ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa v Liptovskom Svätom Petre 17. októbra 1895. V Kežmarku som bol perzekvovaný ako účastník študentského hnutia t. zv. Morhistov.

Roku 1914 nastúpil som vojenskú službu k 67. pešiemu pluku do Prešova. Po dlhšom pobyte vo Füzesabonyi a v Lučenci bol som poslaný na ruskú frontu. Do zajatia som sa dostal ako kadet pri Tarnopole. V zajatí som bol v Caricyne na Volge.

V legiách som konal vojenskú službu od 25. júna 1917 a to za krátky čas pri 5. strel. pluku v Borispoli a potom u 7. strel. pluku v Berezanoch. Tu som bol pridelený k 3. rote. Neskoršie preložili ma k veliteľstvu pluku za druhého pobočníka. Odtiaľ som bol poslaný do Kijeva, kde vo vojenskej komisii Odbočky čs. národnej rady spracovával som materiál týkajúci sa Slovákov, ktorý dodávali emisári vysielaní za náborom do vojska.

Pred odchodom nášho vojska z Ukrajiny hlásil som sa zpäť k 7. pluku. V tomto pluku zastával som pri 11. rote službu veliteľa čety. V tejto funkcii zúčastnil som sa bojov pri Bachmači a po vystúpení proti bolševikom ťaženia na sibírskej magistrále.

Po spojení skupiny Gajdovej so skupinou vladivostockou v Mandžurii bol som ešte s niekoľkými Slovákmi odkomandovaný do práve sa tvoriaceho čs. tábora pre Slovákov v Irkutsku.

Tu som bol veliteľom 1. voj. roty. Postupom času, keď dobrovoľníci z radov slovenských zajatcov rozmnožili vojenské jednotky, naznačený som bol za veliteľa práporu.

Po rozformovaní Čs. tábora pre Slovákov bol som zaradený do 12. strel. pluku ako veliteľ 12. p. roty.

V tomto pluku sme strážili sibírsku magistrálu v úseku Krasnojarsk-Kansk. V boji v Nižne—Udinsku padol kapitán Zachar. Po ňom som prevzal velenie III. práporu, ktorý som doviedol ako kapitán až do vlasti — do Komárna.

Tým končí doba mojej legionárskej služby.

Od tých čias uplynulo 10 rokov ďalšej mojej služby ako dôstojníka z povolania.

*

K podaniu svojich rozpomienok na prežité chvíle nemám práve najlepšiu možnosť. Som v škole, kde už treťoročné intenzívne zamestnanie neposkytuje mi času, aby som spracoval niektoré veci, ktoré myslím, že by sa mohly hodiť do tohoto sväzku pamätí. Hodlám však svojej povinnosti urobiť zadosť aspoň tým, že dotknem sa úchytkom a v medziach časovej možnosti len určitých vecí.

Každý legionár prežil toho dosť. Jeden viac, druhý menej, ale vždy toľko, aby mal čo rozprávať svojmu okoliu. Avšak, oč vernejšie by sa dal kritickým rozborom veci predniesť materiál, keby ho bolo možno overiť viacerými spoluúčastníkmi! Ako by sa daly všetky tie prežité chvíle a udalosti oživiť, osvetliť, keby naše pomery umožňovaly priestorove a časove prekonať prekážky, ktoré nedovoľujú častejšie osobné styky nás všetkých, ktoré zabraňujú všestranným debatám a polemikám! Veľa vecí je takých, ktoré vo víre revolučných zmätkov a horlenia nebolo možno si objektívne predstaviť, hoc sme ich sami prežívali, hoci sme i kráčali vlastnou nohou po tvárnosti ich skutočného deja.

Mnoho prežitých zvláštností si môže človek nastoliť pri podobných meditáciách, ale k ich vecnému posúdeniu cíti začasto potrebu svetla, pochádzajúceho i z iného, než z vlastného zdroja. A tak možno závideť tie veľkolepé schôdzky a shromaždenia, ktoré pestujú naši braria a v zahraničí naši bývalí spojenci, ba aj naši bývalí nepriatelia! V dnešných časoch sa tieto schôdze usporiadujú preto, aby udržovaly ducha, aby utužovaly národné sväzky a budovaly tradíciu vojenskej solidarity, priateľstva a pospolitosti — aby zachovalý vernosť k sebe a svojim kamarátom, ktorá ich v časoch najhorších, v časoch plných skúšok spájala a sdružovala, lebo bola častokrát i krvou posvätená!

My legionári, obzvlášte slovenskí legionári, a tým viac bratia jedného a tohože sväzku plukovného, rotného a či táborového, kde spoločné útrapy, spoločné radosti, žiale a nádeje nás vybičovaly k tej najväčšej odhodlanosti a oddanosti, kde najprecítenejšie vzrušenie a nadšenie pre svätú vec národa nás naplňovalo rovnakým duchom a charakterom národného štvanca, trpiteľa a bojovníka — mali by sme najviac potrebu organizovať svoje kongresy takéhoto druhu. V nich by sa našla živá studnica všetkých našich spomienok. Tam by vyvierala kryštálová voda všetkých pamiatok, ktoré by poukazovaly na pohnuté a slávne deje.

