ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Moja činná predválečná voj. služba bola síce veľmi krátka, ale zato neznesiteľná a príkra. Aktívnu voj. službu nastúpil som u 2. roty 72. peš. pluku v Bratislave v roku 1913, t. j. v dobe známej inkvizície slov. vojakov (Hlavatý ect.) za prejavy sympatie voči Srbsku. Hneď pri nastúpení činnej voj. služby zanesený som bol do čiernej knihy a nebolo dňa, že by som nebol mal prehliadku voj. kufru, a keď nič iného sa nenašlo, stačilo jedno číslo Slov. týždenníka, aby podozrenie bolo odôvodnené a ja aby som bol všemožne týraný práporčíkom Groidlom, ktorý pre mňa mal tie najhrubšie práce v rote.

Neočakávaná smrť môjho otca vykúpila ma z týchto voj. útrap, bo po 2mesačnom voj. výcviku podarilo sa mojej matke mňa vyreklamovať ako udržovateľa rodiny. Mobilizácia v roku 1914 zastihla ma v Kovačici (Banát S. H. S.), kde som bol ako účtovník zamestnaný v banke. Odtiaľ som sa pohnul 27. VII. 1914 a 1. augusta 1914 hlásil som sa v Bratislave u pôvodného kmeňového telesa (2. rota 72. peš. pluku), kde ma zase so zvláštnou pozornosťou privítal vyše spomenutý práporčík Groidl hrubými nadávkami. Prosil som ho, aby mi dal aspoň jeden deň dovolenej, aby som mohol navštíviť svoju ťažko nemocnú matku v Modre, s ktorou som sa celý rok nevidel.

Nepomohla moja prosba a preto vzdialil som sa samovoľne na jednu noc do Modry. Akonáhle som sa ráno k pluku vrátil, prišla pre mňa stráž a po krátkom raporte dostal som sa do basy, z ktorej bol som pridelený do prvej marškompanie; táto odchádzala 8. augusta 1914 na ruské bojište. Na moje nešťastie dotyčný práporčík Groidl išiel zároveň so mnou. Náš. voj. nákladný vlak išiel smerom Žilina — Rzeszow, odkiaľ sme potom pochodovali peši do Sokolowa, kde bol 1 deň oddych. Nasledujúce dni sa pochodovalo ďalej cez Bilgoraj, Frampol, Krásnik smerom k Lublínu.

Pochod tento v piesočnom mori bol hrozne namáhavý a vojsko od vysílenia a hladu padalo. Poľné kuchyne v tom známom piesku nestačily za nami napredovať. Dňa 21. augusta mali sme pri obci Frampol prvú potýčku s kozákmi, ktorých sme salvami rozprášili a 6 kozákov zajali. Bolo mi úzko a tklivo pri pohľade na prvých zajatých kozákov a cítil som hrozné výčitky svedomia. V ten istý deň začalo činnosť i naše ľahké delostrelectvo a videl som prvé ruské aeroplány krúžiť nad našimi zákopami. Neďaleko Krasniku mali sme viac menších bojov a 28. až 29. augusta 1914 mali sme silný nástup s bodákovým útokom na ruské zákopy, po ktorom som bol jak duševne, tak i telesne zrútený. Pri tomto útoku padnul medzi inými aj môj úhlavný nepriateľ práp. Groidl, ktorý ako sa pozdejšie vyšetrilo, padnul nie od ruskej, ale od našej guľky. Válečná korisť pri tomto útoku bola značná (400 Rusov, 3 strojové pušky a 2 delá).

Do 3. septembra pokračovalo sa v menších bojoch a nebolo nič významnejšieho. 3. septembra ruský granát zasypal ma v zákope a jedine môjmu krajanovi Frant. Peškovi z Modry môžem ďakovať, že ma zachránil pri živote. Čím ďalej, tým väčší hlad sme trpeli, niekedy až 3 dni nemohla sa kuchyňa k zákopom našim priblížiť; tíšili sme hlad zeleninou a nezrelým ovocím, ktoré sa dalo v poli sosbierať. V obvode Krasnika vyplienilo naše vojsko celé obce a utkvel mi v pamäti obraz, kde domáce obyvateľstvo po desiatkach bolo odstreľované pre údajné nadržiavanie ruskému vojsku.

