Sborník rozpomienok ruských legionárov Slovákov

Brat Štefan Fajnor bol jeden z prvých, ktorí dali príklad a vzor ostatným Slovákom v Rusku a v rozhodnej chvíli neváhajúc, postavili sa do boja za lepšiu budúcnosť svojho národa, za vyššie ciele ľudského snaženia a neváhali obetovať za dosiahnutie týchto cieľov to najvyššie — čo človek obetovať môže — svoj mladý a nádejný život. —

Bratovi kpt. Štefanovi Fajnorovi nebolo súdené vrátiť sa do oslobodenej vlasti; neúprosný osud nedovolil mu uvideť výsledky jeho utrpenia a snahy. Padol čestne na poli cti a slávy na čele svojej roty, vo víťaznom boji pri Buzuluku v Rusku dňa 26. júna 1918.

Narodil sa dňa 19. októbra 1888 v Senici, vyštudoval gymnázium a potom venoval sa štúdiu práv na univerzite v Budapešti. — Kto zná predválečné pomery na Slovensku, istotne vie, koľkým svodom a hrozbám musel slovenský študent vzdorovať, aby si udržal nekompromisné národné slovenské presvedčenie. Maďarské stredné školy boly ohniskom maďarizácie. — Z maďarčenia robila sa móda, ktorej mládež tak rýchlo podlieha, lichotilo sa, vyznačovaly a odmeňovaly sa talenty, aby mladíkovi všetko maďarské stalo sa sympatickým, a keď to nepomáhalo, siahlo sa k surovým prostriedkom prinucovacím. — Tisíce zmaďarčených duši mladíkov slovenského pôvodu a stá vyhodených študentov je toho dôkazom. — No, Štefan Fajnor odolal svodom, dar a lichotenie ho nesviedlo, hrozba nesklonila a zostal verný svojej krvi a reči, čo dokázal najlepšie tým, že keď bol na ruskej fronte dňa 10. júla 1915 zajatý ruskými vojskami, už za 2 mesiace potom dňa 9. septembra 1915 prihlásil sa v Birjuči do čs. brigády, kam bol i prijatý a zaradený dňa 24. apríla 1916.

S počiatku bol pridelený k vojenskej komisii, ale nevydržal dlho v zázemí. Vysoký cit mravnej povinnosti slovenského inteligenta, ktorý nabádal druhých jednoduchých slovenských ľudí, aby vstúpili do nášho vojska, nedovolil mu, aby zostal vzadu medzi tým, čo druhí bojujú, a preto žiadal, aby bol poslaný na frontu. — Zadelený bol do 6. roty prvého pluku. Ukázal sa statočným a chrabrým vojakom a preto rýchlo postupoval z obyčajného strelca na prvú dôstojnícku hodnosť. — Ešte toho samého roku dňa 13. novembra 1916 bol menovaný práporčíkom ruskej služby a sverená mu bola 3. četa šiestej roty prvého pluku československého. — Jeho četa bola pridelená ako výzvedný oddiel ku 113. ruskej divízii na fronte v Haliči, kde preukázala veľké služby ruským častiam a sám brat Štefan Fajnor zúčastnil sa množstva zdarených a slávnych výzvedných nábehov. Už v roku 1917 vidíme ho na krátky čas jako veliteľa 3. roty I. pluku, ale už za mesiac, dňa 24. októbra 1917, vracia sa ako veliteľ do svojej materskej 6. roty, s ktorou zúčastnil sa bitvy u Zborova a ťažkého ústupu z Ukrajiny r. 1917 — 1918, keď naše vojská odstupovaly od hraníc Haliča, prenasledované okupačnými vojskami nemeckými, cez Kijev, Bechmač až do Penzy. V hodnosti veliteľa roty zúčastnil sa všetkých bojov, ktoré previedla prvá divízia od Penzy po Samaru, až padol pri poslednom útoku v trojdňovej bitve pri Buzuluku, útočiac v čele svojej roty, dňa 26. júna 1918. — Svojimi vojakmi bol milovaný a vážený pre korektné a spravodlivé vystupovanie a vynikajúcu chrabrosť.

Brat Štefan Fajnor nebol však len dobrým vojakom, on bol i výborným a nekompromisným politikom. — Ako obľúbený dôstojník bol zvolený prvým plukom r. 1917 čo delegát na československý revolučný národný sjazd v Kijeve, kde sa výdatne pričinil o urovnanie sporov vzniklých v Národnej Rade, podpísal známe „Poslanie do vlasti“, ktoré nepodpísalo mnoho iných delegátov z obavy, aby ich rodiny doma neboly prenasledované. — Neprijal funkciu v novozvolenej Národnej Rade, ale po sjazde vrátil sa ku svojej rote na frontu.

Roku 1918 vidíme ho znovu ako delegáta na sjazdových predporadách prvej divízie konaných v Penze dňa 27. apríla 1918, kde bol zvolený členom zvláštnej komisie na vypracovanie nových vojenských pravidiel, a od 8. — 26. mája účinkoval ako sudca poľného súdu prvej divízie. — Akonáhle však zahrmely znova delá u Penzy, vracia sa ku svojej rote, s ktorou rozlúčila ho len hrdinská predčasná smrť pri Buzuluku.

V celom živote brata kap. Štefana Fajnora tiahne sa ako vedúca nitka vernosť zásadám čestného, spravodlivého človeka a národovca. On horel za pravdu nášho utlačovaného ľudu, posvätil svoj život za vydobytie jeho ľudských práv. — V pravý čas neváhal preliať svoju šľachetnú krv za slobodu a položiť tak najvyššiu obeť na oltár vlasti. — Nové Časy, 25. VI. 1929.