ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vypuknutie svetovej vojny po udalostiach sarajevských v roku 1914 mňa nijako neprekvapilo. Ako úradník administrácie Slovenského deníka v Budapešti bol som dobre informovaný. Hneď po vyhlásení čiastočnej mobilizácie odišiel na vojnu dr. Milan Hodža, súčasne s ním nebohý Dušan Porubský a tiež Anton Štefánek, redaktori „Slovenského deníka“. Správa spoločnosti „Slovenský deník“, nemajúc po ruke v Pešti nikoho, kto by prevzal zodpovednosť za politickú čiastku Slovenského deníka a Slovenského týždeníka, požiadala mňa, aby som zodpovednosť prijal ja, čo som aj po krátkom rozmýšľaní urobil.

Menované časopisy vtedy redigoval Milan Lichard, šéfadministrátor oboch časopisov, ktorý však podľa tlačového zákona z roku 1912 zodpovednosť za redakciu prevziať nesmel, lebo ešte neuplynuly 3 roky od vypršania jeho posledného trestu.

Koncom augusta 1914 bol som telefonicky volaný k štátnemu fiškusovi ako zodpovedný redaktor, abych vysvetlil pôvod jedného článku uverejneného v deníku, ktorý článok v úradných časopisoch nikde uverejnený nebol. Po krátkom vysvetlení bol som poukázaný na šéfa tlačovej kancelárie pri ministerstve honvédov na hrade budínskom. Po ruke som mal kartáčové otisky časopisu a pôvodný článok.

Keď som spozoroval, že minister Hazay slovensky nerozumie, povedal som mu obsah článku po svojej vôli, a po vyhrážke, aby som druhýkrát pred neho neprišiel, lebo že ma obesí, bolo vydanie časopisu povolené. Asi za 4 dni bolo vydávanie Slovenského deníka úplne zastavené bez toho, že by bol dal fiškus k tomuto zákazu dajaké vysvetlenie.

V tej dobe bol areštovaný dr. Ján Jesenský a mnoho iných popredných pracovníkov slovenských. Koncom mesiaca septembra 1914 prišiel do Pešti teraz už nebohý dr. Matúš Dula ako predseda Slovenskej národnej strany a vyjednával s ministrom Tiszom o povolenie vydávať Slovenský deník. V dôvodoch dr. Dula uviedol, že zastavenie časopisu pobúrilo slovenskú verejnosť a že tá sa uspokojí len vtedy, keď vydávanie časopisu bude znovu povolené. Žiadosti tejto bolo vyhovené.

Medzitým vrátil sa z Trenčína prepustený Dušan Porubský a písal do obnoveného Slov. deníka, pri čom zodpovednosť zostala na mojich ramenách. Dr. Anton Štefánek posielal redakčné články z Brna, kde bol u svojho švagra Skorkovského dobre ukrytý.

V mesiaci októbri 1914 na naliehanie domácich opustil som Budapešť, zodpovednosť redakčnú za časopisy som si však ponechal až do ďalšieho rozhodnutia.

V novembri 1914 som bol odvedený. Vojenskú službu nastúpil som 15. januára 1915 u 13. honv. peš. pluku v Bratislave. Tu soznámil som sa s br. Juliom Palkovičom, bankovným úradníkom, ktorý bol neskoršie vojakom u 7. tatranského pluku rus. legií. Keď som mal s menovaným odísť na frontu, požiadal som písomne redakciu Slov. deníka a tiež Týždeníka, aby moje meno ako zodpovedného redaktora vynechali; moje meno bolo uvádzané ešte aj vtedy, keď som už nosil červenú 13 na čiapke, t. j. až do 17. marca 1915.

Skutočné válečné ťaženie nastúpil som v užockom priesmyku na ruskom fronte, práve v deň, keď Rusi vzali Przemyšl. Frontových skúseností mnoho nemám, lebo som tam pobudol len 4 týždne. Pamätám sa však, že dňa 18. apríla 1915 stál celý náš pluk za jedným českým plukom v zálohe pre prípad, keby Česi utiekli alebo keby sa poddali. Vtedy som videl na vlastné oči, koľko Čechov tam popadalo mrtvých. Dňa 19. apríla pri nočnom útoku na ruské pozície bol som ťažko ranený a spolu s celým práporom vojska zajatý. Viezli ma cez Rawu Ruskú, Sokal, Žitomír, Berdičev do Kijeva, kde som bol začiatkom mája 1915 operovaný. V tejto nemocnici soznámil som sa s jedným starodružiníkom, ktorý tam bol na liečení a tiež s lekárom dr. Gollom, úprimným Čechom. Po týždňovom pobyte v Kijeve viezli ma cez Moskvu do Penzy, kde som bol v 115. svodnom evakuacionnom gospitale až do konca marca 1917.

