ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to asi štrnásť dní pred sarajevským atentátom, keď pán farár českobratskej cirkvi v Javorníku na súsednej Morave poslal k nám na Starú Turú maľučké pozvánky, ktoré p. Ján Drobný, ev. farár v St. Turej, rozposlal po jednotlivých známych. Pozvánka znela, že pri Javorníku na kopečku, odkiaľ kedysi nebohý Hurban v roku 1848 tiahol so svojimi dobrovoľníkmi oslobodiť Slovensko, zadrží sa zhromaždenie jako porada k slávnostiam Husovým, ktoré maly byť usporiadané r. 1915 v Prahe pri odhalení jeho pomníka. Ja a moji dvaja bratranci Janko Paulovič, dobrovoľník I. slov. pluku po prevrate, a Gustav Paulovič, legionár 7. tatranského pluku, dnes kapitán čs. armády, pripravili sme sa na nedeľu. Každý kúpil pol kila klbásy, krajac chleba a dohodli sme sa s pánom farárom J. Drobným a ev. učiteľom Jozefom Paulovičom, že aj oni prijdú za nami po ceste, ktorú my budeme označovať kúskami papieru, zavesenými na stromy pri ceste.

A už hybaj hore našou Topoleckou, hore Ježovou prez naše hory na šance, na hranice Moravy, rovno dole do Lhotky, ztade krížom dolinami na označené miesto. Moravania nás privítali. Bolo nás zo Starej Turej do 50. Spievala sa pieseň „Kdož jste boží bojovníci“ a rečnil farár českobratskej cirkvi. Medzi iným riekol, že prijde doba, kedy národ československý, oddelený teraz hranicami, bude osvobodený. Po shromaždení vracali sme sa do zlatého domova v zamyslení nad tým, čo sme počuli. „Ej“ — reku — „to nepôjde kostolným poriadkom.“ Páni Ján Drobný a Jozef Paulovič neprišli. S podobným zjavom nerozhodnosti sme sa stretali i v Rusku. Známy udavač, podnotár na St. Turej Š., udal nás jako vlastizradcov a Janko bol by na to bezmála vo vojne doplatil jako politicky podozrelý.

26. júla 1914 bol narukoval Janko a 31. júla večer o 10. hod. čítali sme už plakát o všeobecnej mobilizácii. Chodím hore, dole bez šíráka, moja sestra ide s plačom oproti mne: „No, už je to tu, čo len budeme robiť s oteckom?“ „No, neboj sa, sestra moja, ja necítim nič zlého a my musíme tak robiť, aby sme Rusom pomáhali. Doba je tu. Alebo z nás čosi bude, alebo zahyneme pod maďarským jarmom.“

Prvého augusta, v deň odchodu, som usporiadoval veci a pomáhal, čo sa ešte dalo. Zapriahol som našu Lysanu a Stračenu, doviezol som ešte so 75ročným otcom dva razy žita a moja sestra Maria mi upiekla buchtu. Našiel som v komore kratší žihľavový mech, vstrčil doňho buchtu, kefu, viks, košeľu, gate, uterák a išiel som na námestie, kde sa schádzali všetci rukujúci. Išla ma odprevadiť sestra a dcérka od druhej sestry Darinka. Otec ma čakal už na námestí, lebo mal tiež úrad — bol obecným pomocníkom.

Sestre som hovoril cestou, že prejdem k Rusom, ale že to budem hľadeť spraviť tak, aby doma z toho nemali následkov. Ak by sa mi to podarilo a ja by som bol vyhlásený za dezertéra, nech sa ma zrieknu, aby na nich nedorážali.

Odišli sme k vlaku do Nového Mesta n. Váhom. Všade bolo plno ľudu. Vsadneme na vlak a prijdeme do Trenčína. Tam bolo všetko plné, ani miestečka nikde. Aj park bol obsadený spústou ľudí. Vpadneme do jednej krčmy. Tam mi padol do náručia František Jahn, neskoršie legionár 7. tatr. pluku zo St. Turej, a šepká mi do ucha, že za 4 týždne budú Rusi v Trenčíne. Poneváč už bola takmer polnoc, chcelo sa nám spať. Ale siedmi z nás sme sa vybrali do poľa do jačmenných krížov, porozväzovali sme snopy a ľahli spať. Ráno bol Trenčín na nohách. Dostavil som sa do kasárne 15. honv. pluku. Tam nám nahádzali do celtne (stanové plátno) vojanské handry, spústu všelijakých remienkov a pukačku. Hneď sme sa obliekli u hybaj do Viskupíc, kde sme sa umiestili v jednej stodole a cvičili. Bol som pridelený k ôsmej kompánii. Mali sme jedného mladého poručíka, ktorý mal tisíc chutí do tej vojny. Často sa nás pýtal, čo sme. „No“ — reku — „Slováci.“ „Nie“ — vraví on — „vy ste Uhri a musíte byť dobrí Uhri, aby sme Rusov dobre vybili. Lebo jak by Rusi nabili nás, bude zle. Ináče za šesť týždňov budeme až na Volhe a všetko vypálime. V našom území nesmiete zle robiť obyvateľstvu, ale kadenáhle vtrhneme do Ruska, tam bude slobodno všetko robiť.“

