ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už som v duchu oplakal dojem prvého pohľadu s morskej strany na Veneciu. Netrebná, mliečna hmla! Loď bála sa pohnúť, aby nenarazila na inú, alebo nevrezala sa do lagúny. No šťastie nám bolo priaznivé, hmla redla. A ako hmla redla, tak redly i bučivé, uši režúce stony trúby nad našimi hlavami, tak hustly údery krutkových lopát do morských vĺn a loď sa pohla. Išlo to už pomaly až do konca. Bežal som k nosu. Riedka už hmla ležala na niečom grandióznom, neďalekom, ale absolútne bez čŕt, línií, bez massového dojmu — len toľko si videl, že uprostred mora dvíha sa niečo, ako by ti chcelo pretrhnúť ďalšie putovanie, akýsi fantastický cieľ. Zrazu sme zastali. Zadul ľahunký vietor od zeme, hmla sa úplne ztratila. Do očú mi padla veľká kupola s modrastým svitom kolonn a stien. Myslel som: San Marco. Nie, bola to Maria della Salute. Na ľavo Dogana. Od nej odrazily sa barky, naplnené — financmi. Oh, ty próza! Odtrhli nás od všetkých krás a dojmov — kufre otvárať, aby sa páni financi presvedčili, že nevezieme so sebou kontrabandu, brusselské čipky a najmä dohán.

Dosť dlho trvala táto manipulácia a bola tým nemilá, že si už horel netrpelivosťou uvideť Kollárovu „bielu labuť“, Goetheho „bobrovú republiku“, „prepodivné mesto ostrovov“. Konečne matróz otvoril zábradlie, k lodi priložili strmé schodíky, vlastne rebrík. Dolu ním, ťažký kufor v ruke, som liezol. Gondola u samého korábu ľahúnko sa rozhúpala. Gondolier odobral kufor, a už som sedel na pohodlnej, čiernej poduške, lemovanej čiernymi fransami. Zvláštna loďka, táto gondola. Iné loďky, barky, člny sú pri gondole také, ako teliatka pri útlej srnke. Čierna je, ako žúžoľ, s lakovým leskom, úzka na dve sedliská, štíhla ako hádik, ľahunká ako pierko. Zvlášte ľahko a strojne dvíha sa zponad vody jej dlhý krk, naozaj labutí, a končí sa oceľovou okrasou v podobe zubatej sekery, so zubcami parallelnými. Touto oceľovou okrasou na štíhlom hrdle líši sa gondola od všetkých ostatných plavidiel. Zvláštne hybno a mäkko sedí gondola na zelenkastej, kovovo lisnúcej sa vode — len uleteť. Mäkko, ako v páperí, polo sedíš, polo ležíš v tejto vodnej rakvi; kolísanie je jemné, sladko uspávajúce. Gondolier stojí ti vysoko nad hlavou a graciózne, bez šumu potápa veslo do kovovo-zelenkastej vody. Na dne gondoly je pekný koberec.

A teraz už pokojný pohľad, neznepokojovaný financmi, kuframi, matrózmi. Pred nami Canal Grande (Veľký kanál), hlavná arteria veneciánskeho života, na ľavo Canale della Guidecca (kanál Židov), pred ním ostrov Giorgio Maggiore a potom veľký ostrov Guidecca. Veľký kanál — na pravom brehu (hľadiac od mora) ťahá sa Slavianske nábrežie (Riva degli Schiavoni), kam dal sa vysadiť Kollár, oduševnený menom nábrežia. „Vystúpiac z gondoly na ,toto slavské brežište‘, tu dosť dlho hore a dolu prechádzal som sa. Stál som na tejto pôde, ako matka nad kolískou, z ktorej jej decko bolo ukradnuté a podvrženec vložený.“ Nuž my už neveríme, že tomu tak bolo. Kollár dá sa unášať svojím čistým oduševnením. Isté je, že Venecia bola od počiatku sýtená i slavianskym živlom, s ním borila sa na dalmatskom pobreží, brala mu celé ostrovy a mestá, najímala do flotty matrózov a vojakov, brala z dalmatských, istriánskych hôr mohutné pne pre svoje sťažne a piloty. Boli i dóžovia zo slavianskej krvi, so slavíanskymi menami: Mocenigo, Vendamin atď. Ale meno najširšiemu nábrežiu, starým „fondamentom“ iste dala nie slavianska sláva, slavianske panstvo, ale kupecký ľud so slovanských východných brehov, ktorý tu na Rive degli Schiavoni pribijal svoje plachtové barky a lode, tu vynášal z nich plodiny svojej zeme.

Pohľad z gondoly do Veľkého kanála, na Doganu, ktorá ostrým uhlom vrýva sa do mora, na ostrov Giorgio Maggiore s jeho krásnou vežou chrámu sv. Ďura, na Slavianske nábrežie, ktoré sa končí u bočnej façady Dóžovho paláca, na dva obelisky piačetty, na nepriehľadný rad palácov na oboch stranách kanála, na kupoly chrámu Maria della Salute — to je pohľad jediný na celom svete čo do veľkosti, malebnosti, originality — áno, prevyšuje všetky fantastické obrazy zakliatych rajských ostrovov a vozdušných miest či v bájach arabských, či vyšlých zpod štetca Dorého alebo Böcklina. Človek neverí, že je to skutočnosť. A veď hľadí vlastnými očami a, nahnúc sa z gondoly, čerpať môže rukou skutočnú, reellnú, prostú vodu, vyskočiac z húpanej gondoly, stúpi na skutočné, prozaické kvádre mohutného mola.

Naša gondola pribila na Slavianskom nábreží, pred hostincom „Sandwirt“, ktorý nás vľúdne prijal do svojho náručia. Je to starý palác, adaptovaný na hotel. Niekdajšie jeho teremy prestavené sú na pravý labyrint chodieb, schodíšť, kútov, salónkov a hosťovských izieb. Dorozumieš sa po nemecky, i kuchyňa je nemecká. S Jonášom vliezli sme do malej, nízkej chyžky na treťom poschodí, malej, no čistej a útulnej. Z obloka hľadeli sme na jazero striech, vikýrov, ostreší, komínov, tu nápadne štíhlych a vysokých.