ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Heslo bolo: večer okolo 11. hodiny treba byť už na palube Lloydovho parníka „Espero“, ktorý už niekoľko dní ticho a zádumčivo stál práve oproti nášmu hotelu „Sandwirt“, honosiac sa jedným hrubým, krátkym komínom a dvoma štíhlymi sťažňami. Bolo treba ísť na agentúru pre billetku. Agentúra je v Librerii na rohu piačetty a mola. Zdvorilý úradník ma prijal, prevzal žurnalistickú assignáciu a vydal mi kartičku na 1. triedu z Venecie do Triestu. Tak to všetko pekne-rúče popredku zariadil Fr. Hovorka, za čo zaslúži od nás uznania.

Pred nami bolo posledné svobodné popoludnie vo Venecii. Malá naša spoločnosť obedovala pospolu zase len v tom istom pavillone, ktorého officiálny názov je „Grand Restaurant Pilsen“, nad malým jazierkom „Bacino Orseolo“, z ktorého vedú dva kanálky.

Po obede posadali sme pred Zeccou na malú paroloď a ešte raz preplavili sme sa celým Canalom Grandom až po železničný most. Už som bol dosť oboznámený s hlavnými palácmi na oboch stranách a hral som čiastočne i rollu čičerona, ale ma zase prekvapovaly nové zjavy, nové formy, nové krásy. Rád by som bol na stanici u chrámu San Stae uskočiť z vaporetta: tam nachádza sa románske palazzo Fondaco dei Turchi a v ňom „Museo Civico“, založené roku 1830 magnátom a nobilim Teodorom Correrom (preto volá sa i „Museo Correr“); hlavne pre Giovanna Belliniho, ktorý má tam štyri obrazy. Nechceli ma pustiť: primnoho som sa im tratil a, pravdu vyznajúc, bol som už i sám dosť ustatý a hotový len povrchne hľadeť na celok a bez namáhania duchovného požívať bežne to, čo sa nevdojak naskytlo. (Doplnil som zkúsenosť, až keď som po druhý raz bol i so ženou Idou vo Venecii, roku 1909.)

Za železným novým mostom (z roku 1882) vysypali sme sa z vaporetta a išli pešo nazad. Pozreli sme na dosť pusté železničné nádražie, vbehli na chvíľku do Gli Scalzi, t. j. do chrámu bosých mníchov, ktorý stál 1,200.000 frankov, prepiaty barokk, façada preťažená nevkusnou ornamentikou, opravdový mramorový stolársky štýl bez architektonickej myšlienky, vnútro taktiež presýtené barokným prepychom a nesriadeným leskom prekrútených, pokazených foriem pozdnej renaissance.

„Nekazte si oči!“ zavolal som na priateľov a šli sme von; pustili sme sa bočnými ulicami, aby sme poznali i menej výstavné časti mesta.

A teraz už oddych! Čo bolo možné za štyri dni, statočne a pilne som prekonal: tedy oddych. Náš milý Osip Markov chcel ho mať na Lide. Nuž dobre; okolo piatej boli sme zase na plytkom nábreží Adrie a kochali sa morom, ktoré ani teraz nechcelo premeniť hladkú tvár na srditú, tichú plochu na búrnu, čo som tak veľmi ľutoval. No i tak bolo krásné, majestátné a tajno-veliké. Prechádzajúc sa po nábreží, stretli sme koč, celý koč, s opravdovými, živými koňmi. Rozbehnúť sa asi veľmi nesmie, aby nevliezol do mora, ale predsa dosť šibko letel. Mne to prichodilo ako chvast. „Nie,“ hovorí niekto, „veď ostrov, hoci len na jeden kilometer široký (miestami niečo širší), je dlhý skoro 12 kilometrov, a tak možno sa vozmo rozbehnúť!“

Už na širinu morskú klesaly ľahké, riedke hmly, keď sme sa lúčili s otvoreným východným pobrežím Lida. Nuž s Bohom, Lido, s Bohom, krotké pobrežie, s Bohom, neumĺkajúci šum čistých vĺn! Sotva ťa už kedy v živote vidím. Od čias, čo videl som prvý raz neopísateľný zjav mora, ubehlo plných 41 rokov! Bolo to v Meklenburgu roku 1864, keď som, nemecký gymnazista, s niektorými priateľmi, medzi nimi s naším milým Jánom Mockom, vtedy teologom na roztockej fakulte, pešo šiel z Roztoku k Doberanom a morským kúpeľom „Heiliger Damm“. Viedli ma poľom, lesom, až sme prišli do nízkej siatiny, seči, ako u nás hovoria. „Aké to pohorie?“ pýtam sa kamarátov. „Veď ho na mappe niet!“ Áno, zazrel som tuho-belasé, rovno-hrebenné pohorie. Bol som od mora na dvadsať krokov, a nepoznal som ho. To bol môj prvý dojem. A keď zazrel som u nôh žltú dýnu, omývanú neustálym príbojom, vykríkol som za Hellenmi Xenophonta: „Thalassa, thalassa!“ a skočil po kolená do svätých vĺn „polyflojsbojo thalasses“ („ďalekoznejúceho vodstva“, prekladá náš milý Hollý slová veľkého Homera).