14. augusta sme sa pohli cez Trenčín na nádražie. Na uliciach stáli úradníci vypentlení maďarskými trikolorami a s rukami hore kričali „éljen“ vojne. Večer sme sa pohli vlakom k Žiline. Bol som vo vagóne aj s Adamom Zemanovičom z Lubiny (leg. 7. tatr. pl.). Na druhý deň sme zastali na jednej veľkej stanici v Haliči. Poliaci nám kričali „éljen“, tak divno to padlo a červený kríž nám podával čaj. Ja som vystúpil z vagóna a rovno som vpadol do klbka Poliakov. „Čo kričíte éljen“ — hovorím — „veď sme my Slováci.“ A že kde bývame. „V Uhorsku? Tedy ste preca len Vengri. Vy budete dobre bojovať, ale Čechov sa bojíme, tí budú držať s Rusmi.“

O deň neskoršie sme vysadli a pochodovali sme na Janóv, kde bol počiatok našich bojov až po Lublin a Krasnik. Stal som sa známym po celej kompanii, že som vedel sohnať niečo pod zuby aj vodu najsť. Keď náš pluk bol počiatkom septembra v línii a kuchyne sa k nám nemohly alebo nechcely dostať, išiel som asi s 10 vojakmi pre chleba. Trafili sme na kopu pliesnivého chleba, poskladaného tu boh vie kým, a vzali sme ho so sebou. Všetci sme sa ho najedli, ale skoro všetci dostali sme od toho červienku, a ja veľmi silnú.

Na druhý deň vyprázdnili sme pozíciu a náš faktický veliteľ kapitán Kovács, ktorý ľúbil rum, a keď sa napil, kričal, až ho bolo počuť na kilometer, spravil s nami v noci „výpad“ do Ruska, že vraj prepadneme kozákov. Ale pod ránom sme sa vrátili na prázdno. Kapitán teremtetoval, až sa zem triasla a reval na nás „disznók, marhák“,^[10] ja vám ukážem. Mal som silné bolenie, červienka bola tu. Hlásim sa na marodku. Felák ma poslal ku kostolíku, kde preväzovali ranených. Hlásim sa u vchodu, ale stojaci tam oficier ma odohnal: „Kopnem ťa, ak sa nestratíš.“ Išiel som zpäť a tu som zo skupiny dôstojníkov počul o páde Ľvova a o nástupe Rusov na Przemyšl. Na ich tvárach bolo vidno, že je s Rakúskom zle.

Ukryl som sa, vytiahol mapu a usúdil som, že pod Lublínom dlho nebudeme. Rozhodol som sa, že nazad nepôjdem. V noci som stál na stráži s istým Potočkom. Bola strašná tma a ja som ho navádzal, aby sme prešli k Rusom. On nebol od toho, ale sa akosi bál. Dozvedel som sa pozdejšie, že jeden Potoček bol legionárom; len neviem, či je to on, lebo na Brezovej je viac takýchto mien.

Deviateho septembra Rakúsko od Lublína utekalo a náš pluk ustupujúc položil sa na kopečku nad neznámou mne dedinou^[11] v zemiakoch do linie.

Adam Zemanovič z Lubiny hovorí: „Tu si navaríme zemiakov, len voda keby bola.“ Nabídol som sa felákovi, že dojdem dole do dediny pre vodu, ale s puškou, lebo tam môžu byť Rusi. Zdrapil som plátené vedro a pušku a hnal som si to dole. Spravím asi 50 krokov, s protivnej strany letí asi tucet granátov. Pozrem sa hore a päťnásti honvédi tam tí v nohy. Putujem dolu a vidím, jako si to rakúska armáda ženie. Útek trval asi dve hodiny.

Konečne sa našiel jakýsi dústojník, nás „ulejvákov“ sebral do kopy a poručil nám, aby sme išli vyťahovať v blate zapadnutých šesť muničných vozov. Kričal na nás, my sme tisli vozy, ale myslím, že viac dozadu ako dopredu.

Voľakto zvolal, že sú tu Rusi. Milý pán oficier vsadol na koňa a ten tam; aj ostatní poutínali remene, vsadli na kone a hybaj preč. My „ulejváci“ sme jeden druhému nehovorili ani slova a každý sa pobral, kde chcel. Ja som zapadol do malej chalúpky. Gazdiná práve ťahala chlieb z peci. Tam som dočkal ešte asi hodinu, až konečne došiel ruský vojak, ktorý ma pekne po kamarátsky privítal a zaviedol ma do ruského štábu, kde sa mňa dajaký vyšší dôstojník pýtal, prečo som sa dal zajať. „No“ — reku — „jako Slovák a Slovan nemám za čo bojovať proti Rusku. Veď my Slováci ledva čakáme, že nás Rusi oslobodia od maďarského jarma.“ On zas, či som pravoslavný. Ja zas vravím, že som Slovák. On pokrútil hlavou a pýtal sa, ktoré časti rakúskej armády tu boly. Vypovedal som mu, čo som vedel. Nalial mi kalíšok rumu, vraj austrijského, ja som ho vypil a odišiel som.

Vonku som poprosil ruského vojaka, aby ma zaviedol na Červený kríž, kde mi dali rycinový olej a zadelili ma medzi ranených. Prišli poľskí chlopi s vozíky o jednom koni. Vsadli sme na ne štyria a štyria a uberali sme sa cez bojište k Lublínu. Videli sme mnoho mrtvých vojakov i koní, všade kaluže sadlej krvi a strašný zápach, takže sme si rukávami zakrývali nos a ústa. Do Lublína sme došli 11. septembra o 4. hodine ráno. Umiestili nás v jednom kine, kde som sa sišiel so saniťákom Michalom Roháčkom zo St. Turej (neskôr legionár 7. pluku tatr.). Bol zajatý v Tomašove a mal so sebou celú nošu prádla. Nosil mi odkiaľsi čaj, jednu šálku za 5 kopejek, lebo so mnou už bolo ozaj zle.

