ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Úryvky z deníka.)

Z Trenčína do Prešporku sprevádzali ma kedysi štyria vojaci pod bajonetami. Z Brezovky za Bajkalom do Voroneži už len jeden konvoj, ale so štykom na vintovke. Z Voroneže do Kijeva mi robil kompániu tiež jeden ruský mladý vojak, ale ten bol opásaný už len „mečom“.

V prvom páde ma lifrovali ako zradcu na zastrelenie. V druhom páde na „voľné prebývanie“ do Voroneže, ako libertína najnižšej triedy. V treťom páde som už bol československým pracovným materiálom určeným pre Sväz československých spolkov v Rusku, ktorého sídlo bolo v Kijeve.

To boly moje cesty z „otroctva ku slobode“.

Do Kijeva som prišiel 6. septembra 1916. roku podľa nového kalendára. Bolo 8 hodín ráno. Ráno bolo utešené a teplé. Na stanici hrúza ľudí. Ledva sme sa vymotali k električke. Električka oblepená ľuďmi ako medový koláč muchami. Nebolo možné sa dnu dostať.

— Poďme — reku — na izvoščíku.

— Charašo.

Ani sme nevyberali. Hneď na prvého sme si sadli. Izvoščík chudý a starý a jeho kôň tiež taký. Koník krivkal a ledva prepletal nohami. Pred nami vŕšky. Aj zastal a ani za svet ďalej. Izvoščík nás sosadil. Že on na vŕštek nejde. Šanuje si koňa. Pýtal rubeľ. Čo sa budeme hádať s pravoslávnym? Na konec by nám on nadal do židov alebo Poliakov. Dal som rubeľ a šli sme peši na „razpredeliteľný punkt“.

Tu nás tiež čakala skúška z trpezlivosti.

Prišli sme o 10. a hlásili sa. Povedali nám, že tak za jednu, za dve hodiny príde načalník a odbaví nás. Šli sme raňajkovať. Vrátime sa po hodine a zase len vravia, že tak a tak, za hodinu, za dve príde načalník. Šli sme do mesta „poguljáť“. O hodinu sa zase hlásime. Načalníka „ješčo niet“. Tak za hodinu, za dve. Šli sme na obed. Po obede to isté. Až o štvrtej sme dostali „bumagu“ a k nej jedného vojaka, ktorý nás odprevadil do Sväzu, kde ma odovzdali proti potvrdeniu.

V rozsiahlej miestnosti Sväzu boli takmer samí vojaci, Česi v ruskej uniforme. Práporčíci, poručíci, dobrovoľci. Jeden z nich sa ma ujal a zvestoval mi, že ma čaká veľká práca a že mi o nej povie viacej Jožo Gregor. Poslali hneď pre neho do hotelu Praha.

Za malú štvrťhodinku prišiel.

Pobozkali sme sa ako starí kamaráti, ktorí sa dávno nevideli.

Bol v civili. Nezmenil sa. Tá istá podlhovastá tvár s plešivastým temenom, s dávno strihanými vlasmi po bokoch a tyle, malou, nepestovanou kozou briadkou, hrubými fúzami a silnými obrvami. Tie isté usmievavé, sivé oči. Ten istý skromný človek s rečou tečúcou úprimne, bez pýchy a hrdosti. Len viac šedivých vlasov bolo vo fúzoch, a keď si ma obzeral, aj obrvy sa mi na chvíľu zdaly prísnejšími.

Snáď od toho, že si ma predstavoval okrúhlym a mladým v tvári a videl pred sebou človeka chudého s čiernou, ohorenou, kostnatou tvárou s vpadnutými slychami.

Vtedy som bol skutočne po sibírskom týfe (tyfus recurrens) a chodil som ešte ako v horúčke. Udalosti a dojmy neprijímal som priamo a hneď, ale ako by osievané cez nejaké sito. Nič ma netešilo. Bol som chmúrnym pesimistom a nemohol som sa akosi zobudiť.

— Budeme vydávať noviny — hovoril mi nadšene — nejaké také Slovenské hlasy ako prílohu Čechoslovana. Ty, Janček a ja. Tri strany… Janček je v Moskve. Tam agituje… Treba rozkývať našich. Dať smer… Budeš so mnou bývať…

A už ma aj viedol na svoj byt, chytiac ma pod pazuchu. Šli sme kamsi ďaleko, až za „Krutoj spusk“. Ukázal mi izbičku na druhom poschodí s oknom na tichú uličku, s výhľadom do sadu s veľkým trávnikom. Bolo v nej čisto a útulno.

— Budeme platiť s obsluhou 32 rubľov.