Dňa 5. septembra 1914 nastupovali proti nám Rusovia (po páde Lwowa) a naša 2. rota mala za úkol chrániť ústup nášho delostrelectva. Pri tomto ústupe 5. IX. bol som ranený ruskou guľkou do ľavej nohy (pod kolenom). V blízkosti ležala spústa mrtvých a ranených z našich radov. Bol som v rozpakoch, čo robiť, a po neúspechoch rakúskeho vojska napadlo mi, že bude lepšie zostať na našej strane; počítal som s tým, že kým sa vyliečim, bude koniec vojny, bo nástup Rusov zdal sa v tom čase nezadržateľný a v duchu predstavoval som si už, ako diktujú Rusi vo Viedni mier. Tieto myšlienky viedly ma k tomu, že celú noc plazil som sa ranený (na bruchu) neďalekým lesíkom, v ktorom nad ránom našla ma rak. hliadka. A zase to bol môj krajan z Modry Hyl, ktorý ma tu úplne vysileného našiel a na chrbáte odniesol na rakúske obväzište.

Ošetril ma pluk. lekár dr. Sladký a odpravil ďalej do pol. špitála v Zakrzewu. Ležalo tu asi 2000 ranených, odkiaľ nás na povozoch dopravovali do Janowa a odtiaľ ďalej úzkokoľajnou poľnou dráhou do Nizkowa, kde som ležal celé dva dni na peróne, lebo do sanitných vlakov nastupovali vojaci ľahšie ranení a ostatné ťažšie prípady ponechané boly samy na seba. Dňa 11. septembra naložil ma jeden priateľ do sanitného vlaku, ktorý nás unášal smerom Krakow, Bohumín, Přerov, Pardubice, Kolín, Praha, Plzeň do nemocnice v Dobřanoch a 17. septembra premiestili ma zase do nemocnice v Horšovom Týne. Opatera a strava bola tu výborná, ale hrúzy válečné ešte i vo sne ma stále prenasledovaly.

Koncom mes. októbra prepustený som bol z nemocnice a komandovaný k svojmu pluku do Bratislavy. Chodil som po kasárni o palici, ale plukovný lekár mi neveril a uznal ma schopným k ďalšej válečnej službe, ačkoľvek som v kasárni videl po kanceláriách mladíčkov, ktorí vojnu ešte ani neokúsili. Dňa 8. decembra napriek tomu, že som s ranenou nohou nebol ešte v úplnom poriadku, bol som zadelený znovu do pochod. práporu, ktorý práve odchádzal zase na ruské bojište. Transport tento dopravený bol do stanice Olkuš, odkiaľ sme asi 16 km pochodovali do rakúskych zákopov, kde som našiel v celej rote už len 3 známych vojakov.

Zákopy boly plné hmyzu. V obstreľovanom území medzi zákopami ruskými a rakúskymi ležala spústa mrtvôl, ktoré nebolo možné odstrániť skorej, až Rusi ustúpili zpäť do zákopov. Na Štedrý večer prepravovali sme sa mostom cez rieku Vislovku a v blízkosti prekvapil ma ruský šrapnel, ktorý na šťastie neexplodoval. Prvé Vianoce trávil som s mojou rotou v stodole, ktorá síce strechu mala odstrelenú, rešp. spálenú, ale preca len bol tu príjemný oddych, trochu za vetrom. Druhý sviatok vianočný mali sme bodákový útok na ruské zákopy, ale spokojný som bol, že som nemal ani pri tomto útoku život ruského vojaka na svedomí. Rusovia pri tomto bodákovom útoku ustúpili a bolo spústa zajatých.

