, že aj v tom bola nemecká politika, ktorá si v prostriedkoch nevyberala.

Nával zajatcov Slavianov bol tak veľký, že nebolo dosť času, aby sa boli mohli všetci ošatiť a opatriť na ďalekú cestu, a preto ostatným posielali sme veci podľa udanej adresy pozatýmne poštou buďto do zajateckých táborov, buďto na jednotlivé veľkostatky, jedným slovom tam, kde ktorá skupina bola úradne komandovaná. Vtedy mi bola pridelená už pomoc a síce Čech menom Venigr a ešte jeden robotník, tiež Čech, meno som zabudol. Expedovali sme denne od 120 do 200 poštových balíkov, ktoré sme sami museli zašiť, adresou opatriť, zaregistrovať a oddať na poštu. Nemusím sa tajiť, že sme venovali zvláštnu pozornosť zajatcom Slovákom a Čechom, pokiaľ to bolo v našej moci a pokiaľ sme si mohli opatriť adresy. Nesmiem zabudnúť potvrdiť aj to, že do tohoto skladišťa snášali dary podľa možnosti aj rodiny slovenské a české. Jedného dňa, ak sa dobre pamätám, v októbri 1914, pribehla ku mne jedna delegátka komitétu s veľkým alarmom, že na stanicu jeden vlak priviezol asi 300 rodín poľských z radomskej gubernie, hlavne mužské pokolenie, ktoré bolo priamo s poľa kozákmi zajaté a na stanicu hnané bez toho, že by im boli dovolili rozlúčiť sa s ich rodinami, že tých nešťastníkov treba hneď umiestniť a uspokojiť. Dala mi adresu jednej opustenej továrne a opýtala sa ma, či budem vedeť túto záležitosť vybaviť behom jednej hodiny? — Uistil som ju, že áno. — Človek v takých veľkých okamžikoch, nevedomo odkiaľ, dostane zvlášť veľkú energiu, silu a duchaprítomnosť i jakýsi organizačný talent. Bolo to v podvečer. Za ten krátky čas obstaral som dostatok slamy a vriec, aby mali civilní zajatci na čom spať. Za ten krátky čas zariadil som, že mali pripravenú aj večeru, osobne som ich doviedol na dočasné stanovište. Utrel som starým chlapom slzy aspoň tým uistením, že je to všetko len dočasné a že v krátkom čase pôjdu nazad ku svojim. Jak hanebne som luhal! — Zanedlho miesto na západ vliekol ich nákladný vlak na východ, tam, kde kedysi ešte nedávno putovali ich bratia, politickí previnilci, odsúdení na sibírske katorgy… Môj živelný odpor proti Maďarsku sa začína už v mojom mladistvom veku. Keď som prišiel na reálku v Kremnici, nesmel som sa volať svojím pravým menom Cyrill Paulíny, ale Cziril Mátyás Paulínyi, poneváč vraj panslávom sa podpora neudeľuje — (jednalo sa o alumneum). Keď som si prvý raz samostatne kupoval jazdenku po slovensky, osopil sa na mňa pán „pénztárnok“ (pokladník): „Vtedy dostaneš lístok, keď si ho budeš pýtať po maďarsky, ty pes panslávsky!“ Nuž, v láske som ich nemal, ako oni mňa. Je zaujímavé, a tomu nevedeli rozumeť neraz ani moji drahí rodičia, že som stále chcel preč, za každú cenu preč z domu. A nebolo to pravda. Nie z domu, ale z maďarského poddanstva, otroctva som chcel utekať. Moja detská duša bola živelne vzbúrená proti našim utlačovateľom. Aký som bol šťastný, keď som sa dostal, vďaka bratovi Vilkovi, do Plzne, do chýrnej hospodárskej školy! A táto škola dala mi smernice pre celý môj život. Smernice dobré a zdravé.

V lete 1915 nápor nemeckých vojsk na Varšavu bol tak silný, že Československá Beseda dostala evakuačný rozkaz a samo sebou sa rozumie, že tomuto rozkazu museli sme sa všetci bez rozdielu podrobiť. Komitét poďakoval mi zvláštnym prípisom za horlivú moju činnosť s poznámkou, že akonáhle by bola daná možnosť návratu, že ma prosia, aby som sa opäť ujal tak šťastne vedenej agendy. Vedel som, že sa tak už nikdy nestane. Od samého počiatku vypuknutia svetovej vojny prorokoval som, že táto vojna bude veľmi dlhá. A tí, pred ktorými som to hovoril, okrstili ma, že som ako vták „puszczyk“^[7] Čsl. Beseda na základe tohoto rozkazu svolala schôdzu, na ktorej každý prítomný člen oznámil, kde chce mať v Rusku svoje miesto pobytu. Úrady tejto žiadosti vyhovely. Ja som sa tedy odobral za svojím bratom Gustavom do Moskvy. Tam som sa prihlásil hneď do Československého spolku (myslím, že pozdejšie bol premenovaný na čsl. komitét). Tu sme už dostávali zprávy o potrebách a nedostatkoch našich bratov dobrovoľníkov. Prv ale než by som začal opisovať svoju činnosť v Moskve, vrátim sa na chvíľku ešte do Varšavy, lebo som si pripomenul niektoré zvláštne momenty, ktoré sa odohrávaly v našej Čsl. Besede. Keď sa totiž rokovalo o tom, ako si predstavujeme uskutočnenie nášho snu: slobody a štátnej samostatnosti nášho národa, boly mienky a snáď aj snahy dvojaké: 1. absolútna väčšina za základ brala jednotu československú — tedy Čechy, Morava, Sliezsko a Slovensko by tvorilo jednotný štát, ovšem pod žezlom niektorého z kniežat bývalej carskej rodiny, pri čom sa hovorilo, že by prípadne národ český prijal pravoslávie; 2. boli opäť takí, ktorí dokonca utvorili akýsi spolok Ľudovíta Štúra (v Moskve), ktorý bol vo vleku bývalých cárskych „černosotencov“ a jeho snažením bolo utvoriť zo Slovenska akúsi ruskú guberniu. Tento spolok po príchode Čsl. Besedy varšavskej do Moskvy v krátkom čase sa rozpadol. Bol som na jednej takej dôvernej schôdzi našich chudobných „Štúrovcov“ a bohatých kniežat aj ja jeden raz prítomný; hneď po schôdzi som kategoricky odsúdil celú túto nezdravú kombináciu, a nebol som sám. Našim niektorým ľuďom imponovalo, že majú styk s ruskými kniežatmi a ruským kniežatám opäť išlo o to, aby sa zabavili na láskavých protektorov a prípadne, aby sa dľa možnosti v prípade víťazstva ruských zbraní nafabrikovalo čím viac gubernií, aby mali zabezpečené príjemné miesta a dobrobyt pre seba a svoje protežované deti. Nahliadli naši „Štúrovci“ za krátko, že boli na mylnej ceste a pridali sa k programu absolútnej československej jednoty.

Z jednej schôdzky Čsl. Besedy vo Varšave vyslali sme, ak sa nemýlim, Jozefa Országha a Hampla jako delegátov s povestným memorandom k bývalému ruskému cárovi do Petrohradu, poťažne do stavky;^[8] ako je povedomo, car Mikuláš sa značne zaujímal o Slovensko. Keď nám bolo memorandum prečítané, mal som dojem, že za daných pomerov či už vojenských, či politických, nebolo proste možno inakšie požiadavky klásť. Vývoj pozdejších udalostí potvrďuje, že vedenie nášho odboja vedelo sa vždy prispôsobiť situácii, akú vytvoril beh svetovej vojny. A nebola to vec ľahká. Najmenší pochybený krok mohol byť pre celý odboj osudný. Nepriateľov sme mali okolo seba vždy dosť. Pozdejšie aj medzi sebou.

