ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na svite boli sme už v karstovej pustatine — pustatine aspoň naoko, lebo malé fliačky kultúr na dne karstových lievikov miznú proti masse šedých, suchých skál. Železnica prediera sa smelo tunnelmi čez hluché skalnaté massívy, beží dráhou, vystrieľanou do šikmých stien, viaduktami šinie sa ponad ozorné priepasti. Okolo hlboké lieviky, konuse na špicu postavené, na dne rukami nasnášaná prsť, skálím ako plotom obložená: ona živí tam révu, malé broskvové stromčeky, záhradnú zeleninu, špargu atď. No i po stranách vidno neveľké, drobným kamením obložené záhradky, roličky. Videl som pestro oblečené babky pracovať na týchto miniatúrnych poliach: vyberaly skalky a nosily na kamenný plot, práca neľahká, požadujúca veľkú trpelivosť.

Dosiahnuc najvyšší bod karstového pohoria, počali sme sa spúšťať nadol — a tu v mäkkom svetle ľahunkou hmlou zastretého slnka strie sa morský záliv Kvarnera s ďalekými, amfiteatrálne rozloženými horami a brehmi, posiatymi mestami, villami, dedinkami. Roje rybárskych plachtových bariek stoja, zdanlivo nepohnute votkané do nehybnej, širokej hladiny; neobyčajne strojne oživujú jednotvárnu, slabo belasú plochu svojimi bielymi trojuholnými vetrilami. Časom vysoká stena z kvadrov alebo prosto tvrdá skalnatá stráň zakrýva výhľad nadol a na more. Stena zmizne — a zase more, zase šedo-modrá pláň, biele punkty lodí, v trasnom, belasom vzduchu lisnúce sa brehy a hory. Tu more ešte nerobí dojmu pravej morskej veľkosti a svobody: zúžily ho s troch strán skalnaté brehy — len rovno oproti nám, neširokým pásmom tratí sa ono v diaľke a pojí sa temer nepozorovane s nebom. Nebo je tam slabo pretrhnutým pokračovaním mora. Nerobí tu more pravý dojem veľkosti, lebo hľadíš naň s ohromnej výšavy — hora tu konkurruje a vyzdvihuje dojem. Zdá sa ti, visíš nad hladkým, idyllickým, pokorným jazerom.

Vlak prehrmí ponad rieku, ktorá delí Horvatsko od mestského territoria, ako známo, prideleného bezprostredne k Uhorsku. A sme v Rieke, meste výnimečného, len v Austrii možného charakteru. Najvyššia moc je v rukách Maďarov, ľud je slovanský, intelligencia s italským a nemeckým zafarbením, industria a kupectvo internacionálne (francúzske, anglické, nemecké). Dookola živel slovanský, zem slovanská, rieky slovanské, more slovanské, lenže nad všetkými drží ruku cudzota a rozpína sa ako v svojom. Len jedno je isté: hoci i Maďari majú v rukách vrchnú správu, Rieka nepomaďarčí sa nikdy. K tomu nepostačí naplniť mesto maďarskými úradníkmi. Oni zostanú tam cudzincami a vysťahovalcami, a budú vždy vzhľadom na maďarský šovinizmus „in partibus infidelium“.

Rieka má pekné molo pre lode passažierske a proti nemu dosť úhľadné námestie s hotelmi a kaviarňami. V jednej z nich, „Europou“ zvanej, u samého mola zavialo už vzduchom kongressovým. Našiel som tam pri rannej káve predsedu Jozefa Holečka, Jozefa Kuffnera, znamenitého feuilletonistu „Národních Listov“, dr. Baxu, redaktora „Radikálnych Listov“ a snemového vyslanca, Karla Jonáša, redaktora „Plzeňských Listov“, Františka Kretza, Bohumila Knechtla, redaktora olomúckeho „Pozora“, Sokola-Tůmu z Moravskej Ostravy, Ostaszewského-Barańského, dr. Mazzuru so synom a iných známych a kollegov. Prechádzka mestom neposkytovala ani poučenia, ani potešenia. Najviac sa hostia interessovali mestskými tržnicami (Mercati), lebo tam predávajú morské ryby, raky, humre, morských pavúkov a krásne zeleniny. V „Mercati“ veje taliančina. Predavači vykrikujú mená tovarov a ich ceny po taliansky, s južným ohňom a vreskom.