Dlho a túžobne očakávaná príležitosť, dostať sa do ruského zajatia, splnila sa mi konečne až 29. decembra roku 1914 nasledovne: Vyslaný som hol po prvý raz na patrolu a k tomu bol som určený jej veliteľom. Mal som 6 mužov a v noci mlčky viedol som patrolu smerom k ruským zákopom, z ktorých holo počuť už jasný ruský rozhovor. Bolo ticho, len sem-tam ozýval sa ojedinelý výstrel. Kamarátov mojich zmocnil sa hrozný strach a chceli bežať zpäť, ale vtom celé okolie osvietil reflektor a všetci sme si bez povelu ľahli na zem a utajili dych, čakajúc, čo bude s nami ďalej. Môjmu priateľovi, ktorý už vedel o mojom úmysle, spomenul som, že idem sám ešte bližšie k ruským zákopom, a prikázal som mu, aby ma všetci čakali na mieste, kde sme sa rozišli.

Plazil som sa vpred asi 200 krokov a bez najmenšej nehody dostal som sa až do ruského zákopu, kde nastala panika. Vedel som srbsky a podarilo sa mi dorozumeť sa s ruským dôstojníkom, ktorý hneď poslal so mnou stráž pre ostatných mojich kamarátov, a v tichosti bez výstreľu priviedli sme ich do ruských zákopov. Padol mi ťažký kameň so srdca a bol som prekvapený, ako nás naši nepriatelia vľúdne prijali a pohostili. O malú chvíľu viedol nás sám ruský dôstojník so strážou k štábu ruského pluku, kde nás veliteľ pluku po dôkladnom vypočutí poriadne pohostil u mne naložil do vrecák cukru a konzervy na cestu.

Skoro nad ránom viedli nás dvaja kozáci ďalej k štábu divízie u potom k štábu korpusu, kde už bolo sosbieraných mnoho rakúskych zajatých. Pochodovali sme za vedenia kozákov plných 10 dní cez Czenstochow, Lublín, Novú Alexandriu. Cesta bola namáhavá, zima krutá, obuv a odev chatrné. Na stanici v Novej Alexandrii naložili nás do nákladného vlaku (do každej teplušky 40 — 50 mužov) a vlak uháňal s nami smerom Brest Litovský, Tula, Moskva, kde nás všetkých vysadili do ohromného koncentračného lágru. V Moskve triedili nás podľa národností. Transport Čechov, Slovákov a Poliakov bol z Moskvy dirigovaný do Veneva (Tulská gubernia) dňa 17. januára 1915. Medzi týmito bol som aj ja. Čoskoro oboznámil som sa s pridelenou k nám ruskou strážou, ktorá si ma obľúbila snáď preto, že som sa vedel pomerne najlepšie s nimi dohovoriť a okrem toho čítal som im zprávy z ruských novín (okrem dvoch strážnikov boli všetci negramotní).

Dňa 15. apríla 1915 celý náš zajatecký láger premiestený bol do Kaširy (Tulská gub.), kde si ruskí mužíci z našich radov vyberali schopné sily pre poľnohospodárske práce. Poneváč som sa hospodárstvu málo, ba takmer nič nerozumel, vrátili ma zpäť do kasárne vo Veneve, spolu s ostatnou nepotrebnou, rešp. nie súcou partiou zajatcov. Sem dostal som od sestry z Ameriky prvú, hoci skromnú zásielku peňazí a potom sa mi už lepšie žilo, kým trvaly peniaze. Živobytie tu bolo veľmi lacné; na príklad 1 funt čierneho chleba za 3 kop., 1 funt bieleho chleba 5 kop., 1 funt cukru 10 kop., 1 funt mäsa 15 kop., ? funtu machorky 4 kop. atď. Strava podávaná zajatcom bola mizerná, na jedného zajatca dávalo sa zpočiatku mesačne 3 funty chleba, 2 funty cukru, 1 funt mydla a 1 funtu čaju a pri tom ostatný jedálny lístok zaplňovala čierna kaša a polievka z haringových hláv. Dňa 4. júla 1915 poslali nás do Roslavu (Smolenská gub.) a tu podobne ako v Kašire mužíci prišli si nás vyberať na poľné práce.