V mesiaci júli, v prvej polovici 1915, prišiel som s viacerými členmi varšavskej Besedy do Moskvy a prvou starosťou bolo opatriť si byt a živobytie. Môj brat Gustav, ačkoľvek mal v Moskve pekný byt, nesmel v ňom bývať, poneváč krátko pred naším príchodom boly v Moskve výtržnosti namierené proti inostrancom, ktorí z určitých štvrtí mesta boli vypovedaní a museli na hodinu opustiť svoje byty a presťahovať sa, kde kto mohol a vedel. Boly prípady, že ulica delila dve štvrti: v jednej mohol inostranec bývať, kdežto v druhej nie. A tak sa stalo, že jedna rodina si našla byt vis a vis svojho bývalého bytu, avšak nájomné musela platiť z dvoch bytov. Ukázalo sa, že polícia, aby jej mladší členovia nemuseli ísť na frontu, urobila sa dôležitou: — je vzbura, starí tu nič nespravia, mladých nesmiete brať na frontu! No a naši to odniesli. Slavian sem, Slavian tam, si Austríjec, si Nemec, Germanec a tedy nepriateľ! Život našej československej kolonie v Moskve bol rušný, činný a bohatý na udalosti, ktoré vojna so sebou niesla. Tým, že naše vedenie v každom ohľade vedelo sa prispôsobiť kurzu vládnucej politiky, berúc do ohľadu všemožné eventuality budúcnosti, získali sme si zpomedzi všetkých ostatných národností slavianskych snáď najväčšiu dôveru úradov a to práve umožňovalo nám, ktorí sme zostali v súkromí, kľudné pomerne zamestnanie či už ako samostatným obchodníkom, priemyselníkom alebo akokoľvek zamestnaným. Ovšem najväčším argumentom a najsilnejším boli už na fronte účinkujúci naši dobrovoľci — razviedčici.

Pokiaľ sa týka živlu slovenského v Moskve, koncentroval sa tento predovšetkým u firmy Bratia Országh a u môjho brata Gustava. Zo samostatných rodín slovenských si pripomínam bratov Krutošíkovcov, ktorí tam mali dielňu a vlastne celú fabriku na výrobu čajníkov, kávovarov, samovarov, niklovanie, bronzovanie atď. a zamestnávali okolo 200 robotníkov, ďalej Aladára a Ivana Zbíňovského, Janka Kormana, P. Klepáča, Hunčíkovcov, ktorí boli spolumajiteľmi horemenovanej továrne na čajníky, ďalej J. Králička, Vladimíra Duchaja, Dušana Makovického ml. a niekoľko drotárskych rodín, ktorých mená som veru už zabudol. Kým otázka t. zv. „Štúrovcov“ nebola likvidovaná, bolo medzi Slovákmi v Moskve určité triedenie na Čechoslovákov (hlasistov) a na Slovákov t. zv. separatistov, ktorí snáď nenamietali proti bratom Čechom nič zvláštneho, ale budúce Slovensko si predstavovali v každom ohľade samostatné. Keď ale videli, že aj Slovenská liga v Amerike zdôrazňuje jednotu československú (návšteva Gustava Košíka z Ameriky v Rusku), zmenili smer svojho smýšľania a pripojili sa ku všeobecnému hnutiu a akcii československých spolkov na Rusi. Nakoľko sa viem rozpamätať, Slováci v hojnej miere prispievali nielen hmotne na podporu nášho zahraničného odboja, ale aj svojím súkromným vystupovaním medzi ruskou spoločnosťou. Je zaujímavé, že Slováci hovorili lepšie rusky ako bratia Česi, aspoň pokiaľ sa akcentu týkalo, čo pri ruskom jazyku je zvlášť dôležité.

Miloš Ruppeldt, ktorý ani neviem, ako a kedy prišiel do Moskvy, organizoval pevecký sbor československý, ktorého členom som bol aj ja s bratom Gustavom a mnohí z menovaných Slovákov. Pevecký tento miešaný sbor dospel pod vedením M. Ruppeldta značnej úrovne; účelom jeho bolo oboznamovať ruskú verejnosť s piesňou slovenskou a českou. Dávali sme dosť často samostatné koncerty, ktoré sa tešily značnému zájmu nielen československej spoločnosti — čo je samozrejmé — ale menovite ruskej, ktorá spev veľmi obľubuje. Čisté zisky z týchto koncertov boly obvykle venované pre našich strádajúcich dobrovoľcov. Urobili sme si jeden raz výlet aj na Jasnú Poljanu, aby sme si zaspievali nad hrobom veľkého ruského mysliteľa. Našli sme tam nebohého dr. Makovického. Urobil na mňa nezapomenuteľný dojem, ktorý by som vypovedal slovami: — Neprotiviť sa zlému… Jemnúčky dobrák v každom slove, v každom pohybe. Aký bol šťastný, že sme prišli! Zaviedol nás najprv do izbičky, v ktorej Tolstoj napísal Annu Kareninu, svietiac si petrolejovou malou lampou. V jeho pracovni mali sme príležitosť videť obsiahlu korešpondenciu, ktorú udržiaval Tolstoj s najväčšími muži celého sveta. Mali sme to šťastie videť zďaleka kňažnu, Tolstojovu manželku, aristokratku, ktorá sa len do bieleho rúcha obliekala. Blahosklonne poslúchala v parku náš spev a kázala nám poďakovať…

Bola v Moskve tiež t. zv. „Rabočaja čechoslovackaja socialističeskaja organizácija.“^[9] Táto, myslím, utvorila sa už po prevrate. O nej sa zmienim pozdejšie. Odbočka Národnej Rady vymohla k svojim úkolom niektorých čelných Slovákov a Čechov zo zajateckých táborov; títo sa najprv zastavili v Moskve a ovšem ani jeden z nich neobišiel pohostinný slovenský krb môjho brata Gustava. Pripomínam si: bratov Houdekovcov, Jančeka, Ivana Markoviča, Potučka, z Brezovej Miloša Gavoru, Mateja Miškóciho, učiteľa Marendiaka, dr. Zátureckého, Daniela Takáča, Ivana Chorváta, Bohdana Pavlů, Vl. Hurbana, Jiřího Klecandu a mnoho iných, ktorých mená bohužiaľ už nepamätám.

Jedno len viem: že v dome môjho brata Gustava a jeho pohostinnej manželky mnohí naši či už dobrovoľci a či zajatci našli teplý domáci krb, ktorý v hrúzach svetovej vojny tak ťažko každý postrádal. Dosť často sedelo nás za pohostinným slovenským a či slovensko-poľským stolom aj 30 slovenských a českých bratov; tam sa vymieňaly názory na to, čo bolo vo vlasti do vojny, čo je teraz a čo má byť po vojne. Všetci sme boli za jedno: — za československú jednotu.

Po opustení Varšavy zostaly oporou nášho zahraničného hnutia tri hlavné strediská, ktoré tvorily t. zv. týl našich dobrovoľcov na fronte. Boli to: Kijev, Moskva a Petrohrad. Tieto tri strediská vyvinovaly veľkú organizačnú akciu, jednak aby zabezpečily finančnú podporu pre náš odboj a jednak aby umožnily nábor húfne sa zapisujúcich dobrovoľcov tak civilných, ako aj zo zajateckých táborov.

Práce bolo moc, oduševnenia ešte viac a jestli medzi vedením kijevským, petrohradským a moskovským tu a tam prišlo k určitým nedorozumeniam, bolo tomu na príčine podľa mojej skromnej mienky snáď to, že Kijev na najhorúcejšej pôde, kde sa v tom čase koncentroval život zajatcov hlásiacich sa dobrovoľne do revolučného vojska čsl., díval sa iným zrakom na organizovanie odboja. Moskva, kde sa koncentroval opäť živel viac civilný, dívala sa tiež iným zrakom ako Petrohrad, ktorý jaksi bezprostredne mohol pozorovať ruskú oficiálnu politiku a jej zákulisie. V každom zo spomenutých miest boly vo vedení osobnosti, ktoré z úprimnej vlasteneckej horlivosti plánovaly odboj podľa svojho názoru, čím vznikaly spory a nedorozumenia. A naši hoši na fronte tieto časové nedorozumenia veľmi ťažko niesli.