My Slováci by sme takéto spomienkové obrodenie mali privolávať na posilu pri každej potrebnej príležitosti, keď je naše národné sebavedomie urážané a ponižované: keď nám zahraničie siaha na nedotknuteľnosť našich južných hraníc. Musíme si sprítomniť naše niekdajšie nazeranie na svet počas nášho legionárčenia a uvedomiť si jeho nevypracovanosť. My sme bojovali, pracovali, trpeli a radostné víťazstvá oslavovali, no, na písanie, na zaznamenanie týchto zjavov a dejov — valne nepomýšľali! A písané deje, najmä v dnešnej dobe, platia nadovšetko!

Mne samému v poslednom ariergardnom boji prihodil sa ten nemilý prípad, že s dôkladnou pečlivosťou sbieraný a opatrovaný, pomerne originálny i cenný historicky materiál padol v obeť pri požiare nášho vlaku. Večná škoda je každého i sebamenšieho dokladu, ktorý by mohol náležitou charakteristikou prispeť čo i len byľkou k objasneniu možno i závažnej veci pri budúcom historickom skúmaní našich činov. Lebo i povinnosť káže dať účet práce vykonanej pre národ, národu! Preto lepšie naniesť toho na papier viac, než málo alebo vôbec nič! Zrno z pliev ide prečistiť!

*

Zajatie! Tú myšlienku som mal od svojho vstupu do rak. uh. vojska. Bolo to dobrovoľné prebehnutie, spojené s četnými prekážkami. Naša rota z divíznej zálohy bola poslaná do prvej línie, aby vyplnila útokom tam vzniklú medzeru. Moji predstavení dostali „útočnú“ nemoc. Zostal som v boji najstarším veliteľom v rote.

To sa mi hodilo do „krámu“. Pripravoval som zúmyseľnou nečinnosťou roty situáciu zrelú pre pochod do zajatia. Už Rusi obchvacovali náš bok, keď istý kadetaspirant prezrel mi cez prsty. Svojimi mne nevítanými zásahy chcel zachrániť situáciu. Povelom rýchlej paľby na Rusov a vzápätí i dispozíciami pre neodkladný ústup zmaril moje rozpočty.

Mne však, pevne odhodlanému na úskok, podarilo sa preca odpútať sa od roty, hoci i príliš okate a riskantne. Zostal som v predpolí medzi oboma protivníkmi. Dvojitá barage ruského i rakúskeho delostrelectva, ktorá bola spustená po stiahnutí sa tak Rusov ako i Maďarov, zhusťovaná dážďom guľometných a puškových guliek, pribila ma k zemi. Nadišiel však okamžik, keď bez pohromy som sa mohol dostať k Rusom.

V prvom ruskom slede velel akýsi práporčík. Tento dal sa mnou informovať podrobne o položení na rakúskej strane bojišťa. Rady moje ale prijímal s pochopiteľnou rezervou. Nechcel využiť práve neobyčajne priaznive sa vytvorivších pomerov. Musely to neskoršie previesť ruské zálohy so značnými stratami. Tieto zajaly skoro cely náš pluk.

Ruský práporčík ma poslal ďalej do tylu. Miesto vďaky za môj výklad žiadal, aby som mu dal svoje hodinky, ktoré videl mi na ruke. Ochotne som vyhovel jeho žiadosti, vidiac potrebu hodiniek na fronte.

Viedli ma dvaja konvoji. Boli to Poliaci. Neviedli ma rovnou cestou, ale všelijak zahýbali po rôznych zákutiach. Na jednom takom odľahlom mieste zdôverili sa mi, čo chcú. Za cára vraj bojovať nebudú! Najprv po dobrotky, potom už i hrozbou ma chceli primať k tomu, aby som ich zaviedol do rakúskeho zajatia. Ťažko som sa vymotal z tohoto naliehania. — Zachránila ma fľaška rumu, ktorá zostala v mojom baťohu ešte z rakúskej predútočnej nadielky. Počastoval som ich. Hej, čiže im zasvietily oči! Prvý vojak nahnul, a než mu stihnul druhý odtrhnúť fľašku od úst, bolo pol litra rumu už v jeho hrdle. Druhý to dotiahnul na jeden dúšok. Nedivil som sa ich smädu po ročnej abstinencii. (Pri vypuknutí vojny bolo — ako je známo — v Rusku zakázané piť alkohol.) Netrvalo ani dve minúty a rum učinkoval. Nechal som ich ležať a putoval som sám zo zajatia — do zajatia…

V koncentračnom tábore v Proskurove vítali ma už asi dvaciati dôstojníci nášho pluku. Vypytovali sa na frontu po ich zajatí, mysleli, že som ich zadným vojom. No, nehovoril som im, že som bol v zajatí skôr než oni. Títo moji bývalí kolegovia ma celou cestou terorizovali. Čoskoro vypozorovali, že Rusi o nás Slovanov veľmi nedbajú. Charakterizuje maďarskú spupnú násilnosť, že i v takom slovanskom Rusku nepriznávali mi právo k hláseniu sa za Slováka. Pravda, renegáti Slováci, byvší medzi nimi, viedli tón. Až v Kursku po týždňovom cestovaní som sa od nich oslobodil.

