ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnoho zaujímavých epizód prežil som za svetovej vojny a niektoré z nich chcel by som opísať.

Na začiatku vojny bol som úradníkom v Tepličke pri Žiline. V Žiline sme sa rozlúčili s naším kolegom zo Slovenskej banky bratom Pavlom Varsíkom, ktorý medzi prvými rukoval. Kto by bol vtedy myslel, že po návrate z vojny bude vojenským referentom prvého ministra s plnou mocou pre Slovensko. Bolo to v roku 1914.

V Tepličke bol mojím riaditeľom Břetislav Věšín, brat chýrneho maliara Jaroslava Věšína, ktorý svoje protirakúske smýšľanie otvorene dával na javo. Počiatkom roku 1915 bol som preložený do expozitúry Slovenskej banky v Púchove, kde bol mojím priamym predstaveným tamojší evanjelický farár, známy poet Vladimír Roy.

Tu som mal prvú zápletku s maďarskými úradmi pre údajné odhováranie od upisovania válečnej pôžičky. Len zakročením Vl. Roya nebol som prenasledovaný. Ešte v tom istom roku bol som odobratý k 72. pešiemu pluku v Bratislave (Prešporku), kde som aj nastúpil jako jednoročný dobrovoľník vojenskú službu. V Trnave chodil som do poddôstojníckej školy, v Ostrihome do dôstojníckej.

S 35. „marškompániou“ odišiel som z t. zv. Wasserkaserne (teraz Štefánikova kasáreň) na Balkán. Veliteľom roty bol Čech, nadporučík Rusmann. Cez Maďarsko dostali sme sa do Bosny, kde sme konali strážnu službu v pevnosti Trebinje.

Raz v nedeľu bol som naznačený ako desiatnik veliteľom stráže u skladišťa výbušných látok. Ku mne bol pridelený jeden slobodník Viedenčan, ktorý už bol na fronte a preto mi imponoval. Tvrdil, že v nedeľu kontrola nechodí, čo som mu ako skúsenému vojakovi vďačne uveril a službu podľa toho som dosť ľahkomyseľne konal.

Strážnica bola vzdialená od skladišťa asi na 200 krokov. Postavil som pri sklade stráže a s ostatnými hral som na strážnici v karty. Aké bolo moje prekvapenie, keď som počul z vonku kričať: „Wachkommandant.“ Rýchle som sa upravil a vyskočil von. Zazrel som vyššieho dôstojníka a začal som hlásenie: „Herr Oberst…“ Dokončiť som nemohol, lebo dôstojník na mňa zareval: „Was bin ich?“ Vtom som zazrel červené lampasy. Zmenil som tedy oslovenie a hlásil stráž: „Excellenz…“

Bol to sám veliteľ pevnosti Trebinje. Bol som s celou strážou naznačený k výsluchu. Že som nemal najpríjemnejšie pocity, je samozrejmé. Pri rotnom výsluchu na druhý deň dostal každý vojak facku a trest, ja som mal ísť na „Festungsrapport“; no, nedošlo k tomu. Môj rotný veliteľ nadporučík Rusmann vyslovil sa ten deň večer v dôstojníckom kasíne, súc v illuminovanom stave, proti starému Františkovi Jozefovi a bol areštovaný. Nemal ma kto na raport predviesť a na tretí deň prišiel telegrafický rozkaz, aby náš prápor bol odoslaný na ruský front.

Bolo to v lete r. 1916, keď nastupoval v Haliči generál Brusilov. Tak som vyviazol pred prípadným prísnym trestom, pravdepodobne pred degradovaním. Cez Maďarsko išli sme na Ľvov a na ruský front prišli sme ako prvá záloha 72. pluku. Stáli sme neďaleko Jezernej. Tu som prežil všetko.

