ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci som mal len skromný domov, preca mi nedoprial osud ani toho. Päťročný stratil som otca a za nim zomrela i mamička. Vďaka bohu, že mal som náhradu v starenke, ktorá mi dala i malé školské vzdelanie. V 1. a 2. triede sme sa učili po slovensky a z tých čias som si najlepšie zapamätal slová: „Nie je krajšej na tom svete zbrane — šabľa junákova najlepšie pristane slovenskej chlapine.“ V ďalších rokoch už sme sa učili maďarsky a nenadobudli sme potrebného vzdelania. Učil som sa krajčírom, ale nie dlho, poneváč som našiel dynamitovú kapslu, ktorá mi bola osudnou. Pri výbuchu utrhla mi prsty a ja sa stal neschopným pre započaté remeslo. Rozhodol som sa pre čalúnictvo. Učil som sa v Žiline. Môj majster bol Moravan. Robili sme najviac pre slovenskú inteligenciu ako pre p. advokáta Kohúta, Brezňu a p. dr. Hálka. Poznal som dobre rodiny v meste.

Raz bolo očuť, že p. dr. Hálkovi zomrela dcéruška. Sám zachránil toľkým deťom život, vyliečil ich zadarmo a svojmu dieťaťu nemohol pomôcť. Pri pohrebe chýbala cirkevná pompa, zvony nezvonily. Pán doktor venoval značný obnos na siroty a vdovy v Žiline. Po rokoch som porozumel jeho krásnym činom.

V Žiline som sa účastnil spolkového života robotníckeho, ktorý bol vtedy veľmi čulý. Ľúbil som najmä obuvníka Hvízdaka, ktorý sa staral o vzdelanie robotníctva. Rozdával a požičiaval brošurky a knihy.

Zo Žiliny som odišiel do Trenčína a robil som u firmy Marer, v továrne na nábytok. V Trenčíne sa mi veľmi páčila krásna poloha mesta ako i starobylý hrad. Poznal som niekoľkých dobrých národovcov a tešil som sa, keď voľby zvučaly slovenčinou. Ovšem úrady sa neprizeraly ľahostajne. Dostali sme na príklad Černovú… V Trenčíne som zatúžil po vzdelaní a po zdokonalení v svojom remesle… Odišiel som do Pešti. Zaujímal mňa veľkomestský ruch, krásne široké ulice, rozmanitosť výkladov, pobrežie Dunaja s paroplavbou a krásnymi mostmi.

Poznal som, že svet je najlepšia škola… a mne nezbýva nič inšie iba sa pilne učiť, aby som sa uplatnil v tak vyvinutom meste. Známosti som nemal. Býval som u jedného Trenčana, ktorého som poznal podľa jeho brata, s ktorým som pracoval v Trenčíne. Vždy som pozoroval každého pekne oblečeného robotníka. Vyhľadal som si prvotriednu firmu v Ružovej ulici, továrnika Lingla, kde som videl čistú, moderne zariadenú dielňu, v ktorej sa vyrábaly najviac anglické klubovky a francúzsky salónový nábytok. Ani som neveril, že v tejto továrni by som dostal prácu. No, prijali ma ako mladého pomocníka. Nemal som tak zodpovednú prácu zpočiatku, ale časom som postupoval.

Raz pri práci sa pri mne zastavil najlepší pracovník v továrni a vravel s radosťou o mne: „To je Slovák.“ Soznámil som sa s ním i s jeho paňou. Bol to Slovák Kňazovický, ktorého pani bola tiež Slovenka. Pochádzali obidvaja z Banskej Bystrice. Chodieval som k nim, ale o národných veciach sme nehovorievali.

R. 1911 som musel narukovať ako vojak k 71. pluku do Bratislavy. Nemohol som zabudnúť na život v civili a zavše som túžil zase do remesla. V r. 1912 som sa vrátil do Budapešti. Prácu som hneď obdržal, ale byt som si musel hľadať iný, poneváč moji bytní sa odsťahovali do Ameriky. Dostal som sa do rodiny, kde sa hovorilo maďarsky a nemecky, hoci pani bola Srbka. Žil som pekne, lebo som mal všetkého dostatok, ale preca som nebol spokojný. Chýbali mi uvedomelí naši národovci.