15. septembra sme sadali na vlak smerom na východ a ja som sa roznemohol. V Minsku mňa dali do civilného špitála, veľmi pekného a čistého. V jednej palate (izbe) nás bolo 11, každý inej národnosti. Vedľa mňa ležal ranený Čech, ktorý mal okrem toho aj červienku. Bola to smutná izba. Každý deň niekoho vynášali mrtvého a behom 14 dní zomreli všetci. Ostali sme len dvaja — ja a onen Čech. A stále nosili nových chorých, postele boly vždy obsadené.

Keď niekto umieral, rozžali u neho dve sviečky a prišiel kňaz vyspovedať ho. Od razu sa objavily dve sviečky aj na stole môjho kamaráta Čecha, ktorý sa však nedal spovedať. Kňaz sa s ním škriepil, ale márne. Na druhý deň prišiel zasa iný kňaz aj ku mne, aby som sa vyspovedal, že som zabíjal Rusov. Ja som mu povedal, že to nedržím za potrebné. On sa na mňa osopil, že v Boha neverím, ale ja som mu vravel, že v Boha verím, ale nie v jeho. Kňaz vybehol von, pleskol dvermi, ale my dvaja sme to mali prehraté u našich sestričiek, ktoré nás dosiaľ opatrovaly, za nás sa modlily, na krky nám medailonky vešaly, ale od tých dôb sa na nás ani len neobzrely.

My sme sa hlásili na transport ďalej do Ruska a o pár dní sme dostali svoje montúry i baganče. Keď sme sa obliekli, nemohli sme ani na nohách stáť, každého z nás viedol saniťák na nádražie. Najťažšie nám bolo prejsť cez železný most ponad traťou pri nádraží v Minsku.

V čakárni sme uľahli každý do postele a čakali sme sanitný vlak z fronty. Mal som britvu na holenie a chcel som ju predať, aby som mal dajaký ten groš. Ponúkol som ju jednému ruskému vojakovi. Ten mi dal rubeľ, ale britvu mi nechal. Bol to dôstojník. V tom prišiel vlak a s ním sme sa viezli do Moskvy. Ľahli sme si s priateľom Čechom vedľa seba a pozerali sme sa oknom. Ruská chova bola dobrá. Ako sme išli na sever, vždy bolo viac a viac sňahu. Do Moskvy sme došli tretieho novembra. Na nádraží boli moskevskí Slováci i Česi. Jeden Slovák, odkiaľsi z Trenčianskej, vpichol mi do vačku tri ruble a jedna staršia pani, Češka, vzala mňa pod pažou a viedla ma do električky. Cestou mi kúpila čokoládu. Došli sme električkou po dlhej dobe do akejsi školy, kde sme aj zostali. Boli sme ubytovaní v prvom poschodí, odkiaľ bol pekný výhľad na námestie. Ráno nám doniesli moskevskí Slováci a Česi šatstvo, prádlo, cigarety, koláče a peniaze.

Bolo nám tu veľmi dobre, ale o pár dní nás dali zas do vlaku a 15. novembra boli sme v Rjazani, kde sme zostali až do 15. januára. Učil som sa v posteli pilne rusky. Boli tam so mnou v izbe Česi a Moravania. Slovákov bolo málo, lebo tí sa hlásili zväčša za Maďarov.

Z Riazane išli sme do Rževa v Tverskej gubernii, kde sme obsadili celé kasárne na brehu Voľhy a zariadili sa po domácky. Keď sme mali v poriadku svoje rohože, poličky a iné, zriadili českí učitelia Pařízek a Holub spevokol. Učili nás spievať všetky slovanské piesne, čo nám spríjemnilo náš osud. Oslavovali sme patrične aj pád Przemyšlu.

Veliteľ nášho tábora bol ruský poručík, ktorý bol i so svojou paňou náš úprimný priateľ. Často k nám chodil večer na naše spevné produkcie a nosil nám dary. I veliteľ mesta, plukovník, bol nám prajný a dovolil nám i chodiť do mesta po skupinách; keď toho však naši chlapci zneužívali, bolo nám to zas zakázané. Večer chodilo sa ovšem na zálety. O 9. hod. bývala provierka. Kto prišiel neskoro, bol trestaný. Avšak naši chlapci si to vymysleli ináč. Naša kasáreň stála na svahu k Volhe, takže bolo ľahké vyskočiť z ulice na strechu našej kuchyne, širokým komínom do veľkej peci a ztade už pomohol dobrák ruský konvoj (strážca) von do kasárne. Celá naša posádka čítala 110 mužov, z ktorých bolo 8 Slovákov, 5 Poliakov, 8 Srbov, 10 Rumunov a ostatní Česi.

Keď sa blížilo jaro, oznámil nám náš veliteľ, že sa Slovania môžu hlásiť na prácu. Prihlásilo sa nás osemdesiat. Veliteľ mesta sa prišiel s nami rozlúčiť a bolo vidno, že z nás má radosť. Dal nám vagóny tretej triedy a viedol nás v slávnostnom sprievode mestom pri zvuku piesne „Čtvrtého července“. Na nádraží sme zaspievali „Kde domov můj“ a „Nad Tatrou sa blýska“ a jachali sme do Poltavy, kam sme došli počiatkom apríla 1915. Jaké prekvapenie! V Rževe bola zima a sňahu po samú strechu a tu stromy v plnom kvete, slnko príjemne hrialo. Na nádraží nás zaviedli do jedáľne Červeného kríža za stoly bielo prikryté, s taniermi a príborami. Dostali sme dobrý obed.

