Volosko — Venecia
Autor: Svetozár Hurban Vajanský
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková
Kdeže sú ľudskí obri, ktorí mohli uprostred mora, päť kilometrov od zeme, postaviť grandiózne mesto, obrovské paláce, v ktorých predné façady, schody a verandy obmýva more a ku ktorým niet prístupu iba gondolou, pomedzi stĺpy, vrazené do dna Veľkého kanála? Sannazaro síce hovorí, že jestli Rím vystavili Fudia, Veneciu vystavili bohovia. A iste nadľudská práca bola na ostrovky (teraz nevidné) močaristé, slabé, trasúce sa príbojom bóry, na lagúny podvodné navaliť milliardy centov skália, kvadrov, mramorov, bronze, železa a všemožných látok stavebných. Lagúny sú bahnisté nižiny pobrežné, posiate ostrovkami, prehojné bahniská na severo-západnom brehu Adrie od ústia rieky Isonzy až po deltu rieky Po, uprostred ktorých leží Venecia, a to na živej lagúne (Laguna viva), t. j. takej, ktorá cíti prítok a odtok, k rozdielu k lagúne mŕtvej (Laguna morta), ktorá už necíti tohto dýchania mora. Venecia leží na 117 ostrovoch a ostrovkoch, ale takých močaristých a slabých, že všetky domy (je ich 15.000) postavené sú na pilotach, do hybného gruntu vbitých ohromných brvnách! Jediný chrám Maria della Salute stojí na 1,200.000 pilotach bukových, brestových a smrekových. Najprv vbili kolmo piloty, potom kládli na ne priekom ohromné brvná a tak utvorili akúsi obrovskú klietku, ktorú naplnili skálím, pieskom, vápnom a až potom stavali základy stavísk. Modell tejto gigantickej, kyklopskej práce vidno v arzenáli. Ale som tomu slabo rozumel.
Nuž ale nielen premoženie neuveriteľných ťažkostí prírodných, hmotných, každej ľudskej tvorbe nepriateľských nábehov turbulentnej Adrie (Hadria iracunda, hovorí Horác), ale utvorenie toľkých krás, nasnášanie toľkých pokladov umenia, utvorenie temer celkom samostatných škôl architektonických, umeleckých, sharmonizovanie toľkých štýlov, vekových, stoletiami len povstávajúcich, nashromaždenie všetkého v neveľký kruh morského mesta: hraničí na zázrak, hraničí na div sveta tohoto. Iba stará Hellada Periklesovho obdobia bola väčším zjavom ľudskej činnosti, ľudského vkusu a smyslu pre formy. Už mnoho dní ušlo, odkedy som v mesačnej noci na palube Lloydovského korábu „Espero“ odoberal sa od Venecie, od stĺpov piačetty, od kamenných čipiek Dóžovho palácu, ale ešte v sne javí sa mi neustále obraz tejto gigantickej morskej krásavice. Ach, kebych vládal v nasledujúcich kapitolkách podať drahým dušiam aspoň tieň krásy a slávy mesta na lagúnach.