Veliteľom roty bol opäť Čech, nadporučík Kubín. Raz ma dal spolu s druhým jednoročiakom, Vítom Honisom z Malaciek, volať na výsluch. Tu sa ma pýtal, či som Slovák, a keď som prisvedčil, prepustil ma. Čakal som nepríjemnosti, ale stal sa opak. O niekoľko dní bol som menovaný kadettaspirantom.

Na fronte bolo živo. Rusi strašne bombardovali úseky na sever a na juh od nás. Ich plán bol asi pretrhnúť frontu na severu a juhu a celý náš úsek obchvatom zajať. Pretrhnutie fronty sa im podarilo, lebo sme museli ustupovať. Posledný rozkaz o „zverstvách“ kozákov musel som práporu prečítať po slovensky a tak sme sa pohli k ústupu. Ničili sme a pálili všetko, čo sme len mohli. Pochodovali sme takto niekoľko dní. Ústup bol veľmi neporiadny, nálada zúfalá. Oddych sme takmer ani nemali. Rusi nám boli vždy v pätách.

Keď sme došli k Hnidanom, dostal náš prápor rozkaz napredovať proti Rusom smerom na dedinu Zaleszczyky. Pluk ustupoval ďalej na západ ku Ľvovu, náš prápor mal byť obetovaný. Napredovali sme jeden deň a na druhý deň pred obedom nás Rusi po delostreleckej príprave zajali od zadu. Tu padol môj rotný veliteľ Kubín, prebodnutý kozáckou pikou. Bolo to 5. augusta 1916. Ja som ranený nebol.

Tak, hľa, dostal som sa do Ruska.

Rusko, zem mojich chlapeckých snov z doby rusko-japonskej vojny! Keď som rukoval do rakúskeho vojska, stavil som sa cestou v Novom Meste n. Váhom u Markovičovcov. Videl som tam fotografiu br. Ivana Markoviča v ruskej šube a už vtedy som mu závidel, že nie som ja v nej.

O polroka pozdejšie bol som už aj ja v Rusku a bol som ozaj šťastlivý.

Do zajatia išli sme v kolonách dva dni pešky, potom sme dostali povozy. Po dennom pochode oddychovali sme obyčajne vo väzeniach. Naši strážnici, ruskí vojaci, nás púšťali samotných do mesta, kde sme sa do syta napili pravého ruského čaju. Prvý raz nalieval som si čajovú tresť a riedil ju „kypjatkom“. Sacharu^[12] bolo tiež dosť. Na deň sme dostávali stravné 1 rubeľ 50 kopejek, z ktorých sme vyžili nádherne. V Rakúsko-Uhorsku vtedy už pomaly nebolo ani chleba a tu sme jedli biele „bulky“^[13].

V Staro-Konstantinove nás navagonovali a poslali do Dárnice, koncentračného lágru pri Kijeve. V tomto transporte bolo viacej dôstojníkov Slovákov. So mnou vo vagone boli učitelia Vilo a Ľudovít Šimko. V Dárnici sme sa hlásili všetci traja na oznamovacích listinách ako Slováci.

Bol z toho medzi ostatnými dôstojníkmi poplach a už sa ozývaly hlasy: „Hľa, panslávi.“ Len pozdejšie sme sa dozvedeli, že v tú dobu pracoval v kancelárii v Dárnici náš Jožko Gregor-Tajovský, ktorý hľadal medzi zajatcami Slovákov. Nás však nenašiel. Možná, že niektorý dôstojník rakúsky opravil v našich oznamovacích lístkoch označenie „Slovák.“ O niekoľko dní boli sme odpravení vlakom na Sibír, do Omska.