Zase som zostal až na koniec, a poneváč bol nedostatok pracovných síl, poslednú partiu asi 50 zajatcov sobral istý veľkostatkár Trizno. Ako sa pozdejšie ukázalo, jeho chovanie úplne sa stotožňovalo s jeho menom. Trýzniť vedel nielen nás, ale aj u neho pracujúcich mužíkov a všetci boli u neho otroci v pravom slova smysle. Pracovalo sa u neho najmenej 14 hodín denne na poli a to mu všetko ešte nestačilo a nikdy nebol spokojný. Nevedel ma pri poľných prácach upotrebiť a zo zlosti pridelil ma do kováčskej dielne, kde ma majster sám vzal pod svoju ochranu, takže som bol u neho za vetrom. Nielen vo všedné dni, ale aj v nedeľu muselo sa v poli pracovať, a keď sa niektorí vzopreli a nechceli pracovať, privolaní žandári s nahajkami zjednali poriadok a poslušnosť.

Dostávali sme okrem biednej stravy 1 rubeľ a 50 kop. mesačne. Hrozná podívaná bola, ako trýznil náš zamestnávateľ aj ruských mužíkov, ktorí u neho pracovali, i doposiaľ pripomínam si toto ich otroctvo. Po skončení poľných prác dňa 6. októbra 1915 postal nás náš zamestnávateľ zpäť do kasárne v Roslave, odkiaľ vysielali nás po meste po domoch drevo píliť za 25 kop. denne, čo nám na živobytie úplne stačilo. Mojím partnerom bol tu istý Pražan Raška. Varili sme si sami.

Dňa 27. novembra 1915 poslali nás do kasárne v Jefremove, odkiaľ zase 25. januára 1916 poslali nás k dispozícii do štátnych lesov v Razneží na chutor Strojek (Niž. Novgorodská gub.) Zo stanice Niž. Novgorod pochodovali sme 8 dní peši do lesov v blízkosti malej dedinky Raznežie. Prednostom tohoto úradu št. lesov bol istý Wolfgang, pôvodom a smýšľaním Nemec, ktorý ma zpočiatku vzal k sebe do kancelárie; tam som mal príležitosť bližšie nahliadnuť, že je vlastne exponentom Germánie a neobával sa svoje germanofilské presvedčenie dávať i na javo. Snáď z obavy skoro sa ma zbavil a poslal ma na ďalšie, ešte odľahlejšie lesníctvo michajlovské, kde som bol od sveta úplne odrezaný; poštu sme tam dostávali — i to nie pravidelne — raz do mesiaca. Tam som bol pridelený k istému p. Uspenskému, s ktorým som veľmi dobre vychádzal ako aj ostatní zajatci, ktorí i keď museli v lesoch veľmi ťažko pracovať, dostali u neho aspoň poriadne zaopatrenie. Tento náš predstavený ale čoskoro bol preložený a na jeho miesto prišiel nejaký Poliak, za ktorého sa osud náš stále zhoršoval, lebo bol k nám veľmi rabiátny.

Následkom vnútorných nepokojov a neporiadkov v zimnom období 1917 — 1918 zastavil ruský erár provoz lesného materiálu v št. lesoch, takže i domáce obyvateľstvo stratilo prameň živobytia, a prepustil aj všetkých zajatcov. Poslal nás do najbližšej voj. kasárne v Lískove (kam sme pochodovali 14 dní), ale tamojší vojenský náčelník následkom nepokojov a hlavne nedostatku potrebných produktov nechcel nás prijať a upravil nás, aby sme si hľadali prácu a živobytie v meste sami. Až v tomto meste otváraly sa nám oči a dozvedeli sme sa, čo sa vlastne v Rusku deje. Z radov našich zajatcov niektorí z núdze a hladu hlásili sa do rudej gardy, a tu sme sa dozvedeli, že jestvujú čsl. legie. Nedozvedeli sme sa ale nič bližšieho a nebolo ani, na koho sa o radu obrátiť.

S bratom Bryknarom, Turynom a Rezkom rozhodli sme sa za každú cenu dostať sa do našich legií a preto obrátili sme sa na miestneho okresného náčelníka, aby nám vystavil potrebné dokumenty. Tento ale nevedel si s nami rady a na naše naliehanie vystavil nám sprievodný list na guber. komisariát v Nižnom Novgorode, kde ale tiež nedostalo sa nám potrebnej pomoci; bolo zrejmé, že guber. komisár neni priateľsky naklonený našim legiám. Doporučoval nám, aby sme zostali u neho a prihlásili sa do rudej gardy, sľubujúc nám pri tom rôzne výhody. Keď ale po dlhom preťahovaní nemohol nás takto získať, na naše naliehanie konečne vystavil nám povolenie, že sa môžeme na naše vlastné výlohy pustiť na cestu smerom do Omska. Nebolo iného spojenia ako parníkom po Volge, ktorá ale bola ešte zamrznutá; preto museli sme čakať v Nižnom Novgorode, až ľady na Volge prejdú.