Keď sa konečne zjavil na Kijevsku poslanec Dürich, bolo to jasotu. „Tátom“ ho hneď v prvých dňoch okrstili! Avšak keď v krátkom čase vyšlo na javo, že sa tento starý pán dal do vleku akýchsi politických agentov, že smerníc daných parížskou Národnou Radou nedodržuje a ustálený program nášho odboja opúšťa k radosti živlov nám nepriateľských, pocítilo naše vojsko a aj my, ktorí sme ešte boli v súkromí — živelný odpor proti tomu, ktorého nedávno ešte vojsko na rukách nosilo!

Niekoľko slov o „Rabočej socialističeskoj čechoslováckoj organizácii“, ktorá bola založená, hádam, po prvom prevrate za vlády Kerenského. Podľa mojej mienky bolo to do istej miery dobre — museli sme ísť s prúdom. A prúd ten bol tak silný, že všetko, čo by sa mu bolo postavilo do cesty, bol by smietol so sebou. Členmi tejto organizácie boly rôzne živly: národní socialisti, sociálni demokrati, komunisti a boli aj takí, ktorí vlastne žiadneho stranícky politického presvedčenia v tom čase nemali, ale zato chceli byť na stráži spoločnej národnej veci, nášho odboja.

Medzi týchto som patril aj ja a síce na priamu prímluvu niektorých našich predákov. Lebo v tých pohnutých časoch práve v takých výboroch varili sa všelijaké prekvapenia, či už príjemné, alebo nepríjemné. Na zasadnutia som chodil usilovne, myslím, že ani jedno som nevynechal. A že som bol jediný Slovák, dostalo sa mi toho „vyznamenia“, že som bol vyvolený za miestopredsedu. Predsedom bol nejaký inž. Pavlovský.

Jeden raz pod jeseň 1917, keď Národná Rada, odbočka na Rusi, bola presídlená do Moskvy, bol jej predseda dr. Ivan Markovič odcestovaný na dlhší čas — už nepamätám kde, a ustanovil svojim námestkom Mateja Miškóciho. Odrazu dostanem mimoriadnu pozvánku na zasadnutie výboru „socialistickej“ organizácie na 8. hod. večer, deň presne nepamätám. Prídem do spolkovej miestnosti, okolo stola sedeli už viacerí výborníci, ale čo ma zarazilo, že v izbe bola úplná tma a na stole blikotala jedna sviečka zahalená do červeného papieru. Avšak hneď som sa vzpamätal, pripomenúc si jednu bájku o zbojníkoch, ktorí sa schádzajú v temných pivniciach pri červenom svetle, aby svoje hrozné plány mohli so zdarom osnovať. Za chvíľu skutočne predseda Pavlovský zahájil schôdzku tým, že prv, než pristúpime k predmetu jednania, musí dať každý prítomný člen čestné slovo stisknutím ruky, že celé jednanie zostane v najprísnejšej tajnosti a že kto by tajnosť tejto schôdze porušil, bude podľa zvyku stávajúceho režimu (boľševického) čo najprísnejšie potrestaný, trebárs aj smrťou. Všetci dali slovo.

Hneď na to vyzval jednateľa, ak sa nemýlim, nejakého Jarkovského, aby predniesol predmet dnešného jednania. S pozornosťou a s úžasom (aspoň ja) sme vypočuli, na čom sa máme usniesť. Bola to „maličkosť“ — napadnúť našu Národnú Radu v Moskve pomocou ruských (boľševických) vojakov, ovšem so zbraňou v ruke, zhabať všetko, čo tam bude a odovzdať „Ispolnitelnému komitétu“, aby sme vraj aj my ukázali, že sme revolucionári a že revolúciu vieme robiť! Ďalej pokračoval, že o tomto všetkom Matej Miškóci vie a že to schvaľuje, že sa jedná len o prevedenie. Toho Miškóciho som sa chytil ako tonúci vrby. Prvé slovo som si vyžiadal ovšem ja a povedal som asi toto: — „Za svojím čestným slovom stojím, jestli budem presvedčený o tom, že Matej Miškóci dal k tomuto svoj súhlas, tak ako jednateľ predniesol; tajnosť tejto schôdze neporuším, ale účasť na prevedení tohoto návrhu nevezmem, poneváč ja som najprv prísahal svojej otčine!“ Slová moje maly účinok myslím aj na samého predsedu. A čo ma najviac prekvapilo, aj na tých najzúrivejších českých „komunistov“ — mená ich už nepamätám. Jeden robotník vstal ba prehlásil, že sa úplne pripojuje na moju stranu a žiada, aby Paulínymu bolo vyhovené.

Na otázku predsedovu, či s tým všetci súhlasia, bola odpoveď jednohlasné „áno!“ až na jednateľa, ktorý hádam bájkou o Miškócim chcel mňa „ukonejšiť“ alebo spliesť. Bolo usnesené, že ráno o ôsmej predseda a ja spoločne navštívime Mateja Miškóciho na jeho byte a opýtame sa ho, či o tejto veci vie a či dáva k tomu svoj súhlas. Prevedenie návrhu sa odložilo o jeden deň. Bolo 11 hodín večer. Prišiel som domov, ale svedomie ma tak trápilo, že som sa sveril bratovi Gustovi a usniesli sme sa, že ihneď vyhľadám Miškóciho, aby som ho o veci informoval, aby nebol snáď zaskočený a aby zavčasu mohol dať potrebné dispozície na záchranu archívu a majetku našej Národnej Rady.

Myslím, že Miškóci už spal. Ale zburcoval som ho a rozpovedal som mu, jaké prekvapenie chystajú vlastní bratia Národnej Rade. Pravda, že Miškóci o ničom nevedel. Do rána boly porobené opatrenia na záchranu tak majetku ako aj spisov, a ráno v 7.30 na označenom mieste som sa sišiel s inž. Pavlovským, na ktorom som videl, že aj v ňom sa zobudilo národné svedomie. O ôsmej presne boli sme na byte u Miškóciho. Otázku som dal ja: — „Bratre Miškóci, či je pravda, že si vyjednával s jednateľom rabočej socialistickej organizácie o tom, aby majetok a archív Národnej Rady bol vydaný boľševikom? A či je pravda, že si dal k tomu svoj súhlas?“ — Matej Miškóci prísne sa podíval na Pavlovského s poznámkou, že nielen vôbec o veci s nikým nehovoril, ale že toho pána jednateľa ani nepozná! Pavlovský stál tam ako obarený a obrátil sa ku mne so slovami: — „Zbavujem nielen vás, ale všetkých daného čestného slova!“

Ak sa dobre pamätám, na druhý deň ráno vo včasných hodinách — bolo to niekde na Arbate, prišli traja vojaci ozbrojení, aby vykonali v miestnostiach Národnej Rady, čo im bolo poručené; udivili sa, keď im nikdo nekladol žiadny odpor, ale ešte väčšmi sa udivili, keď v kanceláriách nič nenašli! — Od tých čias prestal som chodiť na zasadnutia menovanej organizácie tým viac, že nadchodil čas evakuácie Národnej Rady do Omska.

I veľká čiastka kolonie československej sa rozhodla opustiť Moskvu a vôbec europské Rusko po brestlitevskom mieru. Na pamätnom sjazde vojska, zajatcov a spolkov čs. na Rusi v zastúpení svojho mladšieho brata Gustáva bral som aktívnu účasť. Sjazd tento skutočne pôsobil na mňa ako prvý parlament našej budúcej oslobodenej vlasti. Tam sa docielilo vyrovnania všetkých diferencií u ďalšieho jednotného postupu, po ňomž nasledoval víťazný Zborov.

