ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa 27. októbra 1894 v Urmíne, okres nitriansky. Roku 1914 bol som odvedený a narukoval som ku 14. honvédskemu pluku do Nitry. Pred vianočnými sviatkami už som bol v poli a 8. februára 1915 padol som v Karpátoch do ruského zajatia. Do Kijeva som pochodoval peši a ztade vlakom som sa dostal do Tjumena na Sibír. Tam som robil na dedine neďaleko Tjumena, a keď roku 1916 utvoril sa v našom tábore dobrovolecký sbor, hlásil som sa tiež do jeho radov, lebo od svojej mladosti bol som vychovávaný v duchu slovanskom a nenávidel som utláčanie slovenského ľudu Maďarmi. Jako chlapček dvanásť-trinásťročný chodil som do školy v Kiliti, kde bol zamestnaný môj starý otec už 23 rokov u grófa Pálffy Sándora, ale nenaučil sa za ten dlhý čas maďarsky, ač celé okolie bolo maďarské. Môj starý otec bol rodom Čech a moja bába Slovenka zo Šenkvíc. U nich som nadobudol slovenského cítenia, lebo dedo mi často hovorieval o dejinách československých, hlavne o Čechovi a Svätoplukovi.

Na rakúskej fronte bol som zavretý a odsúdený k smrti zastrelením nadporučíkom, meno ktorého som zabudol. Avšak po dlhšom väznení bol som prepustený k svojmu pluku. Do československej armády zahraničnej som sa prihlásil 20. júna 1916, dňa 15. augusta som prišiel do Kijeva a tohože dňa bol som zapísaný do záložnej roty prvého streleckého pluku.

Ubytovaní sme boli v bývalej univerzite kijevskej. Výcvik jednotlivca som prešiel u práporčíka Čílu. V novembri som došiel s 12. poľnou rotou pod velením tohože dôstojníka do dediny Treskyne a o tri dni som bol poslaný do kurzu pre tlumočníkov k československej brigáde. Tam som sa sišiel s bratom Nižnanským, Šimončíkom a Topolským. Ruštine sme sa učili sami, len na radový výcvik mali sme četára rodom Rusa.

13. januára 1917 bol som poslaný s bratom Kováčikom a s jedným bratom Čechom jako tlumočník ku štábu rumunskej fronty. Po príchode do Birladu hlásil som sa v štábe u generála ubytovateľa, ktorý ma pekne privítal a dal mi rozkazy, u koho sa mám hlásiť. Ešte toho dňa vyhľadal som dôstojníka rumunského štábu, ktorému sme boli pridelení. Tento nariadil svojmu ordonančnému poddôstojníkovi, aby nás o 2. hodine postavil k raportu. My, ako vojaci ukáznenej armády, postavili sme sa do šíku a očakávali sme príchod pána kapitána. Ja som stál na pravom krídle, tak že som bol prvý na rane.

Ordonančný poddôstojník šiel nás ohlásiť. Odrazu vyšiel očakávaný nami pán kapitán; ruka mi rýchlosťou blesku jako prvému vyletela k čiapke a hlásil som sa jako tlmočník maďarského jazyka od československej brigády. Odpoveď pána kapitána bola, že mi napľul do očú a začal mi nadávať do psov československých. Potom od nás odišiel a dal poddôstojníkovi rozkaz, aby nás ubytoval. Tento dobrý ruský poddôstojník nás ihneď viedol do našich budúcich bytov. Očakávali sme, že dostaneme miestnosť, kde by sme mohli pracovať a venovať sa ďalšiemu štúdiu nášho povolania. On nás však zaviedol do tábora, kde bola ubytovaná „rabočaja rota“ ruských vojakov. O niekoľko dní boli sme plní vší, ale očakávali sme trpezlive, čo bude ďalej. Nikto sa však o nás nestaral i napadla mi myšlienka, že tuná zaháľame, kdežto u pluku by sme alespoň cvičili, keď iné nie. 20. januára večer mi napadlo, že by bolo najlepšie, keď by sme odtiaľ odišli, a nepôjde-li to, aby sme utiekli.

