ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Som z najmladších slovenských legionárov, narodený v Košťanoch pri Turčianskom Sv. Martine 8. septembra r. 1901, z rodičov Slovákov. Môj otec sa mnohé roky zdržoval v Rusku ako podomný obchodník.

V 6. školskom roku bol som vyhodený zo školy, lebo som sa nechcel po maďarsky učiť. Vo februári 1914 dal ma otec za učňa do Varšavy do veľkoobchodu A. Zbiňovského. Tu medzi samými Slovákmi a vďaka šéfovej knižnici prebudila sa vo mne ešte väčšia láska k porobenému národu. V r. 1915 opustili sme pred samým pádom Varšavu a odišli sme do Moskvy. Tam bol už založený český komitét. Po príchode viacerých Slovákov utvoril sa spolok Rusko-slovenský pamäti Štúra a neskoršie tiež spolok československý, kde som mnoho počúval o nám neprajnom Maďarsku. Vtedy som poznal, že nestačí len politizovať, ale potrebné je so zbraňou v ruke zúčastniť sa boja.

Po príchode do Moskvy môj šéf viac nehodlal otvoriť obchod, ale otvoril dielňu na výrobu trikotového tovaru a ja som musel začať robiť ako robotník pri trikotáži. Konečne teraz už zomrelý pán Ján Országh, ktorý tiež prišiel z Varšavy, otvoril obchod. Hneď som išiel k nemu a poprosil som ho, aby ma vzal doučiť sa. Vďaka nebohému pánu Országhovi, ktorý ma prijal do obchodu čo staršieho učňa, doučil som sa.

V jeseni r. 1916 prihlásil som sa s nebohým Jánom Hobrlom u českého komitétu do československého vojska a 6. júla 1917 hlásil som sa u brata Takáča v Dárnici, kde nás poslali celý transport do Bobrujska. Zajatci rakúsko-uhorskí nás vyprevádzali kamením. Cestou sa mi stala nehoda. Prišiel som o všetky veci a peniaze (bol som obratý našim bratom), takže som ostal úplne holý. Po príchode do Bobrujska bol som pridelený k 1. rote, kde sme začali veselo výcvik. Ja som nebol ešte dosť silný a dostal som zápal plúc. Musel som ísť na maródku, kde som zostal ležať. Raz prišiel ku mne na návštevu brat Rudo Vida a hovoril mi, že zajtra budú vyberať k pochodovej rote, ak chcem a môžem, aby som sa posbieral a prišiel. Lekár, hoci videl, že som ešte slabý, vyhovel mojej prosbe. Na druhý deň u roty vyberali, a keď som sa prihlásil, vraveli mi, že som ešte prislabý, aby som si oddýchnul. 8 bratov Slovákov, ktorí boli u roty, požiadalo brata poručíka, aby ma tiež zapísal, lebo samotnému bez kamarátov by mi bolo smutno. Tak som bol pridelený k pochodovej rote a po dvojtýždňovom výcviku odišli sme čo doplnok k prvému pluku Jána Husa do Berezni u Polonného. Tu prišla výzva k Slovákom, aby sa hlásili k 7. tatranskému pluku, ktorý sa vtedy začal tvoriť. Hlásili sme sa a boli sme i preložení. Cestoval som na streche vagóna s nebohým bratom Dušanom Hatalom. Premrzli sme tak, že sme sa v Kijeve nemohli ani postaviť na nohy. Keď sme prišli do Berezian k 7. pluku, boli sme pridelení k 12. rote. Umiestení sme boli v zemljankách a o niekoľko dní nás ubytovali po dedine. Tam bol veľký neporiadok vo varení. Varilo sa v jednom kotli: ráno voda, na obed polievka a večer volajaká kaša pre 340 mužov. My, ktorí sme prišli od prvej divízie, neboli sme tomuto zvyklí a preto sme hľadali nápravu u brata štábneho kapitáňa Kadleca, ktorý sa postaral o poriadok.

