ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa dňa 28. okt. 1894 z roľníckej rodiny v Kaplne u Trnavy. V Kaplne som tiež chodil do r. k. ľudovej školy — jednotriedky. Žiaľbohu, zrovna vtedy začalo u nás úplné maďarské vyučovanie, o ktoré sa veľmi pričiňoval p. farár Rozsipal, začo bol v pár rokoch odmenený dekanstvom. Do školy som chodieval rád a učil som sa, učil… Recitoval som i básničky, ovšem maďarské, odmenou boly knižné dary a nekonečný rad „jelešov“ vo vysvedčení. Veľa som tomu síce nerozumel, ale v našej obci mimo p. farára a p. učiteľa maďarčinu nik neovládal.

Po ukončení 6. triedy dali mňa na zámočnícke remeslo do býv. Prešporka. Dostal som sa za učňa do najväčšej prešporskej dielne onej doby. Firma niesla meno: Horárik a syn (Františkánska ul. č. 3.). Slovenské meno hlásalo, že je to asi slovenský podnik, ale chyba lávky — medzi 15 pomocníkmi a 10 učňami bolo nás iba 5 Slovákov. Nejednu horkú pilulku posmeškov museli sme mlčky zhltnúť.

Pravda, ako mladý chasník nemal som poňatia, ako živoria Slováci na poli politickom, hospodárskom a kultúrnom. Lebo, ako som už spomenul, v škole sa nám učiteľ o slovenskej národnosti vôbec nezmienil a teprv až ako učeň v Prešporku ponajprv som počul rozprávať o biednom osude Slovákov. Náš najobľúbenejší, starší už tovaryš, Rudolf Kvapil z Nitrianska, kedy tedy začal o Slovákoch, ako sme utláčaní a že by sme mali tým väčší odpor klásť Maďarom a nenechať sa zmaďarizovať. Občas dal nám prečítať i Slovenské noviny.

Jako 20-ročného prebúdzajúceho sa Slováka zastihla ma svetová vojna. Nemal som potuchy, čo znamená vojna, ani som netušil, jak smrtonosné následky bolo by prinieslo Slovákom víťazstvo Rak.-Uhorska.

V auguste 1914 podľa vojenskej výzvy, ktorá bola vyhlásená v Prešporku a za Dunajom medzi Chorvátmi (Pandorf a okolie), musel som i ja narukovať. Nebolo vlastne ani odvodu: po otázke, či sme zdraví, zariadili nás ihneď k 13. honv. pl. a rozdelili nás na 17 pracovných oddielov po 250 mužoch. Ku každému oddielu pridelili ešte asi 10 mužov-vojakov (asi 40-ročných). Čo sa týka výstroja, ten bol taký pestrý, že ani ulánske, ba ani dragúnske staré uniformy nechýbaly.

17. augusta 1914 sme dorazili do Przemyšlu. U 14. opevnenia „Borek“ sme obsadili dediny Hurek a Hurečko, kde sme každodenne pracovali na opevnení Przemyšlu. Za krátku dobu, keď už úroda bola v stodolách, muselo sa všetko obyvateľstvo na rozkaz vysťahovať.

Tiahli so zúfalými tvárami… Kde tu rad vozíkov s najnútnejšími vecami. S boľnými pohľady lúčili sa s dedovizňou, posvätenou potom predkov. Tak bolestného a srdcervúceho pohľadu by som nedoprial nikomu. Vtedy však nebolo s nimi súcitu. Maďari, zmámení heslami, ktoré prichádzaly vždy v nových a v nových formách každodenne, túžili po blízkom triumfe nad porazeným Ruskom. A konečne, veď im to bol národ cudzí… A akoby na posmech dávali vyštvaným písomnú záruku náhrady, štvanci odtiahli a nik z nich už neuzrel svoj rodný dom, ba po ich odchode široký kruh dedín okolo pevnosti Przemyšlu bol do základov demolovaný a materiálu bolo použité na opevňovanie. To bolo úkolom našich pracovných sborov. Takto i my, nevojaci, spatrili sme počiatky války v plnej jej hrôze.

Za krátky čas nastal nami netušený obrat. My, ktorí sme boli zaplavení víťaznými heslami, prví sme mali poznať ich reálny podklad. — Nastal všeobecný ústup rak.-uh. armády. Sila rôzneho vojska valila sa cestou-necestou nazad, jedine my, posádka Przemyšlu, ostávali sme na mieste, aby sme sa stali ostrovom v ruskom mori. Kde boly prázdne heslá? Teraz ich už nebolo; všade len vresk a kliatby ustupujúcich. A my sme spoznali, že maďarské heslá a plány boly bezpodstatnou utopiou.

Úspech ruských vojsk bol veľký. Po opätovnom pokuse Rusov boli sme úplne obkľúčení. Počalo sa šetriť so zásobami, čo sme pociťovali na svojich žalúdkoch.

