ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa r. 1897 v Košťanoch, politický okres Turč. Sv. Martin. Rodičia moji boli maloroľníci. Skoro mi odumreli. Po skončení ľudovej maďarskej školy dal ma môj tútor učiť sa kupectvu do Ruska, jako bolo zvykom v Turci pred svetovou vojnou. Veľa podrastajúcich chlapcov ta odchádzalo. Odišiel som ako 13-ročný chlapec r. 1910. Môj šéf bol Slovák — Jozef Polonec, pochádzajúci tiež z našej obce.

Svetová vojna ma stihla v meste Kašíne, v Tverskej gubernii, v severnom Rusku. V tomto meste sme boli len traja Slováci: môj šéf, ja sedemnásťročný, 14-ročný Pavel Kluch a dve Slovenky: manželka J. Polonca (dcéra R. Urama Podtatranského) a jedno 15-ročné dievča.

*

Sympatizovali sme s Rusmi a priali sme im víťazstva v tej mienke, že potom sa uľahčí i Slovákom. Šéf bol internovaný jako rakúsko-uhorský záložník a odvezený do Kostromskej gubernii. Mňa jako sedemnásťročného neinternovali, obchodoval som ďalej. Rusovia sa k nám chovali veľmi pekne — až na niekoľko jednotlivcov. O Slovákoch jako aj o Čechoch vedeli veľmi málo, mali nás jako všetky národnosti bývalého Rakúsko-Uhorska za Austrijakov. U nich rozhodovalo náboženstvo viac ako národnosť a preto im boli bližší pravoslávni Srbi. Kto bol pravoslávny — bol „náš človek“. O Čechoch vedeli, že kedysi Žižka slávne bojoval proti Rímu, o Slovákoch iba to, že žijú kdesi v Karpátoch slavianske národy. Znali pieseň „Hej Slované“, ale nevedeli, že ju napísal Slovák.

Z ruských novín sme sa dozvedeli o utvorení spolkov Čechov a Slovákov v Moskve, Petrohrade, Kijeve ako i o varšavskej Slovenskej besede. Prihlásili sme sa za členov moskevského spolku v septembri 1914. Boli sme prijatí pod jeho ochranu a tak som unikol internovaniu. Podporovali sme tento spolok peňažite vo forme národnej dane.

V r. 1915 sme dostávali naše noviny, ak sa nemýlim „Čechoslovana“. Vtedy prišli rakúski zajatci. Bolo medzi nimi dosť Slovákov, najviac Zemplinčanov, ale z Turčanov nik. V apríli vrátil sa J. Polonec, poneváč internovanie bolo mu premenené na pobyt v obvode mesta Kašína. Dopísal Slovákom obchodníkom v Toržku a Rževe. Sám som napísal ujovi Jánu Sokolovi, rodom z Koštian v Turci. Bol usadený na Krymu. Pán Polonec dopisoval si tiež s Jozefom Bukovským, ktorý slúžil pri 2. čsl. dobrovoľníckom pluku.

Prichádzali noví naši zajatci, ale mali sme s nimi malý styk, poneváč odchádzali na vidiek na robotu.

Neúspechy Rusov nás trápily. Ujec Ján Sokol, ačkoľvek bol už pred válkou ruským občanom, bol vypovedaný z Krymu do Ufy na Ural.

V roku 1916 bola nálada ruského obyvateľstva po minuloročných neúspechoch stiesnená. Podporovali sme ďalej naše hnutie, ktoré sa stalo k jaru výbojnejšie. Ruské veliteľstvo zaznamenalo vo svojich zprávach úspech našich čsl. rozviedok. Brusilovský nástup vzpružil ruské obyvateľstvo. I do našich organizácií vlial nového ducha a život. Časopis „Čechoslovan“ neprestajne volal po vstupu do vojska — čím ďalej — tým hlasnejšie…

Preto i ja, devätnásťročný, som začal uvažovať o vstupe do vojska. Cítil som, že národná daň je málo pre oslobodenie národa. Veril som vo víťazstvo Rusov a s ním v oslobodenie Slovenska zpod jarma maďarského. V júni r. 1916 prihlásil som sa ako dobrovolec do čsl. vojska, vtedy ešte do „Družiny“. Prijatie a povolanie som reklamoval u podpredsedu Národnej rady Jána Országha v Moskve. Na jeho urgenciu bol som v auguste prijatý a povolaný do čsl. vojska.

Medzi touto dobou prichádzali do mesta Kašína rakúski zajatci, zajatí Brusilovom. Prišlo asi 120 dôstojníkov Čechov, ktorí založili organizáciu. Ako sa v nej pracovalo, neviem, lebo vtedy som bol už v čsl. vojsku. Viem len, že usporiadali niekoľko koncertov so spevom pre ruskú verejnosť v miestnostiach tamojšej reálky. Mali veľký úspech a získali sympatie u tamojšieho obyvateľstva.

J. Polonec bol veľkým propagátorom medzi zajatci. Získal prihlášky značného počtu dôstojníkov a tiež vojakov do nášho vojska a do srbského.

Dňa 13. augusta r. 1916 prišiel som do Kijeva a hlásil som sa u náhradnej roty 2. čsl. pluku. Bol som zaradený do 3. roty. Hľadal som Slovákov, ale našiel som ich veľmi málo: z Turčanov Peťka z Ležiachova, Králika, mäsiarskeho pomocníka z Vrútok, dvoch Kláštorčanov a čo najviac ma prekvapilo — dvoch Vúčanov zo švábskej dediny v horách medzi Kláštorom a Nem. Pravnom — veľmi chudobnej obce, v ktorej bývajú samí Nemci.

