ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paroplavebná spoločnosť „Ungaro-Croata“ patrí ku krajším zjavom v národnom i národohospodárskom živote Horvatska a slovanského prímoria vôbec. Nemýli nás utrakvistický firnajs, ani dlhé ,á‘ nad staro-slovanskou, srdcu milou „Tatrou“ — niečo sa musí hodiť molochu, je to libácia pred modlou šovinizmu. Spoločnosť má 32 veľkých parolodí, ktoré obstarávajú kupeckú, poštovnú a passažiersku službu na celom dalmatínskom pobreží od Rieky do Kotora, potom z Rieky do Venecie. Má päťmillionový pracujúci kapitál, 2000-zlatová účastina vystúpila na 5000 zl. Na lodiach veje slaviansky duch, hoci kommando je italské; starý zvyk nedá sa ľahko vykoreniť.

„Tatra“ veselo rezala vlny okolo Rieky, ktorá je dosť malebná od mora z istej diaľky. Nevidíš fadessy činžiakov, monotónnych ploch kasárnických hotelov a úradných stavísk. Príroda, more, šedé i zelené výšiny postaraly sa o malebnosť a krásotu.

Na lodi šumel život, viedly sa rozhovory, domáci poučovali hostí. Onedlho úzkou úžinou vrazili sme do Bakarského malého zálivu. Utešený morský kút, ohradený vysokými bralami, tuho rozrytými parallelnými líniami: to sú všetko vinice. Až po najvyšší kraj samé úzunké terrassy, jedna nad druhou — ale pusté, suché. Neskveje sa tam sytá zeleň blahodarného viniča. Ale nebolo kedy o tom premýšľať. Tu mesto Bakar, pod vysokým šedastým bralom, tu už zahrmely mažiare, a ich hrom odrážal sa od tvrdých brál trojakou ozvenou, prešiel ponad naše obnažené hlavy a tratil sa za nami v šírej hladine morskej: a breh zakvitol pestrým hlúčkom ľudí. Ozvala sa pieseň „Hej, Slaveni, ešte naša reč slavenska žije!“ — tam na suchom bakarskom brehu, na kamennom mole i tu na hrdej horvatskej lodi. Zástavy vialy, šatky trepotaly vo vzduchu. „Živili Slaviani!“ volalo nám neznáme obecenstvo; neprestal spev, neprestalo volanie, pokiaľ „Tatra“ nehybne stála v prístave, pokým loďná krutka odpočívala. Bolo to bratanie „en distance“. Ale vrelé, dvíhané myšlienkou, že predsa ľud cíti veľkosť slavianskej idei. Tomášikova pieseň i tu bola slávnostným, jediným emblemom, jediným heslom, ktorému porozumel každý z roztrhaných slavianskych kmeňov, záujmov a protív. V piesni Tomášikovej máme veľký poklad duchovný a len najhnusnejší podliak môže zľahčovať túto srozumiteľnú, sjednocujúcu, oduševňujúcu hymnu. No skoro zašumela loďná krutka, loď pomaly obrátila sa zase k úzkemu prieplavu. Ešte durkanie mažiarov, ešte spev a volanie. Loď sa pohla do rýchleho behu a zanechala Bakarcom iba oblak dymu zo svojho vysokého a širokého komína. Či nezanechala i inšie?

„Prečo sú brehy také suché?“ spýtal som sa starého matróza, ktorý nám čapoval pivo.

„Vidíte tamtie domy?“ odvetil, ukážuc na nesčíselné kamenice pod horami i v horách. „Sú všetko prázdne. Doskami a skálím zatarasené obloky, len bóra skučí skulinami v búrnych nociach. Ľud všetek je v Amerike a inde. Rozptýlila ho fyloxera, ktorá vypila prameň výživy jeho. Nik nestaral sa o ľud, nepomáhal — mohli nahradiť zkazu novým révím, ale nie, hľadeli, tuším, s utajenou radosťou, že ľud hynie a tratí sa. Ľud pracovný, z oných skál produkoval víno, ohnivé, bakarské, ktorému išiel chýr — Francúzi prichádzali ho kupovať, keď ešte bolo muštom. Dobrý to bol ľud, mierno majetný, spevný, veselý. Niet ho. Rozplynul sa, ako dym, ako para. Boh bude účet požadovať, u ľudí niet smilovania!“