Pritom sa pokračovalo v opevňovaní. Nemôžem tu nespomenúť historku, ktorá sa prihodila práve v deň mojich menín 5. novembra 1914 a ktorá opätovne potvrdila povestnú chrabosť 32. peš. pluku. Bolo to za tmavej tichej noci, keď pracovné oddiely dostaly rozkaz, aby spoločne pod ochranou roty z 32. peš. pl. šly zahrabávať zákopy, ktoré museli Rusi opustiť, súc prenasledovaní delostreľbou. Pochodovali sme lesom stiesnení, neznámo kam. Blížili sme sa už k určenému miestu, keď v predných radoch vyzbrojených pešiakov nastala ohromná panika a ozval sa výkrik: „Oroszok, Oroszok!“ Nastal prekotný útek, ku ktorému nebolo treba povelu. Podľa pozdejšieho zistenia príčina všeobecného zmätku tkvela v tom, že ktorýsi z 32-níkov chcel odmerať lopatou hĺbku zákopov, avšak chcejúc vytiahnuť lopatu, zachvel sa hrôzou, — lopata neišla von. Vojak patrne videl sa byť už obeťou zákerných Rusov a úzkostlivý vvkrik: „Oroszok, Oroszok“ vydral sa z jeho úst. Zaiste vojenský povel nebol by mal tak krásneho výsledku, lebo mnohí dostali sa za drôtené prekážky prv, než sa veliteľstvo o niečom dozvedelo. Ich odmenou bolo aspoň to, že sa doma riadne vyspali, kdežto tí, ktorí dobiehali pozdejšie, museli sa vrátiť zpäť do práce k opusteným zákopom. Lopatu našli zachytenú o koreň.

Do konca roku trvalo stále opevňovanie. Hlad stúpal tak, že nedbajúc streľby Rusov hľadali sme v zamrzlej pôde u Sanu zbytky cukrovej repy. Vojaci — vlastne dosiaľ iba nevycvičení a nevyzbrojení opevňovatelia Przemyšlu — nemali k sebe žiadnej dôvery. A niet ani divu, keďže boli tu mladíci ešte neskúsení a posháňaní zo všetkých národností Rak.-Uhorska. A kde nebolo dôvery, tam nemohlo byť vzájomného porozumenia a povzbudzovania, ktoré by bolo bývalo tak potrebné nám Slovákom, jedným ešte nie úplne prebudilým a poniektorým zase, v ktorých národné povedomie bolo naprosto ubité. Žiaľbohu nebolo u nás nič, čo by v nás kriesilo a prehlbovalo národné povedomie. Nebolo u nás ani toho, čo bolo medzi vojakmi českými a prebudilými Slovákmi na fronte, kde povzbudzovali sa navzájom šepkajúc si o tom, čo sa deje doma, čo na fronte i čo za frontou a v cudzine.

Začiatkom roku 1915 boli sme pridelení k 11. honv. pluku na 1 mesiac k vojenskému výcviku. Po ukončení výcviku boli sme pridelení k 9. pl. honv. a konali sme službu so staršími vojakmi v zákopoch. Pozdejšie niektorí ako odborníci sme sa dostali k pevnostným strojovým puškám 16. pluku. Odborné cvičenia so strojovými puškami sme čoskoro prekonali. Našim úkolom naďalej bolo obsluhovať strojové pušky a strážiť vymedzený úsek.

Dni plynuly jednotvárne: 2-hodinovú službu striedal 4-hodinový odpočinok. Iného nebolo možno prez všetko úsilie dokázať, ba boli sme už natoľko vyhladovelí, že krátko pred vzdaním denne odchádzalo do nemocnice asi 5 — 10 mužov naprosto vysilených.

Krátko pred osudným dňom pádu Przemyšla, 19. marca k ránu, stál som na stráži u strojovej pušky. Ťažké ticho splývalo so šerom, brániacim mi ešte v pohľade do diale. Mysľou prebiehal mi rodiaci sa deň tak ako predošlé už v celej svojej nudnej všednosti. Však jediný pohľad do rozvidnievajúceho sa šera prekvapil ma ohromne; sotva som veril svojmu zraku. Náš oddiel nebol o ničom upovedomený a preto prekvapenie bolo tým viac ohromujúce. Divadlo, ktoré sa otváralo pred mojím zrakom a jaké nikdy pred tým som nevidel, bolo ač hrozné, preca však vo svojej hrôze uchvacujúce. Ohromné masy pešieho vojska valily sa vpred za zlovestného ticha. Tak chystal sa všeobecný posledný výpad. Započal sa asi o pol 7. hodine, zatým čo Rusi zachovali ešte úplný kľud, vyčkávajúc nepriateľa na istý dostreľ. O chvíľu ozval sa štekot strojových pušiek. Obojstranná prestrelka trvala asi 2 hodiny, načo nastal zmätený útek rak.-uh. vojska. Ruská delostreľba započala bubnovú paľbu, ktorá trvala až do večera. I náš oddiel bol poctený niekoľkými pozdravmi. Asi o 11. hod. vnišiel do našej „zemljanky“ akýsi Poliak, ktorý sa bol zúčastnil tiež útoku. S cigaretou v ústach sadnul si k odpočinku. Sotva sa však posadil, vrazil dnu ruský granát a Poliaka na mieste usmrtil. A hoci toho istého dňa vojenská kuchyňa bola výborná, vyčerpávajúc „železnú zásobu“, preca nikomu nechutnalo, lebo nik sa necítil blízo kuchyne bezpečným, poneváč bolo vidno, že je terčom ruských delostrelcov. Naša delostreľba tiež sa ozývala dňom i nocou po 3 dni. Boly to dni veľmi trápne: čosi sa sem-tam pošepkávalo, avšak nič nebolo isté.