Vstreľ mojej rany sa nijako nehojil a preto musel som byť podrobený niekoľkým operáciam, ktoré však na stav rany nemaly takmer žiadneho významu. V tejto nemocnici naučil som sa rusky čítať i písať, a keď som získal dôvery ruských predstavených, písal som záhlavné tabuľky, menoslovy chorých a konal som iné podobné práce, ba i lekárom som pri obväzovaní a ošetrovaní nemocných pomáhal.

V tejto nemocnici boly zásluhou dr. Mariškina, nesympatického polovzdelanca, divné pomery. Čítať sa nesmely nielen inojazyčné belletristické a vzdelávajúce — cenzurou povolené — knižky, ale ani čítanie ruských knižok nám nebolo dovolené. I čítanie časopisov nám bolo zakázané a pomáhali sme si len tak, že noviny sme ukradomky kupovali cez otvorené okno, keď nás pri tom nik nevidel. Hranie karát a podobné veci sa krute trestaly trojtýždňovým postom pri ovsennej polievke s kúskom chleba a čajom bez cukru.

V tejto nemocnici pôsobil veľmi blahodárne dr. Jančák a tiež dr. Smetana, prvý ako civilný lekár, druhý ako vojenský lekár od ktoréhosi tyrolského pluku. Dr Jančák bol už od 1915 roku zapísaný do dobrovoľníckeho vojska, t. j. do „družiny“, čo sme všetci úprimní Slováci a Česi vedeli. Prostredníctvom jeho dostaly sa nám do rúk kedy tedy našské časopisy „Čechoslovan“ a „Čechoslovák“, z ktorých sme sa informovali o stave našej vojenskej i politickej situácie.

Počas Brusilovskej ofenzívy prišlo do našej nemocnice niekoľko Slovákov a Čechov, ktorí sa tam liečili. Slovákov som si vzal po soznámení do práce a presvedčoval som ich o tom, že vojna v prospech Rakúska a Nemecka dobre skončiť nemôže a že je potrebné, aby sa prihlásili do „Družiny“, aby so zbraňou v ruke mohli pomáhať pri oslobodení nášho národa. Poukázal som mimo iné tiež na to, že vodcami zahraničného odboja sú mnohí predvojnoví Slováci, medzi inými Jozef Gregor Tajovský, dr. Ivan Markovič, dr. Janko Jesenský, Martin Oríšek, dr. Papánek, dr. Milan R. Štefánik a že celé hnutie vedie profesor pražskej univerzity Masaryk. Zdôraznil som tiež, že doma, vo vlasti vedúci slovenského verejného života vedia o práci zahraničného vojska a súhlasia, bárs mlčky, so všetkým, čo Národná rada v zahraničí podniká. Účasť amerických Slovákov reprezentovaných Slovenskou Ligou som tiež zdôrazňoval.

Poneváč som nevedel adresu Čsl. národnej rady, poslal som prihlášku podpísanú 13 Slovákmi v mesiaci júli 1916 na adresu dr. Dušana Makovického, ktorý bol vtedy tajomníkom a pokladníkom „Spolku Slovákov pamäti Ľudovíta Štúra“ v Moskve. Nemám vedomosti o tom, ako naložil dr. Makovický s našou prihláškou; pamätám sa len, že mi oznámil, že prihláška je predčasná, keďže ani všetkých zdravých, ktorí sú do vojska prihlásení, obliecť a vystrojiť nemožno, že vláda ruská všetko hatí a že prihlasovanie chorých a ranených je predbežne predčasné. Spolu poslal dr. Makovický na moju adresu obnos 50 rubľov, ktoré som ostatným prihláseným rovnomerne rozdelil. Ušlo sa nám každému niečo vyše 3 rubľov. Mená všetkých prihlásených som dávno už zabudol; pamätám si však, že medzi nimi bol Vojtech Kitta z Dubového, Jozef Noskovič zo Slovenského Grobu, Ján Gregus z Ilanova (Liptov), Ján Medved — zo zvolenskej župy, Jozef Komora z Naďľaku a ja.