Predseda zemskej úpravy nás privítal jako prvých zajatcov v Poltave a pýtal sa, koľko je medzi nami Rusínov. Vstalo ich niekoľko. A koľko Poliakov? Zas sa ich zdvihlo pár. A koľko Čechov? Na nohy povstala celá masa, ale tvár predsedova sa zamračila a na Slovákov sa už ani nepýtal. Dal nám otázku, či chceme pracovať, a keď sme všetci prisvedčili, odobral sa od nás a po obede došli ruskí konvoji, ktorí nás zaviedli do prázdneho dreveného skladišťa pri rieke Vorskve. Tam sme prenocovali a ráno o 8. hodine nás zaviedli na zemskú úpravu, kde nás čakali zamestnávatelia.

Každý sa hlásil podľa svojho povolania. Ja som sa ušiel jako mlynár židovi Ajznštajnovi do dediny Kozlovština, asi 20 vierst od Poltavy. So mnou išli: Václav Raus zo sev. Čiech, Čenek Břenek, Jozef Fic, Jozef Mazurek, Jaroslav Kadlec z Hanej, Václav Vacek od Pardubíc, Bohumil Zochman z Mnichova Hradišťa a Artúr Reiter z Mor. Ostravy. Pozdejšie sme boli všetci v legiách až na Rausa, ktorý bol radikálny socialista a antimilitarista, a Reitra, ktorý bol Nemec — nacionál. Slovákov, okrem mňa, v našej skupine nebolo.

Večer sme došli do dediny, kde bol mlyn na dve stolice válcové a jeden kameň a veľké hospodárstvo (ekonomia). Prišli si nás obzreť chlapci z dediny a dávali nám cigarety. I dievčence si nás obzeraly. Keď sme sa ustrojili na druhý deň, zaujali sme každý svoje miesto okrem Zochmana, ktorý chodil po parku so zvoncom a odháňal vrany s topoľov, lebo veľmi škriekaly a žid bol nervózny a nemohol to zniesť.

Ja som zremontoval mlyn, čo sa veľmi páčilo mužíkom. Že vraj meliem charašó a že takého mlynára ešte nemali. Dávali mi aj na čaj (sprepitné), takže som daktorý deň sobral 4 — 6 rubľov. Bolo mi dobre, ale vo mlyne bol zamestnaný žid, veľký obdivovateľ Nemcov, s ktorým som sa porád škriepil, až konečne sa pobral preč. Bol som tomu rád. Pribral som si Zochmana, priučil som ho mlynárstvu a zas bolo dobre.

Strava bola zlá. Zvlášť som nemohol navyknúť na poltavské halúšky nemastné, veľké jako priehrštie, a na kandúr, to jest voda a v nej pláva trocha pšena. Prilepšovali sme si sami, áno žili sme zväčša za svoje, lebo žid bol veľký lakomec a kartár. Kúpili sme si aj harmoniku a Mazurek nám vyhrával. Ale aj zajatcov pribúdalo do našej ekonomie, takže nás bolo koncom roku už 24. Sostavili sme si malý orchester, čítali sme ruské noviny a trápili sme sa, že to s tou vojnou neide dajako z miesta. Na okolí boli po chútoroch naši chlapci Slováci a Česi, ktorí k nám chodievali jako do Mekky, a my sme ich oduševňovali a posmeľovali, že prijde aj naša doba.

Na vianoce 1915 ustrojili sme si pekný vianočný stromček, ovešaný cukrovím, pri ktorom náš orchester vyhrával. Mužíci sa pozerali na stromček jako na zázrak a chodili k nám cez celé sviatky jako procesiou. Doniesli nám koláče, vajcia a mäso. Aj milenka nášho zamestnávateľa Anna Vasiljevna prišla medzi nás, ktorá našu kožu veru viac ráz zachránila pred policiou.

Mali sme aj iné priateľstvo na chútore neďaleko mlyna. Bol to mužík Alexander Alexandrovič Zub, ktorý mal 30 desjatín polí, 20 kusov rožného statku a peknú dcéru Jelisavetu Alexandrovnu. Poznal tiež voľačo z našej československej historie o Husovi a Bielej Hore a prial nám, aby sme sa oslobodili. Volal nás občas na poľovku a častejšie nás zval i na hostinu. Niekedy si pre nás prišiel s trojkou. Raz sa pýtal mňa a Zochmana, ktorý z nás si vezme jeho dcéru za ženu. Nevedeli sme ani hneď, ako mu odpovedať, a povedali sme, že na to môžeme mysleť až po vojne.

Pri rieke Vorskve sú švédske mohyly z dôb, kedy záporožskí kozáci porazili Švédov. Bol som si to obzreť dva razy i v lese ten ozrutný dub kniežaťa Kočubeja, odkiaľ cár Alexander velel záporožským kozákom. Mali sme tiež učeného priateľa dra Kirila Kiriloviča, ktorý žil asi tri versty od nás na svojom statku, mal nás rád, hostieval nás i knihy nám požičiaval. S Václavom Vackom stavali dokonca aeroplán.