Dňa 6. mája 1918 dostali sme sa po Volge až do Samary a odtiaľ už ďalej vlakom do Omska. V Čeljabinsku k našej veľkej radosti stretli sme ešelon našich legií, ktoré sa práve z Ukrajiny sťahovaly smerom na Sibír. Dňa 20. mája 1918 dorazili sme do Omska, kde sme sa ihneď prihlásili do nášho t. zv. sborného punktu. Tu dostali sme potrebnú výstroj a výzbroj, ktorá bola chatrná; zbraní sme vôbec nemali. Cvičili sme preto najviac sokolské cvičenia za vedenia práporčíka Čermáka. O dva týždne po našom príchode do Omska vznikol konflikt medzi našimi a boľševikmi v Čeljabinsku, kde naši odzbrojili rudú gardu a obsadili mesto Čeljabinsk.

Akonáhle sa dostala táto zpráva do Omska, ozbrojená posádka rudej gardy obkľúčila náš tábor v Omsku a vyhlásila nás za internovaných. Nemali sme žiadnych zbraní a museli sme sa podrobiť silnej rudej miestnej posádke, ktorá mstila sa na nás surovým spôsobom. Situácia táto trvala 12 dní; až po bitke nášho 6. hanáckeho pluku u Marianovky, kde bola rudá garda rozprášená v divoký útek, prišlo naše vykúpenie v Omsku. Skoro ráno po bitve u Marianovky dorazila do Omska patrola pozostávajúca z kozákov a našich. O ich príchode mali sme už v noci tajné zprávy, a akonáhle sa táto patrola objavila pri našom tábore, všetci sme sa vyhrnuli pri hromovom hurrá z tábora, zaujali sme v meste všetky sklady zbraní a munície a tak po uši ozbrojení robili sme celý deň v meste poriadky a prenasledovali sme zbytky rudej posádky, ktorá prchala z Omska. Zajali sme a internovali najviac Maďarov, príslušníkov rudej gardy.

V ten istý deň večer bolo nás vyslaných 50 zvláštnym vlakom do Marianovky, aby sme naviazali spojenie s naším 6. plukom, ktorý o udalostiach v Omsku nemal ešte tušenia. Videl som v Marianovke príšerný obraz po bitke z minulého dňa.

Hneď po našom príchode do Marianovky vrátili sme sa zpäť do Omska s časťou 6. pluku. Od tohoto času bol náš záložný pochodový prápor v Omsku už dostatočne ozbrojený a konal posádkovú službu v meste. Pri tom strážili sme nielen všetky zajatecké tábory, ale aj muničné sklady a pod. Bolo nás pomerne málo na túto rozsiahlu službu, ale konali sme ju s nadšením. Vojská našich legií postupne napredovaly smerom na východ.

Časť nášho záložného práporu, s ňou aj moji priatelia Rezek a Turyna, komandovaná bola k I. divízii na doplnenie (volžská fronta); v tom istom čase br. Bryknar, môj úprimný priateľ, bol komandovaný z Omska ako emisár na nábor dobrovoľcov do Táry. Zo starej partie zostal som v Omsku sám s br. Durindom. Dostali sme ako inštruktori za úkol výcvik dobrovoľcov, ktorí sa postupne k nám prihlasovali. Pozdejšie pridelený som bol k br. Miškócimu za vychovávateľa zajateckých táborov v Omsku. Čechov a Slovákov sústredili sme do jedného tábora a týmto sme robili pravidelné prednášky, recitácie a pod.; okrem toho robili sme s nimi cvičenia (sokolské). Viedli sme riadnu evidenciu o všetkých zajatcoch a vyšetrovali sme ich matričné dáta. Dlho nám nedôverovali u mali zrejmý strach z toho, že po návrate do vlasti budú zase od Maďarov stíhaní. Na rozkaz gen. Gajdu pripravoval sa v Irkutsku výchovný tábor pre Slovákov, kde sa pozdejšie koncentrovali všetci zajatí Slováci z celej Sibírie. Tiež omský láger mal byť priemiestený do Irkutska, ale zajatci demonštratívne odopreli poslušnosť a naša stráž musela násilne zakročovať a poriadok robiť so zbraňou.