Až 22. marca, skoro z rána, silné detonácie otriasly celým okolím. Ako sme pozdejšie zvedeli, vojenské skladištia boly vyhodené do povetria. Nasledovalo zničenie ťažkých diel a postupne boly zničené všetky delá. O 6. hod. sa ozvalo zatrúbenie a bol vytýčený biely prápor. Nasledoval rozkaz k zničeniu nábojov a všetkých zbraní vôbec. Taktiež zákopy boly zničené. — Vzdali sme sa. Vojská boly sťahované blíž k pevnosti. Naše oddiely v štvorstupoch po rotách opustily tiež svoje stanoviská a pochodovaly do vnútra k pevnosti. Niekoľko kilometrov od pevnosti sme sa umiestili na rozsiahlej planine. Tu sme tiež odbavili neočakávanú hostinu. Asi sto zabitých koní váľalo sa tu vo svojej krvi. Vyhladovaní vrhli sme sa na ne a o niekoľko hodín boly z nich len kostry. Okolo sa pražilo, smažilo a hodovalo.

Rusov ešte nebolo videť, až za 3 dni spatrili sme ruských dôstojníkov, pravdepodobne riadiacich odchod a rozdeľovanie zajatej, 120 tisíc mužov čítajúcej armády.

Náš oddiel nato pochodoval do Ľvova. Cesta trvala asi 4 dni. Odtiaľto sme boli transportovaní do Brodov v otvorených nákladných vozňoch, čo sme cítili hlavne v noci, bo noci boly ešte chladné. Už na ceste spoznali sme dobrosrdečnú povahu bratských Rusov. Sami Rusi-vojaci podávali nám chlieb, cigarety a mali z toho radosť, keď pri dorozumievaní pochopili kde-tu známejšie slovenské slovo. V Brodoch sme prežili krásnu ruskú Veľkú noc. Odtiaľto sme mali byť transportovaní ďalej na Urál do Permi. Nasadali sme do ruských „teplušiek“, ktoré sa nám staly príjemnými pre svoju až domácu pohodlnosť — proti Przemyšlu pravý raj. Ač sme boli len na hraniciach, všade bol dostatok potravín, akoby ani nebolo vojny. Cesta do Permi trvala asi mesiac. Z Permi sme 5 dní pochodovali do malého újezdného mestečka Ochansk, ležiaceho na rieke Kame. I na tejto ceste opäť sme spoznali dobrosrdečnosť ruského človeka. Pri pochode dedinou všetok ľud vybiehal z domov, ponúkal vojakom ruský kvas, chlieb, a keď už tohoto nebolo, i peňažité dary. Ač sme mali i peniaze, nebolo treba kupovať. Tiež vojaci (počtom asi 12), ktorí nás doprevádzali, a ich veliteľ, jednali s nami po ľudsky. Veliteľ dovoľoval odpočinok a neodporoval tomu, keď nám batožiny viezly najaté vozíky. Tak sme sa blížili k malému mestečku Ochansk. Malo malú vojenskú posádku a bolo tak útulné, že sa zdalo, že ani nevie, či vojna je alebo nie. Našli sme tu už transport samých Slovanov, počtom asi 50. Boli to Poliaci, Česi a Slováci. Celý náš transport odpočinul si v meste 2 dni. Medzitým neslovanské národnosti boly od nás odlúčené a transportované ďalej na Sibír.

V Ochansku sme strávili asi mesiac. Tu teprv my Slováci sme sa soznámili s Čechmi, prejali sme ich heslá, porozumeli sme si navzájom a tu teprv mohutne vyklíčilo dosiaľ násilím ubíjané národné povedomie.

Našou prácou v meste bolo: opravovať cesty, začo sme dostávali denne 20 kopejek. Tak prešiel mesiac. Po mesiaci prišiel k nám z Čušovského závodu (permská gubernia) akýsi vyšší úradník, ktorý nás odviedol po Kame parníkom cez Perm na Čušovskoj závod.

Medzi lesnatými stráňami Urálu, na rieke Čušovaja rozkladajú sa ohromné železiarne, ktoré boly podnikom cudzím — francúzskym. Podnik veľmi rozsiahly a všetkým zaopatrený. Mal i vlastné tehelne, kde vyrábal (ovšem pre seba) materiál všetkého druhu. Celá osada, ktorá sa tu rozkládala, zdala sa byť na pohľad jedinou ohromnou továrňou a preca skrývala v sebe 4-5 tisíc obyvateľov, väčšinou ovšem robotníkov.

Okolie Čušovských závodov bolo veľmi krásne: zelené svahy a lesnaté stráne so všetkých strán. Sem, do tohoto útulného hniezda uralského, obkľúčeného bujnou letnou prírodou, zavial nás osud. Bolo koncom júna — Petra a Pavla — keď sme sa sem dostali. Patrne preto sme sem boli pridelení, lebo nedostávalo sa už iných pracovných síl.

Krásna ruská príroda tešila nás veľmi, avšak ešte viac nás tešila prostá, ale srdečná ruská duša. — Nikdy žiadon ruský človek, či už spolurobotník alebo i predstavený, neprejavil voči nám žiadneho odporu, ba všetci si nás obľúbili, takže sme sa cítili medzi nimi ako medzi seberovnými. Tu prežili sme 2 roky, ktoré sa nám teraz zdajú len krásnym snom. Bol tu veselý a krásny život, akého iste sme nezažili doma za detských rokov.