Rok 1916 priniesol nám Brusilovovu ofenzívu, zprávy o ktorej sme len tak hltali. Za to nás roztrpčovaly spory našich krajanov v Rusku. Čítali sme petrohradského Čechoslováka a z Francie dostávali sme Československú Samostatnosť. Čakali sme netrpezlivo sľúbené oslobodenie zajatcov. Už sme boli lepšie poobliekaní a naša organizácia mala s okolím 35 členov. Ja som bol jej vedúcim.

Boli sme proti Dürichovej politike a stáli sme verne pri Masarykovi. Vianoce 1916 boly jako minulé a takmer všetci Čechoslováci z okolia prišli k nám. Každý slobodný mal už známosť a tak bolo aj dosť dievčat.

Prešla zima a s marcom nadišla i ruská revolúcia. Hneď sa nám o veľa ľahšie dýchalo, ale mali sme tiež obavu, či rusky národ bude vedeť pochopiť jej pravý význam. K starej vláde nemali sme nijakej dôvery, ale teraz naše nádeje rástly. Prvého mája bola veľká manifestácia celého šíreho okolia. Boli sme pozvaní aj my a hudba naša viedla sprievod. Jozef Fic niesol náš bieločervený prápor. Rudých práporov bolo ako maku. Rečnil aj deputát poslednej dumy Kovalevskij a bolo vidno, že to s tou slobodou pôjde nejako divno.

V júni 1917 mal k nám prísť emisár nášho vojska. Vybrali sme sa všetci Česi a Slováci do Vasiljevskej Volosti a prišli aj niektorí Poliaci, ktorí nás nazývali zradcami Rakúska. Emisár však neprišiel.

Koncom júla vystrojili sme prvú skupinu dobrovoľcov — Břeněk, Fic, Mazurek, Kadlec — a pozdejšie odchádzali bratia z chútoru po jednom. Posielali sme im machorku (ruský najlacnejší cigaretový tabák) a čakali sme vianočné sviatky, že prídu bratia k nám na návštevu, že ich uhostíme a potom pôjdeme s nimi aj my všetci.

Ale októbrová revolúcia obrátila všetky naše rozpočty a zasiahla aj do nášho mlyna. Prišiel delegát od sovietu v Poltave a prevzal mlyn, ktorého majiteľ hneď sadol na trojku a zmizol, aby sa nikdy nevrátil. Ja som sa podpísal ako vedúci mlyna. Komitét z Poltavy robil si, čo chcel. Keď sa zachcelo mäsa, napísala sa zápiska, že je treba zabiť sviňu, soviet zápisku odobril a mali sme mäsa do vôle. Na vianoce ozaj došli bratia z Berezian od 7. pluku k nám na celý týždeň. Napiekli sme koláčov i mäsa, zabávali sme sa, ako sme vedeli, ale trápila nás starosť, ako sa to všetko skončí. Naši bratia nám dali pokyn, aby sme s nimi ešte nechodili, lebo ruská fronta je rozváľaná, zemliaci (vojaci ruskí) opúšťajú frontu, vracajúc sa húfne domov, a tak bude vraj pre nás najlepšie, keď sa pripojíme k československému vojsku, až bude ustupovať na Don alebo inde. Do mlyna prišli potom frontovíci (ruskí vojaci z fronty) a vyhlásili, že si mlyn povedú sami a my že môžeme ísť, kde chceme. Odovzdali sme im všetko, ale za dva dni boli hotoví, lebo zabudli vypustiť v strojárni vodu z cylindru, ktorý sa mrazom roztrhol. V Rusku vtedy nebolo možné dostať tieto veci za žiadne peniaze. Rozlúčili sme sa s krásnym parkom i dedinou, kde sme prežívali za tri roky chvíle radostné i smutné a do ktorej sa už nikdy nevrátime. Nabrali sme chleba, koláčov a tiahli sme k Poltave. Na nádraží sme vstúpili do prvého československého zapasného (záložného) pluku a v Charkove sa pripojil zbytok organizácie taganrožskej. Jachali sme k Samare a cestou sme prerábali okná, dvere, pryčny, nápisy na vozňoch. Do Samary sme došli práve k voľbe na sjazd. Pri voľbách som bol kandidovaný aj ja, ale dr. Němec, neskoršie zástupca Československej Národnej Rady v Japonsku, dostal väčšinu a bol zvolený delegátom on.

Náš transport bol pomenovaný tretí transport nových dobrovoľníkov. Cestou som bol vyvolený za člena súdu, ktorého predsedom bol právnik. Nemali sme však dokopy čo robiť. Len kedysi v Sibíri ukradol jeden náš brat poleno dreva, za čo sme mu namerali dve hodiny basy.

V Čite bolo hniezdo českých komunistov, ktorí nás provokovali, že nás ďalej nepustia, a veliteľ rudej armády zabajkalskej mal k nám revolučnú reč. Ale naši rečníci tak mu odpovedali, že bol celkom porazený. Českí komunisti odtiahli a my sme si išli do svojich teplušiek pri speve marseillaisy. Veliteľ rudej armády nám prial šťastlivú cestu. Iných ťažkostí sme na amurskej a usurijskej dráhe nemali. Asi v polovici mája 1918 sme došli do Vladivostoka. Zatiahli nás okolo arsenálu až skoro k Hnilému uhlu. Bratia od 5. a 8. pluku nás privítali a boli sme ubytovaní v blízkosti kasárne 5. pluku.

