ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejdem nudiť čitateľa s programnými a formálnymi vecami, najviac organizačnými; utešená pohoda, more a dve zaujímavé mestá lákaly účastníkov z dvorany. O 2. hodine shromaždili sa vo veľkej sále „Grand-hôtelu“ na bankett, ktorý dalo novinárom mesto Volosko. Samo sebou rozumie sa, že bol oživený toastmi a jarou besedou. Temer všetci žurnalisti poznajú sa navzájom, k starým známostiam prichádzajú nové, podmienené miestom a inými okolnosťami. Bankett prešiel živo, zaujímavo, bez najmenšieho nesúladu, napomenutie Gjalského, aby sme sa milovali, našlo úrodnú pôdu. Odpovedajúc Gjalskému, poznamenal istý rečník v svojom krátkom toaste, že veru keby bolo v nás viac lásky, iste by veci naše išly hladko, a nebezpečenstvo, hroziace nám, dalo by sa ľahko odstrániť a premôcť. No rečník bol by spokojný a s utíšenou dušou vrátil by sa domov, keby sa presvedčil, že blednú a miznú stopy nenávisti, ktorá ešte tu i tu vybúši.

Na večer s dvoma priateľmi, prednými žurnalistmi českými, najali sme si barku a vyplávali od mola do čistých vĺn mora. Bolo tiché, ležalo pred nami ako krotké jazero. Od Rieky plával parník, rybárske lode s ovisnutými parusami pomaly tiahly k brehu. Náš starý, statný loďník silnými vzmachmi vesla hnal malú loďku ďalej od brehu smerom k Crkvenici. Okolo nás panoval mier, na tichom južnom nebi počaly sa zjavovať hviezdičky, ich trasné, trblietavé punkty iskrily sa na mori. Skoro plný mesiac stál nad úžinou Bazanskou medzi brehom istrianskym a veľkým ostrovom Čresom (Cherso). Okolo nás panoval mier bohatej, dušu unášajúcej, blažiacej prírody, ale v nás ho nebolo. Tu, medzi šiestimi očami, sami, rozjímali sme o našich biedach, o hrozných časoch, o duchovnom zatemnení celého pokolenia, ktoré rve sa po niečom čudnom, vzdialenom, nesvojskom, medzitým čo diela najbližšej potreby, súrne, najsúrnejšie záujmy naše zostávajú nepovšimnuté. Podotkol som i nové, umele nasnované neshody a mátoženia v pomeroch českých a slovenských, a mnohé stalo sa jasným pred očami mojich spolupútnikov, čo im bolo zahalené nízkou klebetou a nevysvetliteľnou intrigou. V tejto morskej samote, pri blesku mesiaca a tichom trblietaní hviezd, otvorily sa nám duše a beseda stala sa úprimnou, iskrennou. Vyšlo, že i oni, Česi, majú celé more bied a nijakej príčiny inými pohŕdať. Odpadlo s duše všetko malicherné a my sme hľadeli na celok, na to hlavné a spolu strašné, na úžasné nebezpečenstvo, hroziace celému nášmu plemenu. Ani sme nezbadali, že náš barkár bol obrátil svoj čln a, mierno šplechotajúc veslom, blížil sa zase k molu. Na brehu svietilo mnoho okien a pouličných lámp, mesiac osvietil biele façady vysokých dačí a palácov, temné plochy parku, čudnú stráň pohoria, vznášajúceho sa nad Opatiou s najvyššou tam horou Učkou (Monte maggiore).