Toho sa bál brat Kováčik a vyvracal mi môj úmysel, že to bude vraj časom lepšie, že snáď teraz nemajú pre nás času. Ja som sa však druhého večera rozhodol, že utečiem tejto noci bez papierov. Brat Čech súhlasil a vravel, že ma bude nasledovať. Len brat Kováčik sa rozhodol, že zostane.

V noci o pol jednej dali sme sa na útek, a keď sme už boli na stanici, očakávajúc vlak od Jas k ruským hraniciam, objavil sa nevdojak brat Kováčik, ktorý sa až len po našom odchode rozhodol k úteku.

Cesta bola ťažká, lebo sme nemali peňazí a nik nám nič zadarmo nedal. Boli sme nútení, prosiť ruských vojakov o kúsok chleba a tu i tam na staniciach vyžobrali sme trochu polievky. Tak sme sa dostali 1. februára k našim. Ešte toho dňa hlásil som u brigády príchod od štábu rumunskej fronty. Plukovník Trojanov bol prekvapený. Keď som mu vysvetlil, ako s nami zachádzali, schválil náš útek a dodal: „Každý československý vojak, ktorý je tlmočníkom, je stratený pre našu vec, lebo nikto nevie o jeho činnosti.“ Po príchode bol som zadelený k ôsmej poľnej rote 3. pluku a 3. apríla bol som povýšený za vzornú službu na slobodníka. O tri týždne bol som prevedený s niekoľkými bratmi a br. práporčíkom Gerykom k 2. streleckému pluku a poslaný ako rozviedčík na Stochod. Bratov 2. pluku som si vážil, lebo mi dali dobrú školu rozviedčícku. Po mesiaci som sa vrátil k svojmu pluku, k materskej ôsmej rote a 2. júna bol som povýšený na desiatnika za vzornú službu.

S tretím plukom odišiel som na frontu. Dňa 6. júna k večeru prechádzali sme cez mesto Tarnopol do dediny Ostašovce. O 4 dni neskôr prišiel náš 2. prápor do dediny Krasno, kde tvoril zálohu brigády. Dňa 14. júna bol daný celý prápor do fronty a 2. júla okolo 10. hodiny bol prevedený útok na rakúske zákopy. Ešte pred útokom vyzval veliteľ roty práporčík Holásek bratov, aby sa hlásili do prvej útočnej vlny.

Pokladal som za svoju povinnosť, prihlásiť sa. Vidiac toto moje rozhodnutie, brat Filo, Slovák rodom od Trenčína, prihlásil sa tiež, ačkoľvek už bol vekom starší. Pri útoku bol vedľa mňa brat Jerie a brat Strnad. Jerie s ohromnou silou stríhal dróty a tak sme sa dostali do prvej línie za niekoľko minút. Po dobytí prvej línie sme sa od seba odtrhli a ja som došiel až za tretiu líniu pod dedinu Godovce, kde som zbadal na odpočinku celú nepriateľskú rotu, majúcu pušky v kozly a torby odložené.

Sám som nemohol nič robiť a stiahol som sa nepozorovane nazpäť. Zavolal som brata desiatnika Strnada i desiatnika Jerie, ktorého som poslal k veliteľovi roty, aby nám ihneď poslal posilu. Ja s desiatnikom Strnadom išli sme ku predu, aby sme mohli pozorovať pohyb tejto roty. Kde sa vzal, tu sa vzal jeden brat od druhého pluku, rodom Slovák, mladý to chlapec, a majúc radosť, že sa so mnou shľadal, pridal sa ihneď ku mne. Akonáhle sme došli k spomenutej rote na dostrel, rozhodol som sa vypáliť proti nej salvu. Bratia súhlasili s mojím úmyslom, ktorý sme aj hneď previedli. Účinok bol ohromný. Nemci nevedeli, aká sila proti nim stojí, nastala medzi nimi panika, tak že sa dali na šialený útek, nevzavši so sebou ani jednej zbrane.