Do Caricyna som sa dostal až za mesiac. Cestou nám vyplácali denný žold riadne. Chcel som sa „poruštiť“ a kúpil som si za posledné peniaze parádne ruské čižmy. Aké však bolo moje sklamanie, keď nám prestali hneď nato dávať obligátnu plácu. Každá kopejka stala sa prevzácnou. Nik sa o nás nestaral, nik neposlúchal naše reptanie! Skoro mesiac sme žili ani neviem z čoho, takmer zo vzduchu. Živoril som len z občasnej almužny niektorého spoluzajatca, ktorý mal ešte dajakú tú omrvinku potravy. Mal som parádne čižmy, ale ani predať ich, ani zahryznúť do nich! Špatne „velebiac“ nesvedomitosť ruských vojenských úradov, zariekal som sa na večné veky, že čižmy v Rusku už kupovať nebudem!

Po návrate do ČSR., stretol som sa so starým známym rekrútom ešte z doby môjho narukovania na vojnu. Tento bol pisárom na veliteľstve peš. pluku č. 67. Dozvedel som sa od neho, že spomínaný kadetaspirant navrátil sa z fronty (bol ranený v tom boji, keď som ja bol zajatý) a udal moje zbehnutie k Rusom. Lež jeho denuncianstvo vyznelo na prázdno. Prevrat anuloval sostavenú „Strafanzeige“.

*

Pred tromi rokmi mal som šťastie sa stretnúť i s týmto bývalým kadetaspirantom a to k jeho zlosti, ešte k tomu v Budapešti. Vedeli sme, kto sme, čo sme, ale vzájomne sme sa nechceli poznať. Bolo nám všetko jasné…

Krátka charakteristika tohoto obdobia môjho pobytu v Rusku by mohla vyznieť asi takto: Horúčna túha po slobode a po aktívnom zasiahnutí do oslobodenia nášho národa a tak i po uskutočnení našich študentských ideálov bola násilne udržovaná v stave lethargickej stagnácie, vďaka všelijakým vonkajším vplyvom.

Postavil som si pevnú myšlienkovú bázu: — nemožnosť návratu do starého Uhorska. Preto všetky ostatné kombinácie sa mi stály vítanými. Tým som bol zbavený obavy, ktorú prechovávali premnohí, že nechávali si ešte zadné dvierka pre prípadný návrat do víťazného (?) Rakúsko-Uhorska. Moje prebehnutie do zajatia mi ukazovalo len cestu do predu!

Mal som však iné hamovky. Poučený a vytriezvený aférou študentskej perzekúcie, ktorej som bol podrobený pred vojnou, stal som sa obozretným. Nebudoval som zámky v mlhách a prijímal som len skutkové riešenie. Preto ani s hlásením do vojska som nespechal. Pomery som už znal natoľko, že som si umienil podať prihlášku len vtedy, keď budú i volať. Do tej doby som všetku predčasnú horlivosť tohoto druhu považoval za formalitu a lacnú argumentáciu. A skutočne, šiel som do vojska skôr, než moji kamaráti, ktorí sa hlásili predo mnou. Pritom som sa, pravda, vždy verejne hlásil ako člen zajateckej organizácie, ktorá bola výslovne protirakúska a rusofilská.

Predosielam to preto, lebo som pochodil s touto taktikou špatne. Následky toho javily sa v tom, že som prepásol dobrú príležitosť dostať sa o trištvrti roka skôr do srbského vojska a javí sa to i dnes v materiálnych nevýhodách. Táto okolnosť ma upomína na pomery, ktorých krátke opísanie na tomto mieste nebude škodiť.

Pozeral som na veci, ktoré nás spájajú s Ruskom a na jeho kroky učinené v prospech našej národnej slobody ako na sväté. S takouto úctou som hľadei i na vedúce orgány nášho zjavného odboja. A nevedel som nijako pochopiť, že československé spolky sa hašteria, Kijev s Petrohradom, Petrohrad s Moskvou, tamojší usadlíci so zajatcami a títo medzi sebou!!! Bol som mladík a všetko som sa snažil ponímať ideálne. Vyskytla sa aféra poslanca Dürycha. Uznal za dobré napomínať nás a vytýkať nám sváry aj vynikajúci politik Pašič počas svojho pobytu v Rusku. Aj náš básnik J. Jesenský musel roztrpčenými slovami zvečniť dusnú atmosféru, keď písal, že — „nie na to je len statok statkom, aby vždycky hádzal zadkom a to ešte v okamžiku, keď je národ na vozíku!“

Tieto spory zobudily vo mne odpor a pôsobily na mňa hlavne vtedy odpudive, keď som sa dozvedel, že jestvuje v Moskve spolok, ktorý robí opozíciu tomuto rozvadenému táboru. Myslel som, že tento spolok (Rusko-slovenský pamäti Štúra) kráčal (podľa všetkých vtedy mi známych príznakov) správnou cestou.