Cesta trvala mesiac, ale nemali sme z nej takmer nič, lebo na väčších staniciach bol náš vlak zatiahnutý vždycky na niektorú slepú koľaj a do mesta sme nesmeli, takže sme mohli iba počas jazdy pozorovať kraj. V každom vagone bol ruský vojak, obyčajne už starší človek, ktorý sa s nami skoro spriatelil. Už cestou sme sa začali učiť azbuke, takže sme už pri príchode do Omska čítali ruské noviny. Na miesto sme došli až v septembri, keď už bolo chladno. Bol tam veľký dôstojnícky tábor, v ktorom boli hlavne ríšski Nemci. Jedna časť nášho transportu zostala v Tomsku, druhé bola poslaná na Ďaleký východ do Chabarovska. Ja som zostal tiež v Omsku. Bolo tu spolu asi 1000 dôstojníkov, medzi nimi aj Turci. Na mesiac dostávali sme 50 rubľov, z ktorých sme sa museli živiť i šatiť.

Náčelníkom tábora bol mladý práporčík, ktorý veľmi podporoval Nemcov. Nebolo to divné, veď náčelníkom vojenského okruhu omského bol generál Taube, pôvodom Nemec. Svoje smýšľanie dal na javo z príležitosti narodenín nemeckého cisára Wilhelma II. Povolil nemeckým dôstojníkom osláviť tento deň banketom, pri ktorom sa pilo pivo i víno, osvetlením tábora do pozdnej noci a hudbou. Sám navštívil nemeckého plukovníka s prejavom radosti, že môže v deň narodenín nemeckého cisára stisnúť ruku nemeckého plukovníka. Na bankete boli hosťmi nemeckých dôstojníkov všetci ruskí dôstojníci. Jedlo sa, pilo sa a rečnilo na slávu Wilhelmovu.

V Omsku som sa soznámil s bratom Sylvestrom Blažom z Horných Orešian pri Trnave. Spolu sme sa učili ruskej gramatike, a keď prišli do súsedného tábora pre mužstvo emisári Odbočky Národnej rady, prihlásili sme sa spoločne do legií. Avšak vstup do legií bol spojený s veľkými ťažkosťami.

Už niekoľko mesiacov som dostával časopis „Čechoslovan“, čo zbadali so mnou bývajúci rakúski dôstojníci. Bol som pri čítaní dosť opatrný, ale preca ma pristihli, lebo vedeli, aký je to časopis. V tom čase pošta doručila mi list od strýca plukovníka Mojmíra Štefanoviča, ktorý aktívne slúžil v ruskom vojsku a pozdejšie vstúpil do legií, a kartu od br. Ivana Markoviča, ktorý ma vyzýval, aby som vstúpil do legií.

Keď sme sa s br. Blažom nemohli dočkať povolania do vojska, vypýtali sme sa do mesta a v kancelárii vojenského okruhu hlásili sme sa do legií. Ale rakúsky zajatec, ktorý tam pracoval, vysmieval sa nám a my sme sa smutne vracali do tábora. Tam sa však o našej intervencii dozvedeli. Nadporučík Kékessy a práporčík Nyáry pýtali sa ma, či som sa prihlásil za dobrovoľníka. Potvrdil som im to a tu ma začali odhovárať, sľubovali mi dobré miesto v Budapešti a chceli vedeť, prečo chcem byť československým vojakom. Odvetil som, že chcem bojovať za slobodu slovenského národa, a s tým sme sa aj rozišli.

O niekoľko dní vrhli sa druhí dôstojníci so stoličkami na brata Blažu a na mňa, volajúc: „Zabite vlastizradcu“. Útekom sme sa zachránili na ruskú vojenskú strážnicu, kde sme boli tri dni. Pod okná strážnice chodili zajatí dôstojníci, vykrikovali, pľuli do otvoreného okna a vyhrážali sa nám. Po troch dňoch dostali sme konečne povolenie, presťahovať sa do mesta k takzvanej pravoslávnej rote. Bolo tam už hodne dobrovoľníkov, ktorí čakali na odchod do koncentračného tábora dobrovoľníkov v Bobrujsku. Náš odchod pokusily sa zadržať ruské germanofilské úrady, vyhovárajúc sa, že nemajú vagónov. Konečne nás však preca odpravily.