Pamätám sa na rázne a odvážne zakročenie Vladimíra Hurbana. Jeho slová padaly ako blesky, po ktorých nasledovalo vyjasnenie. Prvýkrát som videl temer nadľudsky urovnávať pomery prof. Maxu. Po sjazde niekto mu povedal: — „Poslouchej, viděl jsem již moc tahounů, ale takového, jakým ses ty dnes ukázal, jsem ještě neviděl!“ Z Kijeva do Moskvy vo vlaku museli sme stáť, na sedenie miesta nebolo, z fronty vojsko ruské už utekalo, jazdenky nikto nekontroloval, väčšina iste cestovala bez lístkov. Po sjazde nastala usilovná práca vo všetkých spolkoch československých. Usnesená bola dobrovoľná daň, ktorá zaistila finančnú oporu celkového nášho hnutia.

Ešte si pripomínam, keď po prevrate boľševickom z Petrohradu prišiel do Moskvy pán prezident Masaryk (vtedy br. dr. T. G. Masaryk). Z jedného ohňa do druhého. Práve v ten čas v Moskve zúrila najbesnejšia kanonáda a guľometný oheň a všetko to bolo sústredené buďto na Kreml alebo hotel Metropol, ktorý bol v samom centre mesta. Masaryk ubytoval sa u baťku Országa v jednej malej izbičke. Prišiel celý zaprášený, udýmený, unavený a jak zvykle málomluvný, zato mysliaci. Videť bolo na ňom veľkú starosť o národ, o samostatnosť, o slobodu. Mysleli sme, že po takej unavujúcej ceste si trochu oddýchne. Aké bolo naše prekvapenie, keď len čo položil kufrík a umyl si tvár a ruky, sadol ku stolíku a hneď písal svoje zápisky. Za pol hodinky na to kázal si objednať dorožku (obyčajný povoz), aby ho zaviezol do hotelu Metropol. Dorožkár ho síce vzal, ale len po ulicu Lubianku zvanú, ďalej nechcel ísť, že by mu koňa zastrelili. Vtedy vyskočil pán prezident z dorožky a nedbajúc paľby, išiel do hotelu peší. Tam ho najprv nechceli vpustiť, ale keď predložil passport, vpustili ho. Ubytoval sa, myslím, na prvom poschodí.

Boľševici mali za to, že hotel Metropol je špionské hniezdo, a preto si vzali tento objekt na mušku svojich pätnástok. Jedného dňa taká pätnástka prevŕtala stenu izby dr. T. G. Masaryka, ktorý v tom čase uspokojoval ľudí v podzemných lokáloch. Pravdaže, po takej návšteve zbalil svoje veci a presťahoval sa dolu do pivníc. Po tejto udalosti navštívil môj brat Gustáv tú izbičku a na pamiatku vzal si od jej dverí kľúč, ktorý je nateraz uložený v Turč. Sv. Martine v muzeu čo vzácna pamiatka.

Pre nás, ktorí sme po prvýkrát nevoľky navštívili Moskvu za okolností tak vážnych, divne pôsobilo to vysnívané Slovanstvo. Úrady, ba ani súkromné obyvateľstvo (tomu vlastne Česi a Slováci boli španielskou dedinou) nerobili rozdielu národnostného, ako som už spomenul, a najmarkantnejším toho dôkazom boly na príklad vyvesené tabuľky na domoch, kde boly byty k prenájmu, tohoto znenia: „Dľa inostrancev, Avstrijcev i Germancev, kvartira nevydajotsja.“ A len keď sme Rusom vysvetľovali, že sme bratia, že naši súrodáci sa spolu s ruským vojákom proti Rakúsku a Germánom bijú na spoločnej fronte, a keď sme ich upozorňovali na zprávy ruskej stavky o činnosti našich razviedčíkov a dobrovoľcov, len vtedy začali nás jaksi považovať za element lojálny.

Začaly sa tiež z času na čas objavovať v ruských časopisoch články o Čechoslovákoch, často hodne pochlebné, ale myslím, že redakcie ruských časopisov boly naklonené uverejňovať podobné články len pod dojmom činov našej Družiny, našich razviedčíkov. Nebyť nášho organizovaného odboja proti bývalému Rakúsko-Uhorsku, nejedna slovenská a česká rodina by bola v Rusku vyšla na zmar, stanúc sa obeťou provokácie a zlovôle vtedajšej administrácie ruskej.

V Moskve som mal príležitosť prvýkrát počuť prednášať dr. T. G. Masaryka (datum presne nepamätám). Imponovala nám jeho skromnosť a vecnosť, s akou prednášal. Samé vecné a ciferné argumenty. Toľkoto číta náš národ, toľkoto ho bolo odvedené na jatku svetovej vojny, toľkoto prešlo (snáď úmyselne) do zajatia, toľkoto sa dobrovoľne chopilo zbrane, aby oslobodilo svoj národ a toľkíto sú ešte prihlásení, a tak o školstve, o priemysle, o daniach a vôbec o všetkom, čo sa verejného života bývalej monarchie týkalo; so zvláštnym zreteľom na národ československý ciferne dokazoval, akej spravedlivosti sme požívali pod panovaním Habsburgov. V ten sám večer ujal sa slova aj dr. Ivan Markovič ako Slovák, že je pyšný na to, že môže tento manifestačný sjazd v Moskve pozdraviť a zvlášť hlavného reprezentanta nášho hnutia proti našim utlačovateľom atď. Po ňom sa ujal slova vtedy tuším podplukovník Mamontov. Hovoril lámanou češtinou. Tento nadšenec bol priamo zamilovaný do našich chlapcov na fronte. Že ani otec svoje deti nemá tak rád, ako on svojich chlapcov a že sa cíti medzi nami ako v kruhu tej najúprimnejšej a najlepšej rodiny.

Z tejto schôdze myslím každý si odniesol ten najlepší dojem a nádeju, že naša vec je čistá a naša pravda že zvíťaziť musí. Bol som prítomný tiež na jednej schôdzi, kde prednášal z Ameriky pribyvší p. Voska. Vysvetľoval nám, ako sa Amerika vážne pripravuje na kolbište svetovej vojny, koľko chrlia denne jej ohromné továrne aeroplánov, diel, nábojov, automobilov, jak sa dômyselne organizuje spôsob prepravy vojska a všetkého toho, čo s tým súvisí — do Europy. Rozprával nám o práci Štefánikovej v Amerike, o jeho ohromných úspechoch tak medzi naším ľudom ako aj na vlivných miestach, keď sa jednalo o našu vec; ďalej jaké neoceniteľné služby priniesli naši ľudia na poli medzinárodnej výzvednej služby atď.

Chcel by som aspoň trochu naznačiť, aký dojem urobil na mňa prvý prevrat v Moskve, keď padol carizmus. Cítil som akési zvláštne uľahčenie na duši, ako keďby spadla so mňa akási zmora, ktorá ma celý život tlačila; cítil som, že pádom carizmu padať budú aj iné tróny, padať bude hegemonia, ktorú som tak ukrutne nenávidel už ako malý chlapec. Cítil som, že rozhodne v celom svete týmto okamžikom nastáva základná premena a tejto premene som prial z celého srdca a duše. Nebol som z presvedčenia prívržencom žiadnej politickej strany, ale ako človek cítil som, že slabému mocnejší robí násilnú krivdu.

V prvom prevrate som videl, že Osud zasiahol do dejín ľudstva, menovite v Rusku, kde toľké miliony otrocky museli slúžiť určitej kaste privilegovaných. Na jednej strane prepych, hýrenie, na druhej bieda, hlad. Keď som sa díval na tú živelnú nenávisť ulice proti uniformovaným predstaviteľom včerajšej carskej vlády, neprekvapovaly ma excesy, akých sa dopúšťal ľud nad nimi.

