ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Il Redentore)

Po večeri naša spoločnosť išla ešte raz na gondolách k serenádam. Ja som svojho gondoliera kommandoval trochu na ľavo od piačetty, smerom k ostrovu Giorgio Maggiore; chcel som zkúsiť, aká bude samota na vlnách lagúny v jasnom mesačnom svetle, v osamelosti, bez hluku hudby a blyskotu lámp a fakieľ.

„Si, si, signore!“ porozumel ma gondolier.

Ticho plávala loďka popri koráboch vojenských i kupeckých. Za mnou v mesačnom i elektrickom svetle ticho stál široký front Dóžovho paláca; zdal sa byť z mattového, oxydovaného striebra. Kovovo lisla sa vysoká, mramorom inkrustovaná stena nad gotickými stĺpmi oboch spodných poschodí. V prostriedku silne vysunutý gotický balkon, s ktorého som včera obdivoval lagúny i ostrovy, hádzal ostré, temné tiene na mramorovú, striebornú inkrustáciu steny. Nad strechou, ako zlaté hviezdy, lisly sa guľôčky krížov chrámu sv. Marka, a kus strednej kupoly vystrkol sa zvedavo ponad Dóžovský palác. Na pravo prestierala sa Slavianska riva, na ľavo blinkotaly nesčíselné svetlá na Canale Grande. My plavili sme sa do mesačného pološera, pred nami ostrov Maggiore. Pomaly sa blížil, nie my k nemu, ale on k nám. Nevýslovne lahodia človeku jemné, húpavé pohyby gondoly. Vzduch bol mierno-chladný, nasýtený príjemnou morskou vlahou, dýchalo sa ľahko, z plných prsú. Tichosť príkladná. Stretali sme gondoly a barky, a prichádzajúci parník svojou krutkou rozvlnil zrkadlovú plochu lagúny, tak že sme sa rozkolísali. Ale gondola je čudná loďka, ona sa i kníše, no jednako naplňuje nás istotou, že sa neprevrhne, tak isto, mäkko, víťazne šibe na povrchu vĺn, ako by sa ich ani netýkala, ale ponad ne vznášala vlastnou čarovnou silou.

A už sme u Giorgio Maggiore. Končitá veža zrkadlí sa dosť jasno vo vode mesiacom osvetlenej. Front Palladiovho chrámu vystupuje priamo z vody: je klassicky izolovaný, ničím nestláčaný a nemýlený. Architráv spočíva na štyroch korintických polstĺpoch. Za frontom skromne ukazuje sa kupola a dve veže.

Ďalej na pravo stoja akési staviská. Pod chrámom i pod staviskami nevideť pôdy, základu, ako by všetko plávalo bezprostredne na vode, alebo na nejakej podvodnej plti. Mesačné, trasľavé svetlo pridáva celku ešte viac vzdušnosti; len tak čakáš, kedy sa to všetko pomaly noriť bude do hlbiny morskej, alebo vyletí, ako ballón, do modrastej, hviezdnatej výšiny.

Kázal som zaveslovať za ostrov. Tam už bola opravdová, svätá tišina a samota lagúny. Venecia zmizla, Canale Grande sa neligotal, gondoly nelietaly, iba na ostrove Lido žmurkaly slabé svetielka v hmlistej diaľke. Nemo, bez znaku života stály predo mnou dve bárky s rozpätými, hodne poplátanými plachtami, dva temno-šedé trojuholníky. Belšie, novšie záplaty vetríl jasno boly vidné v mesačnom svetle ešte i v obrátenom ich obraze v zrkadle lagúny. Za barkami rozprestierala sa širina vodná, ľahunká, tam ďalej meniaca sa v striebristú hmlu. K disku plného mesiaca kradmo priplúžil sa ľahký, šedo-biely obláčik a zastrel ho. Trojuholné vetrilá sčernely, záplaty zmizly, zmizol i zrkadlový ich obraz pod barkou. Oblak zhustol, nebolo vidno ani Giorgia, ani svetielok na ostrove Lido… Vodná tišina, vodná samota. Ale cele iná, než v množstve elegantného obecenstva na Markovom námestí. Samota v tesnom spojení s krotkou, tichou prírodou, blízkou srdcu, lahodiacou smyslom. Ty si v nej, ona v tebe: ste jedno. I smútok prichodí, i tesknota, ale ony nemučia ťa bôľom… Javí sa ti hlboký smysel života ľudského i vlívania naň živej prírody.

Deň 20. mája bol posledný vo Venecii. Už o 1/2 8. hodine ráno jednal som sa s gondolierom na mole piačetty, za čo ma zavezie na ostrov Giudecca. Stereotypné: „Una ora — una lira!“ Nuž dobre.