Náš transport pozostával z niekoľkých vagónov. Boli sme veselí. Medzi inými bol s nami prof. Smolka, Přikryl, Malý atď. Cestou robil Přikryl vojnu Rakušiakom. Nejedného „Frantíka“ strhol s ich čapíc.

V Bobrujsku boli sme privítaní hudbou, ktorá nás odprevadila do tábora, kde sa formoval I. záložný pluk. Ja s Blažom prišli sme k rote br. podp. Horníčka, veliteľom čety bol nám br. práp. Valenta. Bolo práve po slávnom boji u Zborova a pre vyznamenavších sa „hochov od Zborova“ zriaďovala sa práporčícka škola. Do tejto školy pridelení boli asi 15 bývalí rakúski dôstojníci, medzi nimi i ja s br. Blažom. Pripomínam si Rýdla, Boksa, Garaya, Přikryla, Sokolára, Krautštengla, Kolára atď. Náš pomer k Zborovákom nebol priateľský, lebo oni nás považovali za Rakušiakov, ktorí si nezaslúžili stať sa dôstojníkmi dobrovoľníkov.

Po niekoľkých mesiacoch bol preložený celý záložný pluk do Žitomíra, kde sme skončili práporčícku školu a boli vymenovaní práporčíkmi. Sem prišiel do školy i brat Jozef Gregor Tajovský. Spávali sme vedľa seba a spolu sme sa učili z ruskej „ústavy“ (vojenské služebné predpisy). Spomínali sme na Martin a pamätám, že sem dostal br. Tajovský kartu od svojej manželky.

V Žitomíru bol pravý vojenský život. Bývali sme síce v „tjurme“, to jest bývalej väznici, ale naše oduševnenie, náš voľný život a pocit samostatnosti nás robil šťastlivými. Naše divadlá a hlavne koncerty získaly nám čoskoro priazeň mestského obyvateľstva.

Na Ukrajine už to vrelo. Bolo to koncom roku 1917. Formovaly sa národné ukrajinské pluky, na druhej strane sa zas rozvíjala prudká boľševická agitácia. Boli sme v prostredí revolučnom. V Kijeve boly pouličné boje, Nemci postupovali do Ukrajiny. Naše vojsko bolo prísne neutrálne. Začiatkom roku 1918 sa tieto pomery ešte väčšmi zhoršily. Večer sa na uliciach strieľalo. Keď sme raz asi štyria išli na saňkách večer domov, prepadli nás boľševici a zachránilo nás len to, že sme už nemali ruských dôstojníckych odznakov (pogonov), ale pásky. Pri jednej tanečnej zábave, v takzvanom oficierskom sobraní, vnikli po polnoci, keď sa veselo tancovala lezginka, krakoviak, vengerka, do sálu boľševici, postavili na prostred siene guľomet a dali rozkaz k rozchodu. Dôstojníci ruskí, ktorí hneď neuposlúchli, boli areštovaní.

Ustupovali sme z Ukrajiny na Kijev, Bachmač a Ičňu. Ja som bol pridelený k štábu I. divízie spolu s práporčíkom 6. pluku Viktorom Sýkorom, s ktorým som od tých čias konal službu po staniciach až po Zlatoust. Pochod náš bol vyčerpávajúci a pre I. divíziu skončil sa nasadnutím do vagónov na stanici Išňa.

Prvý úkol, ktorý sme s br. Sýkorom dostali, bolo zásobiť chlebom naše ešelony, prechodiace cez stanicu Vorožbu. Tri dni a noci sme dozerali na pečenie chleba, ktorý sme vydávali jednotlivým ešelonom. Boli sme už vydali všetky zásoby, ktoré sme mali v troch vagónoch. V Tambove sme dostihli štáb I. divízie a dostali nový úkol jako komisári dopravy na stanici Rtiščevo. Mali sme ťažkú službu, lebo stálym zdržovaním našich ešelonov bola nervozita v našich častiach vystupňovaná do krajnosti. Tak prišiel raz do staničnej budovy poručík 4. pluku Gajer s četou vojakov s nasadenými bodákmi a žiadal, aby sme odpravili ešelon 4. pluku. My sme však mali svoje rozkazy a nemohli sme vyhoveť, čo br. por. Gajer uznal a odišiel.

