ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A tu je už Pešť. Živé, mnohoľudné mesto s orientálnym náterom a zle napodobneným západným luxusom, ktoré posiaľ navštevoval som, len keď nás ťahali na škripec nejakého tlačového processu. Chcel som i tu niečo zachytiť a podzemnou tramvajou zašiel som do Mestského lesíka na medzinárodnú jarnú výstavku v dome pekných umení. Je to dosť chudobná výstavka a neteší ducha. Za hodinu chodíš po pekných teremoch s horným osvetlením, prezeráš plátno za plátnom, ale v duši ti neutkvie ničoho, ako Lermontovmu dämonovi, letiacemu nocou po nebi polnočnom, šíro-šírom. Secessia dokonáva svoju žiaľnu existenciu. Nemožno povedať, že by nebola priniesla i diela pozoruhodné, svedčiace o talente, svobode umeleckého tvorenia — ale čo zostane z toho pre historiu umenia? Veľmi málo. Koho potešily nedomaľované študia, nábehy k niečomu novému, nestrovenému, nehotovému; neurčitá kresba, pestovanie strašného, špatného; nejasná symbolika, pokusy vyraziť štetcom abstraktné idey? Málokoho tieto pokusy potešily, sŕdc nezohrialy, myslí neprehĺbily a, čo je hlavné, nevzbudily bájnej túžby po kráse, po ideálnom, vysokom, nevšednom. V skulptúre videl som mnohé torsá. Nová vec… a torso. Torso je nešťastie! Rozbily časy sochu, zachovaly sa zbytky. To je torso. Ale robiť schválne torso, podávať biednu zlomeninu, aký to má smysel? Vykresal prse a brucho — ostatné zlomil, nezakončil, a vystavuje torso!

Pod večer sadol som do rýchlika, jechajúceho do Rieky. Keď sa zotmilo a ja som sa schúlil do kútika, nedali mi spať traja oblažovatelia Rieky, maďarskí úradníci všelijakých assekuračných a námorných spoločností. S akousi rozdráždenou radosťou a víťazoslávou hovorili o všetkom možnom; bolo v ich rečiach mnoho bezpečnosti, nadutosti a, čo ma naozaj už i hnevalo, keď sme prešli uhorskú hranicu a octli sa na horvatskom území, vyslovovali sa posmešne o Horvatoch, Horvatsku, o horvatských nápisoch, dosť skromných, lebo na železniciach, i keď vedú horvatským územím, suverénne panuje maďarčina. Na záhrebskom nádraží nedovoláš sa piva alebo vína po horvatsky. Sklepník urobí hlúpu tvár (namáhať sa veľmi nemusí pritom) a povie „kérem“ alebo „bitte“. V Záhrebe, kam sme prišli po dvanástej, oslovil ma jeden z úradníkov po maďarsky — ja som neodvetil, lebo vo mne už vrelo nad ich neslušnými rečami. Potom prešiel do nemčiny — ja som odvetil lámano, s mäkkým vyslovovaním spoluhlásky „d“, „n“. Konečne na zvedavú otázku, zkadiaľ idem, povedal som „Aus Mukďen“, roztiahol som sa na pol divána a zavrel oči.