ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Triumfálnou bránou vošiel som do arzenála — na pravo kanál, na ľavo morské muzeum. Prebehol som ho dosť bežne. Modelly rozmanitých lodí nemohly valne upútať pozornosť. Až na modeli Bucintora (Bucentaur), dóžovskej galéry, na ktorej sobášil sa dóža so svojou nevestou: morom. Sobáše patrily k najhlučnejším a najoriginálnejším slávnostiam morskej republiky. Dóža hodil s paluby Bucintora do mora zlatý snubný prsteň pred očami celej Venecie, vyšlej na gondolách, barkách za ostrov Lido. Bucintor je samá rezaná okrasa, tuho pozlátená, samý relief nevídanej krásy. Okrem modellu sú pri stene jednotlivé časti skutočnej galéry, a až ony dávajú aký-taký pochop o skvostnosti dóžovskej repräzentatívnej lodi, „inventárneho predmetu, na ktorom možno videť, čo vlastne boli Veneciáni a čím si byť mysleli“ (Goethe). Ostatok: zbrane, pušky, delá, bysty znamenitých veneciánskych mužov mohol som len povrchne poobzerať — konečne takých predmetov možno dosť videť i po iných muzeach.

Od arzenála nie je ďaleko do verejnej záhrady („Giardini publici“), s troch strán obmývanej lagúnou, so štvrtej kanálom. Vedel som, že je tam internacionálna výstavka obrazov a sôch, tedy som ju vyhľadal. Šiel som mostom Ponte Veneta Marina i čez ulicu Garibaldiho a zahol na pravo do parku. U vchodu stojí pomník Garibaldiho. Bez piety som hľadel naň. Nemôžem sa oduševniť za tohoto „hrdinu svobody“, ako vôbec neoduševňujem sa za ľudí pózy a effektných pohybov. Možno, že mu krivdím…

Vo východnom kúte parku stojí výstavkové stavisko, zdá sa mi novým, schválne vystaveným pre občasné výstavky. Je veľmi chutné, zvlášte vestibul je vystrojený prepiatym, precibreným vkusom krajnej secessie, ale „cum grano salis“, t. j. s dávkou špeciellne italského smyslu pre formy. Zato výstavka…?

Ja si myslím, že je Venecia nie miestom pre „moderné“ internacionálne výstavky, aspoň nie pre cudzincov, Veneciu nepretržene zaplavujúcich. Čože ona môže poskytnúť človeku, idúcemu rovno s piačetty, z Dóžovho paláca, z Akademie umení, z nesčíselných chrámov veneciánskych, z palácov a muzeí? Ona sa pred očami cudzincovými ztratí, čo by bola i veliká, ako skutočne i je.

Vcelku robí internacionálna výstavka na človeka dojem, že tu umenie slúži prevažne telu a smyslom. O dekadentských obrazoch a sochách, ktorých je tu dosť, ani nehovorím, stačily zunovať ducha i zkaziť oči, ale na celej výstavke nenašiel som niečo z radu von, niečo centrálne veľkého, ktoré ostane človeku v pamäti. Francúzi skvejú sa vycibreným vkusom, Španielci poslali pekné žanrové veci z ľudového bytu, Nemci majú tam svojho Stucka, secessionistu, ale s veľkým talentom. I Uhorsko sa veľmi repräzentatívne dostavilo, hlavne vystrojením sály, nad ktorej dvermi veľmi krikľavými literami priamo kričí nápis Ungheria. Iné národy takých nápisov nemajú. Ale pod skvelým nápisom a v bohatom ornamentálnom vystrojení sály nenašli sme mnoho potešiteľného. Nových vecí tam niet: temer všetko požičaly akademia a ministeria. Asi „klin“ uhorskej výstavky je Munkácsyho žánrový obraz z ľudového bytu, maľovaný roku 1875. Veď je to obraz dobrý, ale čo hľadá v „modernej“ internacionálnej výstavke, ťažko uhádnuť. Väčšina obrazov sú podobizne, tiež staré, niektoré som už videl vo Viedni a v Pešti. Predok vedú tu Bencúr, Ballo a Horovitz, náhodou všetko slabí Maďari pôvodom — Orava, Liptov a Hebron zaváňa.

V mysli mi utkvel jeden španielsky obraz od Bilbao zo Sevilly: „La esclava“ pomenovaný, predstavujúci mravnú i telesnú priepasť padlých nevoľníc modernej polyandrie. Maliar nechce oslavovať a dráždiť, je skormútený a chcel by učiť, naprávať a varovať.

Kus zeme, na ktorom stojí výstavkový palác, zdá sa byť vzdialený tisíc míľ od lagún a malebných ulíc Venecie. Je pevninou europejskou, pevninou mnohej zkazy, strašného kolotania, nervózneho hľadania a blúdenia v duchovnej ríši. Jedovaté bubliny vystupujú z kontinentálnych barín, náruživosť a smyselná neresť krája tam svoje grimassy, konvulzívne trhá sa a krčí. Z veľkých, temných očú spotvorených mänád srší chorobný pal neukojiteľných žiadostí a túžob; z krajín, strakato vypunktovaných, fádne namazaných, neurčite, ako by z divého, nesriadeného rozmaru na plátno pohádzaných, hľadí na teba raz zúfalstvo beztalentnosti, raz pomýlená sila, nevediaca kam, raz podivný chaos, z ktorého nevyberieš, smrteľný hriešnik, celkom ničoho.