Ďalších bojov s 3. streleckým plukom zúčastnil som sa u Domanorýč a u Veľkých Hájov. Ztade pluk pochodoval do Podwoloczysky, kde som sa stretol s Gregorom-Tajovským, obľúbeným to bratom medzi nami. Starší už tento brat náš chcel sa tiež so zbraňou v ruke postaviť proti nepriateľovi, keď videl, že my bojujeme a krvácame za otčinu. My mladší mali sme ho radi ako svojho otca a môžem povedať, že veru v tú dobu bolo ho medzi nami veľmi treba, lebo nás obodril a posílil k ďalšej práci a obeti. Avšak medzi nami nesmel zostať a prosili sme ho, aby išiel a pracoval ďalej pre povznesenie ducha armády perom.

Z Podwoloczysky pluk ustúpil do dediny Novoselice, kde odpočíval až do odchodu z Ukrajiny. Dňa 28. septembra, po zborovskom ústupu, sostavoval sa v Novoseliciach výzvedný peší oddiel, do ktorého som bol prevedený zo služebných dôvodov ako veliteľ 3. čety. Dňa 24. októbra bol som vyznamenaný za chrabrosť v bojoch zborovských krížom sv. Juraja 4. stupňa.

Ku koncu januára volali ma na veliteľstvo pluku, kde mi dali náčrt mesta Kijeva a dôležité papiere, ktoré som mal odovzdať generálovi Šokorovovi. Dal som sa na cestu ešte v noci jako ruský vojak; aby ma nepoznali, vzal som na seba väčšie obnosené háby, aby som vyzeral jako ustupujúci vojaci z fronty. Dva dni mi trvala cesta vlakom, kým som sa dostal pod Kijev. Potom som už išiel do mesta peši, lebo vlaky už neboly vpúšťané. Do predmestia Kijeva dostal som sa o pol štvrtej hodine. Ulice boly prázdne, nebolo videť ani človiečka živého. Len tu i tam ležaly na uliciach ľudské mrtvoly a zdochliny zvierat. Pritisol som sa k domom a tak som sa dostal až k železničnému mostu, ktorý som mal podľa nákresu prejsť a zajsť do redakcie nášho časopisu, kde som sa mal pýtať, či štáb korpusu je ešte tam, kde bol.

Išiel som ihneď ďalej, ale bola to veľmi ťažká úloha, lebo v tú stranu, kde som mal ísť, odohrával sa práve boj. Bolo už okolo šiestej hodiny, tak že boj pouličný ustal a delostrelectvo prestreľovalo ulicu, ktorou som sa blížil k štábu korpusu, kam som sa dostal po šiestej hodine. Generál Šokorov ma prijal s údivom, ako som mohol svoj úkol v takých ťažkých okolnostiach vykonať. Prečítal si dopis a poslal ma hneď k bratovi profesorovi Maxovi. Ja som však nevedel, kde býva, a preto mi museli zas spraviť nákres, aby som ho našiel. Pamätám sa ešte dobre na náčrt i na to, že to bol hotel Paris, rohový dom. Vrátny v bráne mi oznámil číslo dverí a o chvíľu bol som v kancelárii brata Maxy, ktorý nemohol pochopiť, ako som k nemu mohol prísť. Nechal ma stáť na chodbe a sám dakde odišiel. Keď sa vrátil, vravel mi, aby som išiel do štábu korpusu a na druhý deň zas prišiel k nemu. Ráno som došiel a brat Maxa ma poslal k br. Dru Markovičovi, ktorý mi dal na poistenku 10 rubľov. Dr. Markovič nevedel, jaké mám poslanie a pýtal sa ma, či som to ja, čo má ísť na rakúsko-uhorskú frontu. Povedal som mu, že moje poslanie je celkom iné, ale že som bol pripravený na niečo podobného, avšak nie na frontu rakúsku, lež do stredu Maďarska. Rozišli sme sa a ja som čakal na pokyny brata Maxu.

V ten deň mal tatíček Masaryk ísť s bratom Klecandom k plukovníkovi Muravjevovi vyjednávať ohľadom neutrality a voľného priechodu cez Kijev na východ. Vidím ich obidvoch, jako si kráčajú po uliciach, kde v tú dobu bolo veľmi nebezpečné, lebo nik na ulicu nevychodil okrem boľševických vojakov. Vrátili sa dosť skoro, poneváč plukovník ešte nebol na kijevskej stanici. Na druhý deň išli opäť, ale vrátili sa s dobrým výsledkom a ja som opustil ešte toho dňa Kijev, aby som doniesol zprávu pluku.