Je pravda, že boli medzi nimi snáď aj nevinní, ale či rieka, keď vystúpi zo svojho koryta, k vôli niekoľkým halúzkam zastaví svoj mohutný tok? Nuž videl som, ako transportuje ľud v sude od kapusty pána komisára policie, včerajšieho „pána Boha na ulici“, a zase strážnik, ktorý včera chodil ako pyšný páv, dnes vpakovaný do vreca, vložený na fúrik, opatrený prútenou metlou — paráduje po uliciach Moskvy na posmech jasajúceho množstva. Nákladný automobil upravený ako klietka na sliepky naložený je predstaviteľmi carskej vlády a plakáty rozvesené na ňom hlásia: „Kupite! Poltynnik adna štuka!“ (Kúpte si! Kus za polrubľa!) Nadšenie, jasot, manifestácie, bratrenie, sľubovanie, heslá, rečnenie na každom rohu ulice, akási sviatočná náladu u všetkých bez rozdielu, tvorenie všelijakých komitétov, príprava nových volieb, vyhlásenie všeobecného hlasovacieho práva!

Videl som zrejme začiatky rodiaceho sa nového života, ale nikto by nebol mohol vtedy povedať, aký ten život bude. Zvony zvonily na slávu, ľud ešte v cerkvách ďakoval Bohu, že všetko tak „blagopolučno“ (šťastne) prešlo, bez krvipreliatia. Sloboda! Väzenia sa pootváraly, zlý element bol vpustený medzi dobrý ako nezdravá injekcia. Tam, kde sa včera rečnilo v smysle zásad modernej demokracie, dnes už kde-tu vystupovali rečníci príšerného výzoru a začali triediť včerajšie demokratické bratrstvo na triedu proletársku a buržujskú. Naliepali sa plakáty s výzvou, aby proletariát bol na stráži proti kontrarevolucionárom, ktorí by nás chceli opäť väzniť, vešať, na katorgy zasielať a hneď pri tom boly aj obrazové plakáty, ktoré názorne zobrazovaly vedľajší text. Chodil som po uliciach a námestiach Moskvy celé mesiace a pozoroval a počúval som všelijakých tých zo zeme vyrastených rečníkov, ale darmo som hľadal ruskú inteligenciu; tá iste po prehýrených nociach v baroch a šantánoch vo dne spinkala snom „spravedlivých!“ Áno, vtedy, keď rôzne komitéty a podkomitéty ruského socializmu a komunizmu dňom i nocou húževnate pracovaly, meštiactvo a inteligencia (ovšem česť výnimkám) si najspokojnejšie hovely v bohatstve nastrádanom válečnou konjunktúrou. Bohatým synkom sa nechcelo ísť na frontu brániť otčinu. Boly groše, nuž a kto mal groše, mal protekciu a už sa to akosi dalo od tej fronty vykrútiť.

Ale ľud všetko toto videl a vedel, že príde deň zúčtovania, vedeli to aj „vlastenci“ a preto mnohí zavčasu opustili svoju „milovanú“ matušku Rassiju, aby si v pohodlíčku mohli užívať za hranicami svoje bohatstvá a prípadne aby tam mohli spievať svoje elegie o stratenej Otčine, ktorú tak hrdinsky opustili.

Mal som príležitosť pozorovať t. zv. týl ruskej armády, tej dobrej, hrdinskej armády. Som pevne presvedčený o tom, že keď by ruská armáda bola mala svoju správu v zázemí v rukách čestných a vlasteneckých, nikdy by nebolo prišlo k prevratu druhému, prevratu boľševickému. Nebolo by prišlo ani k brestlitovskému mieru. Tu som najlepšie mohol porovnať názor na Rusko dr. T. G. Masaryka a dr. Kramářa. Názory dr. Kramářa boly zrejme v rozpore so skutočnosťou. Kerenského kompromisy nepomohly, to, čo na jednom mieste napravil, na druhom sa skazilo, jedným slovom nemohol a nebol ani fyzicky ani duševne vstave ovládať celý ten kolos ruský, ktorého základy boly zákernou chorobou napadnuté. Prišlo to, čo bolo temer samozrejmé: občianska vojna. Chaos.

A v tomto chaose jestvovala československá brigáda, disciplinovaná, nadšená, hrdinská. Jestvovala československá organizácia protirakúskeho odboja, ktorá v tom chaose nestratila hlavu, ale naopak triezvo uvažovala a jednala. V tom čase (bolo to v 1917) naša Odbočka čsl. Národnej Rady bola v Moskve; prišla zvesť, jak naši chlapci porazili Nemcov u Bachmača, jak chránili ústup ruských vojsk a jak si tým naše vedenie vojenské získalo nový režim boľševickej vlády, keďže našim vojskám povolil voľný odchod na východ. Bolo rozhodnuté, že naša Odbočka N. R. má byť prevezená na Sibír, do Omska. A poneváč sme vedeli, že po odchode našej Odbočky a československého spolku nemali by sme už v Moskve dostatočnej ochrany, rozhodli sme sa s bratom obchod náš likvidovať a preniesť sa tiež do Omska.

*

Začiatkom roku 1918 cestovali sme nielen my, ale veľká väčšina súkromných rodín tak slovenských ako aj českých pod ochranou nášho vojska. Kto si čo mohol sobrať so sebou, sobral si, a čo nemohol, nechal na pospas udalostiam, ktoré maly nasledovať. Prišli sme do Omska ovládaného boľševikmi, lepšie rečeno maďarskými a nemeckými vojenskými zajatci, poťažne niekoľkými samozvanými komisármi, ktorí veľmi šikovne vedeli narábať t. zv. rekvizíciami. A pravdaže, keď sme tam prišli, nuž aj nám chceli všetko rekvirovať, ale preca len mali aký-taký rešpekt pred našou brannou mocou a dali nám pokoj.

Chcem tým opäť zdôrazniť, že nebyť našej armády, odhliadnuc od jej vyšších úkolov, bolo by to s nami zle dopadlo. Tak, ako to zle dopadlo s mnohými našimi drotárskymi rodinami, ktoré neboly organizované, následkom čoho vymykaly sa akosi zpod ochrany československých spolkov na Rusi a staly sa obeťou zlovôle kadejakých samozvaných „komisárov“.

V Omsku prežívali sme chvíle stálej neistoty, poneváč v tom čase magistrála sibírska bola predmetom konfliktu medzi naším vojenským vedením a Moskvou, resp. „Ispolnitelným komitétom“ boľševickým. Vystúpenie pod Marianovkou a víťazstvo našich prežívali sme so zvláštnym pocitom: s jednej strany cítili sme nevýslovnú radosť a hrdosť z víťazstva našich chlapcov, s druhej strany museli sme sa šikovne tváriť, ako náramne ľutujeme incidentu, ku ktorému došlo. To sú konečne veci všeobecne už známe, podrobne opísané.

Jedno si pripomínam z toho krvavého incidentu: naši, myslím, vzali do „zajatia“ niekoľko desiatok boľševických robotníkov ako záruku, keďby chceli boľševici vyplniť hrozbu, že za každého padlého rudoarmejca odpravia 10 Čechoslovákov v Omsku. Týmto robotníkom — na silu vypraveným do boja proti nám, vysvetlili naši chlapci podstatu celej veci, jedným slovom otvorili im oči, obdarili ich cukrom, čajom a kade čím a poslali ich slobodne nazad do Omska. To bola pre omských boľševikov, poťažne ich vedenie, veľmi nebezpečná injekcia. Bol som prítomný mitingu (verejná schôdzka), na ktorom títo súdruhovia zle-nedobre nadávali na boľševicky režim, že boli formálne zavedení, že Čechoslováci sú ľudia dobrí, že oni nič zlého pre Rusko nechcú a naopak chránia ho pred nešťastím atď., atď.