Na Giudeccu nemohol som nikoho zverbovať. Je to dlhý ostrov, niekdy letné sídlo veneciánskej nobility, kde mala paláce a záhrady; teraz je tam pusto. No tam je niečo: chrám Spasiteľa, il Redentore.

Roku 1575 zúril vo Venecii mor (morbus asiaticus) a za rok usmrtil vyše 50.000 obyvateľov, medzi nimi i 99-ročného veľkého Tiziana. Keď Boh osvobodil mesto od hroznej pliagy, vyrazilo svoju vďaku postavením tejto svätyne.

Veľký Andrea Palladio, nami častejšie spomínaný majster a hlava vysokej renaissance, je staviteľom il Redentore. „Ani jeden architekt 16. stoletia od Rafaela a Bramanta nepoňal tak hlboko antiku, nevnikol do jej tajín, jednako pritom svobodne, samostatne mysliac a tvoriac.“ Šiel na koreň architektonickej krásy, nepoužil dekoratívneho elementu skorej renaissance (Sansovino), ani drahých materiálov byzantinizmu, ale hľadel na plán, rozvrh, pomery, harmóniu. Rodák z Vicenzi (nar. 1518), mnoho staväl v rodnom meste, prešiel do Venecie, kde dosiahol apogey svojho umenia chrámom il Redentore roku 1576.

Kollár, upozornený Goetheom na chrám, „s nemalou dychtivosťou“ člnkoval sa na Giudeccu. Ale zle pochodil. „Koľko hláv, toľko smyslov,“ vzdychá; „možno, príčinou našej rozplašenosti alebo presýtenosti bolo,“ že sa im lepšie pozdala barokkná stavba Maria della Salute.

Pravda, mramory, kresané basreliefy, porfyry a serpentíny tu darmo hľadá „rozplašené a presýtené“ oko. Treba vniknúť do foriem a pomerov. A na to som bol náležite pripravený: málokedy zkúsil som taký koncentrovaný, ničím nemýlený, ticho a mocne účinkujúci dojem architektonickej krásy, prostoty a harmonie.

Vyskočiac z gondoly na neširoké nábrežie (fondamento), prvé zazrel som nádherné schodište s ballustrádou, miesto postamentu. Façada rozčlenená je na stĺpový portál so štyrmi korintickými polstĺpmi, nesúcimi jednoduchý architráv, a nad ním tympanon. Schody sú užšie, než šírka façady, tak že vidno bočné steny s pilastrami. Nad tympanonom portála je hladká, horizontálna attika a nad ňou ešte štít. Nad všetkým dvíha sa bubon kupoly a sama kupola zakončená je takzvanou lampou. Za kupolou, voľne a víťazne korunujúcou stavisko, s oboch strán stoja dve končité veže.

Vnútro: jednoloďové, sudové klenutie (Tonnengewölbe) pri všetkej jednoduchosti má veľkú perspektívnu krásu. Uchvacujúci je pohľad do nehlbokých bočných kaplniek s preutešenými nišami, do tuho osvetlených, zaokrúhlených bočných ramien, pohľad na jednoduchý pilastrový systém kupoly, konečne dušu tešiaci pohľad na oltár, za ktorým stoja v strojnom polkruhu stĺpy, dovoľujúc preniknúť oku na mníšsky zaoltárny chór (chrám patril františkánom). Stĺpy majú antickú entasis i kontraktúru (Verjüngung). Žiaľ, prekrásne niše maly dostať sochy: či sa peniaze minuly, či nebolo majstra, miesto plastických figúr sú tam ako surrogát doštené, vyrezávané, ploché a pomaľované figúry. No celok je až divno jednotný, harmonicky, ticho, ale mocne sviatočný, vzbudzujúci posvätnú, vďačnú, modlitebnú náladu. Postamenty, básy, sokle, architektúra kaplniek patria i čo do detaillov, i čo do vyvedenia k najkrajším výkonom celej renaissance vôbec. Na hlavnom oltári sú sochy sv. Marka a sv. Francisca. Sv. Mark ma prosto okúzlil: akési bolestné oduševnenie sála z postavy i krásnej tvári. V takom priestranstve, v takom bájnom, jasnom svetle taká skulptúra musí pokoriť umeniu i menej zkúseného človeka so sviežimi smyslami, neomámeného bujnosťou materiálneho bohatstva. Do il Redentore treba ísť včasné ráno, za svieža, prvej, než sa oko oslepilo fantastickou, brilliantovou façadou chrámu sv. Marka, mramorovými čipkami dóžovských loggií a bleskom ornamentov Sansovinovej Librerie.