Pluk som už na starom mieste nezastihol, ale náhoda mi priala a chytil som v meste Polonoje vlak, ktorým som sa dostal k pluku vo vesnici Brodeckoje. Ústup z Ukrajiny som konal s tretím plukom a síce najviac v zadnom voji s peším výzvedným oddielom.

Dňa 22. februára 1918 bol som povýšený na četára za vzornú službu, príkladné chovanie a za chrabrosť.

Dňa 11. marca dorazili sme s veliteľstvom pluku do mesta Inčja. Bolo okolo obeda a ja som obdržal rozkaz, aby som ihneď odišiel s četou do dediny Pritutní a túto obsadil, prípadne odrazil menšie čiastky nepriateľské. Kadenáhle som dosiahol dediny Prítutní, vystavil som poľné stráže a ostatné mužstvo so mnou obedovalo u starostu.

Večer okolo 8. hodiny prišiel jeden brat s hlásením, aby som rýchle opustil dedinu a išiel zpäť k pluku, ktorý nastupuje do vlaku a odchádza. Nebolo však možno včas dojsť na stanicu a preto som cestou kul plány, čo budeme robiť, ak našich na stanici nezastihneme. Dorazili sme do stanice, keď vagon pre nás určený už bol preč, a tak sme sa museli rozísť po vagónoch iného vlaku po troch, po štyroch. Za Bachmačom sme dohonili náš vlak, do ktorého sme vstúpili a išli ďalej na východ.

Asi 20. mája bol som vyslaný veliteľom pluku Vojciechovským na výzvedy do predmestia Čeljabinska, aby som zistil silu nepriateľských stráží, ktoré maly za úkol pozorovať náš pohyb. Večer okolo 8. hod. vybral som sa na cestu, preoblečený do civilných šiat. Kráčal som bezo strachu, lebo som mal pripravenú výhovorku pre všetky prípady. Po ceste a na uliciach nebolo videť ani živého ducha, lebo boľševický komisariát zakázal vychodiť po 8. h. na ulice. Vedel som o tom dobre a preto som bol pripravený na prípadné pristavenie. Priam pred cintorínom počul som výkrik: „Stoj, kto je?“ Odpovedal som ihneď, že som zajatec maďarskej národnosti, že som práve prišiel vlakom z Omska a chcel by som ešte dnes navštíviť tu v tábore svojich kamarátov, lebo môj vlak pôjde až o polnoci ďalej. Vojak stojaci na stráži uveril mi bez všetkého a upozornil ma, aby som sa vrátil, lebo že ma zatvoria v tábore a nepustia von. Poďakoval som vojakovi za upozornenie a vrátil som sa k svojim, vyplnivši danú úlohu alespoň čiastočne.

Keď som vstúpil na stanicu, stretol som podporučíka Málka, teraz už nebohého, známeho u pluku jako boh války. Bol mojím priamym nadriadeným a vravel: „Václave, ja ťa okolo 10. hodiny čakám u továrne na železo pred nádražím, prijdi tam za mnou. Ak by som tam nebol, obíď celú továreň a tam sa dakde stretneme.“ Čo robiť? Rozkaz treba splniť, bárs som dobre vedel, že to je nebezpečný úkol, lebo továreň bola neprestajne strážená komunistickým vojskom.

