ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Serenáda)

Okolo pol desiatej naša malá kompánia zastala si u mola na piačette. Najali sme dve gondoly, nie bez všetkých prekážok a nedorozumení. Gondolieri nerozumeli nás, my nerozumeli sme ich; sami sme nevedeli, čo. Jeden hovoril, že bude serenáda, druhý, že nebude, povedali mu to vraj officieri v komických čiapkach a strakatých šnúrach; bude, tvrdili iní, hľa, celý rad gondol odrazil od brehu. No konečne sme sa akosi dojednali a vchádzali, balansujúc neistým krokom, do ľahunkých, elasticky sa húpajúcich člnkov. Každému „pomáhal“ chlap, stojaci na mole nad samou vodou, to jest mrmlal „signore“, „signorina“ a habkal na ruku, plece — a potom vystrel pravicu pre čentesimy. Pri jeho „pomoci“ mohols’ pekne-rúče čľapnúť do vody. No, zvykneš veľmi skoro. Gondoly odbily, minuly traghetti (na jednom bol obraz Panny Márie s lampadkou) a octly sa na kanáli.

Naozajstná veneciánska jarná noc so všetkými atribútmi! Plný mesiac stál najprv nad ostrovom Guideccou na hlboko-modrom, hviezdnatom nebi. Gondoly s lampami, fakľami a lampionmi kĺzaly sa po vode, ktorá sa lisla zelenkastou perleťou. Svetlá palácov, gondolových lámp vrývaly sa do hlbiny trasúcim sa, rovným, vertikálnym lúčom; čierne telesá gondol zrkadlily sa tuhou čerňou v lagúne, zato ich metallické, dole zubaté sekery (plastra) na štíhlom labuťom hrdle, osvetlené lampionmi a mesiacom, blýskaly sa na vodnom zrkadle, ako veľké bludičky.

Pred nami na ľavo v čudnom osvetlení skvel sa chrám Maria della Salute v celej svojej grotesknej sláve. Barokk ako by bol stvorený a vynájdený len pre mesačnú noc, pre fantastické pološero: v ňom i šnorkle a volúty copfového štýlu sú krásne a vzdušné. Mesiac stál už nad jeho kupolami a nad štíhlou vežou chrámovou. Na pravo v plnom svetle mesačnom stál rad palácov, skvele osvetlených i zdnu, tak že z oblokov sršaly rovno do vody nesčíselné, vertikálne lúče, ako z gondol. Mramoroví tichí strážcovia v kráse geniálnych architektonických foriem, v jasnom a pritom magicky temperovanom svetle mesačnom utratili dojem pustoty a stopy už zašlej slávy, zašlého života; oni ožili, obnovili sviežosť a skvost dávno minuvších sa dní. Ich jagajúce sa mramorové a porfyrové plochy zamieňajú sa hlbokými tieňmi, hádzanými raz stĺporadím, raz balkonmi, raz vysutými loggiettami. Tuhý jas, tuhé tiene! A široký kanál, ako roztopené striebro, grandiózny, bezšumný, ľahúnko potriasa a vlní sa malými, oblými, kovovými vlnkami; lúče na ňom mihajú sa až hlboko, hlboko. Gondolier náš stojí vysoko nad našimi hlavami na úzadí gondoly (poppa) a bezšumne hrúži dlhé veslo do vody. Keď ho vytiahne, stekajú s neho kvapôčky, ako rtuť sa lisnúce. Každá malunký mesiačik v splne. Človek v gondole polo sedí, polo leží, lebo je lavička nízka. Blížime sa k Marii della Salute, ale už ďaleko nie sami, ale v kŕdli gondol. Pred nami blysne sa vysoká besiedka zo samých lampionov, fakieľ, lámp. To je tam veľká barka, okrášlená, osvetlená brilliantne, na nej hudba a so tri chóry spevákov. To je už opravdová veneciánska serenáda. Na kanáli, za nami, popri nás stá a stá gondol. Zručne šibe jedna pri druhej, doháňajú sa, na dva palce letí pri nás súsedná, ale sa nedotkne nášho čierneho boku. Konečne blížime sa k samej ohnivej besiedke, gondola nosom vryje sa medzi gondoly, druhá k nášmu ľavému boku, tretia k pravému, iné zase zastanú za nami: utvorí sa zo všetkých veliké hľadište. Gondola u gondoly, bok o bok. So súsedmi mohli by sme si ruky podať, ale neznáme sa. Svetlo od besiedky a lámp je také tuhé, že rozoznávame tváre, úbory, šperky mladých, pohodlne v loďkách roztiahnutých dám. Zase len mnoho párkov. Gondoly sú dvojaké: otvorené (gondola senza felze) a gondoly kryté (gondola con felze). Posledné majú na prostriedku čierny baldachýn, naozaj sú to rakve. Pod baldachýn nevnikne nijaké zvedavé oko: tam asi možno štebotať slová lásky.