Dostal som autentické zprávy (cestou dr. Koptáka) o tom, že uznala Štúrov spolok za jediného reprezentanta zahraničných Slovákov pre Rusko aj Slovenská liga v Amerike. A jeho členovia (univ. prof. dr. Kvačala, osobný lekár Tolstého dr. Makovický a iné význačné osobnosti) mi nadmieru imponovali. Dezorientovaný, bral som za bernú mincu všetky smernice, ktoré vydával tento spolok pre zajatých Slovákov. A práve v dobe, keď bol odosielaný zajatecký transport dobrovoľníkov do srbského vojska, čítal som výzvu Štúrovho spolku, aby Slováci boli prichystaní na to, že v krátkej dobe budú sústredení. Vyjednáva sa vraj o ich primeranom a ostentatívnom vystúpení za svätú vec nášho oslobodenia v rámci ruskej armády. Tak som netrpezlivé čakal: a čakal som až do ruskej revolúcie, keď som sa presvedčil, že Rusko-slovenský spolok pamäti Štúra len hatil včasné splynutie organizačných složiek nášho odboja. Pomery iných československých spolkov sa medzitým urovnaly, a síce príchodom prof. Masaryka do Ruska. Prišli medzitým do Caricyna ešte dvaja iní slovenskí dôstojníci (nebohý Čipka a Mihal). S týmito som bol telegraficky povolaný do Kijeva (dr. Vladimírom Daxnerom).

Tým sa končily mrzuté chvíle môjho zajatia.

*

Táto časť spomienok by si vyžadovala najviac miesta. Sú to však kolektívne skúsenosti, ktoré môžu byť opísané mnohými spoluúčastníkmi. Porovnanie s inými príspevkami by pýtalo vynechanie lebo doplnenie určitých miest a prípadne i korekcie. Mimo to, uvedené už technické prekážky, pristrihujú mi tieto riadky na minimum. Omedzím sa preto len na podanie viac-menej osobných dojmov a výchytkových náznakov.

*

Kijev

Trávil som tak bezmála pol roka. Súc povahy uzavretej, všetko som prijímal vážne. K svojmu okoliu som sa nijako nevyjadroval. Takto som stál v ústranní mimo dosahu a ruchu častých, až príliš hlučných a názorove upnutých debát. Zasvätený som bol však do všetkých možných vecí.

Kijevský život, to je kapitola sama pre seba. Dnes sa o nej nebudem rozpisovať. Len pripomínam si rozmanité epizody nášho svojrázneho účinkovania a rôzne externé pestrosti v ruskom revolučnom kvase. Vcelku vzato, dni tie upamätujú ma na mravenčiu frekvenciu v okruhu československého vojenského ústredia.

Tamojší pobyt nášho vodcu T. G. Masaryka, jeho porady a prednášky a každou chvíľou hroziace mu nebezpečie počas pouličných bojov mi je vždy vzácnou a príkladnou pamiatkou na túto dobu.

Krutosť a húževnatosť bratovražedlných bojov, kde i ženy a nedospelé deti účastnily sa streľby, prezvednej činnosti a zásobovania strelivom — teda boja, kde i tieto boly húfne vraždené a kde celé rodiny, sediace doma okolo stolov, boly delovými streľami usmrcované a hľadom morené, to sú tiene ukrajinsko-bolševického branného zápasu. Krásna metropola Ukrajiny, Kijev, bola premenená na bojište, na labyrint samých zákopov a zborenín obyčajne tých najvýstavnejších štvrtí.

Bachmačská bitka

Pre 11. rotu 7. pluku znamenala ona vari maximálne fyzické vyčerpanie. Naviazali sme dotyk s Nemci postupujúcimi od Moskvy. Potom bojom na zdržanie manévrovali sme v teréne veľmi ťažkom. Vo dne v blate a vode, v noci v mraze, bez oddychu a riadneho stravovania sme prežili takú únavu, že sme počas pochodu na nohách usínali. Závideli sme osudu tých, ktorí krátkodobými bojovými momentami mohli sa presláviť i bez útrap a prepínajúceho namáhania. Boli sme však radi, že hoc i za takýchto okolností prešli sme už aj my vo sväzku Tatranského pluku krstom ohňa.