Hľadanie Slovákov medzi dobrovoľníkmi ma skoro omrzelo, poneváč malo malý úspech. Okolo 28. — 30. VIII. 1916 odchádzaly dve roty pochodové k 2. pluku. S nimi odišli Králik a 1 Kláštorčan. Zo známych ostal iba Peťko.

Kijev je pekné mesto. Bývali sme tam v univerzite na Vladimírskej ulici. Do obeda cvičili sme za mestom u pevnosti, po obede na dvore univerzity. Duch dobrovoľníkov bol dobrý a veselý. Večer sme chodievali na blízky Bibikovský boulevard a do Nikolajevského parku korzovať. Obecenstvo si nás obľúbilo. Páčili sa nám tamojšie dievčence v maloruských krojoch. Na prechádzkach boli najväčším naším postrachom ruskí generáli, lebo sme ich málo poznali a veľaráz sme postavili frontu donskému kozákovi namiesto im. Kozáci sa tomu veľmi tešili, no generáli nie.

Do Kijeva mi došiel list môjho ujca Jána Sokola z Ufy. Veľmi ho tešilo, že som išiel do vojska. Schvaľoval môj skutok a bol na mňa veľmi hrdý, hoci som žiadnym hrdinom ešte nebol. Veľmi ľutoval, že je už 60 rokov starý, ináč že by tiež veru išiel do vojska. Oznamoval mi, že sa už v Ufe udomácnil a má zamestnanie. Založili v Ufe organizáciu zajatcov a krajanov a on vraj je predsedom tejto organizácie.

Asi 4. IX. 1916 odchádzala náhradná rota z Kijeva do Baryševky. Hlásil som sa do pochodovej roty, ale ma nevzali, že vraj musím ešte cvičiť. Ale preca som sa ta dostal; bolo tam veľa známych z našej roty. V Baryševke sme bývali v zemliankach. Bolo v nich tesno. V každej nás bolo asi 150 mužov. Každodenne sme cvičili. Spali sme ani zabití. Keď pršalo, tieklo k nám cez strechu…

Prichádzali noví dobrovoľci. S nimi prišiel tiež Osúch zdakade od Žiliny. 2500 mužov malo ísť na doplnenie srbskej divízie do Dobrudže. Večer nastala živá debata. Nepáčilo sa nám, že nás ruské veliteľstvo ako československých dobrovoľcov chce zaradiť do srbskej divízie, kde sa stratíme, našej veci zvlášť neprospejeme a len sa tak roztrieštime.

Baryševka je ukrajinské mestečko v Poltavskej gubernii, asi 30 vierst od Kijeva. Bolo v ňom veľa Židov, všetci zamestnaním obchodníci. Ukrajinci boli roľníci dosť zámožní, lebo je tam kraj úrodný, polia znamenité. V októbri odišli dve pochodové roty k štábu 1. pluku. Rozlúčil som sa so známymi. Dva dni po ich odchodu sostavovali nové dve pochodové roty. Bol som tiež zaradený do 2. roty, 2. čety. Cvičili sme zvlášť. V prvej polovici novembra sme odišli k štábu 1. pluku. Naša rota bola zaradená ako 11. rota 1. pluku a ako 3. rota 3. pluku, ktorá sa má utvoriť, akonáhle príde dovolenie ruského veliteľstva.

Tretí deň po odchode z Baryševky došli sme vlakom na stanicu Dombrovice vo Volyňskej gubernii. Ztadiaľ sme išli pochodom asi 20 vierst cez mestečko Berezany do dediny Renčice, kde je štáb 1. pluku. Došli sme večer. Nocovali sme po chatách. Ráno nastúpily obidve naše roty na námestí, kde nás vítal podplukovník Mamontov, veliteľ nášho práporu a budúci veliteľ 3. pluku. Mal k nám krásnu reč, boli sme všetci nadšení. Po obede sme odišli do vedľajšej dediny Treskyne.

Treskyňa je veľmi chudobná dedina. Kto má pár koní a kravu, je už veľkým boháčom. Ináč majú len koňa alebo kravu. Tak chudobného kraja som nevidel. Obyvatelia sa nosia veľmi primitívne. Šatstvo si tkajú sami. Nevedia, čo sú topánky. Nosia iba „lápte“, ktoré si sami pletú. Čítať a písať nevedia. Do školy chodia iba Židia. Dievčatá veľmi pekne vyšívajú. Kroj ich je biely a červený. Nás sa veľmi bály, tlačily sa do rohu izby a spaly v studených komorách, my v chatách na laviciach. Neskoršie si nás veľmi obľúbily.

Ja som býval v chyžke s dvoma bratmi z Moravy — Kukačkom a Vonešom — a jedným z Čiech — Brůžkom. V dedine bolo blata po kolená. Cvičiť sme nemohli pre stále dažde. Veliteľom našej roty bol podporučík Dembský, ruský Poliak — po matke Čech — veľmi dobrý človek. Četárom bol inž. Václav Solín z Tišnova na Morave. V rote bolo 50-60 % bratov z Moravy. V 2. čete bol som Slovák iba ja, v 1. čete bol brat Topolský z Báčky, v 3. čete Salajka z Kysuckej doliny, v 4. čete Peter Kováčik z Liptova — neskôr delegát II. voj. snemu za 12. pluk, a Osúch od Žiliny.