Poškriabal som sa za uchom po luteránsky. Smrdel som grošom.

— No čo? Budeme dostávať oficiersky plat. Každý po 62 rubľov. Je to síce dosť málo v Kijeve, ale pri skromnosti ujde.

Na dôkaz skromnosti šutroval ma hneď na Kreščatik do akejsi veľkej stolovej. Rozkázal hus a nedovolil mi nič platiť.

Fajčili a besedovali sme hlboko do noci.

To boly naše novinárske prípravy.

Na druhý deň ma redaktor Čechoslovana Švihovský veselo prijal a predstavil kolegom redaktorom Žďárskemu a Dýmovi.

Z nás jediný Švihovský vyzeral slušne, po europejsky. Odetý do dobrých, tmavých šiat s čiernym, širokým, mäkkým klobúkom. Usmiaty, vyholený, tučný, s blýskavými lícami. Redaktor Dýma mal vtedy veľkú, okrúhlu, čiernu bradu a bol odetý do akéhosi vetchého, polodlhého kabáta s pásom okolo brucha s veľkými gombičkami. Na hlave mäkká židovská čapica. Žďárský mal po kolená dlhú, popolavú vojenskú pelerínu, na čierno prefarbenú vojenskú blúzu a nohavice za sárami čižiem s gumovými opätkami. Gregor nosil parádny jesenný kabát popolavej farby, s veľkými žltými gombičkami. Kde ho vypriadol, neviem. Ja vo svojom „krížiackom“ barnavom mantli, ktorý som dostal ešte na Sibíri od rakúskeho Červeného kríža (preto križiacky). Aby sa nepodobal vojenskému rakúskemu mantľu, strhal som gombičky a epolety s pliec, vytrhol jazýčky na chrbte, takže som dosiahol, aby sa podobal voľnému, širokému raglánu. Pravda, biele, plátené futro vrecák, ktoré sa vše zabelelo, keď som si ho svliekal alebo obliekal, a čísla na vreckách nemilosrdne prezradzovaly jeho a môj pôvod, čo ma ukrutne ženírovalo. Nuž, márnomyseľný človek sa vždy nazdá, že sa na neho vše niekto pozerá.

Redakčná miestnosť bola podobná nám. Priechodná, kým sa jej lepšie povedie. Bola v koridore s telefonom. Cez koridor každý chodil a telefon ustavične zvonil. K tomu i páni redaktori boli skôr „povídaví“, ako píšucí. Jožo Gregor najlepšie vystihol situáciu, keď odišiel písať článok do ktoréhosi sadu.

Sadol som si tedy za redakčný stolík a novinárska práca sa počala. Redaktor Dýma ma uviedol do novinárskych tajností. Počal vystrihovať zprávy z Národnej Politiky a ja som ich prekladal do slovenčiny.

To bol môj novinársky počiatok.

O pár dní mi hovorí Jožo:

— Musíš písať politické články, úvodníky.

— Ale, kamarát, — povedal som, — nikdy som úvodníky nepísal.

V tom som baranom.

— No, to musíš.

— Prosím ťa, veď ma staviaš pred sporák, aby piekol a varil a nerozpoznám dobre mrkvu od celeru. Musím sa najprv informovať, troška sa rozhľadeť. Nevyznám sa v rôznych tečeniach.

— Tok je jeden — československý.

— A v tom toku rôzne víry, zákruty, bočné tečenia, podmývanie.

— No, vidíš, napíš o tom niečo.

Čo bolo robiť? Zamočil som pero do atramentu a zakrútil ním nad papierom, ale o chvíľu pokrútil som hlavou a složil pero.