Keď sme už odpravili všetky časti a ostali sme s br. Sýkorom a menšou strážou na stanici sami, pozval nás tamojší komisár na rozlúčku. Vodka splnila svoju úlohu. Továriš komisár bol nakonec tak dobrej vôle, že nám dal služebný voz s parovozom a jako „letúčka“ sme jachali do Penzy za štábom. Bolo pred odovzdaním zbraní, nálada bola krajne nervózna, na stanici agitovali boľševici i naši odpadlíci k nim, do rudej armády.

Po dennom pobyte v Penze odišli sme s br. Sýkorom do Zlatousta. Krásnu túto cestu sme konali v ostatnom vagóne, takže sme mali príležitosť obdivovať krásy urálskej prírody. Spomínal som si na podobnú cestu cez Bosnu a Hercegovinu, keď nás v dobytčom vagóne hnali do Trebinje.

V Zlatouste sme prevzali ihneď službu, ale boľševický komisár Sinjakov bol proti nám nepriateľsky naladený. Naše vystúpenie sa blížilo. Zprávy z Penzy, Čeljabinska a Moskvy budily obavy. Naše ešelony boly vždy častejšie a dlhšie zadržované. Nakonec komisár Sinjakov zakázal nám vstup do staničnej kancelárie, kde sa objavily boľševické stráže.

Bolo to 26. mája 1918. Na stanicu došiel práve štáb I. pešieho pluku Jána Husa. Ač bolo v povetrí cítiť pušný prach, preca sme išli na tanec do železnodorožného sobrania, kde som zbadal, že sa niektorí boľševickí mládenci chovajú vyzývavo.

Na druhý deň pod zámienkou, že treba náš ešelon I. p. pl. presunúť na inú koľaj, aby ho mohli pustiť ďalej na východ, dal komisár Sinjakov pripnúť na konec ešelonu parovoz a zatiahli ho za most do úzkeho zárezu, kde s oboch strán začali do nás strieľať z guľometov. Padlo asi 100 bratov a ostatní museli ešelon opustiť a vydať sa pešo na cestu, ktorá končila v Miassách.

Ja a brat Sýkora ukryli sme sa u železničiarov, lebo sme nemohli dojsť k ešelonu, súc obkolesení boľševikmi a nevediac jeden o druhom. Železničiar, na dvorku ktorého som sa skrýval, zbadal ma večer a dal mi ultimátum, aby som sa do rána z jeho domu vzdialil, ináče že ma vydá boľševikom. To znamenalo pre mňa istú, ukrutnú smrť. No, mal som šťastie. V noci sa mi podarilo utiecť do lesa. Vydal som sa samojediný na pochod cez hrebene a štíty Urálu do Miass. Pozdĺž trati nemohol som ísť, lebo tam boľševické hliadky sliedily po našich, a koho chytili, toho bez milosti popravili.

Bol to podnik ťažký. Ani som nedúfal, že sa mi vydarí. Tri dni a tri noci som trpel hlad a obavy, aby som nepadol do rúk boľševikov, nedaly mi ani dobre spať. Dojdem k svojim, alebo budem domučený rudými gardistami? Avšak šťastie ma neopustilo ani teraz. Neďaleko Miass narazil som na ešelon druhého pluku, ktorému velel br. poručík Beneš. Ten ma vzal hneď do vlaku a druhého dňa už som nastúpil službu na nádraží v Miassách. U Miass došlo k rozhodnému boju medzi nami a boľševikmi, ktorí boli porazení. Zostali sme v Miassách asi mesiac.