Dorazivši do Čušovského závodu, jeden oddiel z nás šiel priamo do továrne. Druhý oddiel o 15 mužoch dostal sa k istému Žukovovi, ktorý mal od železiarne prenajaté ložiská piesku. Riadil v nich prácu a dovážal piesok do tehelne, ktorá tiež prináležala k podniku. Ja som bol v druhom oddiele a dostal som sa tiež k Žukovovi. Ako vyučený zámočník stal som sa pomocníkom v kovárni, ktorú viedol akýsi Tatar. Druhí z nášho oddielu boli zamestnaní kopaním alebo dovážaním piesku, iní zase umývaním drobných bielych kamienkov, ktoré sme nazývali „gala“. Predstavený Žukov bol s našou prácou úplne spokojný. Bol inteligentný človek, pokrokového smýšľania a uvedomelý Rus-Slovan; práve preto vybral si nás k sebe: 13 Čechov a 2 Slovákov. Často debatoval s nami, čo asi bude v budúcnosti s nami a s naším národom, pripomínal zlé pomery v Rusku a rozprával o tom, ako on sám, súc študentom, zúčastnil sa r. 1905 revolúcie. Predčitoval nám často noviny a zpravoval nás o tom, čo sa deje za hranicami; mnoho nám rozprával i o predných českých pracovníkoch. My sme ho mali veľmi radi, bo nám vymohol taký plat, aký mali ruskí robotníci a okrem toho bol to zase Žukov, ktorý sa za nás zaručil a vymohol nám i voľný pohyb po uliciach. Strážnika sme pri sebe nemali, iba v noci pro forma prichádzal k nám akýsi starčok, ktorý u nás prespal a ráno sa pobral preč. Stravu sme mali výbornú, bo keď sme mali dobrý plat, mali sme i vlastného najatého kuchára.

Niekedy sme dochádzali i do Žukovovho mlyna, vzdialeného asi 15 vierst od závodov. Správcom tu bol Žukovov zať Li. Bol pôvodom z anglických predkov, avšak sám uvedomelý Rus. Vždy nás uhostil a porozprával sa s nami.

Pozdejšie prichádzaly do Čušovských závodov ďalšie transporty Nemcov a Maďarov, ktorí boli pod prísnym dozorom.

Ostatné prostredie, v ktorom sme sa pohybovali, tvorili továreňskí robotníci. Boli to ľudia kľudní a dobrosrdeční, avšak málo uvedomelí národne a tým menej slovansky. Medzi nami zajatými rozoznávali len Austrijca a Germánca. Slovanské národnosti nerozoznali vôbec, ač sami sa divili, uvažujúc, ako je to možné: sú takí ľudia ako my, rozprávajú skoro ako my a preca sú Austrijci.

Život plynul veselo. Kedy tedy vyšmyknul som sa i ja z kovárne a pomáhal som pri dovoze piesku alebo „galy“. Život tu mal ráz až dobrodružný, keď spomeniem na krkolomné jazdy s plným nákladom piesku alebo drobných kamienkov dolu strmým svahom, za cvalu koní, ač voz bol úplne zahamovaný. Piesku sa nakopalo v lete dosť i na zimu, keď ložiská úplne zamŕzaly. V zime dovážal sa piesok na saniach. Dovážanie piesku a „galy“ nevyžadovalo ani veľkej námahy, bola to práca temer mechanická jak u ľudí, tak u koní. Spomínam si, že keď továrňa spotrebovala viac tohoto materiálu a bolo niekdy treba aspoň o jeden dovoz piesku viac, ako sa vzpierali kone, ba jeden starý, skúsený nechcel viac za žiadnu cenu zpäť. Ani keď ho priviazali za voz, nešiel — svalil sa. A ráno zase s chuťou klusal.

Kedy tedy osedlali sme si kone a vyšli do lesa klusajúc úzkymi stezkami, prikrčení za hlavou koňa, hľadajúc nevrátivšie sa stádo bravov. O kone nebola veľká pečlivosť: po odchodu zimy vyhnaly sa žriebätá i s kobylami do lesa a na zimu samy sa vrátily.

V lete kone a povozy, v zime sane boly našou zábavou. A keď prišiel opäť ruský máj a s ním leto — ta sa zase do lesov. Keď roztál sňah a vyrazila bujná zeleň, Rusi oslavovali v samom lese príchod leta pitkou, núkajúc piť každého, koho postrehli, známeho i neznámeho, nazývajúc ho svojím hosťom.

Práca zase prišla do plného prúdu a život plynul rýchle… Krásne tieto požitky striedaly sa s opravdovými požitkami duševnými, keď kedy tedy dostali sme do rúk číslo „Slov. Hlasov“ a pravídelne dochádzalo k nám niekoľko exemplárov „Čechoslováka“. S radosťou sme sledovali zprávy o vývoji prvých našich legií. Organizačného života síce u nás nebolo, ale naše národné povedomie vzrástlo ako mohútny strom v zúrodnenej pôde.

Začiatkom r. 1917, ešte pred revolúciou, mnohí z Rusov museli narukovať a tak k nášmu oddielu museli byť pribraní Maďari (počtom 12). Poneváč som znal maďarsky a rusky, bol som pridelený k nim. V tej dobe neočakávane prišla revolúcia. Nevedeli sme nič iného len to, že shodili cára a že cársky režim má prestať. Zúčastnili sme sa rôznych manifestácií a táborov. Predsedom miestneho revolučného výboru sa stal — Žukov, náš predstavený.

