ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to koncom jara 1915, v dobe prvého veľkého ústupu Rusov, keď v zajatých c. a k. dôstojníkoch začalo zase riasť rakúsko-oficierske sebavedomie, ktoré v dobách ruského nástupu bývalo veľmi skleslé a uspokojovalo sa potajmo vedením t. zv. čiernych kníh o vlastizradných spoluzajatcoch. Rusi stratili Przemyšl, padla Riga a páni c. a k. dôstojníci už snívali o skorom dobytí Petrohradu nemeckými vojskami. V bývalých veliteľoch, z ktorých mnohí dostali sa do zajatia skorej ako ich mužstvo, oživly zase veliteľské chútky.

A tak i v dôstojníckom zajateckom tábore v Petropavlovsku páni kapitáni začali účinkovať. 26. júna 1915 najstarší z nich, kapitán Plamínek, vydal obežník, v ktorom napáda zajatcov rusofilov, poťažne tých, ktorí požiadali o ruské štátne občianstvo: nazval ich „šuftami.“ Na toto Rusín Kyveljuk a Srb Kujundžič odpovedali ostrým písomným prehlásením, že o ruské štátne občianstvo žiadali oni a podobné úmysly oznámil kapitánovi Plamínkovi aj architekt Ján Zázvorka z Prahy. Medzi kapitánmi veľké rozčúlenie, zvláštna porada aktívnych dôstojníkov.

„A slovanskí dôstojníci — čítam vo svojom deníku zo 27. VI. 1915 — vrstvia sa po slovansky: Poliaci zvlášť, opatrní Juhoslovania zvlášť, rakúski Čeśi, opatrní Čeśi, Česi-oficieri atď. Sám s netrpezlivosťou čakám,^[5] či a kedy sa mi podarí dostať sa preč z tejto spoločnosti. Po zprávach z listov a časopisov — menovite Čechoslováka, ktorého v Petrohrade začal redigovať Pavlů — nemožno sa rozhodnúť inak, ako pretrhnúť všetky styky s Rakúsko-Uhorskom a do krajnosti nenávideť všetko, čo s ním súvisí. Ta sa nemožno vrátiť. Žena, deti, iné vzťahy?! Tie preca boly už obetované pri mobilizácii, v službe protivníka, proti presvedčeniu. Dnes však ich ani netreba obetovať; obetuje sa len pohodlnosť k vôli dobrej veci…“

„Vred sa začína rozvaľovať“, pokračuje môj deník 29. júna. „Dnes ráno kapitán Plamínek v novom obežníku odpovedá vlastizradcom a svolal schôdzku dôstojníkov. Predpoludním som na schôdzke bol. Kapitán Plamínek referoval o udalostiach, potom prečítal zápisnicu vyšetrujúcej komisie, podľa ktorej Kyveljuk (Rusín), Kujundžič (Srb) a Duda (Poliak) nechceli ísť pred vyšetrujúcu komisiu a ich pokračovanie sa vyhlasuje za odporujúce dôstojníckej cti. Konkrétny návrh podal Poliak nadpor. K., aby sa s vlastizradcami prerušily spoločenské styky a aby sa požiadalo ruské komando o dislokovanie patričných. Kapitán Rödl chce, aby sa vynorili aj z menáže a aby sa im vyzliekla uniforma.“ „A takým tónom to šlo ďalej i popoludní. Nemohol som tam ďalej vydržať, preto som požiadal nadporučíka D., aby oznámil kapitánovi Plamínkovi, že sa porád ďalej nezúčastním.

A tým — kocka je hodená. Asi po hodine prišli ku mne kapitán Provazník a slovinský profesor nadporučík K., aby som sa osvedčil, prečo som shromaždenie opustil. Dal som im už napísané osvedčenie.^[6] Odišli, ale dva razy sa vrátili, žiadajúc vysvetlenie na niektoré výrazy „Erklärungu“. Tieto som im podal a rozhovor sa končil tým, že v tomto prípade kolidovalo oficierske a slovansko-ľudské stanovisko a ja v tejto kolizii dal som prednosť poslednému.“

Dôstojnícka porada trvala do 7. hodiny večer. Návrh nadp. K. prijali hlasovaním podľa mien. Horvat Ivančič nehlasoval, proti hlasovali Slovinec Martelanc a Srb Bubalo, Horvati Kobali a Sosič neboli na porade.

Vec disidentov dali k ďalšiemu postupu vyšetrujúcej komisii, ktorá zasedala na druhý den. Jednanie pred komisiou sa skončilo tým, že som prehlásil, že sa usneseniu dôstojníckej schôdze nepodrobujem, poneváč to odporuje môjmu presvedčeniu.

Celý vyšetrený materiál predložil kapitán Plamínek novej dôstojníckej porade 5. júla, kde po prečítaní protokolu komisie už nebolo debaty, ani návrhu, ani uzavretia. Kapitán Plamínek proste prehlásil, že každý zná stav veci a tak bude vedeť, ako upraviť svoje chovanie, aby sa nedostal do spoločnosti, ktorá by ho diskreditovala. Tým bol rozkol medzi väčšinou dôstojníctva a vlastizradcami dovŕšený. Obe strany žiadali ruského veliteľa, aby skupina vlastizradcov, ktorá mala spolu 11 členov, bola umiestená zvlášť. K odsťahovaniu však došlo až 19. júla, keď ruské komando umiestilo vtedy už 12člennú skupinu vlastizradcov do nového bytu, podľa záznamu v deníku najvýš nečistého a plného rôzneho hmyzu.“

V našej skupine boli dvaja Česi, jeden Slovák, jeden Rusín, dvaja Poliaci a 6 Juhoslovanov. Z posledných piatich v auguste 1915 odišli do srbskej dobrovoľníckej armády. Sám dostal som sa do Petrohradu ako spolupracovník Sväzu československých spolkov v Rusku a redakcie Čechoslováka v decembri 1915.

Avšak v lete 1915 vylúčili sa zo slovanského zajateckého tábora v Petropavlovsku len prví vlastizradci. Československá revolučná myšlienka razila si víťazný postup vo všetkých zajateckých táboroch, niekde rýchlejšie, niekde pomalšie. Ruská revolúcia jej rozmach urýchlila a usnadnila. Pozdejšie v Petropavlovsku bola jedna z najčulejších československých revolučných zajateckých organizácií a v československom vojsku sišla sa menovite v roku 1917 a 1918 väčšina československých dôstojníkov zo zajateckého tábora v Petropavlovsku, ktorí sa v lete 1915 ešte nemohli rozhodnúť…