O 10. hodine vybral som sa na cestu k továrni, ale keď som prišiel na ushovorené miesto, podporučíka tam nebolo. Obišiel som celú továreň, ale nikoho som nezbadal ani so strany komunistov ani podporučíka Málka. Čo robiť? Išiel som po ulici rovnobežnej s nádražím, keď tu naraz bol som prekvapený slovami: „Stoj! Kto takoj?“ Bez toho, že by som bol dlho rozmýšľal, odpovedal som: „Vojennoplennyj Maďar.“ Dali mi rozkaz, aby som ich nasledoval, čo som bez najmenšieho zdráhania aj urobil. Za niekoľko minút zabočili sme do akéhosi domku. Poznal som, že je to strážnica, lebo pušky boly opreté o steny. Zaviedli ma do druhej izby, kde ma posadili za stôl, prisadli každý s jednej strany ku mne a začali mi klásť otázky. Prvá otázka znela, čo robím tak pozde na ulici… „Prišiel práve vlak z Omska. Ja s niekoľkými kamarátmi cestujeme domov a pri tejto príležitosti poslali ma kamaráti, aby som išiel najsť kypjatok (vrelá voda na čaj — bola na každej väčšej stanici ruskej). Pri hľadaní som zablúdil a teraz neviem, kde som.“ — „Kde ste robil a jako sa volal váš gazda?“ „Robil som v dedine Ožogina u Tjumena a meno hospodára je Sege-Sergejovič.“ „Tak ty, sabaka (pse) maďarská, ponáhľaš sa teraz domov, by si mohol Čechoslovákov biť jako pred vojnou?“ No, na mňa tento podfuk neplatil a docela kľudne som odpovedal, že som Čechoslovákov nepoznal a že ani neviem, čo sú oni za národ.

Po výsluchu mi rozkázali, aby som si ľahol k peci na dlážku, že ma ráno odvedú do zajateckého tábora. Obidvaja odišli a ja som kľudne zaspal, lebo som bol už zoslabnutý od napínavých myšlienok. Zobudil som sa, keď sa už brieždilo. Čo robiť? Obzrel som sa dokola a zbadal som svojich strážcov chutne rozprestretých na stoloch a spiacich.

Dvere do druhej miestnosti boly otvorené a tak som natiahol krk, aby som videl, čo sa tam deje. Zaradoval som sa, vidiac, že vojaci spia jako zabití. Chvíľu som sa rozmýšľal, čo robiť, až ma napadla myšlienka: „Pôjdem von a keď sa niektorý zobudí, poviem mu, že idem na malú stranu a že som nechcel nikoho budiť.“ Pomaly som vstal a na špičkách dostal som sa cez obidve miestnosti, bez toho, že by ma bol niekto počul alebo uvidel.

Keď som chytil kľuku u dverí vedúcich na ulicu, rýchle som otvoril a vybehol som von, nezavrevši dvere za sebou, lebo som na to nemal času. Ráno o štvrtej som konečne došiel do svojho vagóna na nádraží, kde ma bratia už netrpezlive očakávali, nevediac, čo sa so mnou stalo. Všetci sa shrkli okolo mňa a každý mal dajaký dotaz. O ôsmej hodine bol som povolaný k veliteľovi pluku, ktorému som podal zprávu o tom, čo som prežil.

Dňa 23. mája dal si ma zavolať brat plukovník Vojciechovský do svojho vagónu, kde mi na mape ukazoval, že by veľmi rád, keby som našiel prechod cez rieku Miass dakde na sever od mesta, ale nie ďaleko.

Ešte toho istého dňa dal som so na cestu. Zašiel som do mesta, kde bol cez rieku most, od ktorého som sa dal na sever po pravom brehu rieky. Rieka bola v tú dobu rozvodnená a bliže mesta nemohol som prechod najsť. Za mestom zbadal som vo vzdialenosti asi 4 km nejaké stavby a pomaly som sa k nim blížil. Keď už som prišiel k nim, videl som, že na druhom brehu je tiež akási stavba a medzi stavbami bolo videť akýsi prechod, ktorý bol zvonku obitý vysokými doskami, tak že sa nedalo zistiť, čo to je. Prišiel som až k samej budove, obišiel som ju a len teraz som zbadal, že to je dajaká továreň alebo mlyn. Okolo bol vysoký plot a vráta boly zavreté. Ostal som u brány stáť a čakal som na príležitosť, aby som sa dostal dnu.