Zahrmí hudba, veľmi dobrý huslista vedie melodie z opier, radom z Trovatore, Traviaty, Ernani, Rigoletto, Aida — hľa, starý Verdi kvitne na Grande Canali. A jeho sladké melodiózne arie naozaj idú k húpavým gondolám, sladkému svitu mesiaca a trblietaniu ľahkých, striebristých vĺn. No príde i Leoncavallo a Mascagni.

V tom rozhúpa sa naša gondola tak, že sa nevdojak chytíme spiežového morského koníčka, nevyhnutnej to okrasy na kraji loďky — to skočil na našu loďku mladý šarvanec s mieškom na krátkej palici (asi ako náš kostolný zvonček) a pýta vstupné. Kto chce, hodí mu do mieška so pár niklov, on sa graciózne ukloní a, hop, už je na súsednej gondole. Mladá dáma, zahĺbená do hudby, skríkne, no jej gavalier ju uspokojí, chytiac ju za rameno, potom položí svoje okolo jej štíhleho pása.

Hudba prestane, idú piesne. Spievajú arie z opier, spievajú romance, ale i kupletty, sprevádzané smiechom. Povedali nám o jednom kuplette, že spevák, drnkajúci na mandolínu, vysmieva Nemcov. Nemcov vôbec radi vysmievajú. A potom predsa spievali známu nemeckú „Loreley“, lenže s italským textom.

Gondoly odbíjajú, hľadište sa rozchádza. Gondolier obratne vyvesluje z chomáča nesčíselných lodiek. Ideme ďalej až pred Ca d’ oro — tam totiž je druhá ohnivá besiedka, tam jagajú sa zase nesčíselné lampiony, mrvia sa osvetlené gondoly, hrá druhá hudba, spievajú nové chóry. Celý kanál je prosto pokrytý gondolami, z niektorých ozýva sa spev, prehlušovaný hudbou serenády.

Ca d’ oro, gotický skvost Venecie, osvetlený je až báječne, elektrické slnká lejú kaskády jarého, prísneho svetla z prízemia i oboch gotických loggiett. Čipky gotických špicatých oblukov a rosett zdajú sa byť priehľadné, ako krystal, zdajú sa mihotať v takte sladkej melodie, vinúcej sa zpod lampionovej besiedky.

Sviatok je to, sviatok, životná veselosť a bezstarostnosť ľudí, požívajúcich plnými dúškami radosť jestvovania. Zdá sa mi, títo ľudia nikdy neboli smutní, utrápení, hladní, ztratami, smrťou milých zarmucovaní, suďbami, chorobami, bôľmi preháňaní. No je v tomto bezstarostnom zabíjaní krásneho večera, bájnej noci istá dóza melancholie. Aspoň ja som obdivoval síce umenie vedieť okrášliť si hodiny žitia takýmto elegantným, solídnym, nikomu neškodiacim spôsobom, bez omamovania sa alkoholom, bez oddávania sa gurmanderii — no súcitiť s nimi, veseliť sa s veseliacimi sa nebolo mi možno. Na všetko hľadel som objektívne, ako pozorovateľ absolútne nezúčastnený, hoci som bol medzi nimi, hoci som to všetko videl, počul, robil, čo oni. Nie, takýto nie je vlastný život, toľko nehy mať nemôže, človek nevyžije z cukrkandla a bombonov. A možno i to, vek už odňal človeku spôsobnosť živšej radosti. Hľa, u nášho boku parallelne s nami v jednom tempe plaví sa štíhla gondola, v nej, u boka pobelavej krásavice, opierajúc sa lakťom o bord, sedí mladý muž s počernou, kučeravou briadkou. Blesk lampionov osvecuje ich pevno držiace sa ruky. On chýli sa k jej tvári a hľadí jej do očú. Myslím, ich nepochytia melancholické myšlienky v živom, krásnom, veselom huriavku veneciánskej serenády. Žite, tešte sa životu, ssajte med z kalicha plným dúškom! No my máme už právo na melancholizovanie i v najživšom, najhlučnejšom karnevale, uprostred ľudí, opojených šťastím a krásami umenia a prírody.