ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Česká Družina“, prvý náš bojovný útvar v Rusku, odobrala sa 9. okt. roku 1914 cez Radzivilov — Ľvov — Ravu Ruskú na haličský front. Po niekoľkotýždňovom pobyte v poli dozvedeli sme sa od našich krajanov-zajatcov všeličo o domove, jako aj o našich príbuzných. Vedeli sme už, kto je z nich doma, kto v poli a v jakom pluku. Pred nami, tam v blízkych rakúskych zákopoch, boli slovenské, čiastočne české pluky. Že tam bol 15. honvédsky a 72. p. pluk, brat Peter Zachar čakal brata Jožku. Ja zase brata Mateja, brat Párička svojho brata Janka. A tak každý z nás čakal svojho pokrevného. O tomto sa mnoho hovorilo počas oddychu a za dlhých jesenných večerov na slame alebo na sene v našich „villách“ t.j. v humnách, kde sme boli v ten čas hromadne ubytovaní. Čo večer, to nové zprávy. Tu nejaký posol od štábu zablúdil k rote a doniesol nový chýr a chlapci žili v ustavičnom napätí a vo vytržení; tu jasali, tu zase sa rmútili. To už tak podľa zprávy. Pri dobrej zpráve čo len pre jedného z nás jásalo celé bratstvo, na špatný chýr zase spustili hlavu všetci. Žili sme ako rodní bratia, ako jedna rodina. Sporov nebolo. Ak aj niekedy niekto chcel niečo namietať, bratia ho uchlácholili. „Ni zisk, ni slávu a všetko pre národ“ mu povedali a brat zamlčal.

Tu priletel chýr, že br. Býbl hľadá svojho syna dr. Býbla, čo padol po tieto dni do zajatia. Tu zase, že už redaktor Bohdan Pavlů sedí v štábe aj s „práporčíkom“ Karlom Milerom a že sa títo „pleňasi“ (zajatci) k nám prihlásili. Tak sme sa tiež z hodnoverných prameňov dozvedeli, že dr. Janko Jesenský je areštovaný v Bratislave. Jožku Országha (terajšieho kraj. prezidenta) že strčili tiež do basy miesto mňa atď. Tieto zprávy oživovaly ustavične v nás nádej, že sa skoro s niekym blízkym stretneme. Ako by sme ich radi boli mali všetkých v našich radoch!

Boly to trápne chvíle. Každý z nás ticho uvažoval, že môže sa stretnúť so svojím pokrevným, ale jako? Môže byť, uvidí ho ťažko raneného, alebo nájde len jeho mrtvolu, alebo chladnú mohylu. Niet vylúčené tiež, že tento mnohý očakávaný stane sa obetou našich gúľ alebo štykov. A čo horšie, môže padnúť zronený guľou vlastného brata. Po týchto dumách rozhovor stíchol. Na druhý deň včerajšie dumy ustúpily do pozadia. Bolo-li treba, bojovalo sa smelo, veď v hlave víril ďaleký sen slobody.

Pod Tarnovom boly dosť horúce boje. Roty „Družiny“ boly v ustavičných „rozviedkach“ (na výzvedách). Istý deň nad ránom prišla jedna skupina bratov z rozviedky a doniesla na nosítkach na pochytre zhotovených raneného „Rakušana“. Bol to brat jedného z našich chlapcov, ktorý sa tiež tejto výpravy zúčastnil. Náš družinník rozprával prípad asi nasledovne: On, ako skúsený rozvedčík a poddôstojník, bol určený čo veliteľ skupiny našich rozvedčíkov. Cieľom ich výpravy bolo zistiť, či tam v tom polorozbitom dome medzi našimi a nepriateľskými zákopami si nezriadili Rakušania pozorovaciu stanicu. Chlapci sa nad ránom vybrali na túto výpravu. Cez noc pod severným vetrom blato zmrzlo. Tak krehko zmrznuté blato zaťažovalo chôdzu. Malé skupiny ľadu po poli, čo boly mrazom stvrdnuté mláčky od nedávneho dažďa, preľamovaly sa so šumom pod nohami, bránily našim dostať sa k cieľu bez toho, že by neupútali nepriateľa na seba. Keď sa bratia k tomuto rozvalenému domu priblížili, nepriateľ dal spoločný výstrel. Ponad hlavy našich preletelo päť gúľ. Chlapci na pokyn svojho veliteľa „Bi, zabi!“ hodili sa bez výstrelu štykom na nepriateľa. V tom jeden z nepriateľov, prv nežli by im boli naši mohli zasadiť rany, zavolal: „Hoši, to sú družinníci, vzdajme sa“ a zahodil zbrane. Naši na tento výkrik spustili zbroj. Veliteľ rozviedky k nepriateľskej hliadke zavolal: „Hoši, sme svoji, chytro sa za nami“. V tom ho jeden z protivníkov objal a vrelé ľúbal. Bol to brat nášho veliteľa rozviedky, Jaroslav. Skupina našich ponáhľala sa k svojim zákopom. Splašený nepriateľ začal slabý obstreľ miesta tejto udalosti. Takto chcel prísť na pomoc svojej ohroženej predstráži. Bratia, súc si v objatí, zostali na vystavenom mieste nepriateľským guliam. Jedna guľa zasiahla Jaroslava do pŕs, druhá ľahko ranila jeho brata do chrbta. Toto shľadanie sa bratov zase vzbudilo nádeje v nás, že sa uvidíme so svojimi; len to „jako?“ nás trápievalo. Pod opaterou lekárov a bratstva „Jarouš“, ako ho bratia nazvali, vyzdravel a zostal medzi nami.