Raz môj spolubývajúci, Maďar, mi povedal, že často očuje spev a melodia piesní že sa mu veľmi páči. Vraj najkrajšia je „Ty si moja milka drahá…“ Nemeškal som a vyhľadal som spolkovú miestnosť, kde sa schádzali členovia „Československého spolku“, najviacej Česi zpomedzi stavebného robotníctva a tiež niektorí Slováci z iného zamestnania, ako Tadlánek, knihár slovenský, ktorý bol v spolku veľmi činný. Po prevrate bol soc. dem. poslancom. Boli sme všetci dobrí priatelia.

R. 1914 priniesol strašlivú vojnu. Pozoroval som, ako sa plnily školy ranenými, odchádzali noví a noví pre zranenie. Prišiel rad i na mňa. Bol som odvedený v Jagru. Narukoval som do Polji a ztadiaľ do Šašvarošu. Bol som u 71. pluku. Prišiel som hneď na frontu.

Bol to strašlivý pohľad na utrápených vojakov. Bol som poslaný ako stráž na nočnú hliadku. Pri druhej službe sa mi hlásil dobrovoľne jeden Slovák a druhého som si vybral. Bola to ostatná služba u rakúsko-uhorskej armády, lebo sme sa pri nej dostali do ruského zajatia.

Od ruského vojska sme dostali chleba a čakali sme na väčší počet zajatých. Išli sme pešo celý mesiac, až do Kijeva. Bola zima a jedlo mizerné, často sme dostali plesnivé suchary. Peňazí sme nemali a preto sme každý predal, čo sme mohli. Ja som predal i plášť.

V Kijeve sme to nemali o veľa lepšie. Veľa zajatcov, a kuchyňa nepostačovala. Zavolali nás na prácu do cukrovaru v Sobolevke v Podolskej gubernii. Tam sme dostali čistý, v páre dezinfikovaný odev jeden deň oddychu a ideme do práce. Ale márne, nehodíme sa ku každej práci. Hlásil som sa ako čalúnický remeselník. Bol som pridelený k remenárom. Mal som opravovať koče a čalúnický nábytok; viedlo sa mi lepšie. Ochorel som však a po vyzdravení odišiel som z táborovej kuchyne a stravoval som sa u spolurobotníka Rusa. V tábore sme mali svoju českú hudbu a tak život bol príjemnejší.

Nastal ruský prevrat, konaly sa rôzne schôdze, polícia bola suspendovaná, zavládol neporiadok. K nám prišiel prvý emisár československého vojska. Poniektorí sme mali z neho veľkú radosť, iní prišli ho počuť iba zo zvedavosti. Do vojska sa nikomu nechcelo, poneváč volal obyčajný vojak-strelec, ktorý nesľuboval odmeny, žiadal činy z lásky pre národ a jeho slobodu. Prihlásil som sa a so mnou kamaráti Slovák Tomáš, Čech Čapek z Nymburka a jeho traja priatelia. Bolo nás 6, neskoršie 8. V tábore pred naším odchodom urobili pre nás sbierku; Rusi sa čudovali, že tak mladi ideme sa za vlasť obetovať. Vyprevádzala nás zajatecká hudba a kamaráti so slzami v očiach.

Jeli sme s radosťou s emisárom do Borispolu. Medzi bratmi hľadali sme každý svojich známych. Našiel som Šebenu, známeho z Trenčína. Pribúdalo nás Slovákov, tešili sme sa jeden z druhého. Bol som pridelený k 6. pluku. Prišla zvesť, že nás navštívi náš milovaný vodca T. G. Masaryk. Bola to pre nás ozajstná radosť!