Urobili sme si cvičište tak, že sme vykopali hrádze po krajoch ulice, vodu odviedli, vykopaný piesok nahádzali na ulicu a túto urovnali. Do týždňa sme mali cvičište rovné a suché ako sklo. Za mrazov a keď napadol sneh, cvičili sme na poliach. Ináč sme sa už rátali za frontovníkov, lebo v každú chvíľu môže prísť rozkaz, aby sme išli do linie. Ako frontoví vojaci dostávame 75 kopejek mesačného platu, 36 kopejek náhradu za fajčivo — machorku. Za tento obnos sme nič nemohli kúpiť, lebo je všetko veľmi drahé. Na vianoce sme dostali dajaké dárky od moskevských dám.

Bolo k nám pridelených 50 mužov. Medzi nimi Slováci: Polubiak od Žiliny, Burdek z Detvy. Topolský odišiel za tlumočníka k ruským častiam u 2. pluku. III. prápor bol ubytovaný v blízkych Cepceviciach. Poznal som tam Jozefa Bukovského z Necpál v Turci a Michala Čásora z Báčky.

V decembri z popudu plukovníka Mamontova prešli sme všetci na pravoslávnu vieru, aby sme získali ruské duchovné kruhy pre našu vec. Duchovenstvo malo veľký vplyv na ruskú politiku. Cára Mikuláša II. sme žiadali, aby nám bol krstným otcom, aby sme tak získali povolenie k utvoreniu nášho III. pluku a povolenie ďalšieho náboru dobrovoľníkov, poneváč posledná ruská cárska vláda sa stavala proti tvoreniu nášho vojska. Český továrnik Jindříšek z Kijeva nám priniesol s dr. Patejdlom ikonu — obraz dajakého svätého, ktorý mal byť naším patronom. Mali sme zo všetkého veľkú zábavu. Duch vojska bol veselý a dobrý.

V dedinke Treskyni nás stihla ruská revolúcia, ktorú sme prijali s veľkou radosťou. Ihneď po prvých došlých zprávach zaslal pluk. Mamontov ako náš veliteľ naším menom telegram revolučnému výboru v Petrohrade, že čsl. dobrovoľníci pozdravujú ruskú revolúciu, tešia sa jej, pripojujú sa a prajú celému ruskému národu v tejto slobode veľa zdaru. Revolučná ruská vláda povolila tvorenie nášho tretieho pluku. Z Kijeva nám priviezli krásny husitský prápor vyšitý od kijevských dám. Prisahali sme revolúcii a nášmu husitskému práporu…

Z 3. práporu I. pluku sme utvorili III. pluk „Jana Žižky z Trocnova“. Každá rota utvorila 2 roty. Z našej stáva sa 5. a 6. rota III. pluku. I. a II. četa tvorí 6. rotu. Dostali sme za rotného veliteľa podpor. dr. Bělku a ako mladších dôstojníkov práporčíka Čejku, Praska, Čermáka a nášho bývalého četára inž. Šolína. Čermák pochádza tiež z našej roty, kde bol obyčajným dobrovoľníkom, ač býval rakúskym dôstojníkom. V podpor. Bělkovi a práp. Praskovi sme sa neskoršie veľmi sklamali. Koncom apríla 1917 odišli sme z Treskyne do dedinky Solomejky na druhú stranu Berežian, kde boli roľníci zámožnejší. Skoro po príchode do Solomejky odišly od druhého práporu rozviedky po 25 mužoch od každej roty k druhému pluku. Ztadiaľ išly na frontu rieky Stochodu. Išiel som tiež s rozviedkou 6. roty. Pred naším odchodom bol doplnený náš prvý prápor. Medzi prišlými boli Slováci: Ján Rataj z Turian, Rešetka od Rajca, Ján Myjavec od Petrovca z Báčky, Vonko z Piešťan a iní.

Od I. práporu poznal som Fatríka z Piešťan a Menzla z Martina, ktorý sa mi neskoršie stratil, a neviem, kde sa podel, lebo u Zborova som ho už nenašiel u 4. roty, kde bol zadelený. U 8. roty bol Václav od Pezinka a ešte niekoľkí Slováci, mená ktorých nepoznám. V 6. rote som bol Slovák sám.

V prvých dňoch mája odišly večer naše rozviedky pochodom k 2. pluku. Našu viedol práporčík Čejka, rozviedku 5. roty viedol podpor. Hejda a 8. roty práp. Slovák — Geryk. Plukovník Mamontov nás vyprevádzal veľký kus cesty. Nocovali sme u 3. práporu 2. pluku, ku ktorému sme boli pridelení; naša 6. rozviedka bola pridelená k 10. rote, kde som mal veľa známych ešte od záložnej roty. Ráno celý prápor pochodoval ku štábu II. pluku, po obede celý pluk k fronte cez mestečko Vladimírce a Kolky. Na druhý deň prešli sme bývalú rakúsku frontu z r. 1916. Nocovali sme v krásnych zemliankach bývalého rakúskeho vojenského tábora v lese.

Na 5. deň ráno prišli sme k štábu ruskej fronty. Ubytovali sme sa v lese v drevených veľkých zemljankách. Na fronte bolo ticho, ani výstrel nepadol. Rusi sa kamarátili s Nemcami. Cez deň chytali medzi frontou v Stochode ryby. Kraj bol blatistý. Štáb ruskej divízie bol hodne vpravo od Kovela v mestečku Kerasyn. Veliteľ 2. pluku plukovník Chodkovič — Poliak — sa veľmi bál, do prvej línie nešiel.