Okolo tiekol malý potôčik, kde sme sa umývali a šaty prali. Bol z nás zriadený štvrtý prápor 5. pluku. Ja so Zochmanom boli sme v 3. rote a začali sme cvičiť. Vedľa nás bola prvá rota a hudba, ktorá hrala každý deň. Keď prišla časť siedmeho pluku, chcel som tam najsť svojich známych, ale našiel som len brata Jozefa Pavlíčka zo St. Turej, od ktorého som kúpil za 5 rubľov stanový diel (celtnu) na letné „rajtky“ (jazdecké nohavice).

Onedlho ma zavolal brat kapitán Kadeřábek, aby som išiel k strýčkovi z Ameriky, že vraj viem anglicky. Vyhováral som sa, ale konečne som preca išiel. Strýčko z Ameriky bol z Chicaga a býval v malej kasárni pri forte generála Zineviča, kde bol ubytovaný aj brat generál Klecanda. Keď som sa so strýčkom soznámil, začali sme hneď zriaďovať pre bratov hríšte fotbalové, tennisové a obnovili sme tiež bývalé kasino ruskej generality. Spravili sme aj kolkáreň, holičskú oficinu, čajovnu a školu. Strýčko začal učiť našich chlapcov anglicky.

Otvorenie čajovne bolo spojené s celou slávnosťou. Hudba vyhrávala, ja som s inými bratmi varil a predával čaj. Napiekli sme ale z 30 kilo múky kobližiek (fanky), ktoré boly za krátko rozpredané. Prišiel i veliteľ nášho vojska na východe generál Ditterichs, ktorý mi po anglickom privítaní strýčkovom vtiskol do ruky „sorokovku“ (sorok = 40, sorokovka = štyricaťrubľovka). Rozdelil som sa statočne s bratmi, ktorí mi pomáhali.

Bol som aj fajka — nosil som menáž strýčkovi a bratovi Klecandovi. Spávali sme všetci po vojansky — na pryčnách a pod šinelom (plášťom). Len strýčko mal pokrovec. Čas bežal a všetci sme cítili, že sa niečo chystá, v čom budeme aj my mať svoju úlohu.

Bol som pridelený k 12. rote a 29. júla sme brali Vladivostok. Náš prápor obsadil večer nádražie a rekvirovali sa zbrane. V noci sme sa pohli vlakom na Nikolsk Usurijsk. Pred nami 5., 7. u 8. pluk hnaly nepriateľa. Nad Nikolsk Usurijskom vstúpili sme i my do boja, v ktorom padlo mnoho bratov 5. pluku. Náš prápor obsadil po bitve uzol medzi mandžurskou a usurijskou dráhou. Boli sme v jednej dedine, keď padľa Mučnaja a Spasskoje. Tam pri dedine padol Slovák strelec 5. pluku, br. Kapitán z Liptova.

Potom sme asi dvaciati obsadili stanicu Jevgenijevku, asi 20 vierst smerom k Chabarovsku, kde sme zamenili jako zástava rotu 8. pluku. Nepriateľ tlačil na nás od Imanu na rieke Usuri. Bolo nás málo, terén neprehľadný, trpeli sme mnoho od komárov. Chodili sme tak na zmenu asi 14 dní. Potom sme sa posunuli o verstu blíže a obsadili sme pílu. Ráno došla japonská kavaleria. Dôstojník sa s nami nemohol dorozumeť, až so mnou trochu po anglicky. Ukazoval na naše lentočky, že si ich aj boľševici môžu ľahko našiť. V lese mi ukázal okopy, v ktorých stály asi dva prápory a poslal ma nazpäť. Keď som došiel nazpäť, bol tam už br. práporčík Kulhavý, aby sme sa vrátili k ešelonu.

Do dnes neviem, čo ten japonský dôstojník chcel. Strýčko už mal čajovňu v jednom vagóne, kde boly stoly, stolice a gramofon, kdežto v druhom vagóne boly zásoby, zákusky, trafika, cuker a iné potrebné veci. Strýčko si ma zas vyžiadal ku pomoci. Okrášlili sme čajovňu spojeneckými zástavami a rôznymi obrazy. Kávu a čaj som predával za 5 kopejek pohár. Jazdili sme po trati sem a tam, hádzali sme našim niekedy aj zdarma, keď stáli na stráži pri moste a inde. Kde sme zastali, tam sme predávali. Bola to celá miešanina národov, čo sa kupila okolo našich vagónov: naši, Japonci, kozáci, Američania, Francúzi, Angličania, Siamania. Každý platil svojimi peniazmi a chcel dostať drobné zas v svojich peniazoch.

Strýčko mňa mal velice rád a dal mi dobré americké prádlo a topánky. V Imane bol zakopaný 27. pluk americký z Filipín, u ktorého slúžilo tiež niekoľko Čechov a Slovákov. Slúžili na Filipinách už dva roky a mali moc peňazí. Keď sme k nim prišli, nemohli sme sa od nich dostať, všetko nám vyjedli. Išli sme nakúpiť nové zásoby do Chabarovska, ale na spiatočnej ceste nám zas všetko odkúpili. Prišla aj jedna pani Češka kúpiť čokoládu. Civilom sme nepredávali, ale jej sme predali. Pozvala ma na obed. Mala peknú reštauráciu. Jej muž bol Rus, ona bola pôvodne harfenistka, ale bola hrdá na svoj pôvod.