Druhý brat si zase našiel brata pri nie menej zaujímavých okolnostiach. Bolo to v slávnom nástupe československej brigády pod Zborovom roku 1917. Naša brigáda po nedlhom, ale hrdinskom boji dobyla nepriateľské zákopy štykovým útokom. Zákopy boly majstrovsky opevnené, pozostávaly z niekoľko radov rovno bežiacich výmoľov. Pred nimi 7 — 8 radov priehrad z ostnatého drôtu. Rakušania doniesli veľké obete. Bolo mnoho ranených a zabitých. Počet zajatých presahoval početný stav našej brigády. Keď už pri dobývaní tohoto úseku hnalo sa naše bratstvo do útoku sťa víchor, s krikom „Hurrá! Na zdar! Mor ho!“ nepriateľ podnikol protiútok, dva proti sebe bežiace zástupy sa srazily zúfale. Vyvinul sa krutý, krvavý zápas. Udrel muž na muža, kto narábal kolbou, kto štykom. V tomto divom zápase zvíťazila udatnosť. Výzbroj, technika a opevnenia neodolaly našim junákom. Naši zahnali nepriateľa ďaleko za jeho pôvodné zákopy. Vyčerpaní vracali sa k dobytým zákopom. Zdravotnícky sbor sbieral ranených. Mrtvých snášali na kopu. Bratia oddychovali v dobytých zákopoch, časť ich shromažďovala zanechanú zbraň, guľomety, granáty atď. Skupina bratov ľahšie ranených vracala sa po predbežnom lekárskom ošetrení bojišťom, na ktorom pred niekoľko minútami zúril ešte boj, do svojho leženia. Pred zákopom ležaly bezdušné obete boja. Z neďalekej takejto skupiny niekto volal: „Hoši, pomôžte, dajte vody.“ Naši sa priblížili k volajúcemu, ktorý bol obklopený mrtvolami. Mrtvoly ležaly v tých najrozmanitejších polohách. Kto ležal horeznačky, kto doluznačky, niektorý bol celkom pokrčený. Na každom z nich bol viditeľný výraz strachu a ťažkého predsmrtného zápasu. Bojište, to je hrozný obraz. Bratia neznámeho nepriateľa podvihli, vstať ale nemohol. Mal prerazené bedro štykovou ranou. V tom sa priblíži jeden brat, idúci tiež v tejto skupine, lež súc ranený do nohy, pokuľhával, opieral sa na „vintovku“ a takto zaostával za spolubratmi. V ranenom Rakušanovi poznal svojho brata. Odhodil nahodilú barlu a hodil sa ranenému do objatia. Potom sa spolu liečili. Ležali jeden vedľa druhého. Po vyzdravení sa už nerozlúčili. Bojovali spolu, aj oba zahynuli v bojoch v ďalekých sibírskych stepiach. Medzi prvým výšopísaným pádom a druhým mnohí bratia našli svojich príbuzných. Už bol dávno medzi nami brat Gregor-Tajovský, dr. Jesenský, Fajnor, stá a stá známych krajanov. Teraz to už všetko pomaly bledne a sa zabúda. Jedno však nezabudneme, a to je, že sme za samostatnosť nášho národa a štátu československého bojovali a že ho v páde nebezpečia ochrániť musíme za každých okolností.