ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa 25. júla 1895 v Kláštore p. Znievom, som náboženstva rim.-kat., ženatý a slúžil som jako legionár-desiatnik v 2. rote I. p. pl. Jána Husa.

Dovršujúc 10. výročie svojho návratu z ruských legií, shrňujem zažité dojmy a vykonanú prácu za národ v jednotnú bilanciu, ktorá by vyplňovala aspoň riadok v historickom almanachu.

Prv však, nežli by som prikročil k podstate, pozastavím sa pri jednej pálčivej otázke legionárov Slovákov a Čechov; tu vidíme, že na jednej strane v plnom prúde sa zaplňujú stránky historie pamätnými dojmami a skutkovými vložkami vojenského života, vykonanej to práce za hranicami, kdežto na druhej strane tieto ostávajú nami nepovšimnuté a môže sa očakávať, že náš život umlkne pod zemou, takže neostane ani stopy po našej účasti v zahraničnom odboji a po podiele vykonanej práce za národ v ťažkých utrpeniach po boku bratov Čechov.

Otváram teda svoju skrýš, ktorá je u mnohých Slovákov zatvorená pred svetlom zámkom, od ktorého kľúč bol stratený a ktorý ani nehľadajú mnohí napriek tomu, že majú vlohy tento najsť, ostávajú ľahostajnými. — Nechcem a vôbec nemyslím ubližovať niekomu, lebo dobre viem, že mravný náš základ je postavený na skromnosti, ktorá môže byť len oporou pre budúcnosť, túto však vidíme minulosť vzdialenú od prítomnej doby a pokrytú šedivým závojom, čím by záveť našich predkov nebola uskutočnená; na nás a našich potomkov čaká ešte veľa práce, kým bude možné vyrieknuť slová: „Sme zabezpečení“, lebo ľudstvo utopené v bahne materalizmu a falošnosti bude sa dlho umývať z tejto neresti a desiatky rokov prejdú, pokiaľ si brat s bratom s čistým svedomím stane na pôdu nezištnosti. Bezpodmienečne je potrebné, aby sme sa v prvom rade navzájom poznávali my legionári, podali si ruky s pripomenutím minulosti a somkli vlastné rady, byť vždy pohotovými pod práporom otčiny, ktorá nám bola perlou pred svetovou vojnou a za ktorú mnohí išli vďačne položiť svoj mladý život. Od skončenia vojny uplynulo vyše 10 rokov, roztrúsené ako včelky sme sa roztratili po chalúpkach na rôzne postati súkromného života, v ktorom po celú túto dobu driememe so založenými rukami bez akejkoľvek aktívnej práce, či už perom alebo verejným životom (česť výnimkám). Čakáme teda na čosi, čoho nám súsedia dať nemôžu; preto v prvej rade opierajme sa na svoju vlastnú postať a na svoju vlastnú silu.

Zabúdame aj to, čo sme konali počas svetovej vojny, v ktorej nejeden syn slovenskej matky položil svoj život na oltár slobody a nejeden tiež svojou krvou vykúpil slovenský a česky národ zpod maďarizácie a germanizácie.

Hodnotu tohoto vykúpenia tiež chcem podľa svojho skromného uváženia rozdeliť na Slovákov a bratov Čechov pri zahraničnom odboji v legiách; títo nesporne mali o veľa väčšiu účasť v zahraničnom vojsku československom, za čo s úprimným srdcom im vďačíme; avšak keď sa vhĺbime do minulosti, hovorí za nás tisíc rokov ťažkého jarma, čím sme nadostač ospravedlnení pred výtkou, ktorú sme často počuli z úst niektorých bratov Čechov v Rusku i doma.