Prišiel boľševický prevrat. Naše zásoby jedla, mydla a peňazí boly úplne vyčerpané, takže prichodila zkaza, ktorú boľševickí agitátori svojou propagáciou ešte medzi nami šírili. Býval som vtedy s bratom Zgolom, ktorý už bol tiež od boľševikov prehovorený. Aj mňa silou-mocou volal medzi boľševikov. Ale moje presvedčenie mi to nedovolilo. Vravel som mu: „Keď sa ti vidí medzi nimi lepšie, choď!“ Bárs som bol zavšivavený, hladný a otrhaný, preca som vytrval. Keď prišly najbližšie boľševické oddiely, brat Zgola ma opustil a ja som ostal sám, spokojný so svojím osudom.

3. marca 1918 boli sme po 50-60 mužoch ubytovaní v statkových vozňoch, kde sme stáli utisnutí jeden vedľa druhého. 4. marca ráno sme prišli do Jagotina, kde sme museli čakať na nástrojovú (pomocnú) rotu, ktorá išla vozmo za nami. Práve na obed prekvapil nás nemecký aeroplán, ktorý vidiac nás, začal streľbu z guľometu. Na šťastie nebol z nás ani jeden ranený. Potom na koniec ešelonu bolo pripravené delo a guľomety, aby sme boli pre budúcnosť zaistení. Večer o 11. hodine prišla čakaná rota a cestovali sme ďalej. Cesta bola všelijaká, len nie dobrá. Nemecké časti nás doháňaly a my sme museli ustupovať, s boľševikmi sa dohadovať a zbrane odovzdávať, aby sme sa mohli čím skôr dostať na určené miesto. Prvý máj sme oslavovali v Omsku, kde bolo malé sokolské vystúpenie. Večer sme už museli ležať pod vagónmi, lebo boľševici a Maďari chceli nás a vlak odbočky Národnej rady prepadnúť. Takých nocí bolo viac, ale minuly sa v tichosti a tak sme odišli zase ďalej. Na stanici (meno si už nepamätám) boli sme asi 8 dní, keď brat poručík Gusto Čipka, veliteľ 12. roty, sadol na schodky osobného vlaku a išiel do Omska pre peniaze. Ale cestou spadol tak nešťastne, že mu pravá ruka musela byť odrezaná. Prosil nás: „Bratia, odpusťte mi, čo som vám kedy ublížil, a pozdravte moju ženu, deti a moje milé Slovensko!“… Sanitný voz ho odviezol do Tomska do nemocnice, kde po trojdňovom trápení aj dokonal. Večná mu pamäť!

Smutne sme odcestovali a dňa 25. mája 1918 ráno zastali sme na stanici Inokentevskaja, 7 vierst vzdialenej od Irkutska. Na druhej koľaji pred nami stál boľševický vlak delostrelecký a na druhy deň ráno prišiel druhý vlak, aviatický, ktorý bol ale v Krasnojarsku úplne odzbrojený a vykradnutý. Náš odchod bol určený na obed. Vopred šiel náš vlak delostrelecký, ktorý bol na stanici Irkutsk sice prepadnutý, ale hrdinsky sa brániaci bratia premohli boľševikov a obsadili stanicu. Boli sme o tom hneď upovedomení a každý sa ozbrojil tým, čo bolo po ruke. Granát, sekera, lopata sa ešte len našla, ale pušiek a guľometov bolo málo. No, vďaka buď ruským železničiarom, ktorí mali niekde v depe schované dva vagóny zbraní, ktoré nám hneď dali k použitiu. Teraz sme boli dobre vyzbrojení. Udreli sme na stanicu Inokentevskú, ktorá bola hneď v našich rukách aj s mestečkom. Tak sme tiahli na „vojenný gorodok“, v ktorom bolo niekoľko tisíc ozbrojených Maďarov a Nemcov. Tých sme ztadiaľ vytisli a sami sme viedli boj s predmestím Irkutska. Keď boľševici videli, že s nami nemožno si zahrávať, požiadali francúzskeho majora Veržeho, o prímerie, ktoré bolo vyjednané. Zbrane sme odovzdali boľševikom. Potom sme odišli ďalej na východ s bolševickým komisárom a strážou, ktorá nás mala chrániť pred všelijakými šajkami (bandami). Konečne sme prišli do Vladivostoku, kde nás ubytovali v pevnosti „Gornostaj“. Tu sme boli do 28. júna v neistote, ako bude s nami ďalej. Brat generál Diterichs oznámil, že naše oddiely bojujú západne od nás proti boľševikom a dal rozkaz, že my im musíme ísť na pomoc. Tak sme vo Vladivostoku vystúpili a po kratšom boji bola celá pevnosť v rukách československých.