Bolestne sa nás všetkých dotknul osud brata podporučíka Piálka. Boľševici vyzvali nášho veliteľa, aby vyslal k nim parlamentára (vyjednávača) k dojednaniu prímeria. Hlásil sa dobrovoľne br. Piálek. Ač bol varovaný, aby sám nechodil, preca len vsadol na drezinu a odišiel k boľševikom vyjednávať. Viac sme ho nevideli. Boľševici ho proti všetkým zvyklostiam a právu zajali a ukrutne umučili.

Keď čeljabinská skupina zaistila Čeljabinsk, prišly postrádateľné časti tejto skupiny pod velením br. plukovníka (terajšieho generála) Vojciechovského posilniť našu skupinu a zahájiť ofenzivu. Skupinu túto tvoril 2. a 3. pluk. Po znovudobytí Zlatousta naznačil ma pluk. Vojciechovský veliteľom stanice, kdežto br. Sýkora stal sa veliteľom stanice Berďauš, pozdejšie stanice Kuzyno. Keď bol dobytý Jekaterinburg, bol som povolaný telegraficky za veliteľa tejto stanice. Došiel som ta zvláštnym vlakom, práve keď sa boj o Jekaterinburg končil a boľševici ustupovali na Tagil, kam odvliekli aj carsku rodinu.

Po obsadení mesta nami dávala jekaterinburská spoločnosť veľký banket na počesť československého vojska. Objavily sa zase carské uniformy, prepych ruských dôstojníkov a dám. Všetko blyšťalo zlatom a striebrom. Nálada na bankete bola skvelá a boli sme zahrnutí najväčšou pozornosťou a zdvorilosťou.

Avšak boje trvaly ďalej. Nastupovali sme na všetkých tratiach, ktoré viedly z Jekaterinburga. Dom Ipatevov, ohradený vysokým dreveným plotom, som ovšem videl.

Keď O. N. R. presídlila do Jekaterinburga, bol som vyslaný ako inštruktor do irkutského tábora Slovákov, z ktorých sa mal formovať 12. pluk M. R. Štefánika. V Irkutsku bol som menovaný podporučíkom a pridelený jako pobočník veliteľovi tábora, kapitánovi dru Vladimírovi Daxnerovi, pozdejšie majoru Emilovi Gérykovi. Neskoršie stal som sa veliteľom poddôstojníckej školy a nakonec veliteľom prvej roty.

O irkutskom tábore dalo by sa mnoho písať. Pripomínam len to, že sme sa tu soznámili mnohí Slováci a priateľstvo tam uzavreté trvá dosiaľ.

Z Irkutska boli sme všetci preložení do Krasnojarska k 12. pluku, ktorý sa časom nasťahoval do vagónov a konal na sibírskej trati ochrannú službu. Našou stanicou bola Kljukvennaja.

Do tejto doby spadá tiež príchod br. generála Štefánika. V Irkutsku mal som i ja česť stáť pred naším generálom. Bol namáhavou cestou vysílený a chorľavel. Prehovoril s každým z nás, ktorí sme boli členmi delegácie. Jeho hlas bol veľmi slabý.

Odtiaľto bol som komandovaný do Centrokomisie vo Vladivostoku, ale skoro som sa hlásil nazad k pluku. Bol som však pridelený do štábu D. V. br. generála Čečka. Zpočiatku bol som v operačnom oddelení u br. maj. Teršla, pozdejšie som bol komandantom štábu až do odchodu do vlasti.

Zo štábu bol som vyslaný do Mandžurie s inštrukciami pre veliteľov ešelonov o evakuácii. Vracajúc sa do Vladivostoka, bol som svedkom bojov medzi Rusmi, Japoncami a Číňanmi v Chajlaru, kde i náš 12. pluk mal nahodilé straty. Pri odchode našich posledných častí z Vladivostoka bol som v komisii pri odovzdávaní nami obsadených budov Rusom.

Domov som prišiel s posledným transportom na lodi President Grant.

Opísať túto cestu po mori so zastávkami v Hong-Kongu, Singapoore, Colombo, Adenu, Suezu, Alexandrii a Terstu mohol by len básnik.