Ako odchovanec československej jednoty (chodil som v roku 1906 — 1908 do obchodnej školy v Uhorskom Hradišti s Tomášom Tvarožkom, Samuelom Reptom, Ivanom Bodickým, Jánom Sopkom, Jozefom Dúbravom, Milanom Salvom, Jánom Rapošom a ostatnými) bol som si vedomý svojej národnej povinnosti a so svojím úmyslom som sa nikomu netajil. Rozhodnutiu zúčastniť sa odboja so zbraňou v ruke prekážala tá okolnosť, že moja rana sa nijako nehojila a že po prepustení z nemocenského ošetrovania bol som neprestajne na ambulančnom liečení.

Svrhnutie cára v Rusku malo v mnohom ohľade vplyv i v nemocniciach a myslím všade. Z nemocnice v Penze som bol prepustený v marci r. 1917. Spolu s inými zajatci slovanského pôvodu bol som poslaný na Sibír do Barnaulu, kde bol zajatecký tábor pre invalidov — Slovanov. V máji r. 1917 vyhorelo takmer celé mesto a my zajatci sme sa museli vysťahovať ďalej. Boli sme preložení do Bijska v Altajskej gubernii.

Tam som prežil následky uzavretia separátneho mieru Ruska s Rakúskom a Nemeckom a boľševický prevrat. V Bijsku boli zajatci v počte asi 5000 rozdelení podľa národností. Slováci a Česi obývali asi tri baráky v počte asi 800 osôb. Návrat invalidov domov zamedzilo vystúpenie čsl. vojska proti boľševikom.

V Barnaule bola početná skupina prihlásených dobrovoľcov. Títo v apríli r. 1917 vyslali kapitána Steidlera ako delegáta na sjazd vojska do Kijeva. Na tomto sjazde bol prítomný i predseda Národnej rady prof. Masaryk. Po skončení sjazdu vrátil sa kapitán Steidler z Kijeva a priniesol nám zprávy, ktoré prečítal na schôdzi dobrovoľcov, kde som tiež bol. Organizácia v Bijsku nebola takmer žiadna a kto bol jej členom, sa nevedelo. Iba behom času sme sa navzájom poznávali. Poznamenávam, že najväčšie ťažkosti organizácii dobrovoľcov pôsobili niektorí inteligentní Česi i maturovaní — ktorí na miesto toho, že by boli pobádali ku vstupu do vojska, odrádzali od toho poznámkami: „Co bych se tam cpal, vždyť ještě není pozdě…

Do Bijska prišiel raz jeden emisár, ktorý však nemal ani veľkých organizačných schopností, čo súdim podľa toho, že v barákoch, kde sme boli invalidi Česi a Slováci, sme sa o ňom dozvedeli až po jeho odchode.

Po aktívnom vystúpení nášho vojska dosť skoro bol oslobodený od boľševikov Barnaul a o týždeň aj Bijsk. Četa ktorejsi roty 7. pl., ozbrojená ručnými granátmi francúzskeho typu, ohromila vtedy všetko osadenstvo zajateckého tábora. Kde aký „frantík“ bol na čepici, všetko bez milosti letelo do blata. Po obsadení Bijska naším vojskom dobrovoľci ihneď pristúpili k náboru na svoje doplnenie. Žiaľbohu, sobrali so sebou len zdravých, ktorí hneď aj odišli, a nás invalidov chodiacich o palici odbyli výhovorkou, že však i na nás príde rad, až bude cesta do Francie voľná. Potom nás invalidov prijímali po skupinách, mesačne raz, a na mňa sa dostalo až v mesiaci septembri 1918.