Chodili sme striedave každý druhy deň pred prvú liniu kopať zákopy a upevňovať ich ostnatými drótmi. Tretieho dňa ostala 9. rota a naša 5. rozviedka v prvej linii. Vymenili Rusov na malom úseku. Hneď to bolo poznať na celom úseku, že naši bratia nie sú Rusi. Pálili po Nemcoch, tí odpovedali tiež streľbou. Vtedy nás prezradili Rusi; vraj oni nestrieľajú, to Česi. Celá fronta oživla. Nemecké delostrelectvo strieľalo do nás i na náš štáb. Náš plukovník Chodkovič sa naľakal ohňa a utiekol asi 15 km. Po celý čas nášho boja na Stochode sme ho nevideli.

Situácia bola ostrejšia každým dňom. Nemci už neprechodili cez Stochod. Naši hľadali prechod k nim. Rieka bola veľmi bažinatá a ťažko sa cez ňu prechádzalo. Deň pred našou výmenou obdržali sme rozkaz od brigády, aby sme sa vrátili. 9. rota sa vrátila. Mala dvoch ranených a naša 5. rozviedka stratila brata Kučeru, ktorého nám Nemci zabili. Vrátili sme sa k pluku, kde sa konaly prípravy celej brigády k odchodu na frontu. Roty prvého a druhého pluku sťahovaly sa z rozviedok a celá brigáda sústreďovala sa v okolí Berežian. Tretí pluk sa prihlásil ako útočný u ruského veliteľstva.

V prvom týždni júna (podľa ruského kalendára) vstúpili sme do vlaku v Dombrovici, išli sme cez Sárny, Rovno a Zbaraž, pochodom cez Tarnopol a Jezernú k Zborovu. V Jezernej sme stihli náš 1. pluk. U 9. roty som našiel Andreja Kováčika z Koštian v Turci. Rusi už nechceli bojovať. Nechceli ísť do prvej línie, z prvých línií žiadali výmenu a vyhrážali sa, že inakšie nechajú zákopy prázdne a odídu preč. Naše pluky s černomorskými námorníkmi v Jezernej boli pre nástup a pokračovanie vo válke až do konečného víťazstva.

Odišli sme na frontu. Mnohí ruskí Česi, ktorých bolo u 2. pluku asi 600 a u 2. práporu tiež — odmietli ísť na frontu a chceli agitovať medzi nami, aby sme tiež nešli. Toto ich jednanie sme všetci odsúdili. Boli odzbrojení a vypovedaní z nášho vojska.

I. a zbytok II. pluku vzal úsek zákopov po ruskej divízii. III. pluk šiel za tri dni do zákopov. 5. a 6. rota bola dva dni v druhom rade zákopov. V noci sme vymenili čiastku II. pluku v prvých zákopoch, kde som našiel troch Slovákov z Oravy. 7. a 8. rota III. pluku prišla do našich zákopov ako naša rezerva. Náš druhý prápor mal asi 280 mužov. Prvý deň v I. línii zákopov minul ticho. Naše zákopy viedly rozborenou dedinou. Rakušania boli polokruhom vrezaní do našej línie proti dvom rotám. Naše zákopy od rakúskych delila tiahla nížina miestami 400 — 600 krokov široká, na úseku 5. roty iba na 200 krokov. Naše dve roty maly obsadený úsek asi 2 a 1/2 versty dlhý. 5. rota naviazala na druhý náš pluk, 6. rota naviazala na 5. rotu a vľavo k nám sa pripojila ruská finlandská divízia. Kus zákopov medzi nami a Rusmi asi 250-300 krokov bolo prázdnych; v noci išla tam naša hliadka o troch mužoch. Rakušania mali pred nami silné, takmer nedobytné zákopy. Na opevnenom kopci (380 m) zvanom Mogila, o ktorú sa rozbil brusilovský nástup v r. 1916, bolo 8 až 16 radov drôtových polí. Najprednejšie boly až 10 m široké. Medzi drótami boly podminované polia a upevnené rakety.

Raz v noci sme boli na rozviedke. Chceli sme zajať rakúsku hliadku, ktorá bola umiestená hodne vpredu u kríža v bok Findlandcom a spojená hlbokým spojovacím zákopom s rakúskymi zákopmi. Ale nemali sme šťastia, poneváč sme neznali terén. Viedol nás ruský dôstojník od Finlandcov. Hliadka nám utiekla a ranila ťažko brata Janíka. Viac sme na rozviedku neišli.

18. júna Rusi nastupovali u Koňúch na pravo od nás bez valného úspechu. 19. júna (2. júla) ráno sme dostali rozkaz, že máme podporovať nástup Finlandcov. Čakali sme netrpezlive, kedy to začne. Počasie sa začalo kaziť. Veľké mračná zatiahly slnko. K obedu bolo všetko pod mračnom. Čakali sme búrku. Okolo desiatej došla nás zpráva, že prvý pluk nastupuje. Neskoršie mali sme sa pripraviť k útoku, ktorý zaháji II. náš pluk.

Rozviedky II. pluku vyšly, po nich išla naša. Zabudli sme na všetko. Len zrakom sme bodali rakúske línie a úsek 5. roty. Minúty boly nám hodinami. Čakali sme u našich drótov, ktoré sme už rozstrihali. Dych sa nám zastavil, zrak skamenel, sme hluchí a nemí, len srdce prudko bije…

Vyšla rozviedka 5. roty, za ňou naša a snáď v tej vterine celá rota prešla už naše dróty. Rozkaz!? Nepotrebujeme ho! Náš veliteľ roty čaká naň v úkrytu u telefónu. Bežali sme k rakúskym drótom. Videli sme, ako rozviedka 5. roty vnikla do zákopu rakúskej hliadky a vydúrila odtiaľ 3-4 Rakušanov, ktorí išli bez pušiek k našim zákopom.