Tento šikovný ťah našich značne oslabil pozíciu „Ispolkomu“ v Omsku. Neprešli ani myslím dva týždne a Omsk bol predmetom nového prevratu — boľševický režim bol svržený. Naši prišli do Omsku za ohromného jasotu miestneho obyvateľstvu. Meno Čechoslovák znamenalo veľké vyznačenie.

V krátkom čase potom prichodili zvesti, že náš drahý Jíří Klecanda onemocnel vo vlaku na škvrnitý týf, ktorému podľahol. Ako nám bolo vypravované, do ostatnej chvíle svojho života zachoval plnú duchaprítomnosť. Jeho milovaná manželka bola veľmi vzdialená od neho, plniac službu sestry ošetrovateľky našich ranených chlapcov od Zborova. Na telegrafickú zprávu neuspela už zastať svojho manžela na živu. Bola zdrtená. Br. prof. Maxa a myslím B. Pavlů priviedli ju do bytu môjho brata Gustava, kde našla v svojom bezútešnom položení aspoň trochu možnosti ukľudnenia. Pohreb Klecandov v Omsku zanechal vo všetkých zúčastnených nezapomenuteľný dojem. Ohromné zástupy ľudstva, na čele naša čestná rota, zriedkavý úkaz disciplinovanej jednotky bojovej uprostred rozvíreného chaosu občianskej vojny — tiahli mestom za zvukov dojímavého Chopinovho smútočného pochodu na hrobitov, kde bol prítomný aj hlavný komandant kozákov (meno už nepamätám). Čestná rota nastúpila presne podľa vojenských predpisov pred vykopaný hrob, a keď mala byť truhla spustená do hrobu, padlo komando: „K pocte zbraň!“ Tri pohyby — sťa by to bol vykonal jeden muž mohutných svalov, srdca a duše. Videl som, ako ruskému generálovi vyhrkly slzy. Mne tiež. Druhé komando: „K nohe zbraň!“ To isté.

V tom predstúpil pred našu rotu starosta mesta Omska. Človek starý, šedivý a asi týmito slovami prehovoril: „Bratia Čechoslováci! Chcem k vám prehovoriť, ale cítim akúsi horkosť v hrdle a v srdci nesmierny žiaľ, keď vidím, cítim a prežívam Golgotu mojej Otčiny, tej veľkej neobjatej Rossii. A v tom mori nešťastí zjavil sa maličký národ československý, ktorý sme včera takmer ani neznali, aby nám podal nezištne svoju pomocnú ruku. Či nie je to pre nás tá najhroznejšia tragedia, aká sa kedy v dejinách sveta zrodila? Vy kladiete svojich veľkých synov s poctou, úctou a žiaľom do hrobu. A u nás?… Dovoľte, aby som sa poklonil pred vaším heroizmom, pred vaším ideálom, ktorý vás vedie do šťastnej budúcnosti!“ V tom kľakol pred našou rotou a pobozkal zem, na ktorej stáli. Viac som nevidel pre slzy. Za ním chcel prehovoriť br. Špaček, ale pre plač nemohol. Tak radi mali sme nášho Jíříka! Keď sme boli ešte v Moskve, to bola jeho najväčšia radosť, ako on sám hovorieval, keď sa mohol s deťmi môjho brata Gustava pobaviť.

Moje rozhodnutie vstúpiť do legií išlo so mnou od samého počiatku. A keď dozrel čas, t. j. keď už naše vojsko nebolo odkázané na podporu civilných kolonistov, keď už obchod náš bol definitívne likvidovaný, keď už nemalo smyslu ani účelu zostávať v súkromí, rozhodol som sa, bez ohľadu na svoje útle zdravie, vstúpiť do legií, aby som ďalej mohol pomáhať v našom odboji. Urobil som to bez toho, že by ma niekto k tomu premlúval. Urobil som to z hlbokého presvedčenia.

Na sbornom punkte v Omsku — bolo to 12. septembra 1918 ráno — bolo nás veľa, boli Česi, Slováci, Moravania a vedúci odvodovej komisii každého sa pýtal, či vstupuje do legií dobrovoľne? Počul som každého jasno a odhodlane odpovedať: „Dobrovoľne!“ Podpísali sme akýsi sľub, ani som si už z radosti dobre neprečítal, čo podpisujem. Mne vtedy bolo už všetko jedno, čo podpíšem; odhodlaný som bol na všetko. Na druhý deň ráno rozlúčil som sa so starým životom a nastúpil som cestu k životu novému.

Pocit, aký som mal, keď som prvýkrát vzal na seba rovnošatu legionársku, nevedel by som verne opísať. Cítil som akúsi zvláštnu radosť zo života, akúsi istotu o tom, že to, o čom som ako chlapec sníval, stáva sa skutkom.

Keď som mal totiž osem rokov, hrávali sme sa v mojom rodisku, Slovenskom Pravne, na vojnu a ja som sa vždy hlásil do tej party panslávskej, ktorá s pomocou Rusov mala rozbiť Uhorsko. A vždy sme Uhorsko porazili! Preto som ani do štátnej školy nechodil, ale do evanjelickej.

Cítil som akúsi nevypovediteľnú radosť zo všetkého, čo ma obklopovalo. Bol by som objímal, bozkával celý svet. Porovnával som tie dva pocity: — keď som obliekal po prvýkrát otrockú rovnošatu rakúsko-uhorského soldáta a keď som po prvýkrát vzal na seba rovnošatu legionársku. Aký rozdiel! Vtedy som sa cítil byť otrokom, teraz slobodným človekom. S akou nenávisťou som vtedy bral na seba handry rakúsko-uhorské, s tým väčšou láskou, úctou, ba povedal by som pietou, obliekol som sa do legionárskej rovnošaty. Cítil som, že som skutočne vstúpil na cestu vysnívaného nového života.

Po krátkom výcviku pridelený som bol k 10. rote doplňovacieho pluku v Omsku, kde okrem služby pri sbornom punkte mali sme pod svojím dozorom aj zajatecký tábor vojennoplenných (zajatcov); tu boli tiež internované všelijaké živly boľševické, nám nepriateľsky naladené. Bola tu v ten čas internovaná aj jedna bohatá šľachtická rodina nemecká. Nepamätám sa, či z Rakúska a či z Nemecka. Zdá sa mi, že táto rodina bola v podozrení z vyzvedačstva. Čo sa s ňou stalo — neviem.

Jeden raz bolo odhalené strašné spiknutie proti našej stráži a správe tohoto internačného tábora. Už dlhší čas internovaní boľševici tajným spôsobom dali si dodávať rôznym spôsobom ručné granáty a streľnú zbraň a s druhej strany podkopávali si tunel popod múry tábora. V tom okamžiku, ak by sa im to bolo podarilo, mali nás prepadnúť, vyvraždiť a celý tábor oslobodiť. Jeden zo sprísahancov ich však prezradil, ale naše vedenie robilo, ako keby o ničom nevedelo, až jednej noci vstúpila ozbrojená stráž do baráku, v ktorom sa to všetko dialo, a skutočne s prácou podkopu boli už tak ďaleko, že stačila im už len jedna noc a strašné dielo nad našou strážou by boli vykonali. Pravdaže, prekvapenie pre nich bolo ešte strašnejšie; vedeli, čo ich čaká. Dvanásti z nich na druhý deň museli si vykopať spoločný hrob, pri ktorom boli našou strážou odstrelení. Pri tejto exekúcii som prítomný nebol. Z našej roty bol tam nejaký Mlynárik.