Potom sme išli pochodom na Nikolsk Usurijsk, kde brat poručík Kroupa, veliteľ 12. roty, nechal asi 80 našich mužov na stráži v pevnosti.

Neskoršie, s pomocou výzbroje japonskej a malou silou spojencov, padol Chabarovsk a naše oddiely po spojení s generálom Gajdom pri stanici Olovjanaja boly poslané do Irkutska. Generál Gajda išiel cez Mandžuriu do Vladivostoku. Brat poručík Klimo vzal nás niekoľkých Gajdovým vlakom do Irkutska. Asi 60 mužov od roty bolo preložených k oddielu v tomže meste. Do irkutského tábora dostal som sa i ja. Po čase som bol pridelený k výzvednej rote ktorej veliteľom bol brat práporčík Kulík. Tu bol život dosť veselý, hoci sme mali dosť roboty s našimi bratmi, ktorí tam boli posberaní zo všetkých krajov Sibirie. Museli sme ich prerobiť z maďarskych vojakov na československých. Ešte v zime r. 1918 prišiel brat generál Štefánik, ktorý ich prosil, nútil, aby sa stali Čechoslovákmi a uznali československú republiku. Z 3000 len malá čiastka sa prihlásila a ostatok bol poslaný na štátne práce Vtedy som našiel ďalšieho svojho bratranca Kŕča z Koštian. Bol ešte mladý, ale invalid. Presvedčoval som ho, aby vstúpil do našich radov, že bude i tak čo invalid poslaný domov, ale jeho odpoveď bola vždy stejná: že prísahal Františkovi Jozefovi a že ho nezradí. Po výcviku na jar obdržali sme rozkaz, že irkutský tábor sa privtelí do Krasnojarska k 12. pluku generála Štefánika. Tam už bol malý tábor, pozostávajúci asi zo 600 mužov. Po zpráve, že irkutský tábor pre Slovákov, čítajúci asi 3.500 mužov (veliteľom bol kapitán Zachar), prideľuje sa ku krasnojarskému táboru (veliteľom tohoto bol major Palacký), nastal veľký poplach v rozdeľovaní hodností a povyšovaní mladých vojakov. My sme boli pridelení k výzvednej rote k poručíkovi Hambálkovi, a náš veliteľ poručík Kulík bol pridelený k nemu ako veliteľ čaty, ač by bol zaslúžil velenie roty za to, že nás dobre vycvičil a prerobil našich krajanov.

Nastal nám vtedy o veľa horší život. Povstaly zvady pre nesprávne rozdelenie hodností. Bol tu tiež veľký vodca partizánov Krafčenko. Museli sme byť opatrní. Prišiel rozkaz vymeniť časti 1. divízie od Krasnojarska po Kansk-Jenisejsk. Vtedy sme boli rozdelení po sibírskych staniciach. Naša rota s plukovným delostrelectvom obsadila stanicu Kamala. Strážili sme mosty, stanicu a trakty až do odchodu. Služba bola ťažká, pretože jeden deň sme mali službu, druhý deň obchvaty a hliadky, tretí deň pohotovosť. Mnohoráz nám spôsobily boľševické šajky nemilé prekvapenie. Vtedy prišiel pád Kolčaka. Videl som, keď prechodily jeho vlaky cez našu stanicu. Stráž okolo nich bola prísne disciplinovaná a vyzbrojená ako na fronte: revolverom, šabľou, puškou a granátmi. Bolo videť, že sa boja, lebo nepripustili nikoho ku vlaku. Prešlo jeho pár vlakov s rodinami úradníkov, dôstojníkov a lepšie situovaných rodín. Pri ústupu Kolčakovej armády vozmo, koňmo, pešo — mrzly malé deti na saniach. Mrtvé dieťa bolo bez milosti vyhodené do snehu vlkom a iným šelmám… Aj nemocní museli utekať pred boľševickou pomstou. Hladu bolo veľa! Ľudia utekajúci okolo nás boli vstave všetko za kúsok chleba. Obraz, ktorý sme vtedy videli, bol tak hrozný, že sa ani opísať nedá!…