Zabehanie do detailov skýtalo by charakteristické doplňky už vydaných publikácií o tejto bitke. Pri všetkej vážnosti veci budia vo mne ešte i dnes veselosť rôzne komicko-tragické výstupy vtedajších našich spojencov, boľševikov. Veliteľkou boľševického výpomocného oddielu bola, pravda, dáma. Ich válčenie pozostávalo z vystrašenia tak zvaných buržujov v etape, (ako na príklad prednostu stanice, ktorému za noci okolo bytu celá rota robila koncert salvami z pušiek) alebo z podobných iných malicherností; na poriadny boj sa neodvážili. Robili iba prekážky v našich operáciách. Aby som im nekrivdil, mali sme z nich aj osoh; zaobuli nás poriadne a zásobili i stravou a strelivom. Toho sme najviac potrebovali!

Vystúpenie v Marijinsku

Tu sme si napred takmer holými rukami vydobyli od boľševických oddielov po zuby vyzbrojených zbrane, aby sme si nimi potom mohli kliesniť cestu na východ.

Rád sa rozpomienam aj na tieto boje. Vyznačovaly sa takou húževnatosťou s našej strany, že hneď bolo videť sľubný zárodok morálnej i taktickej hodnoty do budúcich našich víťazství. V boľševickom konglomeráte bolo možno konštatovať pravý opak. Najhodnotnejšou, ale i najukrutnejšou složkou boľševického vojska boli maďarskí zajatci. To bolo pre nás Slovákov akousi vzpruhou k oprávnenému bojovému zápalu. Keď sme sa nemohli biť na vlastnej pôde s naším bezprostredným nepriateľom, tak sa nám naskytla príležitosť merať svoje sily v ďalekej Sibíri. Nedivil som sa potom, že sibírsku magistrálu dosť zhusta označovaly červené nohavice padlých maďarských husárov!

Ale vystúpenie v Marijinsku mi zadáva podnet ešte i k inému premietaniu myšlienkových obrazov. Pripadá mi, akoby i veci i osoby, figurujúce v tom krvavom dejstve, doznaly určitej a podstatnej zmeny. Víťazné naše uvedenie do sibírskeho ťaženia rezultovalo jednotou myslí, jednotou citov a jednotou presvedčenia. Dlhá otrava ruského politického experimentovania vniesla do nás najkrajnejšie diferencializmy. V rozhodnom okamžiku však sme sa všetci porozumeli, našli sme samých seba. Každý jednotlivec, sťaby úderom zvona, vstúpil do seba a predchnutý ideou čistého nacionalizmu stal sa neochvejným bojovníkom za práva a spravedlnosť, za svätú vec našej svobody. Takto stmelení prestáli sme i tie najťažšie životné skúšky. To boly okamžiky, keď sme spoznali vlastnú mravnú silu, keď sme našli svoju vieru v skalopevnosti vlastného celku a v spoľahlivosti každého vlastného jednotlivca. Na základe tohoto poznania už bolo len hračkou snovať odvážne manévry československého vojska na Sibíri!

Dnes sa opäť triedime a názorove rozchádzame. Sme si poväčšine cudzími. Ba môžem súdiť na základe konkrétnych prípadov, že poniektorí vtedajší ultranacionalisti sú dnes v tábore opačnom a naopak. Napriek tomu však som presvedčený, že každý legionár prechováva v podvedomí určitý pocit, že vo vážnej hodine táto shoda myšlienok a vlasteneckého pohnutia sa prebudí a nadchne zase rady naše k uhájeniu našich národných práv.

Boľševici, keď porovnáme dnešnú celkovú líniu sovietskej politiky s naznačeniami krikľave vypísanými na standardách, ktoré rozvinuli vtedy ako podklad pre casus belli proti nám, vykazujú tendenciu úplne opačného smeru.

Hľa, to je osud premenlivosti povahy ľudskej. Pre nás historické ponaučenie!

Nižne Udinsk

V tomto mieste som sa účastnil dvakrát bojov. Roku 1918 v letnom počasí, keď sme zažili nevídaný prírodný zjav. Jednej noci, osamotení v hustom lese ako bočná ochrana našej fronty, zakopávali sme sa oblúkovité na komunikačnom smere, odkiaľ sa očakávaly boľševické útoky. Noc to vlastne v pravom slova smysle nebola. Spustil sa dážď tak hustý, že v okamžiku premenil naše vykopané jamy na jazierka až po vrch naplnené vodou. Nato sa počalo blýskať. Ale blýskanie to bolo strašno-skvostné; bolo ono nepretržitým mihotaním — sťaby polárnej žiary — a vari ani na minútu si nezotmelo. Fialovo-bielistá červeň osvetlovala celú ináč krátku noc, ktorá v tom kraji a v tú dobu trvala len 2 — 3 hodiny. Táto noc ostala mi v stálej pamiatke.