Ako sa ozvali na revolučnú výzvu povedomí Slováci, tomu na dôkaz uvediem len 3 obce zo Slovenska a síce: Kláštor pod Znievom, Lazany a Slovany, ktoré sú temer spojené a vykazujú 1.756 obyvateľov, z ktorého počtu pripadne na Kláštor pod Znievom 951, Lazany 279 a Slovany 526. V radoch legií bolo zúčastneno 45 príslušníkov z týchto obcí; na Kláštor pod Znievom pripadlo 31, na Lazany 7 a na Slovany 7, medzi ktorými boli: 1. Jozef Országh, 2. Ján Mác, 3. Imrich Iliš, 4. Stanislav Šulgan, 5. Pavel Matušovič (mrtvý), 6. Jozef Valko, 7. Jozef Haluška, 8. Jozef Vereš, 9. Pavol Uhliarik, 10. Slávo Junas, 11. František Polony, 12. František Bargár, 13. Juraj Červeň, 14. Ján Frlička, 15. Emil Frlička, 16. Juraj Tatár, 17. Jozet Feriančik, 18. Gábor Miko, 19. Martin Miko, 20. E. Belokostolský, 21. B. Keráčik, 22. Stanislav Leitman, 23. Pavel Martinček, 24. Ladislav Kostanecký, 25. Alexander Turcer, 26.Jozef Čambor, 27. Ján Jamriška, 28. J .Porubský, 29. J. Hausner, 30. Ján Bôc, 31. Jozef Ondrašovič, 32. Jozef Pohanka, 33. Karol Venglač, 34. Jozef Chyla, 35. J. Šranc, 36. D. Rusňák, 37. J. Páleš (mŕtvy), 38. Michal Ivan, 39. Jozef Bahurinský, 40. Jozef Peterec (mrtvý), 41. Gábor Tomašovič, 42. Pavol Porubský, 43. Štefan Duchoň, 44. Leopold Vágner, 45. Fraňo Országh (posledný v ruskej armáde dobrovoľníkom). Právom môžeme sa pýšiť takou obetavosťou, ktorá bude tvoriť akiste jednu z najsvetlejších stránok našej histórie a nijako nezostáva za obetavosťou obcí českých. Celý rozdiel je tu medzi kultúrnym a národným uvedomením, ktoré je tvorené celým historickým vývojom.

Vraciam sa teda k pôvodnému započatému náčrtku a snažím nastieniť malú bilanciu, ktorá by shrňovala zažité dojmy počas odboja.

Ako chlapec 13-ročný pocítil som vo svojom srdci odpor proti jazyku, ktorému ma násilne učili.

Bolo to roku 1908, keď som pocítil, že som s rozviazanými krídelkami sťa malučký vtáčik, ktorý sa vyrve z pazúrov ušatej sovy. Plesal som radosťou, lebo som nechápal ešte, čo značí sa rozlúčiť a akú cenu má matka, ktorá je vzdialená.

Zhasínaly posledné slnečné paprsky pokročilej jesene, keď som pocítil na rtoch posledný matkin žhavý poľúbok a sovretie v mozolovitých rukách otcových. Lúčil som sa s nimi, lebo som odchádzal pod strechu slovanského národa veľkého Ruska. Zaslzené oči matkine odprevádzaly unášajúci kočiar s gaštanovými koňmi, s majiteľom ktorých som odchádzal do nového prostredia mátušky ruskej; pri vchádzaní do zatáčky počal som tratiť ešte stojacich tam rodičov, ktorým som bielou šatôčkou posledné „s Bohom“ dával.

Ostrý vietor počal ľúbať tváre hviždiac poľom jako by sténal plačom nad stratou kohosi. Obhliadol som sa, aby som uvidel ešte raz svoju dedinku, ležiacu v náručí mohutných lesov, nad ktorými sa pyšne vypína Zniovský hrad, — za ktorým ostala len malučká žiara zapadnutého slnka.

Parostroj na znamenie trúbky vlakvedúceho ťažko dýchajúc zanechal stanicu Kláštor a počal mohutnými prsami rozrážať vzduch, míňal stanicu za stanicou, zápasiac s vetrom, uháňal do neznáma, len aby mohol vyhoveť mojim túžbam, čímskôr uvideť nový domov, ktorý mi mal nahradiť aj rodičov.

Deň za dňom sa počal míňať v novom domove, prechádzaly roky a ako 19-ročného mladíka zastihuje ma svetová vojna pri súkromnom živote v Briansku (Rusko), kde som dňa 31. júla roku 1914 ako rakúsko-uhorský príslušník na rozkaz gubernátora (župana) bol uväznený a do miestnej väznice odvedený. Nemci, rozumie sa, ostali na slobode. Vzbúrila sa vo mne tenkrát krv a odpor vzrástol. Ostal som sám medzi štyrmi stenami malej cely, ktorú ozdobovalo len malé mrežovité okienko a mohutné železné dvere, ktoré poisťoval strážnik v zámku otočením kľúča; nastalo ticho, len kroky vzdialujúceho sa strážnika opakovaly svoje stlumené hlasy v dlhej väzenskej chodbe, ktorá mi spôsobila bôľ v srdci.

Vyškriabal som sa k mriežkam hnaný zvedavosťou, aby som vrhol aspoň pohľad na zlaté kupoly, ktoré ľúbalo horúce slnko.

Po uplynutí troch týždňov, t. j. 22. augusta 1914, započala sa pod bodákmi cesta z tohoto väzenia; sťa divokú zver v zamrežovaných vozňoch odviezli nás do butirskej, priechodnej väznice v Moskve, kde ani jeden neunikol dôkladnej prehliadke podľa väzenských predpisov (vzťahujúcich sa na zločincov); vyzeralo to ako pri odvodoch, s tým rozdielom, že čo bolo u nás nájdené, to si naši strážcovia s najväčšou ochotou privlastňovali.