5. rota prechádzala naše dróty. Naša rota mala však náskok pred ňou. Rakušania už nás spozorovali. Dostávali sme ich oheň z diel a pušiek. Včas sme prebehli. Naša 3. četa sa o niečo oneskorila. Chytili ju ohňom, ale tiež prebehla. Rezali sme rakúske dróty. Už sme boli v 2., v 3. drótovej línii. Rakúšania nás prestreľovali jak z pušiek, tak z diel. Naša rychlopaľná baterka krásne bila do rakúskych zákopov. Klieští na dróty sme mali málo, boli sme netrpezliví, chceli sme ich trhať pažbami. Ale dróty boly prisilné a pevné; vyletovaly rakety.

Ďalšie drótové línie boly čím ďalej užšie, preto sme ich len rozťahovali a roztiahnutými medzerami liezli cez prekážky. — Minované polia šťastne sme minuli a už sme boli pred rakúskymi zákopami. Hurá!! Už sme v zákopoch! Rakúšania sa vzdávali, dúrili sme ich von do drótov k našim zákopom. Boli zaražení a doľakaní toľko, že nevedeli ani iné hovoriť len: „Pán nepucaj!“

Boli to Česi a Nemci 35. plzeňského pluku. Ešte ani všetci nevyliezli zo zákopov, už sme útočili ďalej. Z boku očuli sme: Urá!! Obzreme sa a to Finlandci, čo naväzovali na našu rotu, tiež útočili. Brali sme ďalšie zákopy. Rakušania neboli schopní odporu, boli v úplnom zmätku a panike.

Prvá obranná línia rakúskych zákopov bola dobytá a tým i prvá výška rakúskych pozíc. V útoku sme pokračovali. Bežali sme nejakou poľnou cestou, vedúcou krajom úžľabiny proti druhej rakúskej línii zákopov, vzdialených asi 1 a 1/2 km od prvej línie nami už dobytej.

Druhá línia bola ešte na vyššom kopci bez porastu, tiahnuc sa až na protiľahlý kopec, na ktorý už útočil II. náš pluk. Videli sme jeho reťaz. Tretia naša četa stratila s nami nejako spoj, lebo bez toho, že by sme to postrehli, stočili sme sa na 5. našu rotu, čo zavinilo, že sme boli o niečo pred čiastkou 5. roty. Tým upadla naša prvá četa do prázdneho priestranstva. Naša 2. četa bola už smiešaná s 5. rotou.

Úžľabina rozširovala sa až pred rakúskymi zákopami. Rakušania mali pekný výhľad do nej a preto nás vzali pod oheň a niekoľko nás zranili. Naša bateria nám nestačila ohňom. Neprestajne bila hodne za nás. Bežali sme bez zastavenia úžľabinou, až sme počuli „Urá!“; to naša prvá četa útočila už na Rakušanov v zákopoch. 5. a 2. naša četa zachytila „Hurá!“ a útočili sme už tiež.

Už sme boli v rakúskych zákopoch. Odpor sme v okamihu zlomili. O zajatcov sme sa nestarali, len sme ich vydúrili do nami prejdenej úžľabiny, kde ich opozdení bratia od 5. roty odvádzali na sborný punkt. V tejto úžľabine sme zajali rakúsku bateriu o 8 delách. Táto bateria nemala ani kedy nás vziať pod oheň ani znivočiť delá, trebárs ich nabili mínami. Teraz sme postrehli prudkosť a neočakávanosť nášho útoku pre Rakušanov.

V dobytých zákopoch sme sa nezdržali. Útočili sme nu výšinu, kde sme brali nové zákopy. Mali sme znova veľa zajatých Rakušanov. Na výšine spatrili sme, čo sa deje za nami. Videli sme len masy zajatcov, ktorí išli úžľabinou a našu 7. a 8. rotu, ktoré vpadly do voľného priestranstva, vzniklého rozviazaním reťaze našou rotou. Viazali sa do reťazi našej tretej čety a útočili cez vrchol prvej výšiny nami obídenej.

V útoku sme pokračovali a brali rakúske zákopy 3. obrannej línie na protivnom svahu. Pred nami sa rozkladala dedinka, v ktorej boly štáby rakúskej brigády. Stočili sme sa svahom kopca proti nej a tým i do tylu Rakušanom stojacím proti súsedným Finlandcom. Pred dedinkou sbiehaly sa tri úžľabiny a dolinu uzavierala uvedená dedinka — podľa mena Jozefovka alebo Dniesterovka — meno si už presne nepamätám. Spustili sme sa do úžľabiny, kde sme našli bateriu, zanechanú Rakušanmi. Z úžľabiny sme sa vrátili na svah, lebo nás bolo iba niekoľko mužov. Za našimi chrbtami Rakušania ešte bojovali proti našej tretej čete 7. a 8. roty i proti Finlandcom.

Bolo asi pol druhej po obede. Videli sme pred sebou Rakušanov utekajúcich z dediny. Rýchlo sa pohybovali bočným svahom a vrcholom druhého bočného nám kopca. Boli sme niečo viac vpredu a vyrovnávali proti nim líniu. Rakušania sa trochu vzpamätali, bili na náš kopec z troch guľometov z dediny a asi 4 km pred nami utvárali reťaz a postupovali proti nám. V pozadí mali les. Čakali sme, až II. pluk sa dostane viac dopredu kopcom v bok dedine, že podnikneme útok.

