ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ivan S. Turgenev v románe „Nakanune“ („V predvečer“, slovenský preklad Jozefa Škultétyho, 1885) píše: „Komnatka ich (lnsarova a Eleny) vychodila oknami na širokú lagúnu od Riva degli Schiavoni do Guidecci. Skoro oproti hostíncu trčala ostro končená veža sv. Georga; na pravo, vysoko vo vzduchu blyšťala sa zlatá guľa Dogany (Globus a na ňom socha Merkura), a nacifrovaná, ako nevesta, stála svätyňa ,Redentore‘ od Palladia, najkrajší zo všetkých chrámov; na ľavo černely sa sťažne a telá korábov, komíny parníkov.“

Toto je cele pohľad od nášho hotelu „Sandwirta“, tak že sa nazdávam, Turgenev bol v ňom alebo v blízkom súsednom hosťom dávno pred nami. Ale už sme horeli zvedavosťou. Priateľ Jonáš strojil sa, že si ľahne po prebdelej noci na dvoch stoličkách a starých novinách. No ako sme vyšli z brány hotelu na Rivu degli Schiavoni, odletel sen od očú. Veselo svietilo slniečko s neba holubieho, jasný, veselý bol pohľad na lagúnu, novú našu priateľku, predtým nikdy nevidenú. Široký, čistučký trotoár pobrežia viedol nás k centru mesta popri sklepoch a kaviarničkách. Slavianske nábrežie pretŕhané je troma kanálmi, ponad ktoré vedú tri mosty veneciánskeho typu, s vysokými oblukmi, aby pod ne mohly gondole a lode. Na most a s mosta vedú pohodlné, široké schody; zábradlie je mramorové, vkusne skulptované. Samo nábrežie kypelo životom. Chlapci-uličníci okrúžili nás, robili kotrmelce, lámali kolesá, a keď to nepomohlo, počali spievať ostrými diskantmi — nuž museli sme vytiahnuť čentesimy. Kollega Jonáš hodil so pár „placákov“ (tak volal medené 5-čentesimy, podobné našim niekdajším štvorákom) medzi chlapcov, i strhla sa komická trma-vrma. Z chlapcov razom utvorila sa hŕba po zemi živo svíjajúca sa, ako chumáč hadíkov.

Stretali sme driečne i menej driečne Veneciánky po dve, po tri. Každá vlasy tuho nakolmované, najviac čierne, lesklé, s veľkým chochľom, s pliec im lengá široký dlhý ručník s dlhými fransami. Vedia si ho veľmi malebne prehodiť, rúk nevidno. V pekných záhyboch splýva jednoduchý ručník štíhlou postavou. Na prvý, filisterózny, módou zkazený pohľad meštianky veneciánske robia dojem priveľkej voľnosti, bohémskosti, ale keď sa trochu navykneš, lepšie sa ti páči domáci, starodávny kroj, než všetky supermódne toaletty europejsko-veľkomestské, ktorých je tu ohromný výber so všetkých strán sveta, počnúc od San Franciska a Argentíny až po Čínu. Asi na prostriedku Slavianskeho nábrežia od nášho hotelu po piačettu stojí konný pomník Viktora Emanuela — strašne bojovný. Kôň spína sa, kráľ mácha vysoko ohromným mečom, ako by hrozil práve smerom, kde ponad vysoké domy a Dóžovský palác niekdy trčala veža sv. Marka. Ba či neklesla následkom tejto heroickej hrozby? U piedstalu sedia dve allegorické figúry: Venecia v ponížení (1848 pod Austriou) a Venecia v radosti (1866) nad osvobodením skrze Viktora Emanuela. Dobre, ale osvobodenie nestalo sa tamtým ohromným, vysoko pozdvihnutým mečom…

Prebehnúc elegantnými schodmi druhý most, Riva sa úži a my lezieme na tretí. Tu už roh Dóžovského paláca oproti nám a na pravo široký kanál; s nášho mosta na Rive (Ponte paglia) vidíme čez kanál pnúť sa druhý, s krásnou architektúrou, plytkým, smelým vozdušným oblukom — Ponte del Sospiri, Most vzdychov. Visí vysoko nad vodou, opiera sa o zadnú stenu Dóžovského paláca a na druhej strane o stenu štátnych väzení. Vždy som si predstavoval pri mene tohto mosta niečo temno-hrozného, zasmušilého — a ono vyšiel krásny, veselý most s prekrásnou inkrustáciou. Zadná stena Dóžovho paláca je jasná, v druhom a treťom poschodí pilastre okolo veľkých oblokov; iba stena väzenia na druhej strane kanála je tmavá, bez okrás. A tamdolu pod mostom čulý život, lode, barky, gondoly. Kde tu strach?

Ideme pozdĺž façady Dóžovského paláca (Palazzo Ducale), obrátenej k molu, 71 metrov dlhej. Aká divná goticko-maurická stavba! Pred nami v prízemí ťahá sa mohutná končisto-obluková arkáda na 36 územčistých, temer primohutných stĺpoch. Pozrem na hlavice stĺpov — každá iná, figurálne, vypuklo skulptovaná, samý čistý mramor: amoretty, čerti, bohovia, celé skupiny ľudí, morské potvory, guirlandy, vence — a kto by to mohol prezreť! Teraz chceme mať dojem celku. Kam by to viedlo, pozastavovať sa pri jednotlivostiach! A tu leží už pred nami piačetta. Nikdy som ešte nezakúsil dojmu niečoho takého čistého, jasného, bohatého a krásneho! Hlavná façada Dóžovského paláca so stĺporadím, nad stĺporadím druhá arkáda (La loggia) so stĺpmi husto nasadenými a spojenými končistými oblukmi, nad oblukmi veľké kruhy, nad kruhmi tenký karnis a potom vysoká, plochá stena. Ale aká stena! Ako persidský koberec, massovaná je samými pestrými mramormi a pretŕhaná širokými oblokmi. Nečuduješ sa, že štíhle stĺpy loggie vydržia tlak ohromnej, plochej steny, lebo stena je oku ľahká, vzletná, akoby naozaj tkaná a nie stavaná. A oproti tomuto goticko-maurskému zázraku palác Sansovina: Libreria vechia di San Marco, „najskvostnejšia profánna stavba celej Itálie a najblýskavejšia dvojná arkáda (Doppelhalle) celého sveta“ (Burckhardt). Medzi Libreriou a Dóžovským palácom dva antické obelisky, jeden s veneciánskym okrýdleným ľvom a druhý so sv. Teodorom. Dlažba mramor a trachyt, čistá ako oko, rovná ako dlaň. Pred piačettou molo, objímané lagúnou, roj gondol, ohromné telesá korábov. No ďalej, ďalej. I stojíme na Markovom námestí, najkrajšom celého Božieho sveta. Stojíme medzi vysokými cedrovými flaggovými žrďami. Pred nami chrám sv. Marka. Divné bohatstvo façady ohromuje, mätie. S dvoch strán nevyrovnané paláce Prokuracií, oproti chrámu palác „Nuova Fabricca“. Tri domy a jeden chrám tvoria najgrandióznejšie námestie sveta. Tri domy a jeden chrám tvoria nie ani námestie, ale kolossálnu dvoranu, jasnú, farbistú, voľnú, krytú svodom italského tuho-modrého neba! Naozaj, takému priestranstvu sluší len jedna krytba — nebo!