Dňa 9. septembra 1914 nás opätovne preberala správa väznice vo Vologde a boli sme doprevádzaní do ciel s nežnými slovami; Sukini syni, avstrijskije mordy;^[2] kto tomu porozumel, dostal k tomu aj prémiu špicou čižmy na háklivú čiastku tela. Odtiaľto bolo mi, ako Slovákovi, dňa 17. októbra 1914 povolené gubernátorským úradom nasťahovať sa na súkromný byt, avšak pri policajnej dohliadke; pri tejto príležitosti som sa niekoľkokrát domáhal prepustenia, avšak bez výsledku, až konečne dňa 10. III. 1916 na rozkaz samého cára som bol prepustený na slobodu. Vrátivši sa takto na pôvodné miesto do Briansku, počul som prvé zvesti o formácii čs. dobrovoľníkov. Chtiac ešte niektoré záležitosti si vyriadiť, neočakávane som bol opätovne dňa 17. marca 1916 uväznený a doprevadený do Nižného Novgoroda; dňa 2. apríla 1916 bol som internovaný do Arzamazu, odkiaľ na viaceré žiadosti som bol konečne prepustený a dňa 4. novembra 1916 odchádzal som čo dobrovoľník do Borispolu, kde som bol pridelený k 3. rote Horníčkovej. Dňom 8. novembra roku 1916 vzdal som sa s vojenským šatom civilného života, na ktorý som si dosť často spomenul.

Po riadnom zadelení dňa 13. marca 1917 k 2. rote I. p. pluku, ktorá v tú dobu sa nachádzala v Alexandrovej, boli sme dňa 12. mája 1917 pridelení k ruským častiam v Brodoch, kde sme sa však dlho nezdržovali a cez Voločisk a Tarnopol, na ktorej ceste sme často naväzovali styk so zajatcami a poučovali týchto o význame nášho vojska, došli sme v začiatku júna 1917 pod Zborov. Československá brigáda bola veľmi chudobná, avšak oduševnenosť jednotlivcov vyrovnala tento nedostatok vo všetkých smeroch. Deň 19. jún (2. júl) 1917 stal sa pamätným v histórii bitkou zborovskou, ktorá zabezpečila zdarný vývoj započatej akcie.

Po uzdravení vracal som sa z Kijeva cez Bobrujsk asi v polovici júla 1917 ku svojej rote, ktorá bola ubytovaná v obci Titkove (Ukrajina), odkiaľ potom odchádzali Slováci ako inštruktori ku 7. Tatranskému pluku.

Nakoľko však pluk bol na rôznych miestach rozložený a pôda sa počala oslabovať, presťahoval sa tento v januári 1918 do Žitomira, kde sa však dlho nezdržal následkom obsadzovania územia nemeckým vojskom, ktoré preberalo tiež hospodárstvo do svojich rúk a zásobovalo svoje územia po odchode zemljakov^[3] z fronty. Dňa 10. februára 1918, majúc na čele veliteľa pluku štkp. Štepanova, opúšťali sme Žitomir pešo smerom ku Kijevu, kdežto na druhej strane mesta čakalo na naše vykročenie regulérne nemecké vojsko; toho istého rána došly mu na otvorených želez. vozňoch pancierové autiaky, ktorými v tenže deň sme boli zákerným spôsobom prepadnutí. Pokračujúc v ceste, stále sme mali ako telesnú stráž zo dvoch bokov tiahnuce nemecké vojsko, ktoré spravovalo o každom našom kroku stále nad nami letiace pozorovacie nemecké lietadlo až do samého Kijeva. Tu sme opätovne boli napadnutí pri elektrickom, cez Dnepr vedúcom moste, pochybným živlom pod vedením nemeckých dôstojníkov, ktorý útok bol s malými stratami odrazený.

Nemci sa neuspokojili s týmto výsledkom, lebo dobre vedeli, že nemajú pred sebou zdemoralizované ruské vojsko, ale výbojnú jednotku. Preto vyvolali pravidelný boj u Bachmača, kde však dostali podiel za svoju chtivosť.

Pevná pôda pod našim vojskom začala kolísať a nastala doba trápnych vyjednávaní i bojov, ktoré vyvrcholily koncom mája 1918 naším víťazným útokom na Penzu, kde som bol pri raňajšom útoku boľševickou guľkou trafený; klesajúc už bezmocný na pokrvácanú dlažbu ulice, spomenul som si na matku a otca, nevediac, či ich ešte uvidím.