Čoskoro mali sme pocítiť moc tohoto revolučného výboru. Ako som už spomenul, bol som pridelený k Maďarom. Dostali sme nového strážcu, ktorý, ač bol ozbrojený revolverom, bol veľmi bojazlivý. Veľmi nervóznym sa stával, keď niekto v podvečer neskoro prichádzal domov a vari preto, že jeden z Maďarov asi pred dvomi týždňami skutočne uprchnul. — Bol práve Veľký piatok večer. Strážca ešte neprišiel a preto som poslal jedného z Maďarov von, aby kúpil niekde mlieka. Ale práve úbožiak Ferko to bol, na ktorého mal strážca oko, lebo už niekoľkokrát dlhšie sa bol potuloval po meste. Prišiel strážca, Ferka nebolo. Vysvetlil som mu vec, avšak klnúc a nadávajúc triasol sa rozčúlením. O chvíľu Ferko prišiel a strážca hneď naňho zle nedobre kliatbami a nadávkami. Prikročil som ku strážcovi u ešte raz som mu chcel vysvetliť, že nič sa nestalo, aby neklial. Z toho sa medzi nami vyvinula krátka, ale ostrá slovná potyčka, ktorá skončila tým, že strážca siahnul po svojom revolvere. Priskočil som k nemu, vychytil revolver z ruky a zahodil do sňahu. Prestrašený človiečik hneď kričal zúrive o pomoc. Prišla stráž a všetkých, vinných i nevinných nás pobrali a uväznili. Boli sme uväznení dva dni. V noci zo soboty na nedeľu boli sme postavení pred súd. Predsedom súdu bol — Žukov. Po úzkej porade, v ktorej Žukov sa ma zastal, že som dobrý robotník a že ani nevie, ako som to mohol vykonať atď., všetkých nás prepustili. — Vyšedši z budovy, boli sme takmer pohltení davom ruského ľudu, ktorý bol práve oslávil Kristovo vzkriesenie. S heslami „Christos voskres“ objímali sme sa navzájom podľa ruského mravu.

Naďalej sa život nezmenil, iba vždy s väčším a väčším záujmom sme sledovali vývoj čsl. dobrovoľnej armády. Koncom júla prišiel k nám emisár, ktorý svolal schôdzku zajatých Čechov a Slovákov a vysvetľoval nám nutnosť vstupu do dobrovoľnej čsl. armády. Pre Slováka vstup do českosl. dobrovoľnej armády iste si vyžiadal (aspoň u väčšiny) mnohého rozmýšľania a úplného duševného prerodu. Málo bolo takých Slovákov, ktorí si pri vstupe do vojny uvedomili, že sú nútení osudom, aby bratovražedným bojom znesvätili svoj národný cit. Väčšina si toho neuvedomila vôbec a išla do vojny na rozkaz a bez reptania ako bezduchý stroj, podvoľujúc sa všetkému, či dobrému, či zlému. Preca však veľká časť týchto tápajúcich vo tmách našla pravé svetlo. Boli to predovšetkým tí, ktorí či už na fronte alebo v zajatí stretali sa s národne uvedomelými bratmi Čechmi. Jakonáhle začala sa tvoriť čsl. dobrovoľná armáda, bratia Česi, aspoň veľká ich časť… vstupovali do nej s nadšením, bo pochopili význam tejto veľkej chvíle. Avšak nebolo tomu tak u väčšiny Slovákov. Vyzdvihnime už to, že bratia Česi prežívali svoj národný vývoj doma už za detských a napokon za junošských rokov, keď mladé srdce, prosté rôznych hmotných a osobných záväzkov a záujmov, túži po čistých a povznesených ideáloch. U Slovákov bolo tomu naopak. Doma bolo v nich národné povedomie násilím ubité, mnohí dokonca boli naplnení otravou zášti proti vlastnému rodu a tí, ktorí sa počas vojny vlivom bratov Čechov národne obrodili, prežili tento vývoj rýchle a to v dobe, keď už ľudské srdce nebolo prosté rôznych osobných záujmov; práve týchto sa človek veľmi ťažko zriekal, lebo musel obetovať všetko, i seba, na oltár národa. A zo Slovákov boli mnohí, ktorí nepochopili význam onej veľkej chvíle a ktorí ho ani nemohli pochopiť, preto tápali ďalej vo tmách, aby v nich mnohí i zahynuli. Mnohí sa prihlasovali radšej za Maďarov, aby sa vyhli výzvam a výtkam svojich už prebudilých bratov Slovákov. A často i ja tázal som sa seba, čo by bývalo so mnou, keby nebolo onoho dlhého a priateľského vzájomného nažívania s bratmi Čechmi…?

Tak sa stalo, že z nás pätnástich prihlásilo sa len desať, z ktorých ja jediný bol som Slovák. Nastalo tklivé lúčenie so spolurobotníkmi i s predstavenými. Bolestne sme opúšťali Žukova, ktorý nám behom dvoch rokov prirástol k srdcu ako vlastný otec. Rozlúčil sa s nami, prajúc nášmu národu i nám najšťastlivejšej budúcnosti. Vlakom sme dorazili až do Borispolu, kde bolo stredisko — sbornyj punkt — druhej divízie. Ako Slováka pridelili ma k 7. tatranskému pluku v Berezanoch. Do Berezian som prišiel v polovici júla 1917.

Práve v ten deň, keď som prišiel, vydržiaval gen. Červinka prehliadku vojska. Nováčkov (celkom asi 18) zadelili tiež do zvláštneho radu. Po skončení prehliadky pluku generál si prehliadnul aj nás. Podal každému pravicu, čim som bol veľmi prekvapený, bo v rak.-uh. vojsku som o takom niečom ani neslyšal; ako však mnou trhlo, keď generál zastal predomnou a opýtal sa ma, či viem, z akých dôvodov som vstúpil do čsl. dobrovoľnej armády. Ako školák zahľadel som sa na generála, až konečne ostýchave mi vyšlo z úst, že Maďari nás zotročili…, sobrali nám školy… Generál, keď videl, že sme Slováci, zavolal na br. Markoviča. ktorý vtedy bol členom Národnej rady, aby sa s nami — krajanmi porozprával.