Mňa vždy len mrzelo, že sa nevraciame k našim. Konečne som strýčka nahovoril a vrátili sme sa do Spasského. Naši bratia už hrešili, kde sa tak dlho s čajovňou túlam a zlostil sa aj nový veliteľ nášho práporu br. kap. Blažek. O niekoľko dní som odišiel k rote. Strýčko mi dal 350 rubľov a iné dary.

O nedlho poslali mňa ešte s jedným bratom Slovákom od Trenčína, meno ktorého som zabudol, ku štábu atamana Kalmykova do Chabarovska, aby sme odtiaľ doviedli všetkých zajatých Čechov a Slovákov. Dostali sme preukaz, peniaze, vsadli na vlak a hybaj do Chabarovska. Hlásili sme sa u štábu atamanova, podali sme žiadosť adjutantovi, ale ten nám povedal, že nepustia od svojho otrjadu (vojenskej časti) ani jedného Čechoslováka, lebo vedia veľmi dobre vyzvedať, tak že kozáci sú nič proti nim. Poslal nás na Krasnuju Riečku do vojenského gorodu (tábora), aby sme si ztade vzali všetkých krajanov.

Išli sme cez vyrúbaný les, lebo môj druh poznal tamojšie lágry z doby svojho pobytu v nich. Hlásili sme sa u veliteľa, plukovníka ruského, ale on nechcel o Čechoslovákoch nič vedeť a že nám nedovolí nikoho z tábora brať.

Až keď sme sa telefonicky spojili s Chabarovskom a prišiel príslušný pokyn, povedal nám, aby sme si robili, čo chceme a viac sme ho nevideli.

Na druhý deň vydali sme po celom tábore rozkaz, aby sa všetci Česi a Slováci sišli v jednej budove. Bolo tam mnoho dôstojníkov, mužstva málo. Došlo asi 200 oficierov Čechov a Slovákov, ale ani jeden nechcel s nami ísť. Jeden starší pán, tuším major Slovák, Ostrovský alebo Ostrolucký, statkár, vyhováral sa, že je Slovák, ale že sú tu mladší, nech tí idú. Jeden poručík Slovák na nás zrovna hubu ukrivil preto, že ho Česi nechceli kdesi v banke spraviť úradníkom. Nechceli sme odísť len tak a sobrali sme 7 prihlásených z radov mužstva: troch Čechov, troch Slovákov a jedného Žida z Liptovského Sv. Mikuláša. Sami sme odišli do Jevgenijevky a nových dobrovoľcov sme poslali do Vladivostoku.

Náš prápor prešiel do Nikolsk Usurijska. Čakali sme generála Štefánika, a keď vyberali k čestnej jeho stráži, hlásil som sa aj ja. Poslali nás do Vladivostoku. Keď Štefánik prišiel, ukázalo sa, že nás neni treba, a vrátili sme sa k svojmu práporu. Tam nás zastihlo príjemné prekvapenie. Japonský mikado (cisár) poslal nám do daru každému 100 cigaretlí a tri fľaše piva. Potom sme sa chystali znova na frontu a síce na Urál.

Odišli sme hneď za vlakom, na ktorom odjachal generál Štefánik. Asi 20. decembra dorazili sme do Kamyšlova, kde sme upisovali na revolučnú půžičku. Upísali sme s bratom Zochmanom po 1000 frankoch. Byvši pridelení jako prvý prápor pod velením br. kap. Vlka k 12. pluku, odišli sme do Jekaterinburgu, odkiaľ sme tiahli na frontu smerom ku Kunguru. Na 59. razjezde prišiel rozkaz Štefánikov, aby sme sa vrátili. Naše vojsko malo byť reorganizované. Keď nám cestou lokomotiva vypovedala službu, vydali sme sa s bratom Vlkom asi verstu od trati, kde bolo naskladané drevo. Nabrali sme každý dve-tri polená — br. Vlk a br. Kulhavý vždy tri — a na troje obrátenie mali sme dreva na celú cestu.

V tajge sme zastihli Angličanov, ku ktorým som sa prihovoril. Jeden z nich, lekár, zavolal mňa na čaj do ich teplušky a hovorili sme o Sibíri.

Povedal: „Československý národ môže byť hrdý na svojich synov, ale Rusov neprivedete k rozumu.“ Rozlúčili sme sa, lebo náš ešelon sa už pohol.

Na západ od Krasnojarska sme manévrovali po razjazdoch, lebo tam prebehali od severu na juh boľševické tlupy. Konečne nás usadili v Krasnojarsku, kde som sa sišiel s bratom Jánom Bunom zo Starej Turej. Strýčko z Ameriky tam ustrojil YMCU a kadenáhle ma ovoňal, už požiadal br. plukovníka Palackého, aby mňa prepustil. Tak som zas nastúpil k nemu, predával som kvas a 2% pivo a zákusky. Vybral som si zo zajatcov sedem Nemcov pekárov; tí piekli a ja som predával. Nikdy nič nezostalo, všetko sa hneď minulo.

V YMCE hrávala denne hudba, prednášalo a spievalo sa. O niekoľko dní došiel z Irkutska tábor Slovákov a jeden z nich prevzal YMCU do vlastnej režie. Ja som sa vrátil k rote. Robili sme službu v krasnojarskej tjurme (väzení), ale ja som ochorel tak, že súc okrem toho starší, bol som naznačený na prehliadku za účelom evakuácie do vlasti.