Po nedlhej dobe vidím na okraji lesa voz, ktorý smeroval k tejto stavbe. Voz prišiel až ku bráne, zastavil a kočiš zavolal akési meno. Brána sa otvorila a voz vošiel dnuka. Za vozom zatváral bránu starší muž, ktorého som nahlas pozdravil, aby si ma povšimnul. Poďakoval na pozdrav a zavrel. O chvíľu sa ukázal v malých dvierkach, odkiaľ na mňa volal. Prvé slovo jeho bolo, kto som a čo hľadám. Hovoril som mu, že som zajatec, že nemám prácu a rád by dostať robotu v tejto továrni. On mi však vravel, že teraz práce nieto. Po dlhšom rozhovore dal mi zapáliť cigaretu, sadli sme si na lavičku a debatovali sme.

Medzi rečou požiadal som ho, aby ma pustil na druhú stranu cez most, lebo by som nerád obchádzal mesto. Nerobil mi nijakých ťažkostí a bez všetkého ma pustil. Využil som toho, prehliadnul som si most i telefonické vedenie. Kadenáhle som prešiel na druhú stranu, zašiel som do komunistických kasární medzi maďarských komunistov, aby som zistil náladu medzi nimi. Kasáreň som opustil o štvrtej hodine. Veliteľ pluku bol veľmi natešený, keď som mu všetko vypovedal. Ešte ten deň poslal ma vyhľadať cestu pre prápor, aby sa nepozorovane dostal k prechodu. Mal som ísť tak voľným krokom, jako pochoduje prápor a podľa hodiniek zistiť, jak dlho bude cesta trvať. Rozkaz som vykonal k úplnej spokojnosti plukovníkovej. Od tej doby musel som byť stále k službe veliteľa pluku.

Dňa 26. mája dal si ma plukovník zavolať a rozkázal mi, aby som zaviedol prápor po najdenej ceste. Vyžiadal som si dvoch bratov s nožnicami a stupadlami, ktorí boli porád pri mne na čele práporu. Tretí prápor 3. pluku vystúpil z vagónov na opačnej strane stanice, aby nebol pozorovaný. Po 11. hodine v noci nastúpili sme pochod. Keď sme došli k lesíku, ležiacemu severovýchodne od Čeljabinska, postúpili sme po jeho okraji smerom severným až k trati východouralskej, kam sme dorazili po druhej hodine v noci. Na okraji lesa povedal som práporčíkovi Hajdovi, aby prápor ostal tu, a keď prijde znamenie odo mňa, aby rýchlym pochodom prekročil trať a vstúpil do továrenského dvora.

Ja a dvaja bratia od spojovacej čety vyšli sme dopredu, preliezli sme plot továrne a prestrihali sme drôty telefonické, aby nemohla byť daná žiadna zpráva do mesta. Potom som nariadil vrátnikovi, aby otvoril bránu. Keď sa tak stalo, dal som ihneď znamenie bratovi Hajdovi, že prápor môže napredovať. Bily tri hodiny na veži, keď prápor prechádzal rieku Miass a dosiahol bez prekážky druhého brehu. Len potom dozvedeli sa robotníci, že Čechoslováci prešli rieku a útočia na kasáreň. Vyžiadal som si od plukovníka, že pôjdem na pravé krídlo práporu, lebo tam sa nachádzali v osobitnom tábore maďarskí boľševici, o ktorých som dobre vedel. Okolo 4. hodiny dosiahli sme takmer bez výstrelu kasárne. Len tu i tam padla s našej strany rána proti boľševickým strážam, ktoré pred nastupujúcim práporom ustupovaly.

Po obsadení kasárne dostal som úkol, roztriediť boľševických vojakov podľa národnosti, čo trvalo do 11. hodiny dopoludnia.