Urovnali sme sa trochu do reťaze a zakopávali sme sa spoločne s 5. rotou. Naša bateria bila ďaleko za nás na II. rakúsku liniu. Dávali sme jej znamenie raketami, aby obstreľovala dedinu pred nami, poneváč paľba z dediny nám bola čím ďalej, tým nepríjemnejšia. Práporčík Nemec, veliteľ 5. roty, mal s nami prácu, aby nás zdržal od útoku na dedinu. Obával sa, že nás odrazia.

Konečne tretia naša četa dobyla II. línie, kde sa Rakušania dobre držali, poneváč boli podporovaní dvoma germánskymi útočnými rotami. Bratia museli vytlačiť i Rakušanov, ktorí im stáli v boku, lebo nástup Finlandcov bol zarazený. Obsadili tretiu líniu rakúsku. V tom sme obdržali rozkaz zastaviť nástup a opevniť sa. Museli sme sa vrátiť so svahu výšiny do III. rakúskej línie a tam sa upevniť a zorganizovať podľa rôt, lebo sme boli z celého práporu premiešaní. Žiadna ruská záloha neprichádzala. Ďalší postup bol nemysliteľný. Sotrvali sme v III. rakúskej línii až do výmeny jedným ruským plukom okolo 2. hodiny v noci.

Bratia naši, bývalí rakúski delostrelci, pálili k večeru do Rakušanov z ukoristených diel. Korisť a úspech nášho práporu boly veľké: dobytie troch obranných, veľmi dobre opevnených pozícií, ktoré Rakušania držali od r. 1915. Na nich práve zastavili brusilovský nástup v r. 1916. Dobyli sme hĺbky 6-7 km. Zajali sme 8 diel, 30 guľometov, 860 Rakušanov — medzi nimi veľa dôstojníkov. Okrem toho 6 diel zostalo medzi líniami následkom nášho stiahnutia. Najviac nás mrzelo, že sme nevzali tú dedinku a v nej štáby 35. a 75. pluku i brigády, ktoré sa tam nachádzaly. Naše straty neboly veľké. Najviac mrtvých i ranených mala 6. rota.

20. išli sme na oddych k mestečku Zborovu, kde už boly 1. a 2. náš pluk ako i 1. náš prápor. Prvý pluk i 1. prápor maly straty značné. Sem k nám prišiel generál Ščerbačev, veliteľ armády, ku ktorej sme patrili. Ďakoval nám veľmi vrúcimi slovami za náš úspech. Sostúpil s koňa, poklonil sa nám hlboko — hovoriac, že je starý, šedivý účastník troch vojen — tureckej, japonskej a svetovej, ale tak statočného boja, jako bol náš, ešte nevidel! Najstaršieho nášho brata pobozkal na dôkaz vďaky a úcty k nám.

Bol som prítomný pohrebu našich padlých bratov. Boli pochovaní do bratských mohýl. V jednej ich odpočívalo 120, v druhej — menšej — ostatní. Pobožnosť vykonal jeden Čech, pravoslávny ruský kňaz za hudby 1. pluku. Hneď prvú noc na to vyhnalo nás odtiaľ rakúske delostrelectvo, ale strát sme nemali. Po dvojdennom oddychu sme išli znovu ráno do fronty niekde k Cecovej na dva dni. Druhú noc nás vymenili Rusi. Strát sme nemali, Rakúske zákopy boly ďaleko. Delostrelectvo naše zákopy prestreľovalo. Rusi nás vymenujúci robili rámus delovými kolesami, takže Nemci spozorovali v zákopoch túto výmenu a nás po opustení zákopov vzali pod veľký delostrelecký oheň. Na šťastie bola pôda premoknutá, granáty a šrapnely neexplodovaly. Trvalo prez pol hodiny, kým sme sa dostali z ohňa. A najlepšie bolo, že bez strát! Potom sme išli prez Jezernú severne od armádnej zálohy, kde v jednej dedinke sme týždeň odpočívali. Za nášho pobytu prechádzala ňou zaujímavá čiastka 1. batalionu ruského vojska. V tej dobe Rusi utvárali pluky podľa národností a krajov. Tento batailon bol celý zo Židov. Trúsili sa vedľa nás od poludnia až do pozdnej noci voľne, po páru ani stádo. Všade len robili kšefty. Predávali a kupovali, čo sa len dalo: plášte, boty, výstroj a iné.

Odtiaľ sme išli nazpäť ku Zborovu. Zostali sme asi 3 km od dedinky Jezernej, kde sme nocovali. Tuná nás stihol ruský ústup a úplný rozklad ich armády. Vozatajstvo a guľomety 3. pluku ako aj štáb maly až druhého dňa prísť ta za nimi, lebo sme nemali koní. Ale v noci začala panika, lebo utiekly dva ruské gardové pluky k Rakušanom. Aj iná ruská divízia sa vzdala bez boja. 2. náš pluk, ktorý išiel z večera k tejto divízii a pred polnocou obsadil druhú ruskú líniu a uľahol k spaniu, veľmi doplatil na ruskú zbabelosť. Bol v spánku prepadnutý Nemcami a Rakušanmi, ktorí už mali I. ruskú líniu. Len čistou náhodou boli spozorovaní bratmi a ihneď odrazení. Protiútokom vzal 2. pluk I. ruskú, I. rakúsku a II. rakúsku líniu.

Avšak s hrôzou pozorovali bratia, že sú od Rusov úplne opustení a majú voľné boky, Nemci že ich uzavierajú do kruhu. Podľa údajov bratov boli zachránení iba chladnokrvnosťou veliteľa III. práporu, kapitánom Gajdom a niekoľkými dôstojníkmi. V tento okamih vzal Gajda velenie pluku na seba, lebo veliteľ ruského pluku Zembalovský utiekol a nechcel veleť.