Napokon som bol pridelený k 12. rote. Už v Berezanoch ma prekvapil temer bratský život a vzájomná dôvera, ktorú som tu sám zakúsil. Tu stretol som sa i s krajanmi z okolia môjho rodiska. Život plynul vesele. Cvičenia sa konaly za spevu slovenských piesní. Mohutným dojmom pôsobila hlavne „večerka“, keď večer na priestranstve medzi zemljankami shromáždil sa celý pluk a spoločne zaspieval národné hymny. Tým sa končil deň…

Život plynul ďalej príjemne, ako medzi bratmi. Poriadaly sa rôzne schôdze, ktorých tendenciou bolo, aby sme sa navzájom povzbudovali a zároveň aby sme hľadeli získať do armády svojich známych. Za tým účeľom sme uverejnili svoje adresy v „Slovenských Hlasoch“, aby sme získali zprávy od známych s ich adresami, aby sme mohli medzi nimi agitovať. Dopisoval som si s mnohými známymi, ale márne boly všetky výzvy k nim. Oni síce dopisovali, že sa im zle vedie, ale nikdy sa nezabudli spýtať, aký tam máme plat, ktorý ovšem pre nich nijako nebol lákavý.

Na deň sv. Václava odbavovali sa takzv. václavské hody. Pripravili sme sa k tejto oslave už i tým, že okrášlili sme si naše zemljanky. Na streche každej zemljanky bol nejaký historický alebo národný obraz, na príkl. obraz na motív: „Už Slovensko vstáva, putá si strháva“ alebo „Kdo jste boží bojovníci“ atď. Odpoludnia na sv. Václava sa poriadaly slávnosti s alegorickými vozmi a veselice. Večer zase slovenská veselica: opekanie barana na ražni pri odzemku upútalo pozornosť domáceho obyvateľstva.

Zo zdravotných ohľadov sme museli opustiť chatrné zemljanky. Jednak blížila sa zima a jednak nastával nám nedostatok v odeve i v potravinách. Nastalo rozdelenie vojska po príbytkoch domáceho obyvateľstva a snažili sme sa obsadiť hlavne veľkostatky, zásobovacie to zdroje, keďže predtým boľševici agitovali medzi obyvateľmi Berezian, aby nám nepredávali potravín. Behom tejto agitácie, prv ešte než bolo prevedené ubytovanie vojska, mnohí naši vojaci dali sa zlákať boľševikmi a prešli k nim. Obyvateľstvo zpočiatku bolo k nám nevľúdne, avšak keď poznalo, že zprávy o nás rozširované boľševikmi sú bezpodstatné, spriatelilo sa s nami úplne. Pre nás vznikala opravdu ťažká situácia: za každú cenu zachovať neutralitu medzi boľševikmi a hajdamákmi, ktorí viedli spolu občiansku válku. — Kultúrna spolupráca medzi vojakmi sa pekne rozvíjala. Utvoril sa spevokol a dokonca i dramatický odbor. Medzi obyvateľmi a vojakmi za krátko vyvinul sa úplný priateľský pomer, jak vidno i z toho, že naša plukovná hudba bola nimi pozvaná, aby spoluúčinkovala pri slávnosti svätenia vody v deň Troch kráľov. Tamojší Rusovia za zvukov piesne „Kolíne, Kolíne“ konali túto slávnosť.

Začiatkom roku 1918 bol som pridelený do učebnej komandy (poddôstojníckej školy). Opustené zemljanky obživly a staly sa našimi učebňami. Na priestranstve medzi zemljankami začalo sa opäť cvičiť, footballovať atď.

Keď začiatkom roku 1918 začali sa Nemci tlačiť do Ukrajiny, počaly sa sbory čs. armády hýbať k východu, sbory položené západne maly ešte za úkol Nemcov zadržať, aby náš pochod na východ nebol nimi hatený.

Úkolom celej armády teraz malo byť, aby to, čo tu započala, dokončila na západnej — francúzskej fronte, keďže východná — ruská fronta naprosto stroskotala.

3. marca opustil náš pluk Berezany a bol transportovaný smerom k východu. Medzi vojakmi bola dobrá nálada a všetci túžili čím skorej do Francie, do Francie…

Naša rota mala za úkol chrániť nestrojovú (pomocnú) rotu a práve preto nezúčastnila sa bojov u Bachmača. Dorazivši do Penzy, boli sme nemile prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že musíme vydať sovietom časť našich zbraní, čo sa muselo i stať. Ovšem, že sem tam sa niečo skrylo, čo pozdejšie prišlo veľmi vhod. Tiež podľa rozkazu museli nás opustiť ruskí dôstojníci. U nás to bol veliteľ pluku a jeho pobočník. Mužstvo za nimi nežialilo, bo za ich velenia na Ukrajine pomery nášho pluku pomerne k ostatným plukom boly najhoršie.