5. júna dorazil náš výzvedný oddiel s veliteľom pluku do stanice Argajaš; ešte toho dňa poslal ma s mojou četou na výzvedy na severovýchod od Argajaša, smerom na dedinu Sara, od ktorej na severozápad bola menšia dedinka. Mal som zistiť, kde sú nepriateľské sily. Večer o 8. hodine som dorazil s četou na okraj lesa nad dedinou, kde som dal odpočinok. Ráno, ešte za šera, vyslal som hliadku do dediny, ale bolo zistené, že tam boľševici nie sú, ani neboli. Nazpäť som sa vybral okolo 7. hod. ráno. Okolo 12. hodiny, keď sme sa blížili k lesíku východne od Argajaša, vynorila sa z lesa četa asi 20 jazdcov. Rozostúpili sme sa do veľkého kruhu, ale k boju nedošlo, lebo to boli naši kozáci, s ktorými sme sa ľahko dohovorili. Odišiel som s četou nazpäť k veliteľstvu pluku a podal som hlásenie plukovníkovi. Asi za 1/4 hodiny dostal som nový rozkaz, aby som išiel na výzvedy do priestoru severovýchodne od Argajaša k rieke Bjuzelge, k dedine Bulatovo. Veliteľ pluku ma upozornil, že naši kozáci stratili v potýčke s boľševikmi jedného kamaráta, aby som bol opatrný. Zo svojej čety, ktorá mala za sebou 50 km pochodu, nemohol som si vziať so sebou nikoho. Vzal som si preto šesť bratov z druhej čety a išiel som. Minuli sme miesto, kde sa pred hodinou odohral boj medzi kozákmi a boľševikmi, ale po boľševikoch ani stopy. Okolo štvrtej hodiny dosiahli sme východného brehu rieky Bjuzelgy, odkiaľ som pozoroval dedinu Bulatovo a zistil som, že ani tam nepriateľa niet. Poslal som po bratovi Menclovi príslušné hlásení veliteľovi pluku.

Potom som sa dal smerom k dedine, ktorá ležala od dediny Argajaš asi 10 km na severovýchod a od rieky Bjuzelgy asi 3 km na východ. Keď sme došli k nej, dal som bratovi Veverovi rozkaz, aby išiel na západný okraj dediny a chránil nás od prepadnutia s tejto strany. Asi za 10 minút dával brat Vever znamenie aby sme bežali k nemu. Keď sme prišli, ukazoval nám hliadku v sile 12 mužov, ktorá smerovala k dedine. Ihneď som dal rozkaz, aby ma bratia nasledovali vo vzdialenosti 20 krokov jeden od druhého, až sme došli do lesíka, odkiaľ však nebol ani výhľad ani výstreľ. Ľahko sme tu mohli byť obkľúčení a preto sme ustúpili až na okraj lesa východne od dediny Argajaš. Tam som dal rozkaz rozvinúť sa k boju, ale nestrieľať iba na môj rozkaz. Poneváč na sever nebolo rozhľadu, odišiel som pozreť, či by som nenašiel lepšie miesto k pozorovaniu. Asi po 100 krokoch prišiel som na cestu vedúcu z Argajaša, po ktorej sa blížil smerom od nepriateľa sedliak s povozom. Keď zastavil, pýtal som sa ho, či nevidel dajakých vojakov. Tvrdil, že nevidel.

Vrátil som sa na staré miesto k svojim, ale nenašiel som tam nikoho. Kričať som nesmel, aby som sa nevyzradil, a preto som išiel kus zpäť a tam som začal pískať. Skoro som dostal z lesa odpoveď a zakričal som. Z lesa vykročil brat Vever a povedal mi, že ostatní utiekali, keď počuli akýsi rozhovor a mysleli, že som padol do zajatia. On sám sa vrátil, aby ma hľadal. Išli sme nazpäť na okraj lesa, kde sme uvideli dvoch vojakov. Veverovi som rozkázal, aby si ľahol s puškou pripravenou k streľbe, keďby neznámi chceli proti mne použiť zbrane, a sám som zavolal na vojakov: „Stoj!“ Obrátili sa a ja som videl červenobiele lentočky na čiapkach. I oni poznali hneď vo mne Čechoslováka. Po niekoľkých slovách s nimi dal som sa na cestu k veliteľovi pluku. V dedine som stretol dve naše čety, ktoré vyslal nám na pomoc brat plukovník, keď mu nastrašení bratia z môjho oddielu povedali, že som zajatý. Čety som vrátil k pluku.

