ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dvoch nociach železničnej cesty žiadalo sa skoro ľahnúť, aby sily osvežely pre nastávajúce dni kongressu. A tak darmo volala hudba mierno kolíšuceho mora pod oblokmi. Zastrel som okenice a pohrúžil sa v hlboký sen. No o šiestej ráno 14. mája už som bol u brehu v hlavnej kaviarni, v železnom kiosku nad samým morom. Nebo bolo šedé — a tak i more, drobunký dážď spustil sa z oblakov. Zašiel som potom do „Grand-hôtelu“ Zehentera, kde už mrvily sa zástupy hostí a kde bol ubytovaný i môj nateraz dvojaký kollega Ignác Radlinský so svojou milou, vysoko vzdelanou paňou. Pri druhej káve (morský vzduch veľmi troví) oddali sme sa do turistického remesla — nevyhnuteľného: kupovania obrázkových dopisníc, mariek (tu „hellerových“, sme v Istrii a nie v Horvatsku, lebo tam sú „fillérové“ — čert ako diabol) a písanie pozdravov na všetky strany. Tam sišiel som sa i s väčšinou známych a urobil nové známosti. Tak medzi inými poznal som dvoch haličsko-ruských spisovateľov, kňazov Vasilija Zapozeckého z Gorného u Stryja, znamenitého novellistu, a straručkého, 82-ročného Alexandra Sobata, ktorý s nami šiel až do Venecie. Vítal ma s pravou srdečnosťou prvý horvatský romancier a poet Šandor Gjalski, dr. A. Tresić-Pavičić, mladý literát a predseda spolku Cyrilla a Metoda Viktor Car (Emin), súčasne z prvých našich hostiteľov, ktorý má malé palazzo-villu v Opatii. Tam bol som s Osipom Markovom i jeho mladuškou dcérou Feodorou. Markov je redaktorom „Galičanina“ a môj známy od dávnych čias. Feodora sa práve narodila, keď sme boli s Mudroňom a Pietrom vo Ľvove, po ceste na kijevskú slávnosť pokresťanenia Rusi. Vítal som M. Čapka, Fr. Hovorku, hlavného riaditeľa toho, čo je v kongresse a okolo neho. Sišiel som sa so statným predstaviteľom českej krajinskej žurnalistiky Miškovským z Českého Brodu. Už za rána, idúc z villy Abbazia, milo mi bolo stretnúť sa s paňou Gabrščekovou, spolupútnicou do Dubrovníka, ktorej manžel A. Gabršček je v Gorici slovinským redaktorom a vydavateľom. Obnovil som známosť s Mončalovským zo Ľvova, poznal moravského literáta Merhauta, videl som sa s Vergunom, redaktorom „Slavianskeho Vieku“, a s dvoma jeho priateľmi z Ruska, so žurnalistom z Belehradu Dušanom Šijačkim, ktorý tu bol hosťom. Bola to veselá chvíľa, ale už blížila sa 10. hodina. Bolo treba ponáhľať sa do Voloska. No teraz sme nešli vedľa mora, ale hlavnou ulicou, pozostávajúcou zo samých letohrádkov. Kto by ich vedel všetky pomenovať? Zapísal som si len niektoré, viac verejné: Štefánia, Quarnero, Angiolina, Amália, Flóra, Laura, Slatina, Liburnia, Rosa, Rastislav, Quisisana, Ruža Nikolajevna, Mignon, Herkules atď. Villy tiahnu sa až po Volosko, tak že nevidno hranice, až keď octneme sa pred dvojposchodným „Národným domom“, centrumom slovanskej spoločnosti Opatie i Voloska. Tam už vrelo ako v úle, všetky teremy na prízemí boly obsadené a o chvíľu čulý, neunavný Hovorka volal nás do hlavnej dvorany k otvoreniu VI. kongressu slovanských žurnalistov Austrie.