Keď už druhá divízia prešla cez naše stanice od západu na východ, nastal nám ťažký úkol: kryť celý ústup našej armády zo Sibírie. Za nami bola ešte poľská légia. Mala byť načas vzadu a my sme ju mali vymeniť. Pred stanicou Klukvenaja, kde stál náš štáb 12. pluku a 2. jazdecký pluk, zastaly poľské vlaky, lebo v stanici nebolo miesta a tam im všetky lokomotívy zamrzly. Od strachu sa všetci poddali boľševikom a naši, keď toto videli, museli ihneď opustiť stanicu. 2. jazdecký pluk na koňoch unikal vedľa trati preč. My sme boli vzdialení asi 40 km od stanice. Zosilnili sme stráže a čakali, čo bude ďalej. Časti vojska, ktoré boly tak nemilo prekvapené, došly k nám a po malej reorganizácii vlakov boli sme pripravení k odchodu. Dva vlaky hneď odišly a dva vlaky s obrneným vlakom „Úderník“ s veliteľom bratom poručíkom Daxnerom maly držať celý ústup. Večer sme boli prekvapení boľševickým predvojom, ktorý sme po krátkom boji odrazili. Naše vlaky, s pancierovým vlakom vzadu, začaly ustupovať pred Kansk-Jenisejsk; boli sme zase napádaní až po samý Nižne Udinsk bolševíckým predvojom a obyvateľstvom. Bolo nás tam asi 8.000 mužov.

Zavčas ráno rozliala sa hustá hmla, pre ktorú bola veľmi zlá orientácia. Naša rota dostala rozkaz, aby prešla mestom a na druhej strane obsadila úsek. Keď sme vošli do mesta, začali do nás strieľať zo všetkých strán. Veliteľ roty poručík H. sa nám schoval pod plot a nadporučík Rosa, Janko Chorvát a Hybský — ako velitelia čiet, nás viedli. Mali sme niekoľko mŕtvych a to kozákov, ktori vtedy boli k nám pridelení. Napokon sme museli ustúpiť a zaujať iné miesto. Ja som bol poslaný s hlásením bratu majorovi Zmekovi, ktorý bol vtedy veliteľom operujúcej časti. Uvidel som smutný obraz. Brat major bol v objatí svojej ženy, ktorá plakala, a on sám nevedel, čo sa s nami robí. Prišiel rozkaz, aby sa nik nevracal na stanicu, lebo sú tam dva vagony dynamitu, ktoré môžu každú chvíľu explodovať. Museli sme odísť holí ako prsty. Zase som prišiel o všetko, čo som si skromne usporil. Napriek tomu brat poručík H., bárs vydal rozkaz neísť do vagonov, sám potom šiel a robil, čo sa mu páčilo. Divím sa, že nebol volaný k zodpovednosti! Nám, ktorí sme všetko stratili, nebola daná náhrada. Sľúbili nám čiastočnú, až sa dostaneme dopredu, že si vo vojenských predajniach môžeme pokúpiť, čo nám bude potrebné. Nesplnilo sa ani jedno, ani druhé, lebo predajne už boly likvidované a čo ostalo, bolo drahšie ako vo voľnom predaji.

Tak sme opustili Nižne Udinsk a išli sme ďalej v mrazoch o hlade, v špine a za ten čas si predné časti hovely s plnými kuframi v klasnákoch. Tak sme ustupovali až do zimy. Cestou bolo plno srbských a našich vlakov, aviatický park, intendantské vlaky, všetko opustené, lebo všetci mysleli, že sa poddáme boľševikom; preto všetko utekalo. Všade bola panika a my sme za ten čas poctivo bojovali, lebo si i naša III. divízia chcela udržať slávne meno. Na stanici Zima bol sjednaný mier a náš odchod bol pokojnejší. Tiahli sme pomaly do Vladivostoku. Tam sme boli ubytovaní v Hnilom uhle, kde sme si krátili čas cvičením a športom. Potom bolo sokolské cvičenie a 12. pluku bol odovzdaný prápor — symbol to pluku. Keď prišla naša loď, odišli sme čo 33. transport do vlasti.