Druhý raz sme tu bojovali v zime r. 1920. Tak mi pripadá celá vec, ako by sme si boli vymenili s boľševikmi naše bojovné úlohy. Kde sme v roku 1918 útočili a boľševici sa bránili, tam poldruha roku neskorše útočili boľševici a my sme sa bránili. Aj priebeh bitiek v oboch prípadoch bol si hodne podobný. V 1918 boľševici dosiahli protiútokmi značných miestnych úspechov, ale nakoniec preca ustúpili. 1920 boľševické počiatočné úspechy boly nami likvidované, ba sme ich aj prenasledovali, nakoľko sa to vo veľkom sňahu dalo. Nejaký nejasný incident boľševického obchvatného oddielu v našom tyle diskreditoval celý výsledok bitvy. Vlastné veliteľské pomery nám jednoducho celú námahu a zdar veci svojimi nepredloženými zásahy priviedly na zmar. Na rozkaz sme i my ustúpili a tak i záverečný akt ústupu stal sa podobným onomu boľševickému z roku 1918.

Mne ide hlavne o pripomenutie slovenskej stránky posledného boja. Tohoto boja sa zúčastnili ako celok tí slovenskí dobrovoľníci, ktorí povstupovali do vojska až v Čs. tábore pre Slovákov, teda značná časť už po domácom prevrate. Človek očakával, že národné uvedomenie ešte nepreniklo trvale do ich presvedčenia a neprestojí ani otras skúšky tak urputného boja, akým sa ukázal boj zadného voja v N. Udinsku. Ale až na pár jednotlivcov, (z ktorých ináč dnes jeden-druhý hrá nie podradný zástoj v legionárskej spoločnosti!) — celý prápor preukazoval neobyčajne dobrú bojovú kázeň. Musí dojať človeka tá obetavosť a nebojácnosť, s akou sa chovali ponajviac už starí tatíkovia slovenskí, keď s najväčším sebazaprením zachraňovaly ešelony iných, starších legionárskych jednotiek (11. pluku!), opustené vlastnými bojovníkmi, dokým ich vlastný majetok hynul vo vlaku, drancovanom boľševikmi a zapálenom vlastným delostrelectvom.

Tu sa ukázala ušľachtilá vlastnosť a disciplina ako i prebudená národná hrdosť tých ľudí, ktorí, prejdúc očistcami rôznych koncentračných staníc, našli svoju cestu „Pavlovho obrátenia“ v úspešnej výchove Čs. tábora pre Slovákov. Týmto činom smyli so seba i povrchné pohŕdanie iných bratských plukov.

Títo „poprevratoví“ slovenskí dobrovoľníci nechali na bojišti i mŕtvych a ranených. Všetko bolo dobrovoľnou obeťou. Zákon o legionárskom charaktere ich však za legionárov neuznáva! I to je časť našich boľavých vecí tu doma!

Boje okolo Bajkalského jazera

Morálny stav našich vojsk v týchto bojoch dostúpil toho najvyššieho stupňa. Natoľko sebadôvery a pre ruské časti i mravnej posily sa v tomto období nahromadilo v bojovej nálade davu, že stačila prítomnosť, stačilo dakedy i len púhe echo válečného spevu „božích bojovníkov“ sťa z dôb husitských, a víťazstvo našich zbraní — bolo zaistené.

Pri Muríne, kde prielom a likvidácia bolševickej fronty bola prevedená trikom predstieraného ústupu a zaskočenia z tyla, stačila jedna četa našej roty, aby tisícovej mase ruských dobrovoľníkov, poväčšine bývalých dôstojníkov, dodala sily prekonať i tie najtuhšie boje a udržať sa v okamžikoch naprostého ochabovania.

Naša skupina sa ukryla tesne za frontou do ťažko preniknuteľných vrchov a pralesov Bajkalského pohoria. Čelné jednotky ustúpily pred vyprovokovanou boľševickou protiofenzívou. V dotyku boly totiž len ruské protiboľševické vojská. Boľševici, nevidiac obávaných Čechoslovákov pred sebou, dali sa obalamutiť falošnou zprávou, že československé pluky, unavené už týmto ťažením, odpochodovaly (po dosiahnutí komunikačnej spojky vedúcej z osady Kultuk) do severných čínskych provincií. A skutočne, nielen že zastavili nápor po vyhodení tunelu hatiaceho ťaženie, ale sami prešli zpočiatku do miestnych, neskoršie všeobecných protiútokov. A táto nádej na revanšovanie za dosiaľ utrpené porážky vliala do komunistických vojsk nebývalého útočného ducha.