Dňa 24. júna dorazili sme do stanice Miass a druhého dňa dostal som od plukovníka rozkaz, aby som odišiel so svojou četou do dediny Turgaskaja, kde som mal sledovať pohyby nepriateľských oddielov, tam sa nachodiacich. Odišiel som o druhej hodine odpoludnia a o piatej bol som už na mieste. K rýchlemu spojeniu s veliteľstvom pluku mal som jedného jazdca. Umiestnil som sa s četou na vrchu nad dedinou, odkiaľ som mal pekný výhľad do dediny a cestu vedúcu ku stanici Miass mohol som dobre obstreľovať. Na druhý deň odpoludnia trpelo už mužstvo hladom, dal som preto rozkaz k pochodu do mlyna, ležiaceho asi 3 km južne od dediny, kde som chcel zadovážiť mužstvu potravu a potom sa vrátiť zpäť na prikázané miesto. O piatej hodine vstupovali sme do mlyna, obstaveného niekoľkými obytnými domky. Ja s jedným bratom zostal som vonku. Mlyn ležal v údolí, krytý od severu a juhu svahmi tiahnucími sa od východu na západ.

Keď bratia dlho neišli, pustil som sa za nimi i ja. Ako som tak sostupoval medzi domkami, zbadal som proti sebe starú ženu, ktorá ma k sebe volala. Keď som k nej pristúpil, prosila ma celá naľakaná, aby som sa zachránil a ukazovala mi niekoľkých jazdcov, ktorí sa spúšťali ku mlynu od severnej strany. Skočil som až k samotnému mlynu, kde bratia sedeli pod oknom a popíjali mlieko. Celkom kľudne som im povedal: „Bratia, boľševická hliadka sa blíži s druhej strany ku mlynu. Chytro sa schovajte za skladište západne od mlyna.“

V minúte bola celá četa za skladišťom. Nariadil som, aby v okamihu, keď bude nepriateľská hliadka na moste, celá četa vystúpila na cestu a začala strieľať. Ledva jazdci vstúpili na most, vyskočili bratia zpoza skladu a zahájili proti nim prudkou paľbu. Neušiel nám ani jeden, všetci ostali na mieste mrtví. Len jeden kôň nám ušiel. Hneď som poslal hlásenie veliteľovi pluku, ktorý mi dal rozkaz držať most a obsadiť mlyn. Dal som odstrániť obyvateľmi mrtvoly i zdochliny a postavil som na noc u mostu za skladom dvoch bratov, ktorí sa každé dve hodiny menili. Tiež na východe, kde bola rieka plytká, postavil som jedného brata na stráž. Ráno o štvrtej hodine dostali sme s druhej strany tak silnú paľbu, že sa bratia porozutekali, lebo nebolo možné poznať, odkiaľ to ide. Sám som tiež ustúpil na niekoľko sto krokov zpäť, dal som si četu do poriadku a postúpil som v reťazi ku predu. Veliteľ pluku, ktorému som hlásil situáciu, poslal mi posilu a síce hudbu pluku. Upútali sme nepriateľa svojou paľbou, kým neustúpil, súc ohrozený s boka jednou četou výzvedného oddielu, vyslaného veliteľom pluku. V boji padol brat Halouš, veľmi dobrý vojak mojej čety, rodom Moravan. Po ústupu boľševikov dal som rozkaz stiahnuť sa na stanicu Miass.

Ďalších bojov som sa zúčastnil s 3. streleckým plukom až do 1. novembra 1918. Od 1. marca 1919 bol som pridelený do tábora Slovákov a 1. júna bol som poslaný do dôstojníckej školy na stanicu Sljudjanka.

Dňa 3. júla bol som pridelený k 12. streleckému pluku M. R. Štefánika, dňa 2. októbra vrátil som sa z dôstojníckej školy a bol som pridelený k 2. rote jako veliteľ čety v hodnosti podporučíka. S 12. plukom zúčastnil som sa všetkých bojov a hlavne som mal zvláštne poslanie. V Kljukvennej bol som veliteľom stanice a depa. Likvidoval som časti druhej divízie a rumunské vojsko, ktoré ešte bolo južne od Kljukvennej. Do vlasti som sa vrátil s 12. streleckým plukom dňa 14. septembra 1920.