ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako už povedano, išli sme na prvý raz bežne preleteť sály Dóžovho dvorca, aby sme si ukoristili všeobecný dojem. Potom som bol ešte tri razy vo dvorci, sám, s knihou, notickou a ceruzou v ruke, o čom neskoršie. Všeobecný dojem rýchleho priezoru nemohol byť iný, ako neobyčajného blesku, nádhery a noblessy. Kupci, kramári postavili a vyzdobili tieto cárske teremy najvyššieho prepychu hmotného i duchovno-ästetického? Akosi sa to nesrovnáva. Tu musel sa spájať kupecko-obchodný luxus, veľkosvetská úžera, hrabivosť a sdieranie pol sveta s vysokokniežatským smýšľaním, s munificenciou, ktorá siaha len vtedy po hmotne drahocennom, keď je súčasne i ceny vysoko duchovnej, keď drahé materiále obrábala jemná ruka najlepších, najgeniálnejších ľudí. A pritom prvý zreteľ bol obrátený na to, aby prvá štátna palota štátu, ktorý bol dľa hrdých slov dóžu Enrica Dandola: „pánom štvrtiny a poloviny rímskej dŕžavy“, bola umeleckým výrazom jeho podivnej historie, počnúc od časov, keď obyvatelia Aquileji, Padui, Altinuma, utekajúc pred divými hordami zbojníka Attilu (452 po Kr. P.), usalašili sa na ostrovkoch: Rivoalto, Malamocco a Torcello, a na lagúnach založili nie obec, nie štát, nie národ, nie monarchiu, nie republiku, ale — inu, Veneciu, niečo bez príkladu, bez vzorky a indy a inde ľuďmi upotrebovanej formy spolužitia.

Prebehli sme Zlaté schody (Scala d’ oro), mohutnú tvorbu Sansovina so stukkom Al. Vittoria, freskami Franca, predsieň s porträtmi prokurátorov (Tintoretta), Sálu štyroch dverí (Sala della quatuor porte), Anticollegio, priestranné Collegio s plafonom, akého som ešte nevidel, Sálu senátu, Kapellu dóžov, Sálu desiatich (dei deci), Sálu bussoly, Sálu dei capi, a zastali sme až v ohromnom priestranstve Sály veľkej rady (Sala Maggior Consilio). Zbežne nakukli sme do Archäologického muzea, do Komory šarlátovej (Camera degli Scarlatti), do Sály štítov (della scudo), do Sály byst, Sály bronze, Sály stukkov, Sály filozofov, izieb dóžov (žltej, šedej, modrej), Sály basreliefov. Spustili sme sa do chýrnych väzení (Prigoni, od 17. stoletia Pozzi zvanými), nakukli sme do temnej, skalnej diery, kde bol väznený Foscari, i ta, kde sa dal zavreť lord Byron (sluha osvietil väzenie elektrickou lampou); prešli sme čez Most vzdychov do väzenia na druhom brehu kanála a konečne vyšli z teremov druhým, menej skvelým schodišťom zase na korridor od Corte. Na tejto ceste videli sme prvé diela najväčších veneciánskych majstrov: Tiziana, Palladia, Contariniho, Vicentina, Veronesa, Bassana, Tintoretta, Palma, Vecellia, Carpaccia, Lombarda, Vittoria, Caliariho, Belliniho, Boccacina, Catena, Sansovina… Obrazy týchto majstrov videl som už po rozmanitých galleriach: viedeňskej, petrohradskej, mníchovskej, draždianskej, ale nemohol som si utvoriť pravého pochopu o ich hodnote, charaktere a veľkosti. Rozbité, porozhadzované ich diela zdajú sa mi teraz ako zdrapy nádherného brokátového plášťa — tu, na mieste ich práce, v tomto historickom vzduchu, kde mnohé scény ich obrazov sa odohrávaly, kde sú doma, kde pracujú a trudia sa, najlepšie sily napínajú k oslave Venecie, ktorá ich privinula, pritiahla z celej Itálie, až tu vidno ich celé umelecké figúry, ich plodnosť, svobodu a celý rozmach ich fantázie. Iste, reliefy v metopách a na tympanonoch Parthenona robily nepomerne hlbší a grandióznejší dojem, keď ešte boly na svojom mieste, pod hellenským nebom, uprostred Akropola, nad dorickými stĺpmi, ako dnes v sálach British-muzea, v hmlistom, parami a uhľovým dymom zapacovanom Londýne. Tak i obrazy veneciánskych majstrov vynikajú, svieťa, jagajú sa omnoho živšie nad lagúnami, v cárskych sieňach najkrajšieho paláca Europy.