My na číhanej, zaistenej pozorovacími hliadkami, ktoré na kopcoch skýtajúcich výhľad na pobrežie jazera, musely vyhostiť vraj aj nič netušiacich medveďov z vlastných ich revírov, — boli sme svedkami bujnej roztopaše domnelým víťazstvom opojených a pred našimi utajenými zraky pochodujúcich boľševických vojov. Jedna taká maďarská komunistická rota si vesele kráčala za spevu šovinisticko-nacionálnej pesničky: „Megállj, megállj kutya Szerbia!“ — (Počkaj, počkaj, psie Srbsko!…) To bolo nám ďalším dokladom, že maďarský živel v boľševickom vojsku je vedený viac nenávisťou voči Slovanstvu, než skutočnými ideály komunisticko-internacionálneho snaženia. Chudáci, nevedeli, čo robia. Neuvedomili si, že táto žabia nadutosť, ktorá rada by rozšíriť nenávisť z malého Maďarska aj na šíre priestranstvá ďalekého slovanského sveta, je vtiesnená do ich labutej piesne! Za krátky čas na to bola táto nenávisť uhasená na veky — ich smrťou na poli komunistickej „slávy“. Alebo prípad nemeckého zajatca, ktorý bojoval v radoch boľševikov proti nám, tiež charakterizuje široký rámec ideových pomyslov tak rečenej fronty boľševického súručenstva. S hrdosťou, vlastnou prušiackej výchove, odhalil svoje prsia a ukázal vytetovaný obraz cisára Wilhelma II., aby sme vraj strieľali do symbolu jeho vlasteneckých pohnútok, ktoré ho viedly do bojov proti nám! Ako videť, boľševikom bol každý prostriedok dobrý a do boja proti nám shromaždili všetkých odporcov našej svobody.

Tiež mi je v pamäti záverečný okamžik trojdennej bitky pri Muríne. Tento potvrdzuje v celej jeho charakteristike výšuvedené konštatovanie o nepriateľskom strachu pred hrôzou objavenia sa husitských nasledovníkov. Na smluvené signálové znamenie, zapálenie to veľkej vatry na končiari jednoho kopca, prešla vlastná čelná masa k energickému útoku, aby našej obchvatnej skupine pomohla v jej kritickom položení, poneváč bola zôkol-vôkol obliehaná boľševickými jednotkami, ktoré zasaďovaly do útoku proti nám postupne všetky svoje zálohy a to s húževnatosťou boja na život a na smrť. Naša obchvatná skupina tvorila dvojitý falanx, ktorý rozrážal bolševické vojská, prichádzajúce na pomoc zo zápolia od Verchne-Udinska na jednej strane a vojská súce v kliešťach medzi našimi dvoma skupinami na strane druhej. Vedomí si tohoto položenia, boli boľševici nezmarnými. I v čase, keď sa naše fronty blížily jedna druhej, neustával protivník v činnosti svojej na všetko odhodlanej. Ale šikovný nápad nášho veliteľa, ktorý všetkým trubačom rozkázal zahudeť plukovné signále, takže celá fronta s ohromným revom dala sa do „hurá“, ktorého ozvena sa strašne odrážala a zosiľovala krajinami vrchových kotlín, urobil razom konec boľševickému generálnemu náporu. A kto vie, či posledné predsmrtné boľševické vzpruženie nebolo by vytvorilo medzery v radoch našich vyčerpaných jednotiek? Tento psychický moment zelektrizoval naše svierajúce kliešte a nadobro ochromil odolnosť komunistickej brannej moci na tomto úseku bojišťa. Spomenuli sme si na podobné zázraky niekdajších účinkov hlaholu historickej piesne: „Kdo jste boží bojovníci“.

Nevadilo to, aby sme na druhý deň nečítali v ukoristených boľševických novinách, tlačených v pochodovej tlačiarni vo vlaku, že celá naša obchvatná skupina, (teda my sami!) sme boli do jedného muža zničení. Natlačili si to v istom predpoklade skôr; nepočítali s tým, podľa ich rozumu nemožným faktom, že Čechoslováci, preniknutí strhujúcou ideou víťazstva svojej národnej veci, nepodľahnú ani v prostredí najväčšieho pekla a ľudských nástrah.

*

Mal by som sa dotknúť i výchovnej a propagačnej práce tak v Čs. tábore pre Slovákov ako i v 12. pluku M. R. Štefánika a ducha vojska v týchto útvaroch. Neviem, nakoľko si všimnú týchto vecí iní prispievatelia; možno, že mne netreba sa šíriť svojimi poznámkami i na toto pole našej zahraničnej činnosti. Tu však dokumentárny materiál by hovoril presvedčivejšie. Ja nateraz nemám možnosti použiť žiadnych písomných pomôcok, ani len osobných zápisiek. Možnosti toho sa však pre budúcnosť tiež nezriekam!