Dňa 17. septembra 1918 bol som vyslaný ako kurýr do Irkutska, majúc so sebou 50.000.— rubľov na potrebné zariadenie výchov. tábora. Na druhý deň po mojom odchode z Omska vypravený bol celý zajatecký láger (Slovákov) do vlaku k odjazdu do Irkutska v sprievode príslušnej stráže našich legionárov. Väčšina inštruktorov bola do Irkutska potom prikomandovaná od 7. tatranského pluku (12. rota). Do Irkutska dorazil som 22. septembra 1918 a peniaze som odovzdal kap. Daxnerovi, ktorý bol určený veliteľom výchov. táboru. O niekoľko dní zase kap. Daxner vyslal ma z Irkutska na nákup potrebného proviantu do Charbina (Mandžúria), odkiaľ som sa vrátil v nákladnom vlaku s nakúpeným tovarom asi za mesiac. V tom čase bolo v Mandžúrii úžasne lacno a tak čulý obchodný ruch, aký bol v Charbine, nikdy som predtým nevidel. Po mojom návrate z Charbina menoval ma kap. Daxner správcom pluk. kancelárie (výchov. tábora) a spoločne s hospodárom poručíkom Hájkom obstarávali sme zásobovanie celého tábora, ktorý v tom čase počítal na 2000 duší. Naša kancelária bola umiestená v meste oproti divadlu a výchovný tábor bol na Hviezdočke. Pozdejším veliteľom tábora bol major Gerik a kap. Daxner bol jeho pomocníkom, práporčík Štefanovič adjutantom; na miesto tohoto neskoršie bol komandovaný práporčík Daniel Izák a tento zase pozdejšie vymenený bol práporčíkom Gacekom. Väčšina našich zajatcov sa prihlásila postupne do nášho vojska dobrovoľne a s ostatnými koncom decembra 1918 prevedená bola násilná mobilizácia. Koncom roku 1918 mal byť tábor Slovákov v Irkutsku na rozkaz gen. Štefánika zaradený do 12. strel. pluku. Za týmto účelom pridelený bol k nám plukovník Doubek, ktorý bol ale nenávidený a nedôverovalo sa mu. Bratia sa vzopreli a veliteľ tábora major Gerik musel ho so strážou odviesť k štábu korpusu a to hlavne preto, že prišiel medzi nás bez potrebných dokumentov. Pre tento zákrok major Gérik bol od nás odvolaný a velenie táboru prevzal zase kap. Daxner.

Dňa 28. VI. 1919 výchov. tábor včlenený bol ku 12. streleckému pluku a behom 8 dní previedli sme celú likvidáciu. V tom čase náš 12. strel. pluk konal službu v Krasnojarsku (posádková služba) a časť pluku bola poslaná na východ až po Kaňsk (ochrana magistrály). Náš ešelon so štábom 12. strel. pluku, pri ktorom som bol správcom pluk. kancelárie v hodnosti rotmajstra, bol umiestený v tepluškách na stanici Klukvennaja. Boli sme tu viackrát napadnutí rudými tlupami, ktoré usilovaly o zničenie železničnej dráhy, čím nám chceli hladký priechod na východ znemožniť. Bandy útočníkov skrývaly sa v hlbokých lesoch tajgy. Po odchode gen. Gajdu zo služieb Kolčakovskej sibírskej armády prišiel rozvrat v kolčakovskom vojsku a boľševici mohli voľnejšie za nami postupovať po sibírskej trati.