Zbadal som, že veď je tu nesúlad. Nik je nie dosť dobrý. Tu bol na pr. Dürich. Všetci akosi zle nedobre na neho. Čo porobil? Tu bola petrohradská opozícia. Zle-nedobre na túto. Prečo? Chodili Ruskom dr. Štěpánek, Koníček atď. Len tak sa sypaly hromy a blesky na nich. Akej kaše navarili? Tu bol slovensko-ruský spolok Štúr v Moskve. Že aby ho vraj čert vzal. Čo? Štúra aby čert vzal? Prečo práve Štúra? Tu generál Červinka mal povedať, že sú Česi austrofili a nie súci k organizácii vojska. Utopiť ho v lyžičke vody. Tu Koutňák nadal Sväzistom. Hybaj! Manifest proti Pavlůovi, že treba s ním pretrhnúť všetky styky. Koutňák — Pavlů — bojkotačný manifest. Aký to súvis? Prečo hneď trhať styky? Tu Štefánik prechádza Kijevom s chýrom, že bude arbitrom v spore Pavlů contra Sväz. Nechceme Štefánika za arbitra! Aký arbiter? Sám povedal, že je Pavlů jeho osobným priateľom a už vopred sa mal vyjadriť, že Pavlů vyčnieva o hlavu zpomedzi ostatných. Nechceme Štefánika za sudcu… A ten Švihovský! Nebude viac redaktorom. Ani Čechoslovan nebude. Bude sa volať Národnými Novinami. Redaktorom bude dr. Novotný, vydavateľom Jindřišek, majiteľom Sväz. Čo sa porobilo? Veď je Čechoslovan už zavedený. Vychádza 7 mesiacov a Švihovský je preca dobrý Čech a znamenitý človek. Práve takí sú aj ostatní: Pavlů, Červinka, Štefánik… Prečo chcú vziať zo správy Sväzu zajatecký a vojenský odbor? Zlý je Sväz? Nanič Tuček? Alebo odrazu vznikne strašný chýr, že Pavlů má byť komandantom celej československej tlače v Rusku. Prečo ide hrúza na všetkých? To sa nesmie pripustiť! Prichádza Košík s Vladimírom Hurbanom s peknou myšlienkou založiť osobitný slovenský časopis. Celkom rozumne dôvodia:… „Česi nás zacláňajú, a keď sa nám podávajú ,Slovenské Hlasy‘ ako príloha ,Čechoslovana‘, to nám podávajú i tieto Česi a pre Slovákov sa stanú českými hlasmi. Lepšie bude, keď osobitné Slovenské Hlasy povedia, že chceme jednotu s Čechmi…“ Čo to hovoria na tieto rozumné dôvody, že to bude dualizmus, separatizmus? Čo to má znamenať?… A prečo aj Štefánik, keď sme ho v Kijeve navštívili, vravel, že je reč len dorozumievací prostriedok. Veď bez vlastnej reči nieto ani vlastnej osvety… atď. atď.

No, mojou úlohou bolo písať a vzal som tedy zase složené pero do ruky a písal som.

Bolo so mnou tak, ako v tej anglickej anekdote. Bol jeden český kupec v Anglii. Menoval sa Abel. Dal si na firmu Abel. Čítali to ako Ebel. Dal si Ebel, čítali to ako Ibel. Dal si Ibel. Čítali to Ajbel. Pochválil som Kijev, čítali to ako „haňba Petrohradu“! Chválil som Petrohrad, čítali to ako „dolu s Kijevom“! Chválil som Paulů, čítali to ako atenát na Sväz. Chválil som Vondráka, bola to bomba na petrohradskú opozíciu. Videl som starého pána Düricha, chudého, so šedivými vlasmi a bradou, ako stál v hoteli „Praha“ sám, nik k nemu nepošiel. Pozastavil som sa na honbe proti nemu, čítali to ako zradu proti československej veci. Chcel som byť šetrným voči spolku Štúr, čítali to, že som gubernista. Hovoril som, že je osobitný slovenský časopis potrebný, hneď sa našli, čo to čítali: „Ahá! Separatizmus!“ Písal som, že Slováci chcú to a to, už to slabikovali tak: „Samozvanci, čo tí hovoria v mene národa?“

A keby som bol napísal, že v tomto nesúlade mi je jasné len to, že každý chce svojmu národu iba prospeť, len smery a metódy sú rôzne. I Dürich i gubernisti i štúristi i sväzisti i petrohradská opozícia chcú vymaniť národ zpod politického područia Nemcov a Maďarov. No a že gubernisti by nás chceli do područia Rusov, to už radšej k Rusom, ako k Nemcom a Maďarom a aj to Rusko sa zmení, nebude vždy na čele cár — diktátor, bude ústava, ľa už je duma, voľby atď. — to by boli povedali: „Čo je to za limonádový, bezcharakterný novinár? Novinár musí prepichnúť každého svojím perom, kto nesúhlasí s jeho presvedčením. A toto? Hotový cárista, černosotenec!“

Zhrozil som sa a nenapísal podobný článok. Vyšiel mi nasledovný epigram:

Ale ani tu som nemal pravdy. Národohospodársky možno, ale politicky rozhodne nie.

Len tráva rastie potichu. Aspoň my ľudia to nepočujeme. Tá je na to, aby ju pokosili. Keď sa dom stavia, cieľ je jeden: postaviť dom, aby stál. Čo pri takomto stavaní kriku, lomozu, svárov! A práve v tomto kriku, lomoze a svároch je súlad stavebného procesu.

Prišiel tedy filozof a povedal:

„Demokracie, toť diskuse.“

My to, pravda, po anglicky čítame takto:

„Vaďme sa, to je demokracia.“