V októbri 1918 konal som službu na železničnej stanici a ďalej u veliteľstva našej skupiny v Novom Nikolajevsku (major Čehovský). Služba moja však netrvala dlho, lebo otvorená rana účinkom zimy začala značne hnisať a tak som bol premiestený znovu do nemocnice, kde mala byť na mne prevedená nová operácia. Röntgenových papršlekov v nemocnici nebolo, s operáciou sa stále odkladalo. Tak som sa dočkal toho, že na svoju žiadosť dostal som od hlavného velenia z Jekaterinburgu povolenie, že môžem odísť do našej nemocnice do Omska, kde mám očakávať ďalší osud. Medzitým na rozkaz gen. M. R. Štefánika boly operácie, ktorých prevedenie sa dalo odložiť, oddialené na neurčitý čas, lebo v rozkaze stálo, že invalidi a dobrovoľci starší 42 rokov budú v krátkom čase evakuovaní do vlasti. Medzi tých, ktorí mali ako invalidi cestovať domov, bol som zaradený komisiou i ja, a tak narodeniny pána prezidenta oslavovali sme už na ceste do Vladivostoku (v Irkutsku).

Sanitný vlak č. 85, ozbrojený četou vojska pre prípad prepadnutia, dopravil nás dňa 18. marca 1919 do Vladivostoku, kde som bol umiestený v japonskej nemocnici na poloostrove „Egeršeld“. Tam som sa podrobil menšej operácii bez uspania, avšak bezvýsledne. S potešením musím konštatovať, že ošetrovaniu, liečeniu a vôbec všetkému bola v tejto nemocnici venovaná najväčšia pečlivosť. Japonskí lekári a sestričky — ošetrovateľky jednali s nami tak, že lepšie už nebolo možné.

Môj pobyt v tejto nemocnici netrval tiež dlho, lebo začiatkom júna 1919 vojenská komisia nás preskúmala a určila k evakuácii. V tej dobe, keď som bol vo Vladivostoku, odcestovaly do vlasti dva transporty invalidov, a to transport „Sheridan“ a ďalej „Nanking“. Obe lode boly anglické.

Kúpanie v mori vo Vladivostoku pôsobilo na nás na všetkých veľmi blahodárne. Mnohí bratia — i tí, ktorí mali ešte otvorené rany, pozorovali, že slaná morská voda má dobré hojivé a nervy utišujúce účinky. Reumatikovia hovorili tiež, že po morskom kúpeli je im o veľa ľahšie. Stravovanie a ošetrovanie všetkých pacientov bolo v našej nemocnici vzorné, personál si nás čoskoro obľúbil a tak lúčenie naše so všetkými, ktorí nás liečili i opatrovali — bárs sme sa všetci tešili na domov — bolo clivé.

Konečne nastal deň nášho odchodu. Dňa 23. júna prišla americká loď „Archer“, aby nás po ceste okolo Japonska dopravila do Ameriky. V San Diegu, kde sme boli ubytovaní 8 dní, prijali nás tamojší krajania a kolonisti z Kalifornie veľmi srdečne. Dňa 28. júla 1919 boli sme rozdelení na 5 vlakov (bolo nás všetkých 1903) a cestovali sme cez štáty Kalifornia, Arizona, Texas, Nové Mexico, Missouri, Tennesse, V. Virginia do prístavu Norfolk, kam sme prišli dňa 5. augusta. V tomto meste navštívil nás plukovník br. Hurban, ktorý nás podelil darmi od „Slovenskej ligy“. Každý muž dostal 20 dolárov. Ešte ten istý deň nás nalodili a loď menom „Aeolus“ nás viezla po celých 11 dní do mesta Brest vo Francii, kde sme vystúpili na europskú pevninu.

Bratia, ktorí nepotrebovali nemocenské ošetrenie, boli dopravovaní cez Franciu, Švajčiarsko a Rakúsko do vlasti. My ostatní, ktorí sme potrebovali nemocničného ošetrenia, zostali sme v Breste až do 28. augusta 1919. V tomto meste som sa presvedčil na vlastné oči, aký zhubný účinok má alkohol na epileptikov. Dokiaľ nebola príležitosť piť alkohol, ani sme nepozorovali, že máme medzi sebou chorých na padúcnicu. Až vo Francii, kde nám v Breste bola povolená vychádzka do mesta, videl som po návrate niektorých našich bratov, že cez jednu noc mali až 12 epileptických záchvatov podľa toho, koľko kto vína vypil. Ošetrovatelia — námorníci — mali s nimi ťažkú prácu, než vytriezveli.

Dňa 28. augusta sme sa vystrojili na ďalšiu cestu — obyčajným nákladným vlakom — cez Paríž, kde nás navštívil tajomník vyslanectva dr. Osuský, Amiens, Belfort, cez Švajčiarsko a Rakúsko do našej Republiky, kam sme prišli dňa 3. septembra 1919.