Pripravovali sme sa, holili, vše čistili. Komando sme mali ruské a po ruskom vzoru sme robili špalír. Už vchádza náš Tatíček. Očí s neho nespúšťame! Priniesol nám revolučnú ideu. Po ukončení programu nastáva defilírka pri hustom daždi. Nedbáme nepohody, nespomíname, že sa nemáme do čoho obliecť…

Po slávnosti za krátko tvoril sa 7. pluk Tatranský v Berezanoch. Hlásili sme sa k 7. pl., aby sme posílili meno našich Tatier. Tvorili sme 12. rotu, veliteľom nám bol brat Gustáv Čipka, povahy vojenskej, ale dobrák. Plukovník bol Rus. Žili sme bratsky, bezo sporu, so spoločným programom: Za národ a vlasť — bez politiky a cirkevnej nenávisti. Bol to ozaj bratský život! Poriadali sme u pluku slávnosť s divadelným predstavením. My — Slováci sme predvádzali Jánošíka. Kroje sme si skombinovali sami — biele spodky, ukrajinské košele a liptácke klobúky, ktoré sme si sami urobili. Piesne nacvičil brat Manica. Pred obedom konal sa sprievod, v ktorom bola predstavovaná indická jazda, alegorické vozy, za nimi vojsko a obecenstvo. Večer sa hralo divadlo. Vyvolalo veľké nadšenie, poneváč hovorilo naše srdce za ubiedený náš národ…

Prišla zima, opustili sme naše zemljanky a boli sme rozdelení na prácu po gazdoch, ktorí nás ľúbili a my ich. Naša armáda peňazí nemala, žili sme skromne, chýbala obuv, nebolo teplejšieho šatstva. Konali sme povinnosti, ako sme najlepšie vedeli.

Čím ďalej, tým horšie časy nastávaly. Celé Rusko bolo v revolučnom plameni, vlády sa menily — z Kerenského na boľševickú. Ukrajinci tvorili svoju vlastnú armádu pod menom Hajdamáci. Začaly boje medzi nimi a rudoarmejci. Rudá armáda tiahla na Kijev. My sme ostali neutrálni. Nemci tiahli na Bachmač. Naša armáda bola ohrožená. Niektoré roty sú určené na Bachmač.

Spomínam jedného mladého práporčíka učiteľa, ktorý túžil na bojište bojovať za národ, ktorému obetoval svoj život. Vždy ma slzy polejú pri spomienke na jeho statočné vlastenectvo. Naše vojsko hrdinsky odrazilo Nemcov. Nemali sme žiadnej záruky a preto sme odchádzali jeden ešelon za druhým na Sibír.

Na stanici Paternaja dostali sme zprávu, že náš delostrelecký ešelon je na stanici Irkutsk. Ponáhľal som sa, hľadať známych, ale spatril som hrozný obraz. V prvom poschodí je guľomet, obrátený k nášmu ešelonu. Na stanici bolo veľa civilov a rudých vojakov bez zbraní. Musel som strhať chytro odznaky, aby ma nepoznali. Stretol som brata Daxnera, ktorý sa práve vracal z pojednávania. Spozoroval som, že lokomotiva je obrátená smerom k Paternej, skočil som do vlaku a dostal sa medzi svojich. Tiahli sme na zajatecké baraky, ale nebolo odporu, poneváč boly prázdne. Streľné rany sme dostávali s druhej strany, zpoza vody.

Boj sa ukončil a my sme získali značnú korisť. Z každej teplušky vykukovaly 3-4 hlavne guľometov. Dlho sme sa netešili z koristi. Bolo vyhlásené prímerie. Bol som určený s jedným práporčíkom a 2 strelci, aby sme zásobovali potravinami naše ešelony, ktoré prechádzaly touto stanicou. Konali sme službu podľa pokynov. Ale miesto našich ešelonov prichádzaly vlaky s maďarskými zajatcami a ruskými anarchistmi. Vypytovali sa nás, ktorej sme národnosti. Vravel som im, že maďarskej.