*

Naše romantické „výpravy“ a indiánska honba za balušiacimi nás povstaleckými tlupami počas strážnej služby na sibírskej magistrále boly už len dozvukami pominuvšieho sa rozmachu a vojenského napätia. Ale vo svojej dôkladnosti si nijak nezadávaly. Také novšie vojenské formácie, akou bol i 12. pluk, chcely v spočítaných už dňoch nášho ruského pobytu nahradiť ešte výkony, ktorými sa staršie voj. jednotky v prežitých bojoch preslávily. Žiarlivosť viedla tu k tomu, že v dobe únavy a rozkladu, ktoré túha po oslobodenej už vlasti v starých častiach našej sibírskej armády stupňovala, vlna niekdajšieho ducha príkladnej obetavosti a poriadku prevalila sa na tieto nové jednotky. Z tohoto „prežitého“ vojenského poriadku dostalo sa Slovákom ešte v tábore v Irkutsku názvu: „honvédi“.^[1] Zkrátka dali sa ovládať veľmi dobre rukou svojich veliteľov. Iní to nazývali neuvedomelosťou, no, vskutku, nebola to dekadencia, zachvátivšia skoro celú našu sibírsku armádu, ale bol to morálny výron neprežitého ešte vedomia k prevzatým povinnostiam voči oslobodzovaciemu hnutiu. Tieto šarvátky s boľševickými četnými povstaleckými skupinami niekedy sa vyrovnaly, ba vari i prevyšovaly svojou dobrodružnosťou a odvahou iné drievejšie podujatia československého ťaženia proti regulárnym plukom sovietskych armád. Mne utkvelo v pamäti na príklad jedno zajatie nás štyroch jazdcov niekoľkými boľševickými eskadronami, ktoré sa premenilo v slávnostné parlamentárne vyjednávanie v dôsledku rýchlejšieho nášho postrehu šteklivej situácie, v ktorej sme sa znenáhla ocitli. Malo to v zapätí na položenie celej našej skupiny blahodárne výsledky, hoc bolo i jednaním na vlastnú päsť v úzkostiach nevyhnutnej svojpomoci.

*

Posledná cesta s vladárom Kolčakom, krátko pred jeho zastrelením mi tiež tanie na mysli. Večeral som s ním spoločne v jedáľnom voze jeho vlaku, do ktorého som bol prijatý, vracajúc sa zo služobnej cesty. Naše napätie s jeho okolím dodávalo určitej kuriozity celému cestovaniu. Veliteľ vlaku, ruský generál, všelijako sa vyhováral, ale preca na naliehanie môjho predstavenstva a s vedomím Kolčakovým dovolil mne, Čechoslovákovi — nastúpiť cestu v jeho vlaku. Prekvapila ma strojená noblesa, s akou sa chovali ku mne, keď v tak napínavú dobu a v netajenej ináč nedôvere voči nám, ktorú dali pocítiť i pri zdráhaní sa prijať ma do vagóna, bol som nimi pozvaný na spoločnú večeru. Ešte väčšie prekvapenie bolo pre mňa, že sediac pri susednom stole vladárovom, musel som konštatovať, že žiadne kráľovské hostiny sa tu nevystrájaly, ale sám Kolčak načal a končil večeru jednoduchým ruským jedlom: čiernou suchou kašou. Po tejto večeri mal prednášku akýsi prítomný univerzitný profesor, k môjmu ešte ďalšiemu prekvapeniu: o demokratických zásadách vladárenia. Kolčak s veľkou pozornosťou jej naslúchal a ja som hútal okrem toho aj o nemožnej možnosti, t. j., že vyložene reakcionársky monarcha počíta i so spôsobami demokratickými. Tieto však pripúšťal len v teorii; a či cítil už koniec svojej moci a demokracia bola už len poslednou slamkou, ktorej sa chcel topiaci ešte chytiť?… Nemožno krivo súdiť!

*

Viacmesačné lúčenie sa s Charbinom, naše konflikty s Japoncami a vladivostocké bankety, tobôž „spojenecké“ výlety po ostrovoch bližšieho a ďalšieho pobrežia Tichého oceánu, potom uviaznutie našej lodi na melčine v mori, ba i cesta so zastávkami v Singapoore, Colombe a štvieranie sa po egyptských pyramídach atď., atď. — všetko vďačné látky pre historické a cestopisné poviedky.

Celá táto séria dejov vryla sa svojou životnosťou a skutočnosťou do pamäti nás všetkých legionárov vari nevymazateľne. Boly to ozajstné romány s peknou i špatnou stránkou deja. V mojej duší sa ozývajú ako bezhmotný už sen, ktorý je výzvou o zaslanie legionárskych spomienkových príspevkov v myšlienkovej retrospektíve opäť vyprovokovaný. Čas a miesto omedzuje tu spoveď človeka len na podanie určitých urývkovitých improvizácií, na načŕtnutie momentálne vybavených námetov a v letu mysli zachytených dojmov.

Avšak osobné naše zážitky ťahá na verejnosť magnet neodškriepiteľnej ich súvislosti s významným okolím. Tvoria ony svojou mozaikovou členitosťou súčasť pozadia veľkolepých zjavov. Sú detailami historickej kromobyčajnosti a zaujímavých udalostí. A práve táto dejinná súvislosť nielen oprávňuje, ale i kladie za povinnosť každému legionárovi, aby ich vyjadroval všade, kde sa javí o ne záujem. Už vzhľadom na tradičnú nutnosť!