Než odídem z Omska, chcem zaznačiť jednu zvláštnosť, ktorá mi stále stojí pred očami. Keď sme chodili na cvičenie, chodily za naším vojskom celé húfy psov a akonáhle sme začali cvičiť, posadali si svorne do polokruhu okolo nás a trpezlive čakali, kým nebudeme masírovať nazad. Raz idem ulicou a asi na 500 krokov odo mňa nejaký Rus bil psa. Pes zbadal červeno-bielu lentočku a už bol pri mne. Zvláštny dojem.

V každom ruskom meste, pokiaľ občania videli červeno-biele lentočky, t. j. našincov, cítili sa bezpečnejšími. Vedeli, že kým sme my v meste, majú pokoj tuk od pravičiarov ako aj od ľavičiarov.

V Omsku som dlho nebol. Bol som preložený ako starší do Kurganu ku Konskému záložnému dvoru. Veliteľom bol kap. Velík. Umiestení sme boli na predmestí, na jednej t. zv. „zájimke“ (folvark) — statku nad riekou Tobol. Tu bol založený náš t. zv. št. žrebčinec a doplňovacia stanica potrebných koní pre našu armádu. Ja som mal na starosti prijímanie a vydávanie furážu (krme) a viesť o tom evidenciu; mimo toho mal som na starosti sklad odevu pre naše časti, ktoré prechodiac cez Kurgan zásobily sa odevom a obuvou. Funkciu túto som plnil svedomite až do odchodu našich vojsk smerom k Vladivostoku.

Pridelené nám bolo k dispozícii 11 veľkostatkov a asi 2000 zajatcov z bývalej rakúsko-uhorskej monarchie. Boli to hlavne Maďari, Nemci a niekoľko Bulharov. Zajatci títo veľmi svedomite vykonávali práce im sverené. Menovite zajatci pôvodu maďarského, ktorí si dokonca osvojili program čsl. legií, s nenávisťou si pripomínajúc tyraniu magnátov nad maďarským ľuďom. Nakoľko viem, mali sme niekoľko desiatok Nemcov a Maďarov, ktorí sa dobrovoľne hlásili do nášho zahraničného vojska.

V Kurgane si pripomínam zo Slovákov: Juraja Mazucha z Očovej, Jána Víbocha-Švába z Víglaša, Jozefa Libjaka z Detvy, Emila Gregora (brata Gregora-Tajovského) z Tajova, Jána Hrkeľa z Oravy, Ľudovíta Štraucha zo Spišskej Novej Vsi a ešte niekoľkých, ale mená som už veru zabudol.

Konštatujem, že za celý čas žili sme s bratmi Čechmi svorne a ani raz medzi nami neprišlo k žiadnemu incidentu strán otázky československej. Emil Gregor sa ťažko rozhodoval vstúpiť do nášho vojska a zle nadával na naše hnutie. Keď som prišiel do Kurganu, už som ho tam našiel; bol myslím truhlárom. Po niekoľkých rozmluvách podarilo sa mi v ňom prelomiť ten odpor a v konci nahliadol správnosť nášho postupu. Myslím, že sa ponenáhlu prestal hnevať aj na svojho brata — nášho Jožka.

V Kurgane okolo nášho Konského záložného dvora koncentroval sa prevážne živel zemedelský, poneváč celá táto vážna súčiastka našej armády mala ráz viacej hospodársky. Zariadili sme tam povestnú zeleninársku záhradu na spôsob západoeuropský a už najviac na spôsob český, okolo ktorej pracovali samí na slovo vziatí odborníci a stvorili skutočné divy za daných pomerov v sibírskom klimate. Bolo to pre celé okolie hotové divadlo. Kde-kto chodil túto záhradu obdivovať. Po našom odchode boľševici si iste pochutnávali na práci českých zahradníkov!

Ešte sa vrátim k vôli jednej epizode do Omska. Veliteľom tamojšieho zajateckého tábora bol Matej Miškóci. Medzi zajatcami bolo veľa Slovákov. Jeden deň bol určený na to, aby sa k týmto zajatcom prehovorilo, aby vstúpili do nášho vojska. Za tým účelom povolaná bola vojenská hudba a zo slovenských dobrovoľníkov bola sostavená jedna četa. Na jednej strane nastúpili zajatci — asi 1000 chlapov — a na druhej my s hudbou. Medzi nami a zajatcami stál stolík s papierom, stolička a pisár, ktorý mal hneď dobrovoľníkov zapisovať.

Na stôl vyskočil najprv Matej Miškóci a prehovoril k zajatcom ohnivú reč. Poznamenávam, že medzi zajatci bolo 75 % Slovákov. Po reči vyzval zajatcov, aby ten, komu je sloboda vlasti milšia, ako všetko iné, vystúpil napred. Hrobové ticho. Vyskočil na stôl druhý rečník Slovák — nejaký Masaryk a vo svojej od srdca plynúcej reči ukazoval na jednotlivých zajatcov, že ich osobne pozná, že sú Slováci, aby shodili masku otroka zo seba a aby sa nehanbili za svoju mater, za svoj pôvod, aby sa prihlásili tam, kde v hodine dvanástej každý roduverný Slovák bez váhania má byť, do československého vojska. Zase hrobové ticho. Po nejakej chvíli veľmi ostýchavo a bojácne vystúpili traja zajatci a to bol celý nábor!

Dnes po 11 rokoch našej samostatnosti často mi prichodí tento obraz pred oči a porovnávam ho s mnohými tými patriotmi, ktorí by chceli dnes tvrdiť, že Slováci bez Čechov by si tiež boli slobodu vydobyli. Kto vie, či z nich niektorý práve nebol v tom mlčiacom zástupe zajatcov-otrokov!

V Kurgane bol život, pokiaľ sa týka Konského záložného dvora, veľmi rušný. Veď boly časy, že sme mali stav koni (a jakých koní!) až 10.000 kusov! To bol skutočne štátny žrebčinec. Mal som príležitosť poznať našich bodrých chlapcov, ktorí priamo z fronty prichodili zásobovať svoje časti šatstvom, obuvou a koňmi. Z každého žiarila zvláštna odhodlanosť, bratskosť, úprimnosť a mimoriadna pohotovosť pomôcť okamžite jeden druhému, nech by to bolo čokoľvek. Nikdy som nemyslel na povýšenie a najradšej by som bol zostal len radovým dobrovoľcom. Ale že som zastával funkciu šikovateľa, tedy jaksi z nutnosti stal som sa desiatnikom. Pripomínam si jednu veselú epizodku z Kurganského Dvora. Starším gazdom pri rozdeľovaní každodennej práce zajatcom bol akýsi Jirout, starší dobrovolec niekde od Jičína, typický český sedliak. Územčistý, tučný, hrdzavé vlasy i zarastnutý v tvári, fajočku porád v ústach, očká malučké, ale zato bystré, v pravej ruke zavše bičík, výraz tváre neobyčajne energický, ale ináče dobrák od kosti. Furmani každodenne so zapriahnutým vozom museli ráno o siedmej už stáť v jednej linii, či bolo chladno alebo teplo, či pršalo alebo slnko svietilo. Pravda — furmani boli Nemci a Maďari.

Jirout nevedel iba česky. A že bol už aj vekom starší pan, nuž snažil sa túto háveď čímskorej rozprášiť po zájimkách, aby si po tomto „úradnom“ výkone mohol trochu zdriemnuť.