Po opustení Penzy boli sme zvedaví na Volgu a na rozsiahly most. Dlhšia zastávka potom bola až v Samare. Tu bolo nové odovzdávanie zbraní miestnemu sovietu. Nejaké zbrane zase sa im vydaly, aby sme už mali kľud. S jednodennou až dvojdennou prestávkou na väčších staniciach dostali sme sa konečne do Omska. Tu sme čakali asi 16 dní. Na 1. mája poriadaly sa tu ľahkoatletické závody medzi vojakmi. Prevedené boly i sokolské cvičenia a s kozákmi bol zohratý footballový zápas. — Stretali sme tu i mnohých známych, ktorí však väčšinou boli ľahostajní k našim výzvam. Keď konečne prišiel rozkaz k odchodu, zmocnila sa nás skutočne akási slávnostná nálada, lebo ačkoľvek nám tu bolo príjemne, preca sa nás už zmocňovala netrpezlivosť. Po menej významných zastávkach prišla smutnopovestná Inokentevskaja pri Irkutsku. Tu dopočuli sme sa o zrádnom prepadnutí delostreleckého ešelonu v Irkutsku, čo malo za následok veľké rozrušenie u vojska. Vyťahovaly sa ukryté zbrane a čakalo sa len na povel. — Dobrovoľci, ktorí mali zbrane, utvorili hliadky; za pomoci „železnodorožnikov“ zvedeli, kde sa nachádzajú boľševické stráže a kde sú ukryté boľševické zbrane. Týchto zpráv využily hliadky, prekvapily boľševické stráže a odzbrojily ich. Zbrane sa podelily medzi vojakov.

Ani neviem ako, patrne za pomoci železničiarov, objavil sa na stanici plný voz strojových pušiek, takže každý vozeň mal jednu i dve strojové pušky. Nálada vojska ihneď stúpla. V noci postavili sme poľné hliadky. Príliš odvážna a neopatrná boľševická rozviedka, pozostávajúca z dvoch Maďarov a Nemca, bola strážami postrieľaná. Na druhý deň počalo sa nástupom na zajatecký tábor, ktorý bol obsadený. Nastupovalo sa až k Irkutsku, kde sa vojaci opevnili. Nastala prestreľka z oboch strán. Najviac práce bolo s obrneným automobilom boľševikov. Preca však naše samostriely značky „Chauchat“ znemožnili jeho útok. Keď sme už boli opevnení, nastalo nám nemilé prekvapenie. Na popud francúzskeho a amerického konzula bolo zavedené s boľševikmi vyjednávanie, čoho sa boľševici s radosťou chopili. Výsledkom vyjednávania bolo nové odovzdávanie zbraní za voľný priechod na východ.

Toho istého dňa k večeru pohyboval sa náš vlak zase smerom k východu. Ráno nastávala nám nevšedná podívaná na divokú prírodu Bajkalu.

Amurskou dráhou blížili sme sa k Vladivostoku. Cesta ubiehala rýchle, bo stanice boly od seba vzdialené až 70 km.

Dorazivši do Vladivostoku boli sme ubytovaní na Gornostaji, vzdialenom asi 8 vierst od mesta. Život tu plynul dosť kľudne. Konaly sa opäť vojenské cvičenia. Upútalo nás tiež more a s ním spojené zábavy: lov a kúpanie. Zaujímalo nás tiež opevnenie Vladivostoku. V jeho prístave ktovily ohromné krížniky spojeneckých armád.

V tej dobe na západe boje s boľševikmi boly už v plnom prúde. Vo Vladivostoku ešte bolo kľudne, ač situácia sa stávala napnutou, poneváč sa šírily zprávy, že na západe si bratia ťažko razia cestu bojami a jednak tiež sme dopočuli, že boľševici sa snažia nás izolovať vo Vladivostoku a preto vraj odvážajú z mesta rušne i vozne. Podľa týchto zpráv sa dalo niečo očakávať.

28. júna večer sa zosílily stráže a 29. júna ráno počalo zaberanie Vladivostoku. Naša rota bola v zálohe a poneváč obsadenie Vladivostoku prešlo dosť hladko, nebolo treba zasiahnuť v boj. Za pár dní boli boľševici 8. plukom po tuhých bojoch vytisnutí až za Nikolsk-Ussurijsk. Náš oddiel tiež vytiahnul z Vladivostoku a ubytoval sa v kasárni Nikolsko-Ussurijskej. Tu dostal tiež nové japonské zbrane. Súc zase ozbrojení, dostali sme za úkol obchvátiť boľševikov u Spasského. Pre zlú cestu barinatými krajami nemohli sme na čas doraziť (lebo vozíky musely byť v pravom slova smysle prenášané) a tak celá akcia stroskotala. Keď sme dorazili na miesto, strhla sa prestreľka, avšak boľševici sa dali skoro na útek.

Ešte toho večera naša rota sa stala predvojom. Utáborení pred kláštorom — monastýrom — Trojicko-Nikolajevským, veľa sme vytrpeli od komárov, ktorých sme sa nijako nemohli striasť. Bolo ich tu, v barinatom kraji toľko, že pri nepatrnom zavadení nohou o trávu celé hajná valily sa hore.