Dňa 9. I. 1920 složila zbraň poľská dobrovoľná divízia, ktorá bola ariergardom spojeneckých vojsk. V našom ešelone zachránilo sa na 500 srbských dobrovoľcov, ktorí boli v poľskej divízii osamotení. Dňa 10. I. 1920 pohol sa náš vlak smerom na východ do stanice Klukvennej. Bol tu nedostatok rušňov. Za nami postupoval 2. jazd. pluk.

Kolčakovská armáda prchala v neporiadku smerom na východ a tiež veľké množstvo civilného obyvateľstva ruského hľadalo záchranu v našich tepluškách. Sám som vzal k nám do teplušky pod svoju ochranu jedného staručkého ruského generála, ktorého prenasledovala rudá garda. Úžasný bol pohľad na prchajúcu ruskú inteligenciu. Postupovali sme na východ a pripomínam len niektoré význačnejšie srážky s rudými, ktoré mal 12. strel. pluk 25. I. 1920 u Nižného Udinska a kritickú srážku 31. I. 1920 u Mingatuju.

Dňa 9. III. 1920 bol som tiež na stráži mostu Kytoj, kde sme odrazili útok rudých na tento most vedený, a okrem toho bolo viac menších potýčok s rudými. Na stanici Chajlar 10. IV. narazili sme už na japonské vojská a spomínam, ako sa naši bráškovia s Japoncami privítali (zauškovali); bol z toho hneď vážny konflikt. Japonci mali v úmysle odobrať nám náš obrnený vlak Orlík, ale sa im to nepodarilo. Náš ešalon, ktorí stál na stanici, začali Japonci obstreľovať z guľometov, ale spor bol onedlho zlikvidovaný. Do Vladivostoku dostali sme sa 9. VI. 1920, a boli sme umiestení v kasárni na Valoch. Dňa 6. VII. mal nás pluk slávnosť prevzatia nového práporu.

Dňa 21. júla 1920 nalodený bol náš pluk k odjazdu do vlasti na lodi „Logan“. Akonáhle sa naša loď pohla z vladivostockého zálivu, narazila na malý ostrov Askola. Z Vladivostoku privolaná loď „Strelok“ pomohla nám z melčiny, pričom ovšem väčšina nášho nákladu musela byť z lodi vyložená. Loď naša bola síce poškodená, ale po menšej oprave pokračovalo sa 23. VII. v ďalšej plavbe.

Na lodi, ktorá mala 3653 tun. tonáže (stroje o 3500 kon. síl), nás bolo 1990 vojakov. Dňa 25. VII. neďaleko Korey mali sme silný tajfun a dostal som poprvé morskú nemoc. Tiež 30. VII. bolo more veľmi búrlivé. Dňa 3. VIII. pristála naša loď v Singapoore, kde sme si prezreli všetky zvláštnosti mesta a okolia, kostoly, nádhernú botanickú záhradu, muzeum Raffles. Zvláštnu pozornosť vzbudili u nás rikšovia, známky starého otroctva. V každom prístave nahrnulo sa k lodi množstvo predavačov a dobrovoľní potápači hľadali a chytali v mori malé strieborné mince, ktoré sme tam vhodili. Dňa 7. VIII. 1920 konal sa fotbalový zápas jedenástky nášho pluku v Singapoore s malajským mužstvom Darul-Talum, výsledok bol 1:1, ač naši boli v presile. Dňa 9. VIII. pohla sa naša loď na ďalšiu cestu a more bolo až po Colombo stále búrlivé. Dňa 15. VIII. pristála naša loď v Colombu a na druhý deň išli sme si prezreť mesto, chrám Budhy atď.; policia chodí s obuškami bosá. V Colombe stála práve loď Crook, ktorej kapitánom bol Frant. Březina. Dňa 18. VIII. pohla sa loď s nami z Colomba, zastavila v Adenu a 1. IX. 1920 dorazila do prístavu Suez; 2. IX. sme boli preplavení Suezským kanálom do Port-Saidu a dňa 12. IX. vyloďovali sme v Terste. Dojímavý bol náš príchod na územie oslobodenej vlasti. Dňa 20. septembra 1920 demobilizoval som u 12. pluku v Komárne a nastúpil som hneď službu v Slovenskej banke, kde pracujem až doposiaľ.