Bola treskúca zima. Jirout vyskočí zo svojej „úradnej“ pryčne (drevená spoločná posteľ), letí na dvor v krátkom sibírskom kožuchu, v ohromnej papáche a pymách, a už od samých dverí so strašným krikom letí a nadáva: „himml herrgott, basomata-ata-teremteremtettefájom, banda mizerná, čo tu čumíš!? Neříkal jsem vám, kam který má jet?! Nerozumíte, jak já k vám lidským jazykem mluvím?! Ty pojedeš tam, ty tam, ty tam, ty přivezeš slámu, ty dříví, ty oves, ty maso, himml herrgott, co čumíte na mne jako na Izraele, vy holomcí, basom azta terem teremtette fájom, marš! ať vás už zde nevidím!“ — — obrátil sa milý Jirout a už ho nebolo, spokojne si odfúkol až na svojom úradnom mieste — na pryčni. A milí zajatci, Maďari a Nemci, poobzerali sa úzkostlive jeden na druhého, potom v tú stranu, odkiaľ znel veliteľský hlas, a ako keď by sa chceli samého Pána Boha opýtať, kde ktorý vlastne má ísť, pošibali kone a zo dvora sa vzdialili. O dvanástej sa vracajú. Pravdaže prázdní. Jirout sa pýta, kde je slama, kde je drevo, kde je mäso, kde je ovos atď. Odpoveď bola jedna: „én nem tudom, ich weiss nicht. „Ach himml herrgott, aby vás čert pobral, ja vás dám postřílet! Bando mizerná“, a stratil sa opäť na svoje úradné miesto. Ale pozdejšie sa už preca porozumeli, lebo zajatci ho ináčej mali radi a my tiež.

V Kurgane naši sokoli robili raz verejné sokolské cvičenie. Ruské dôstojníctvo, k nášmu prekvapeniu, toto cvičenie priamo ignorovalo. Snáď už vycítili, že my s politikou Kolčaka a jeho spoločnosťou nepečieme.

„Československý denník“ a „Čechoslovák“ boly úradné orgány tlačové nášho hnutia, ktoré sa rozvážaly po celej čiare železničnej, kdekoľvek sa naše vojská nachodily. Každá rota dostávala niekoľko výtiskov, ktoré vojaci radi čítali, lebo z nich bolo patrné, na čom sme a čoho sa máme držať. Boly ony pojítkom nás všetkých. Mimo toho každý pluk mal svoj informačný časopis, ktorý sa zaoberal internými vecami plukovými.

Pamätám sa, že jeden raz, ešte v počiatkoch, Čs. denník octnul sa vo finančnej tiesni, ktorá bola odstránená hmotným prispením kolonistov, a toľko viem, že Slováci na tejto akcii boli čestne zastúpení.

Keď r. 1918 v lete cestoval cez Omsk gen. Štefánik, pýtal sa, či medzi miestnymi kolonisty sú aj rodiny slovenské. Poukázané mu vraj bolo na Gustava Paulínyho. Gen. Štefánik vyslovil prianie, aby mu bol privedený do jeho ešelonu, že by si chcel pohovoriť o pomeroch na Slovensku. Štefánik bol vraj celý natešený, keď mu bol Gustav predstavený, ale bohužiaľ ani môj brat nemohol generálovu zvedavosť úplne uspokojiť, keďže sa už aj pred vojnou zdržiaval v Rusku. Sprevádzal Štefánika až do Vladivostoku. Môj brat často spomína, aký pôžitok mal z toho, že mohol s týmto podivuhodným mužom neobyčajne jemných mravov hovoriť. „Každé jeho slovo malo veľkú váhu a hlboký smysel“, hovorieva brat. Prišiel rovnať vnútorné rozpory a robil to skutočne po vojensky. Jeho rázne zakročenie zjednalo okamžitý kľud a poriadok. Tak ako bol jemný v súkromnom rozhovore, tak bol nebojazlivý v konaní svojich služebných povinností. Zaujímal sa o činnosť Slovákov v Rusku a tešil sa z toho, keď sa dozvedel, že sme sa v pomerne hojnej miere zúčastnili odboja proti našim bývalým tyranom.

Cesta z Kurganu do Vladivostoku trvala plný mesiac. Na tejto ceste som mal možnosť videť aspoň zčiastky tragédiu veľkého Ruska. Ľud ruský nemal už dôvery k žiadnej svojej vláde. Jedinú dôveru nepokryte prejavoval k československému armádnemu sboru. Ruský mužík veľmi rád pomáhal zásobovať naše vojsko a prosil, aby sme neodchádzali, aby sme ich vzali pod ochranu, aby sme v ich zemi zjednali zákonný poriadok, aby mohli spokojne svoje polia nielen obrábať, ale aj dorobený chlieb spokojne užiť. Avšak naše heslo: nemiešať sa do vnútorných záležitostí Ruska, nedovoľovalo nám žiadosti tejto vyhovieť. S druhej strany mal som príležitosť poznať, akú moc sme mali na magistrále sibírskej. Armádny náš sbor tvoril akúsi oázu spásy v tom rozvírenom mori sĺz a tragédie ruskej domácej vojny. Videl som vlaky smrti, kde boli nahádzaní chorí na chytľavé nemoce, ženy i muži — horšie ako dobytok, tieto vlaky chodily po trati a mrtvoly sa vyhadzovaly po ceste tak dlho, kým sa celého nákladu nezbavily.

Jedenraz náš ešelon, už nepamätám na ktorej stanici, zastal práve naproti takémuto vlaku smrti. Z vagónových dvier visely hlavy nemocných, ktorí v smrteľnej agonii lapali ešte svieži vzduch otvorenými ústami, s očami vypučenými. Tým už pomoci nebolo. Ale aby sme sa prípadne nestali obeťou nákazy, vynašli sme pána „doktora“ aj so „sestrou“ v bufete pri dobrom vínku a bez milosti sme im dali termín k odchodu s ich ešelonom, ináč že ich postavíme pred vojenský súd. — Odišli.

Veru, smutná podívaná. A nevdojak som si povedal: teda takto to vyzerá, keď sa rodí nový spoločenský poriadok, keď sa rodí sloboda? Takýmito bolesťami sa musí svíjať ľudstvo, keď budúcim generáciám chce zabezpečiť slobodu vlastného presvedčenia? Takto sa rodí sloboda, rovnosť, bratstvo, demokracia, sociálna spravedlnosť a všetko to, čo nové heslá hlásajú? — Je to jediná cesta správna? Niet iných možností?

Myslím, že nebol som ja sám, ktorý si podobné otázky kládol. S poznatkami týmito a mnohými inými prišli sme my, legionári československého národa, do oslobodenej vlasti, aby sme v kruhu svojho pôsobišťa žili a pracovali i pod dojmom všetkého toho, čo sme zažili, skúsili, videli u počuli. Legie boly našim vodcom Masarykovi, Štefánikovi a Benešovi tým argumentom, ktorým veľmi účinne mohli dokazovať na fore medzinárodnej diplomacie odhodlanú vôľu národa československého, zaplatiť daň krvi za svoju u svojich potomkov slobodu.

A keď sme nastúpili slávnu cestu z Vladivostoku okolo polsveta do vlasti, čo za pocity sa nás všetkých zmocnily! Tá otcovská priamo starosť o to naše vytúžené dieťa, ktoré sme hneď zo začiatku svetovej vojny okrstili na Republiku. „Vieš, brate, doma nemáme kakao, kávu, korenie, tuk, remeň atď.“, hovorili sme si a všetky úspory sa venovaly na nakúp tých predmetov dennej potreby, o ktorých sme sa dopočuli, že doma vo vlasti chybujú. Karatšu, Dzibiuty, Singapore, Portseid, Suez, Terst! Len smrť nám vybije pamiatku týchto slávnych okamihov.

V Terste už zvážnely naše tváre, zvážnely povinnosťami. Okamžite sme si uvedomili, že nás čaká úkol, pracovať pre slobodu vždy väčšiu a väčšiu, ako to náš tatíček Masaryk hovorieva. A legionárstvo úkol tento plní svedomite a pri tom vedie úporný a ťažký boj o uhájenie každodenného chlebíčka svojich príslušníkov, tých, ktorým bolo toľko sľubované! Je čestné zadosťučinenie legionárom, že sa na sľuby neopierali, ale že svojpomocne si pomáhajú doma tak, ako si pomáhali za hranicou.