Uspokojili sa, že nachádzajú na ceste Maďarov. Nekľudne sme čakali naše ešelony. Neprichádzaly. Podľa chýrov sme poznali, že sú srážky. Museli sme pomýšľať, ako uniknúť a zachrániť sa. Práporčík sa mal schovať a ja vstúpiť do rudej armády. Zrazu sme očuli radostnú zvesť, že príde vlak s americkou missiou. Ozajstne prišiel a sobral nás pod ochranou ako amerických občanov a zaviezol až do Vladivostoku. Tam nás stihla zprávu, že je vypovedaná válka proti rudej armáde. Obsadili sme pevnosť i mesto a odzbrojili sme políciu. Podarilo sa mi získať zbrane. Pokračovali sme až na Nikolsk Usurijsk. Prišli sme tam k večeru.

Naša 12. rota mala obsadiť vrch. Pred nami bol rozsiahly močiar. Služba bola v noci veľmi nepríjemná, poneváč komári nás trápili. Museli sme si obkrútiť hlavy stanovým plátnom. K ránu zmenili sme svoje miesto a boli sme pripravení k boju. Na trati sme mali i svoj bronevik. Nastal krutý boj s rudou armádou dobre vyzbrojenou delostrelectvom. Bojovali sme proti ohromnej presile po celý deň. Brat Šebena dával znak k ústupu, ale my sme chceli vydržať.

Guľky vrážaly sa priamo do zeme, piaď od mojej hlavy, brat Varecha a iní mladí urastlí zomdlievali vysilením. Museli sme ustúpiť! Podľa trati nebolo možné, boli sme nútení ustupovať s ľavej strany. Ústup bol sťažovaný paľbou delostrelectva a veľmi ťažký bahnom močiariska, kde sme boli po pás vo vode. Kým sme prišli k ešelonu, boli sme celí vysilení.

Po nikolskousurijskom boji bol som komandovaný do Irkutska jako inštruktor do slovenského tábora. Tam som poznal veľa rôznych pováh. Mali sme spoločnú kuchyňu. Našou starosťou bolo zajatcov ošatiť. Ale niektorí si toto opatrenie vykladali inakšie. Nechceli vojenskú rovnošatu, poneváč sa domnievali, že musia neskoršie do vojska. Pátrali sme, kto taký chýr rozšíril, a zistili sme, že jeden slovenský učiteľ. Nechcel ruský odev a môj kamarát mu dal malé zaucho. Mračil sa a mňa to dohnevalo, že učiteľ je taký nechápavý a dal som mu tiež jedno. Sťažoval si u lekára na ublíženie na tele a bol som potrestaný 15dňovým väzením. Neskoršie mi trest odpustili, poneváč uznali moje rozčulenie.

Iný prípad bol ešte smutnejší. Do rána sa zajatec nožom pobodal a musel byť zavezený do nemocnice, kde vlastnému zraneniu podľahol. Prežíval som ťažké časy a z neprestajného rozčuľovania som onemocnel žalúdočnou chorobou. Bol som tri mesiace v nemocnici. Vrátil som sa k vojsku, ale stratil som dlhým utrpením humor. Bol som ďalej chorľavý a preto určený s 10. transportom k návratu do vlasti.

Vo Vladivostoku sme čakali na loď. Onemocnel som znovu a musel do nemocnice. Loď prišla, nasadli sme a išli sme po Tichom oceáne. Cestou sme mali smutný pohreb brata Čecha.

Po rokoch sme sa dostali do vlasti. Po prežitých útrapách pre oslobodenie vlasti mnohé neuznanie a neoprávnené výčitky bolely. Priviezli sme si takmer každý chorobu a zato sa nám dostalo veľa nenávisti… Pripadá mi na um porekadlo: „Človek mieni, pán Boh mení,“ — mňa život naučil veriť: „Ľudia mienia, ľudia menia…“ Oslobodenému národu prajem veľa dobrej vôle a najmä dobrých učiteľov, ktorí národu vychovajú zdravú a vzdelanú generáciu.