A oproti tomuto tamvon nad lagúnami a kanálmi usmieva sa na teba grácia povedome hľadanej a šťastne najdenej krásy. Tam nad lagúnami má tiež svoje právo telesná krása, sladkosť smyselná, bájnosť ľudského tela, smyselné omamovanie tuhými farbami, ale i táto strana výtvarného umenia, zákonná a nevyhnutná, uspokojuje, tíši a teší — a hlavne slúži krásnu, tedy žertvuje pred zákonným, pravým oltárom, a nie pred modlou surového materializmu. A nadto miernená je veneciánska smyselnosť parallelne vystupujúcimi, vznešenými, k Bohu a nesmrteľnosti poukazujúcimi tvorbami. Tizian namaľoval celý rad Venuší (prvotriedne gallerie Europy majú ich pekný počet, najkrajšie dve má galleria draždianska: spiaca Venus, s hlavičkou anjelskej krásy, a „Venus a hráč na mandolíne“, najpyšnejší ženský akt veškerého umenia), ale namaľoval pritom Assuntu, Soslanie Ducha svätého a celú galleriu vozvýšených madonn a svätcov. Len človek vnútorne zkazený necíti i pri jeho pohansko-svetských predmetoch najčistejšieho vanu umenia, ktorý nedráži, ale prenáša dušu do dŕžavy ideálov a dobrých citov.

Ako by mi bola spadla s duše ohnivá, rozožierajúca, páliaca záplava, keď som zanechal vestibul internacionálnej výstavky. Stál som u stanice vaporetta, čakal na príchod lodi. Lido leží na ľavo, ako na dlani, na pravo nádherná riva, oproti mne Giorgio Maggiore. Končitá veža vrýva sa do poludného vzduchu, portál chrámu lisne sa štyrmi stĺpmi a tympanonom. Nad ním kupola a dve menšie veže. Na vode nemo stoja torpedové lode „Euro“, „Lampo“ a „Strala“, čierne, ako muríni, nehybné, nepekné. Môj vaporetto ide vedľa nich. Teraz vidím na nich mrviacich sa matrózov. Ako mravce behajú a lašujú po palube — nevieš, za čím a prečo, práve ako pri mravcoch, neustále behajúcich, zdanlive bez cieľa a potreby. Vaporetto složil ma na stanici S. Toma na Canale Grande; za pár minút bol som pešo u cieľa: pri chráme Frari.

Že ešte bol čas na obed (mali sme heslo o 1 a 1/2 hod. v Plzeňskej reštaurácii), pobavil som sa tedy v chráme Santa Maria dei Frari, v jednom z najväčších. Gotická stavba z roku 1240, trojloďná; nešiel som ta pozerať celú summu obrazov a skulptúr, chcel som videť pomníky Tiziana (1852) a Canovu, veci novšieho dáta, ale pamätné menami, ktorým sú venované. Tizianov pomník má mramorové reliefy dľa jeho vlastných obrazov: dosť milo a prípadne, Canovov je cele podobný pomníku Kristíny v Augustínskom chráme vo Viedni. Ešte som postál chvíľu pred Tizianovým obrazom Madonna rodiny Pesaro, pred dokonalým, svetochýrnym jeho dielom: niektorí svätci odporúčajú Márii, sediacej na tróne, členov rodiny Pesaro (maľoval ho roku 1526, keď bol na výške svojho umenia). Dielo cele nevyzpytateľnej krásy, ktorým Tizian akoby zákonne určil pre všetky časy formu takýchto votívnych obrazov.

Najväčšie dielo vo Frari je náhrobník dóžu Nikolaja Trona od A. Rizzo, súčasne jeden z najbohatších, najkrajších renaissančných pamätníkov. Ostatne, temer všetky diela vo Frari, všetky náhrobníky (Trevisano, Marco Zeno, Jacoppo Marcello, Benedetto Pesaro, Francesco Foscari [nešťastný otec odsúdeného syna Giacoma]), všetky skulptúry, oltárne vložky (Giovanna Belliniho, Vivariniho), obrazy patria do historie umenia. Naozaj, tu vo Venecii jeden chrám odváži v tomto ohľade celé mestá, ba celé krajiny a krajinky. Koľko šťastia, umu, talentov, pokladov, vkusu, vôle k veľkému, genia, vytrvalosti, duševného bohatstva muselo sa spojiť na jednom mieste, aby z mesta, z chrámov a palácov sostaviť kolossálne muzeum a grandióznu, na veky a svetové priestranstvá hovoriacu umeleckú školu. Už teraz chápem, prečo pre všetkých umelcov sveta je „Italia diis sacra“, pútnickým cieľom a prebohatou studnicou študia, oduševnenia a zdokonaľovania. Šťastný, kto za mladi mohol čerpať priamo z prameňa. Pravda, dnešní „obri“ toho nepotrebujú a hľadia čez plece na „starygáňov“. Veď to i ďaleko doviedli! Dnes je i umenie temer tam, kde politika a ľudská spoločnosť: na studenom dne negovania a búrania.