Bol už najvyšší čas, lebo Nemci uzavreli bratov už do kruhu. III. prápor útokom pretrhol kruh Nemcov a bratia II. a I. práporu mohli včas utiecť uvoľneným priestranstvom. Ale preca asi 40 bratov ranených a vysilených bolo zajatých.

Náš pluk mal tiež v noci odísť do zákopov k ruskej divízii. Avšak veliteľ pluku, štábny kapitán Aleksejev zamietol príkaz, lebo už mal zprávy o situácii. Tak mal náš pluk vyraziť až na úsvite a to zabránilo našej pohrome. S úsvitom bola situácia zlá. Ľvovská hradská bola plná vozov tlačiacich sa do Jezernej. Stály už deviatimi radami. Už o 9. hodine nastala zácpa. O hodinu neskôr už nebolo možné prejsť pešo cez dedinu. Nastala nebezpečná panika. Všetko bezhlavo utekalo. Náš pluk stál bez guľometov na mieste, kde nocoval, 6. rota dostala rozkaz prevziať plukovný prápor a pokladňu a doprevadiť túto k brigáde.

Keď sme prechádzali k Jezernej, predháňala nás ťažká ruská bateria niekde od Zborova. Cesta bola veľmi blativá, lebo v noci pršalo. Rusi zapálili skladište a nivočili muníciu. Do Jezernej sme sa nemohli dostať. Prišiel ordonanc brigády s rozkazom, ísť až do Kozlova. Stočili sme sa poľnou cestou, ale mali sme voľnú cestu iba chvíľu, lebo nás Rusi doháňali a predháňali; bárs sme išli 7 km za hodinu, preca sme im nepostačili.

Naše kone nevládali ísť rýchlejšie s kuchyňou a pokladňou, ktorá bola iste prázdna. Dohnali nás bratia II. nášho pluku. Niektorí boli bez bluzne a čiapky, mali iba pušky, jeden mal nohu v čižme a druhú bosú. Vypravovali, že celý pluk bol Nemcami obklopený a rozbitý, len niekoľko ich utieklo. Našu rotu viedol práporčík Čermák, ktorý pred dvoma dňami došiel z náboru. Podporučík Bělka zostal ako veliteľ II. práporu u pluku, lebo bývalý náš veliteľ bol ranený u Zborova. Iného dôstojníka sme nemali.

Okolo 12. hodiny sme prechádzali dedinou, v ktorej bolo množstvo vojska, takže sme sa hýbali veľmi pomaly. O 4. hodine sme dorazili do Kozlova, kde už bola brigáda. Odpočívali sme pri cintoríne, zatiaľ čo kuchári varili čaj. Ten nám rozdali a dávali do kotlov mäso na guláš. Vtom pribehli traja Rusi na koňoch a kričali: „Germánska kavaleria!“ Ruský pluk odpočívajúci v blízkosti dal sa celý poľami na útek. Nastala nová panika. Všetko utekalo. Štáb našej brigády odchádzal do Tarnopoľa. My sme dostali rozkaz kryť naše vozy a ísť všade za brigádou. Zaliezli sme do žita a čakali na tú „nemeckú kavaleriu“, ale nevideli sme ju. Vypili sme kľudne čaj a tešili sa na guláš, ktorý ovšem obdržíme až v Tarnopoli. Došli sme tam až o 11. hodine v noci.

V Tarnopoli sme nocovali. Pred obedom sme odišli stranou k Zbaraži, kde v pol ceste sme stihli zbytok II. pluku a odovzdali sme mu náš prápor a plukovnú pokladňu. Po obede asi o 4. hodine sme išli k fronte, aby sme sa pripojili k pluku. Tento deň bol v Tarnopoli hrozný. Nemci postupovali a v meste nastala panika, rabovačky vojenských skladov, obchodov, útoky na sanitné vlaky. Zdraví vyhadzovali ranených a obsadzovali ich miesta vo vozňoch. K večeru sa rozšírila zpráva, že Nemci sú už v Tarnopoli. Obyvateľstvo, ktoré je vždy na strane víťaza, pripravovalo sa uvítať Nemcov. Z domov strieľali do Rusov a to vraj najmä židia. Zpráva o Nemcoch nebola pravdivá! Kozáci vtrhli do ulíc a nastala rež! Pobili veľa civilistov. Rusi strieľali ako na fronte. I niekoľko bratov bolo od nich ranených a zabitých.

Takouto panikou sme išli pozdĺž fronty k juhu, ktorým smerom mal ustupovať náš pluk. Od ruských štábov sme nemohli nikde získať určité zprávy, kde sa pluk nachádza. Až k večeru sme sa dostali na cestu na Skalat. Tam sme nocovali.

Panika u Rusov trvala. Veľké masy utekajúceho vojska ju stupňovaly. Nemci mali veľa špionov a provokatérov, ktorí zapríčinili paniku. Im pomáhali bolševickí agitátori. — K ránu Rusi rabovali nejaký poľský statok. Videli sme po ich odchodu, ako znivočili knižnicu… Vzácne knihy roztrhali, obrázky vyrvali, izba bola do pol metra zahádzaná knihami.

Naša rota dostala presné informácie, kde sa asi nachádza náš pluk. S východom slnka dali sme sa na pochod k nemu. Cestu sme mali už voľnú. Všetko utieklo. Len k 8. hodine večer v jednej prázdnej dedine sme stretli jeden dobrovoľný ruský prápor, ktorý nám dal značný počet bômb a mosadzných nábojov.