Po operácii som bol ešte nútený sotrvať od 5. júla 1918 až do 12. augusta 1918 v nemocnici v Čeljabinsku, odkiaľ som išiel za svojou rotou do Simbirska; avšak teplušky stály prázdne na brehu Volgy, očakávajúc z Kazane návrat svojich vysílených obyvateľov, ktorí po ťažkých bojoch dňa 10. decembra 1918 utiahli sa do Petropavlovska na malý odpočinok. Tu som bol dňa 26. decembra 1918 vyradený z poľnej služby ako staré železo a pridelený k strážnej rote zásobovateľstva I. divízie, kde som prevzal vedenie technického skladišťa dielní tejto divízie v Innokentevskej, ktoré som odovzdal už len vo Vladivostoku dňa 10. marca 1930 armádnemu zásobovateľstvu.

Mnohí sa radovali, že konečne došli do konečnej stanice Vladivostoku po prejdení vyše desaťtisícverstovej ruskej magistrály, ktorá bola našemu vojsku namáhavou cestou utrpenia v chlade a o hlade; avšak práve v tomto prístavnom meste boly politické pomery veľmi podivné. Videli sme, že ruská inteligencia stratila pod nohami pôdu svojou nerozhodnosťou, pohodlnosťou a sobeckosťou. Rôznym tým samozvaným Spasiteľom „otečestva“ (otčiny), boly hlavné vlastné vrecká a ctižiadosť, takže úbohý ľud ohýbal chrbát — zúfal nad svojím osudom. Pamätám si, že som ešte v Rusku dňa 15. februára 1920 na stanici Borzia napísal článok do novín o prevádzanej reforme, v ktorom som medzi iným spomenul:

Konečne dňa 14. apríla 1920 opustili sme na lodi „Titan“ vladivostocký záliv a po 8 dennom plávaní morom sme zakotvili v Honkongu; dňa 27. apríla došli sme do Singapooru, kde sme sa zdržali až do 8 mája. Mali sme teda možnosť si ten ostrov dôkladne prehliadnuť a do zvykov domorodcov čiastočne nazreť; život rikšov, pestovanie a spracovanie šťavy z gumovníkov (kaučuk), bujné kokosové stromy s plodami, plantáže ananasov, šplhajúce sa opice po stromoch v mohutnom singapurskom parku, v ktorom je umiestený pavilon historického muzea, to všetko ostalo ešte v živej pamäti. O 9. hodine rannej 8. mája pri zvukoch pochodu plechového orchestru a po námorníckom zvyku s vlajúcimi prápormi opustila naša loď singapurský záliv. Ďeň za dňom plynul, minuli sme ostrov Colombo, Sokotoru, Suezský prieplav, až konečne dňa 20. mája zakotvila naša loď v Port-Saidskom zálive, kde sme sa presťahovali na novú loď „Orotava“, s ktorou sme zakončili v terstskom zálive dlhú cestu morom. Brehy terstského zálivu ožily prenášaním zavazadiel pod rôznymi nápevmi do železničných vozňov. Ovládla nami túžba byť čímskôr na vlastnej pôde; prešli sme hranice, boli sme skvele uvítaní v Prahe, ale nikto nebol plne uspokojený, lebo túžba nás tiahla do náručia otcov, matiek, žien a detí, ktoré sme objali so slzami radosti po demobilizácii.

Spomínam si i ja, ako som bol hnatý nedočkavosťou, uzreť rodné slovenské kopce a konečne i kláštorskú úžlabinu, ktorú som zanechal sťa chlapec pred 12 rokmi. Túžba moja sa splnila; s trasúcimi rukami uchopil som kľučku dverí, ktoré som otvoril s plesajúcim srdcom, kropiac dlážku slzami od nevysloviteľnej radosti, že som opätovne pod strechou malučkej rodnej chalúpky. V tom okamihu zabudol som na zdvorilosť — ani som nepozdravil pri okne sediacu šedivú starenku v okuliaroch, lebo som nevedel, kto je to. Na moju otázku, kde je matka, zavlažily sa slzami jej oči a trasúcimi rukami objala ma so slovami: „Veď som to ja.“ Dlho, dlho som sotrval v jej objatí, ľúbajúc matku, ktorej srdce prudko búšilo materinskou láskou.

Deň za dňom pokojného života sa míňal, krásnejúc vždy v malých intervaloch príchodom chlapcov — legionárov z rôznych končín sveta, ktorých sa sosbieralo v tejto tichej dedinke 31 a ktorí opätovne za chlebovou postaťou rozišli sa do rôznych končín sťa mravci šumnej doliny.