ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„San Markus (chrám) bol pánom a strediskom mesta, štátu, flott, ktoré plavily sa po všetkých moriach, k najďalším koloniam a faktorajom. Ostrovný štát, unikum sveta, v tomto chráme vyjadril, čo v svojom najvyššom kvete držal za krásne, velebné a sväté: tajomné sväzky účinkovaly medzi celou veneciánskou bytnosťou a týmto chrámom.“ Tieto slová Burckhardta prišly mi na um, keď som sa s chóra niekoľkými schodmi ubieral na zovnútornú galleriu nad hlavným portálom, kde na vysokých podstavcoch stoja štyri antické bronzové kone, niekdy pripisované Lysippovi, teraz ich kladú do časov Nerona, ale neupierajú, že sú dielom gréckeho majstra. Kollár sa pýta: „Čo tieto pohanské zvieratá na chráme kresťanskom chcú?“ Nuž ony sú tiež „výrazom toho, čo Veneciáni držali za krásne, velebné a sväté“, ony prišly na portál historicko-fantastického chrámu ohnivým želaním všetko veliké a krásne sústredniť na stavbe, ktorá je emblémom a najvyšším výrazom veneciánskej moci, veneciánskeho vkusu, veneciánskeho ducha.

Ich historiu rozpráva monumentálny, čiastočne hodne neúprimný nápis na hlavnom strednom obluku: “Quatuor equorum signa Venetis Bysantio capta. A. MCCIV. Primum ad navale deinde ad D. Marc. posita. Quae hostilis cupiditas a. MDCCXCVII. abstulerat. Franciscus I. imp. pacis orbi datae trophaeum A. MDCCCXV. victor reduxit. (Sochy štyroch koni Veneciánmi nadobudnuté v Byzancii roku 1204. Najprv boly k arzenálu, potom na chrám Marka postavené. Ktoré pažravosť nepriateľa r. 1797 ztadiaľ sňala. Franc I. cis., dajúc svetu mier, oddal ich ako víťaz na staré miesto r. 1815.) Utešená, pravá veneciánska štátna morálka: oni ich nadobudli (t. j. dóža Dandolo, vydobyjúc brannou rukou Carihrad, práve ich tak sňal, ako Napoleon, vydobyjúc brannou rukou Veneciu). Ostatne konská vykonaly dlhé cesty: z Grécka do Ríma, z Ríma do Carihradu, z Carihradu do Venecie, z Venecie do Paríža, z Paríža zase do Venecie: dosť na ich bronzové, štíhle, prekrásne nohy!

Sú prekrásne, plné ohňa a sily, bezvadnej formy. Každý dvíha jednu prednú nohu (a to dva na ľavo stojace, keď hľadíš od námestia, dvíhajú pravé nohy, dva na pravo ľavé nohy) v kroku, druhá noha spočíva na tenkom stĺpiku, len soskočiť ešte raz s portálu. Hrdo držia pozdvihnuté krásne hlavy, nozdry zdajú sa dýchať, prse vibrujú ohňom a neskrotenou silou. Boly niekdy tuho pozlátené, ale „pažravosť“ sodrala s nich pozlátku, no vidno ešte zlaté pruhy a vrúbky. Sláva Bohu, že neboly celé zo zlata! Už by nebolo po nich pamiatky!