Potom zahodila ma vojenská krutá služba k Adrii, na dalmatínske skalné tvrdé pobrežie. Mohol som porovnávať sever s juhom. Ani bleskom, jasom a silnými farbami nevytisla mi Adria zo srdca lahodnú, pošmúrno-mäkkú krásu baltických morských širín. Po tretí raz tisol som sa k moru z Petrohradu. S ostrova Jelagina neveselo hľadel som na pustý Finský záliv, pokrytý krami nevského ľadu. Mám o tom báseň. Štvrtý raz už nie krutá služba, ale novinárska vychádzka umožnila mi kochať sa pobrežím dalmatínskym až po nádherný záliv Kotora. A po piaty raz lúčim sa teraz s východným brehom Lida! Vďaka — neskromno by bolo žalovať sa na skúposť suďby. Narodil som sa na suchej pevnine, na suchom mori oráčin a úhorov, v bezvodnej púšti, kde jediný potôčik (dlaňou ho možno zastaviť) na celé leto vysychá — a Boh mi doprial päť ráz osviežiť dušu velikým divom svojho stvorenia: morom.

Moji priatelia pošli a ztratili sa za nádherným palácom „Grand hôtel des Bains“, novovystaveným kúpeľným hostincom; ja som použil chvíľočku samoty bez svedkov odobrať sa od mora; bolo mi, ako odberať sa od rodného kraja… odberať sa posledný raz. Voľná, nekonečná šírava morská prirástla mi k srdcu za málo hodín pomernej mojej svobody, môjho odtrhnutia sa od zúžených, tesných pomerov, od osobnej chudoby, hmotných starostí, od neresti byť občanom temnej, falso-historickej, tyranskej, hlúposťou a zlodejstvom politickým i spoločenským riadenej a opanovanej, zaostalej, umele barbarizovanej krajiny! Za málo hodín cítil som pod sebou ľudským geniom oviatu a oplodnenú pôdu, a nie iba mastné parenište odrodilských, vyssavačských, barbarských, závratníckych mikrobov a bacillov…

Áno, za málo hodín cítil som osvobodenie zpod hnusných našich bied, pozabudol na malichernosť loktibradov, ktorým z Božieho dopustenia dostala sa do rúk moc. Ale už cítim, ó, široké more, že to bolo osvobodenie fantastické, nepravé, klamlivé! Domáce hrozné otroctvo volá nazad — lebo tam zostal môj národ, za ktorý bije mi srdce od detských chvíľ, a osobná svoboda, osobné vymanenie sa zpod prekliateho sväzku barbarizovanej, semitizovanej, vycivenej, upadajúcej otčiny je iba sladkým snom, ktorý o chvíľu prerve holá skutočnosť. Na nohách a podošvách, na ramenách a krýdlach uvoľnených nevezmeš so sebou národ svoj, a bez neho celá voľnosť cudzej, hoci prekrásnej končiny, celá prelesť kultúry, celý van hrdej historie, všetky pamiatky genia a umenia skoro-preskoro zhorkly by na blen a všetko to obrátilo by sa na Hakeldamu, na zakliate pole hryzenia svedomia a pekelného smútku.

Nuž s Bohom, prekrásne, večné, tajné, hlboké more! Iste posledný raz pozerá zaslzené oko moje na tvoju širokú, dmúcu sa hruď, počúva ucho moje tak blízko tvoju večnú, jednohlasnú a predsa takú dojemnú, hlboko a tuho dušu zachvacujúcu hymnu, noha moja pokonne dotýka sa tvojich spenených, milých vĺn! S Bohom, ty svätý symbol večnosti, ty útecha a opora pochybujúceho a zúfajúceho! Ty mi voláš mohutným hlasom: „Hore srdce, ja som obrazom vášho ducha, predobrazom osudov tvojho veľkého plemena! Preto ho nechcú pripustiť ko mne, lebo potom sliala by sa moja veleba a sila s velebou a silou najvyššieho a najväčšieho národa celej zeme a celej historie — nie minulej, nie minulej, ale budúcej!“

Obrátil som sa s veľkým samozaprením, násilne premáhajúc polo-srditý a polo-bolestný plač a skokom bežal som mokrým pieskom nábrežia k aleji cypries a platán. Pred akousi villou dohonil som spoločnosť. Bola veselá.

Markov na prístave, keď sme čakali na vaporetto, zdrapil akéhosi varšavského Žida a s ohňom počal ho prevracať na čestnú, statočnú vieru slaviansku. Bol to zrejme veľký boháč so ženou a dcérou; všetci do puknutia vypasení rusko-poľskými vycicanými grošmi, ale čestnej, statočnej viery slavianskej sa im nechcelo — oni chceli byť iba Poliakmi Mojžišovho vierovyznania a veľkými nepriateľmi „rządu rossijskiego“. To vďaka za to vytučenie a za brillianty dlhonosých Židoviek!

„Ostav jego, čort s nim!“ povedal som Osipovi a tak som mu vrátil pôžičku. No Markov je neúnavný robiť cestou proselytov; ešte i na vaporette, ktorý nás niesol k Venecii, išiel do Žida, ako do repy. Žid sa bránil dobrou ruštinou, ale konečne Markov rozbil ho na všetkých punktoch.