Po niekoľkodňovom pochode dostali sme sa ku Kaulu. Naša rota (12.) obsadila tu istý pahorok vpravo od Kaulu. Avšak tu v lese strávili sme iba jednu tesknú noc. Večer s br. Borošom dostali sme za úkol naviazať spojenie s 8. plukom. Po prehľadaní asi trojkilometrového úseku v lese museli sme sa vrátiť bez úspechu k rote. Ako sa pamätám, bolo práve 1. augusta. Už pri svitaní sme boli strážami upovedomení o nástupe boľševikov, ktorí boli v ohromnej presile, a jako sme pozdejšie zvedeli, celú akciu riadil nemecký generál von Taube. Náš malý oddiel musel sa stiahnuť k ostatným častiam. Ujali sme sa vykázaných pozícií, načo začal boj trvajúci až do večera. Žiaľbohu, museli sme bojište opustiť pre nedostatok streliva. Strelivo totiž nijako nebolo nám možno doviezť pre barinatý kraj jedine železnicou, túto však boľševci horlive obstreľovali z dvoch strán ďalekonosnými delami. My sme ďalekonosných diel postrádali. Obrnený vlak boľševikov bol vykoľajený, poneváč dráha pred tým, než sa objavil, bola podminovaná; boľševici ho však výborne využili k ochrane. K večeru preto nastal všeobecný ústup pod krytím 3. a našej (12.) roty. Ústup dial sa v úplnom poriadku. Strát bolo síce dosť, ale podľa doslechu boľševici ich mali ešte viac. Ďalšie boje na ussurijskej fronte proti boľševikom prevzali Japonci a kozáci atamana Kalmykova. My sme sa stiahli na odpočinok do Mandžúrie. Naša rota sa dostala do Fuljaerdi. Tu sa rota úplne zotavila. Poriadaly sa opäť cvičenia i sokolské vystúpenia. Domáce obyvateľstvo a úrady zase usporiadaly rôzne večierky a zábavy. Strašili sme tu asi mesiac. Zatým nastalo spojenie s gen. Gajdom a v dôsledku toho pohly sa všetky oddiely k západu. Cestou videli sme rozborenú stanicu Bajkal a na jazere dosiaľ ešte dotlievaly zbytky „Bajkalu-ľadokolu“. Konečne sme dorazili do Irkutska, kde sa sústredil celý pluk a nastala jeho reorganizácia. Bol tu zriadený i takzv. výchovný tábor pre Slovákov-nováčkov, hodlajúcich vstúpiť do vojska. Od našej roty bolo prevzatých do tábora asi 30 mužov, aby spoluúčinkovali pri prevedení vojenského výcviku nováčkov.

V Irkutsku opäť sa poriadaly sokolské cvičenia „na hviezdočke“. Po krátkom čase boli sme transportovaní až do Kuzina za Jekaterinburk. Zúčastnil som sa ešte s plukom boja u Molebského závodu, u Tatárskej Birmy, u Kunguru a u Ašabského závodu.

Keď kolčakovci prevzali našu frontu, vzali sme si za úkol brániť magistrálu. Väčšia časť 7. pluku i naša (12.) rota dostala sa do Tomska. V jeho mohútných pralesoch prenasledovali sme po rieke Tomu partizánov. Z Tomska sa tiahlo do Vladivostoku, kde sme nasadali na loď „Acron“. Po 15-dennej plavbe sme dosiahli Vancouveru. Zástupy amerických Čechov a Slovákov vítaly nás v prístave. Vzbudili sme tiež opravdivú pozornosť Američanov, ktorí v nás očakávali iba akúsi nedisciplinovanú bandu. Nastupovali sme do vlaku, ktorý nám bol proti ruským vlakom priamo luxusným, keďže tam boli sme vždy transportovaní len v nákladných vozňoch a často ešte otvorených. Cestou do Camp Valcartieru vystúpil náš prápor ešte vo Winnipegu na žiadosť tamojších Čechov a Slovákov. Vojsko s hudbou prešlo mestom, načo sa zase nastupovalo do vlaku. Ďalšia zastávka bola až v Camp Valcartieru u Queebecku; tu sme čakali na lode asi mesiac. Dámsky spolok nás požiadal, aby sme usporiadali do Queebecku zájazd, ktorý sa aj uskutočnil. Zájazd bol spojený s prehliadkou mesta a s rôznymi zábavami, na ktoré malo vojsko voľný vstup.

Dňa 8. júla odpluly prvé časti pluku na Cuxhaven. Ostatné časti dňa 14. júla odišly dráhou do Halifaxu, kde sme na druhý deň nasedali na loď „Belgie“. Po 6-dennej plavbe sme sa dostali do Cuxhavenu. V Nemecku nás ešte očakávalo trpké prekvapenie, keď v Hamburku rozbúrené davy žiadaly vydanie zbraní, čo sa muselo i stať. Ba museli sme vytrpeť i prehliadku súkromných kufríkov. Na pamiatku niesol som si so sebou krásny kozácky kyndžal, ktorý som však bohužiaľ pri tejto prehliadke musel vydať.

28. júla k večeru zmocnila sa nás akási posvätná nálada, bo blížili sme sa k vlasti. Bolo po polnoci, keď sme prišli na stanicu Domažlice, preca však vítalo nás obyvateľstvo s hudbou. To isté opakovalo sa v Plzni a na mnohých staniciach českých a moravských. Dňa 1. augusta po polnoci dostal sa náš vlak do Bratislavy. Stanica bola úplne tichá… Chápali sme, že Bratislava ešte hlboko spí… A spolu sme si uvedomili, že náš tuhý boj započatý v cudzine musíme dobojovať doma zbraňami duševnými…

Asi o 5. hodine ráno prišiel povel k odjazdu do Nitry. Jak nemile sa nás opäť dotklo, keď v Pezinku pri zastávke počuli sme výkriky: „Ruskí zajatci idú, ruskí zajatci idú.“ V tých tvárach nebolo radosti, len docela všedný obdiv, ktorý prejavujeme nad nevídanou vecou. Prvého uvítania dostalo sa nám v Leopoldove. Napokon dochádzajúc do Nitry, boli sme uvítaní obyvateľstvom a organizáciou Sokola. My však sme netúžili po uvítaní, nám bolo najdôstojnejšou odmenou, keď sme mohli slobodnou nohou vkročiť na slobodnú zem. Preca však len chlad doma a vrelé uvítanie so stránky českého ľudu nemohlo v nás nezanechať hlboký smútok…