ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo už jedenásť, keď sme zase pribili k molu na piačette. Piačetta bola ešte krásne osvetlená a tu mi padol do očú zvláštnou prelesťou roh Dóžovho paláca. Trojramenné elektrické kandelábre osvecovaly tento roh (piačetty a mola) priamo denným svetlom. Pri ohromnej masse aká vzletná ľahkosť, aké pomery, aká harmonia smelých, v základe základov originálnych, nebývalých foriem! Pravda, hraničí na div, že dve stĺpové loggie, ľahunké, akoby elastické, tak isto držia velikú mramorovú stenu s krajným, velikým, špicato-oblukovým oknom, a pritom možno čez ne prezreť, čez ne vidno hladinu Canala sv. Marka, ako čez brusselské čipky. Ale je to tak: nad každými mohutnými štyrmi spodnými stĺpmi, územčistými, preklenutými končistými oblúkmi, stojí osem štíhlych stĺpov druhej, poschodovej loggie. Toto, tuším, dodáva statickej istoty stavisku.

S pohľadom na bájne nárožie paláca lúčil som sa na dnes s piačettou. Slavianskym nábrežím promenovala ešte veľká massa elegantného i miestneho, menej elegantného obecenstva. Bolo už dosť temno — razom od kanála zjaví sa silný, oči režúci prúd svetla: to s vojenského korába „Feruccio“ vrhali reflektormi snopy svetla na Rivu degli Schiavoni — iste sa cvičili. Blesk raz udrel o steny domov na rive, raz ovalil nás, idúcich domov, raz zaletel ďaleko do Canala Grande a oblial ostrým svetlom kupolu chrámu della Salute a fronty palácov až ta ďaleko, kde sa Canal už krúti na pravo. Potom zase ihral na rive, uličníci behali za ním s krikom a výskaním, osvietil špicatú vežu Giorgio Maggiore a portál chrámu Palladia.

Na druhý deň, 19. mája, môj verný „šlof“, ako hovorí sa pri vojsku, pán Karol Jonáš, odobral sa z Venecie — ja som mal biletku na Lloydový parník „Espero“, ktorý však šiel iba o tri dni. Zostal som doplniť svoje známosti veneciánskych pamätníkov.

Hneď ráno najal som si sám za dve líry gondolu do arzenálu. Šli sme tesno okolo vojenského korábu „Feruccio“, ktorý nás včera večer tak slepil. Dlhé, tenké delá trčaly z jeho bokov, ako z ježa štetiny. Jedným otvorom matrózi vyťahovali torpédo, a zase ho nazad tisli. Potom sme minuli ešte tri vojenské koráby a konečne vplavili sme sa popod most „Ponte dell’ Arsenale“ do kanálka „Rio dell’ Arsenale“. O chvíľočku pribil môj dobrý gondolier loďku ku skalnému brehu práve oproti vchodu do arzenála, veľkému to portálu s Markovým okrýdleným ľvom a hodinovou vežou. Arzenál, najväčší na svete, hrdosť Veneciánov, zamestnával niekdy 16.000 robotníkov (dnes 2000), takzvaných arsenalotti, ktorí boli súčasne i elitným námorným vojskom republiky; z veľkej časti rekrutovali sa z istriánskych a dalmatínskych Slavianov, boli verní, spoľahliví, úslužní, tak že z nich vyberali stráže Dóžovho paláca, Markovho pokladu, mincovne atď. Verní boli. Slavian vie byť verný len voči cudzincovi a vrahovi svojmu — svojich zrádza… Či to bude tak večne trvať? Či budeme večne arsenalottmi cudzieho panstva? Kollár v svojom cestopise viac ráz oplakáva slaviansku nesvornosť — aké by ronil slzy, krvavé, horké, keby sa bol dožil dnešných dňov „konštitucionálnych“ rabov a podliakov?

Pred portálom arzenála stojí čudná, báječná nemá stráž: štyria mramoroví antickí ľvi, kresaní rukou neznámeho, ale velikého gréckeho umelca z najkrajších dôb gréckeho umenia v Aténach. Zvlášte dvaja sú výteční: na ľavo lev s narovnanými prednými nohami vztýčený do výše, druhý ležiaci, pod ktorým je novší nápis: „Atheniensi a venetae classis trophae a veneti senatus decreto in navali vestibulo constituta.“ Ťažko si predstaviť imponujúcu silu a veľkosť týchto nezverských zverov. Áno, veľkosť, no nielen veľkosť massy, ale iná, tajná, vychádzajúca z foriem, postavenia, pohybu mocných údov. Goethe takto vyslovil sa o nich: „Zwei ungeheuere Löwen von weissem Marmor… der eine sitzt aufgerichtet, auf die Vorderpfoten gestemmt, der andere liegt — herliche Gegenbilder von lebendiger Manigfaltigheit. Sie sind so gross, dass sie Alles umher klein machen, und dass man selbst zu nichte würde…“ (Sú takí veľkí, že všetko okolo seba robia malým, i sám človek cíti sa ničím.) Ľvov priviezol Francesco Morosini r. 1687 z Atén. Skutočne, ohromuje človeka veľkosť a sila. Mne boly najčudnejšie ich oči — priamo srší z umele vykresaných očných priehlbín oheň hrdosti a hrozivej zlosti. Dravci sú to, dravci, ale k dravosti a hmotnej sile pojí sa krása mohutného samovedomia, krása vnútornej svobody a veľkosti. Priblížil som tvár až k tlame s prednými labami stojaceho ľva (ľavého) a oddal som sa s istou rozkošou citu úžasu… Sila pokoruje a desí… Dvaja ostatní ľvi sú menší, bez hrivy, ale tiež majstrovské kusy. Asi 2200 rokov uplynulo od veľkých časov, v ktorých dláto geniálneho Gréka vedelo vložiť silu idei do mŕtveho mramora a do foriem, údov, očú zverských! Dve millennia vzaly mramoru svieži lesk, on ako by zvápenel, ale nemohly odobrať šľachetnú krásu formám.