ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sila ľudských smyslov, ako i spôsobnosť preniesť nimi zachytané dojmy a obrazy do umu a duše nie je neohraničená; príde moment, v ktorom nechcú viac ničoho do seba prijímať, ako nádoba, až po kraj naplnená. Spešný priezor vnútorných miestností Dóžovho paláca, neslýchané množstvo obrazov, do tisícov idúci počet figúr (len na Tintorettovom obraze „Paradiso“ je 740 osôb, figúr!), skulptúr, stukkov, kasett ukonaly smysly i ducha, a nám bolo milo vystúpiť Portou della carta na milú piačettu… Z dažďa pod odkvap! Veď piačetta je zase len veľkou dvoranou: kam oko pozre, samý skvost! Ale jasnota, svit dláždenia, balzamický, vlažný vzduch, bronzový blesk lagúny, mramorové čipky dóžovskej loggie, tuho-modrý nebosklon posilnily zase nervy a zobudily usínajúcu vnímavosť. Ach, a tá Libreria, tá Libreria! Nemôžem sa rozhodnúť, ale na konci koncov tuším zvíťazí táto duplovaná arkáda nad všetkým, čo som videl na tejto krátkej, ale hutnej ceste, pravda, mimo mora, mimo mora, lebo krása a duch mora hýbe dušou ako Boh, a nie ako ľudia.

Libreriu Sansovinovu (počal ju 1536) nemôže zatlačiť ani skvelá massa proti nej stojaceho Dóžovho paláca. Všetko, čo ucelelo zo starej grécko-rímskej architektúry, ožilo tu nanovo, nie ako napodobnenie, ale ako samostatná tvorba. Libreria frontom k piačette ťahá sa od mola až po miesto, kde stála Campanila, to jest po roh Markovho námestia. Na prízemí vlní sa 21 okrúhlych oblukov na pilieroch, tvoriac krížový svod (podlubie, chodbu). Dorické stĺpy stoja medzi piliermi a oblukmi a nesú úzky architráv a nad ním triglyfy a metopy — to je spodná arkáda. Nad ňou je druhá: niečo menšie okrúhle obluky na malých kannelírovaných jonických stĺpoch; väčšie jonické hladké stĺpy obrubujú obluky a nesú jednoduchý trojvrstvový architráv a bohato ornamentované triglyfon (Fries). Nad triglyfonom pnie sa gejson a nad ním attika. Na stĺpcoch attiky mramorové sochy medzi vysokými štvorhrannými pyramidami. Figurálna i vencová ornamentika triglyfona je mramorová, ušľachtilá, bohatá, na vrchnom anjeli držia guirlandy, nad guirlandami tváre ľvov. Ale čo tu platia studené slová opisu!? Nemožno sa nasýtiť grandiózno-energickou plastickou silou ornamentiky a geniálneho spojenia veneciánskej palácovej architektúry s grécko-rímskym stĺpovým systémom… Veľmi zovrubne, dlho, neunavene pozeral som na Libreriu, sediac pod obeliskom sv. Teodora, alebo pod obeliskom ľva, alebo stojac pod svodom Dóžovho paláca. Bolo mi sladko i smutno. Takto pracovala cudzina v časoch, keď môj národ ešte spal, keď Slavianstvo driemalo, keď iného nerobilo, ako bránilo si nahý život proti vrahom od západu i východu, bránilo celú Europu, krvácalo, aby Sansovino mohol kresať z mramora svoje dorické i jonické stĺpy, vypĺňať svoje triglyfy božskými skulptúrami. A tento strašný process ešte ďaleko nie je u konca. Vrahov je ako kobyliek, celé mračná, celé sámumy. A v ňádrach samého plemena mátoženie, spletenie umov, rozožranie citov, oslabenie vôle a charakteru. Či naozaj Hospodin uzavrel v nevystižiteľnej rade svojej vystaviť svetu v osobe nášho slavianskeho plemena podlú karikatúru, obrovskú, kolossálnu karikatúru plemena-nepodarenca, plemena-megateria bez foriem, bez života, bez samourčenia, massu pre červi?

Od lagúny zavial svieži vetierok, drobné vlnky bežaly čudno-zelenkastou hladinou, gondole s cestujúcimi novomanželmi odrážaly od mola piačetty, ktorá hemžila sa cudzincami; predavači novín vrešťali, ponúkajúc svoj tovar, mne taký nenávidený. Zpoza vysokej štvorhrannej doskovej ohrady bolo počuť ostré údery: to krešú kvádre na novú vežu sv. Marka. Po okrúhlych brvnách, ako po kolesách, mohutní delníci šuľkajú tieto kvádre od mola. Tichosť je jednako mocnejšia, ako kriky a kresanie — ona vládne hlavne. Pomerne je ticho, lebo nepočuť hrkotu kočiarov, ani dupotu koňských kopýt. Odkedy stojí piačetta, nebolo na nej povoza, nebolo koňa. Tamtie štyri na chráme sv. Marka nevedia skákať. Tichúčko je, sviatočne. Na Torre dell’ Orologio (hodinová veža na Markovom námestí oproti piačette) dvaja spiežoví obri kladivami bijú na zvon hodiny. Prehýbajú sa v drieku celkom tak, ako živí. Pekná hračka. Upomínajú, že sú už dve hodiny. Múdre! Veď treba i obedovať.