Na obed sme našli náš pluk. Táboril u potoka pri jednej dedine. Bol veľmi preredlý. Roty nemaly ani polovičný stav. Pluk mal iba dve kuchyne, ostatné stratil, ako aj celý trén, archív pluku a všetky guľomety, ktoré nechal pre nedostatok koní vozatajskej rote deň pred ruským ústupom, aby ich táto rota dopravila za plukom budúci deň. Rozkaz však nemohla splniť pre zácpu v Jezernej, kde museli vozatajci pluku nechať všetky vozy.

Takto náš pluk zostal bez guľometov a zasiahol do boja bez nich ihneď po odchodu našej roty na mieste, kde bojoval pluk pred Jezernou. Mal veľké straty. Padol tam tiež prezatýmny veliteľ pluku kapitán Alexejev. Velenia pluku ujal sa poručík Vlasák, neskoršie sám plukovník Mamontov.

Po dvojdennom pobyte u tejto dedinky išiel celý 3. i náš 2. pluk ako rezerva do linie k Veľkým Hájom. Vyrazili sme zavčasu ráno. K 9. hod. došli sme k spomenutej dedinke, ktorá bola v lese, kde bolo veľké množstvo ruského delostrelectva. Cez deň boli sme roztiahnutí na pokraji lesa. V dedine sme spoločne s kozákmi chytili niekoľko nemeckých špionov v domácom obyvateľstve. — Po 5. hod. sa pluk stiahol cez les zpäť na hradskú, kde sa rozvinul v reťaz.

Po jednej strane cesty 3. pluk, po druhej 2. pluk a postupovali sme proti Rakušanom, ktorí pretrhli Rusov. Delostrelectvo ruské práve ustupovalo. K 7. hodine sme stretli ustupujúcich ruských vojakov. Brali sme ich do našej reťazi, čomu sa veľmi bránili. Ale márne! Museli! Pluk postúpil asi 7 km dopredu. Rakušania dostali od Rusov zprávu, že Čechoslováci proti nim postupujú a po menšej streľbe ustúpili pred nami asi 7 km. Na svitanie sme ustúpili my, lebo Rusi boli už dávno v ťahu.

Po pochode asi 5 — 6 km stihli sme ruských ženistov, ktorí po našom prechode rieky strhali mosty. K 10. hodine stretli sme ruskú pechotu. My sme išli ďalej — do armádnej zálohy.

Asi po 14 dňoch sme prišli do Podvoločisky, kde sme stihli pochodové roty, ktoré prišly k nám na doplnenie. Medzi nimi boli bratia: Jozef Gregor-Tajovský, Pavel Štrbák z Necpál, Pavel Kluch z Koštian, Ján Hobrla z Koštian, Ignác Bôčik z Koštian — všetci Turčania. Boli zadelení k 1. pluku. Niekoľko dní predtým dostal náš pluk za veliteľa podplukovníka Čecha Gibiša, ktorý neskôr odišiel do Francie.

Potom odišli sme pochodom cez Staro-Konstantinov a Proskurov k Polonnému do dediny Malé a Veľké Novoselice, kde nás navštívil i náš vodca — tatíček Masaryk.

Koncom septembra 1917 odišiel som od 3. pluku k 7. pl. do Berezian asi s 15 bratmi, s Petrom Kováčikom z trenčianskej, Salojkom, Palubiakom, Osúchom a Rešetkom, tiež z trenčianskej stolice, Mijovcom z Petrovca, Vonkom z Piešťan, Burdekom z Detvy a Rafajom z Turian. Boli sme všetci zadelení k 12. rote, kde boli samí Slováci. Našiel som tam Jána Facunu z Rakova, Pavla Klucha a Ignáca Bôčika z Koštian, Hrivňáka z Mošoviec a Jána Horvátha zo Slovenského Pravna.

Pomery u 12. roty 7. pluku neboly najlepšie. Nebolo takej družnosti ako u rôt 3. pluku. Dôstojníci, bárs aj všetci boli Slováci, chovali sa k mužstvu hodne pánsky, s istou odmeranosťou. Nás, čo sme prišli od prvej divízie, považovali za podvratný element. Preto sa nás hľadeli všelijako zbaviť.

V Berezanoch sme boli ubytovaní po domoch. Býval som s bratom Rafajom pri stanici, v konzume. Náš domáci bol Malorus, dobrák človek. Rád si spomínal na staré časy, keď bol vojakom a slúžil u husárskej jazdy. Jeho rodina bola veľmi zaujímavá politickým presvedčením. Starý bol „biely“, jeho žena a dcéra bola na strane ukrajinských samostijníkov, syn — dezertér ruského vojska — so svojou ženou boli veľkí boľševici.

Po necelom mesačnom pobytu v Berezanoch u 7. pluku bol som pridelený ku štábu II. divízie do spojovacej roty, kde sme boli Slováci Pavel Starke, Pavel Kluch a ja. S touto rotou som prišiel r. 1918 až do Vladivostoku. Tam po vystúpení proti boľševikom bola celá naša rota zadelená k telegrafistom. S touto rotou som sa vrátil do vlasti. Účastnil som sa nástupu na Nikolsk Usurijsk a mnohých technických prác na Sibíri ako telegrafista.

Naša rota odišla do vlasti s 10. plukom z Vladivostoku v júni 1920 na lodi „Edelin“ cez Tichý oceán, Havajské ostrovy, Panamský prieplav, Atlantický oceán, Gibraltár, Stredozemné more do Terstu, odkiaľ vlakom cez Lublaň, Štyrský Hradec, Horné Rakúsko do Českých Budejovíc. Cesta do vlasti trvala 2 mesiace. Do vlasti som prišiel 20. augusta 1920.