Bol som zapísaný pre najbližší transport; spolu s bratom Zochmanom pohli sme 10. júľa po dojemnej rozlúčke s bratmi na východ. Všade, kde boly naše časti, opakovalo sa vítanie a lúčenie. Za Čitou sme prechádzali pomimo semjonovcov. Tí na nás podivne pokukovali a manévrovali bronevikom okolo nášho ešelonu. My sme sa však neukázali, držiac ovšem vintovky (pušky) pohotove. V jednej semjonovskej tepluške hrali Nemci asi na tri hudobné nástroje „Wacht am Rhein“. Do Vladivostoku sme došli bez úrazu počiatkom augusta. „Smjelčak“ nás previedol na Ruský ostrov, kde nás privítal br. šikovateľ Franc Jahn zo Starej Turej. Keď sme sa usadili, chodieval ma br. Jahn budiť skoro ráno, aby som s ním išiel na more na ryby a pri tom ma ponúkal nikolajevskou (vodkou), aby sme to zapili. Ja som však mal ryby radš pečené na pekáči ako živé v mori a len nerád som išiel.

Hodne sme sa kúpavali a opiekali na piesku, lebo jasenné dni sú vo Vladivostoku teplé. Brat Jahn odišiel s loďou Hefronom, ale v Japonskom mori utrpeli haváriu a museli tri mesiace zostať v Japonsku.

My sme nakladali múku, mäso a všetko, čo sme potrebovali na tak dlhú cestu, a nezabudli sme ani na svoje kufierky. 10. októbra sme vypluli s 9. transportom na lodi Karachi Maru z Vladivostoku. Bolo nám u srdca za tým Ruskom všelijako. Rozlúčil sa s nami br. generál Čeček.

Na druhý deň napadol nás v Japonskom mori tajfún, ktorý nás zahnal do zálivu na Koreji. Potom už to išlo veselo do Singapooru v Zadnej Indii.

Teplo bolo vždy väčšie a väčšie, tak že sme sa konečne vyzliekli do naha. V Singapoore sme stáli štyri dni. Ja som bol tlmačom bratov, ktorí chceli nakúpiť rôzne veci domov jako vanilku, korenie, kávu, konzervované mlieko, rum a čaj. Kúpili sme 20 mechov kávy, 2 bedny rumu, korenia, ceylonského čaju a mlieka. Jeden Rus, zamestnaný tam na plantážach, ponúkol sa nám, že nám ukáže najkrajšiu botanickú záhradu sveta. Najali sme auto a obzreli sme si všetko. Stálo to ozaj za to.

Loď už mala čo chvíľa ísť ďalej, ale náš nákup, ktorý nám mali dodať židovskí obchodníci na loď, akosi neišiel. Bratia na mňa mrmľali, že som to zle dojednal, ja som behal sem i tam, až konečne, keď už sa mala loď pohnúť, prihrčaly dva autiaky s objednanými vecami. Ledva sme ich stihli nalodiť. Židovský obchodník sa vymlúval, že sa chcel vyhnúť plateniu cla a preto došiel s tovarom tak neskoro. Keď sme na druhý deň chceli kávu podeliť, začali niektorí bratia ukazovať na mechy, jaké že to z nich lezú potvory. Otvorili sme mechy a všetka káva bola zmuškovaná. To bol pravý dôvod, prečo nám žid dodal tovar tak neskoro. Rozumie sa, že všetok hnev bratov padol na mňa a na bratov, ktorí so mnou nakupovali. Zaliezli sme do nášho oddelenia a niekoľko dní sme sa ani neukázali. Ja a Zochman sme potom na palube tú kávu sušili a mušky vyháňali. Mnohí bratia nahádzali svoj diel kávy do mora, ale iní ju doniesli domov a bola veru dobrá, lebo doma kávy nebolo.

Nuž a potom už to išlo cez indický oceán k Adenu a Rudým morom cez Suez a Stredozemské more do Terstu. V Stredozemskom mori sme zas už obliekli šinele. V Terstu nás hostili talianski vojaci vínom a niektorí bratia si tu dobre potiahli. Ja a Zochman kúpili sme si každý dve fľaše domov. Brat konzul Šeba nás chytro vystrojil na ďalšiu cestu. Keď sme nastupovali do vlaku, brat Zochman padol a zlomil si rebro.

Vlak nás unášal cez Rakúsko do Prahy, kam sme došli 3. decembra 1919. Celá Praha nás vítala. Ubytovaní sme boli v Štefánikovej kasárni. Bolo nás asi 30 Slovákov. Piateho sme už išli na Slovensko. Keď som prišiel do Bratislavy, chodil som po perone a pozorujúc národ, povedal som si v duchu: „Toto je tedy ten národ, za ktorý sme bojovali? Ešte mnoho vody ujde Dunajom dolu, nežli z neho bude to, čo má byť.“

V Novom Meste nad Váhom stretol som sa s bratom kapitánom italskej légie Gustavom Koštialom. Tam som dal svoje sibírske zaväzadlá na turanskú poštu a sám som išiel peši v svojich japonkách cez Bzince a Ľubinu domov. Všade na mňa ľudia pozerali, čo že to ide za vojaka. Na Palčekovom nad St. Turou som stretol cigáňov, ktorí mi veľmi úctive salutovali. Pred otcovským domom stál sestrin syn, vojak prvého slovenského pluku dobrovoľníkov Jozef Slezák, jako by ma už čakal. Otvorím dvere rodného domu a hja — za stolom sedí už hodne ostarelý otec a sestra Maria. Padli sme si do náručia a radosti nebolo konca kraja.