ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň, 18. mája, vstal som dosť včasne (na Radlinskovcov som nečakal, lebo mali prerobiť všetko to, čo sme my už prerobili) a šiel som do chrámu sv. Marka. Bola ranná služba, na chóre spev a hudba. Rozumeť bolo len často opätované „alleluja“. Zvonilo to strieborne vo veľkom priestranstve, tóny vily sa od organa, tiahly zlatými kupolami a pŕchly na zástup. Ranné, tuhé slnko dralo sa veľkými, hore zaokrúhlenými oblokmi nadoltárnej kupoly, tak že oltárna časť chrámu rovno plávala v svetle, ktoré vidnými pruhmi lialo sa zvonku. Oltárny chór oddelený je zábradlím z bieleho mramora, na ktorom stojí 12 mramorových sôch — dvanásti apoštolovia; socha sv. Marka a Márie. V prostriedku stojí veľký pozlátený krucifix (2 a 1/2 metra vysoký). Skvelý, až množstvom umenia omamujúci je hlavný oltár; na štyroch jeho stĺpoch je 300 reliefov, scény zo Starého i Nového zákona. Na prostriedku oltára je chýrna Pala d’ oro, emailová práca, predstavujúca scény zo života Spasiteľa, so zlatými a striebornými vložkami, čiastočne práca najstaršieho kresťanského umenia. Aby som ju mohol videť, počkal som do konca služby, vyhľadal kostolníka, ktorý mi ju odokryl za pol líry. Po bokoch chóru zazrel som dva stĺpy z malachitu, čo mi bolo divné, lebo som dosiaľ myslel, že je to polodrahokam, nie tak dávno odkrytý.

O deviatej hodine ráno rozletia sa krýdla brány Dóžovho paláca a vpustia massu čakajúcich cudzincov. Bol som medzi nimi, lebo chcel som si sám obzreť niektoré majstrovské diela paláca. Spoločnosť mýli.

Počiatok stavby paláca tratí sa v dávnej minulosti, keď ešte Pipin viedol vojny proti inzulárnemu štátu a vydobyl ostrov Malamocco. Veneti z biedy utiahli sa hlbšie do mora a lagún na ostrov Rialto, kde dóža Angello Partecipazio postavil štátne dukálske (dux = dóža) stavisko (okolo r. 809). Po všelijakých nehodách, požiaroch obnovil palác dóža Orseolo. Po veľkom požiari roku 1105 obnovil ho dóža Ziani. Roku 1301 bol palác zväčšený. Terajšiu formu dal mu dóža Foscari roku 1422. Portu della Carta vystavili roku 1439. Ako vidno, všetko staré dáta. Vôbec vo Venecii často pozastavíš sa nad starinou, ktorá napriek driečnym rokom nepáchne mŕtvotou, ale zdá sa byť od nedávna. Tak 17. mája raňajkovali sme v malej, úhľadnej, jasnej reštaurácii a s interessom čítali sme na stene, že táto reštaurácia, „Orientale Cappello Nero“, bola založená roku 1376 a odvtedy neprestala byť reštauráciou. V tomto čudnom meste naozaj hľadia na človeka stoletia, ako inde desaťročia.

Veneciánske umenie, zvlášte maliarstvo, tvorí svoju vlastnú školu, má svoj lokálny charakter, a to nielen preto, že išlo osláviť a zvečniť činy republiky, heroické skutky dóžov, generálov a admirálov, ale hlavne preto, že prinieslo do maľby blesk dňa, jasnotu vonkajška, živý, vrúcny kolorit a harmoniu farieb. Strediskom a najvyšším bodom veneciánskej školy je arci Tizian, ktorý vedel reálnu skutočnosť zjasniť, zduchovniť, neopustiac jej celkom. „Veneciáni vedeli prítomnosť zidealizovať a zachytiť moment šťastia a najvyššieho pôžitku,“ hovorí Moric Carriere. Sám Tizian je miláček šťastia, až do poslednej staroby tvorivý, miláček mocných, krásnych žien, favorit cisára (Karla), pápežov, mocných Veneciánov a konečne celého obecenstva, ktoré jeho obrazy vítalo ako veľké udalosti a nosilo ho na ramenách. Slúžil ženskej kráse bez oplzlostí, čisto, ideálne. A keď i do religióznych predmetov vnášal istú dózu svetskosti, vedel ju posvätiť čistotou a oduševnením nadzemským. „Aká závisť schytí moderného človeka, keď vidí, ako títo starí vedeli svoj každodenný život osladiť a zidealizovať!“ hovorí Burckhardt. Veruže závisť, keď pozreme na dnešnú mizeriu dekadentskú a mnohé špatnosti, hnusoby secessionistické.

Pomaly kráčal som sálami dvorca — nie všetko mohol som uvážiť: veď je to nie palác, ale muzeum, bohaté z najbohatších. V sále štyroch dverí (della quatuor porte), priechodnej to sále, dôkladnejšie obzrel som si votívny obraz Tiziana, venovaný dóžovi Grimanimu, ktorý povzniesol na okamih klesajúcu moc Venecie. Grimani v železnom odení kľačí s oddanosťou pred Vierou, ktorá vznáša sa na oblakoch, na ľavom pleci veliký kríž. Anjelik pomáha jej niesť jeho ťarchu. Svätý Markus stojí po pravom boku vznášajúcej sa Viery. Na obraze sú všetky prednosti maliarove; nebadať, že ho maľovala 78-ročná ruka! V sálach Anticollegio a Collegio obdivoval som štetec Tintoretta, veľkého medzi veľkými. Celý rad obrazov, predstavujúcich historicky i allegoricky Veneciu, ako panovnicu mora, a Pavla Veronesa „Únos Europy“.

V sále Senáta panuje Jacoppo Tintoretto s obrazom: Mŕtvy Kristus, nesený anjelmi. Pripomenul som troch hlavných, a to len niektoré ich výtvory. Ale ani nebolo možno viac videť a duchovne schvátiť, čo mám i niektorú zbehlosť v takomto sladkom, no súčasne i ťažkom diele.