ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Il Redentore bol po celý čas môjho obdivovania prázdny. Šiel som okolo hlavného oltára mníšskym chórom poza polkruh zaoltárnych stĺpov — živej duše nebolo; nebolo šumu, leda od mojich krokov po kamennej dlažbe. Stal som si pred oltár pod sudový svod do prostriedku medzi obe krásne zaokrúhlené bočné ramená, aby som prehliadol celú harmoniu jedna do druhej splývajúcich častí. Začul som za sebou šum: dve ženské vošly portálom a nesmelo zastaly si medzi nišami. Asi matka s dcérou, tak ukazoval vek i podoba. Neboly oblečené módne, ani vôbec dámskych allúr na nich nebolo; čierne široké sukne, krátke kacabajky s fransami, na hlave čierne kápky, okolo hrdiel tenunké, dlhé zlaté retiazky, ktoré sú u nás známe pod menom veneciánske, veľké zlaté naušnice: dľa všetkého boly to zámožné vidiečanky.

Zazrely ma a šly prosto ko mne s otázkami. Pýtať sa je ľahko, ale ťažko odvetiť, keď človek nerozumel ani slovíčka. Pokrčil som ramenami: non capisco! Ale ony len ďalej akýmsi prosebným tónom. Čierne oči, ako uhoľ, lisly sa im zpod kápky.

„Parlez-vous français?“

„No, no!“ a zakrútily hlavami.

„Sprechen Sie deutsch?“

„No, no!“ zakrútily ešte tuhšie.

„Govorite po russki?“

Tu už ani neodvetily, ale neprestaly sa vypytovať a zúfať nad mojou nepoňatlivosťou.

„Calabrese, Calabrese!“ toľko som vyrozumel.

Hja, Calabria leží v samých palcoch talianskej čižmy — tam veru ľud sotva vie niečo o prekliatej dvoj- a trojjazyčnosti, o tomto duchovnom predpeklí, o tejto duchovnej cholere národnej. Tam je všetko italské, breh i more, vzduch i belasý nebosklon. A potom iste hovoria dialektom, pri ktorom kus mojej literárnej taliančiny nepomáha. A hovorily takým rýchlym tempom, že ucho ani len jedného románskeho zvuku nezachytilo. Aký je človek biedny a sprostý, keď sa mu odoberie jazyk! Bol som zmaďarizovaný!

Konečne mi prišla na um osvoboditeľná idea:

„Sagrestano cercare, sagrestano!“ (Kostolníka hľadať, kostolníka!)

„Si, si!“ a pošli sme k chóru.

A skutočne, vymaniteľ z jazykovej poroby šúpavým krokom všetkých kostolníkov šiel oproti. Zamenil s dámami niekoľko slov a viedol nás prosto do sakristie, a teraz už vyrozumel som, že dámy hľadaly relikvie nejakého mučeníka, chránené v kostole Spasiteľa na Giudecce. Sagrestano otváral kasne, odkrýval sklené vitrínky.

Prišiel i kňaz, či mních, starík s vyholenou, chudou tvárou a živými očami. Nevedel ani nemecky, ani francúzsky, no pomáhali sme si latinou. Ale i on musel byť najmenej Calabresan, nijako nemohol som mu vysvetliť, čo je to Slavian z Rakúsko-Uhorska.

„Slavus sum ex Austria,“ hovorím. „Schiavoni,“ dokladám dľa Kollára.

Nepochopil, neveril: „Austria tedesco! In Austria habitant Germani!“

Zostávam pri svojom „Slavus“, ale on: „Tedesco, tedesco!“ Konečne sa vzchopí:

„Ah, Slavo, Slavonus, Russo, Russo!“

Nuž zostal som teda Rusom, dal som sagrestanovi „mezzo lira“ (pol líry) a odobral sa od pátra s „avanti Russo eviva!“ a bol som so svojou taliančinou u konca. Ženské boly zahrúžené do relikvií a chrámových skvostov. Vyšiel som.

So skvostného schodišťa hľadel som na široký Canal Giudecca, aspoň päť ráz taký široký, ako Canal Grande. Oproti mne rovno ľavý ostrov Venecie s chrámom Spirito Sante, Maria della Salute a s Doganou. Šikmo na pravo za širokým jazerom, utvoreným Canalom Giudecca a Canalom sv. Marka, bolo vidno piačettu, Dóžovský palác a dlhočizný rad domov Slavianskeho nábrežia. S povýšeného stanoviska hľadiac, videl som v jasnom, rannom slnku nesčíselné staviská, plytké strechy a vysoké komíny zvláštnej formy, hore rozšírené, dolu zúžené. Z mora striech a lesa komínov ako majáky trčaly vysoké, osamelé, štvorhranné campanily (veže), rozkladaly sa ako obrovské hríby kupoly chrámov. Na fotografiach panorámy, s tejto strany odobratých, vidno vežu sv. Marka, ktorá dodáva celku špicu a vtipné zakončenie, ako ostrá poenta v dobrom sonette — dnes jej niet, veľmi chybí. Tí starí ani vysoké vežiská, opachy, zdanlive cele nepotrebné, v nijakom súvise nestojace ani s chrámom, ani s ostatnými palácmi, nestaväli nadarmo: viedol ich hlboký cit pre krásu a malebnosť. Ponímali veci základne, grandiózne, samostatne a tvorive. Nebolo šablony a prísneho pravidla, ale bol živý umelecký cit. Vežu Markovu zase vystavia v predošlej forme a výške, na tom samom mieste, a to je pravdivý čin v duchu krásnej monumentálnej stariny.

Pusto bolo na ostrove i na lagúne a kanále: o breh pripätá bola jediná gondola, a to bola moja. Šiel som k nej. Gondolier podal mi ruku. Vstúpil som a zahľadel sa na lagúnu, na doky a špicato do kanála vrývajúcu sa Doganu. Na špici Dogany stojí štvorhranná veža s troma logiettami a zlatou guľou na streche. Za ňou trojuholník colného staviska. V tom zakníše sa gondola: dve dámy, s ktorými som bol v kostole — hop, hop! jedna za druhou skáču do môjho člna. Počul som, že gondolier s kýmsi hovorí u mola — ale tohto prekvapenia som nečakal. Čo je to? Veď gondola je moja — una ora, una lira! Ale hovor s ním, keď je Nemec, či, pardon, Talian. Na moju v tvári skamenelú otázku dámy čosi presvedčivo tvrdily. Či vás tam Parom vie! Vstal som teda so svojho právneho pohodlného stolčeka, ženské sa pekne-rúče usalašily na čierne podušky, šuchotajúc širokými kalabreskými sukňami.

Nuž Boh s vami, pomyslím si, iste je to tu zvykom, a ony iste daly alebo sľúbily gondolierovi platiť osobitne za prievoz.

No moje udivenie rástlo, keď gondolier namiesto šikmo na pravo k piačette, dohovorenému miestu, na ktorom mal ma složiť, vesloval na ľavo, k ľavému hlavnému ostrovu Venecie, prosto k chrámu Maria dell Rosario. Pozrem na hodinky, dohovorená „una ora“ sa už míňala. Volám na gondoliera: „Piačetta, piačetta!“ On živo zahovoril, živo posunkoval, ale čo — vie sám Pán Boh na vysokom nebi. Dámy tiež čosi vysvetľovaly, živo posunkovaly. Bolo to mrzuté, ale čo robiť? Razom prestal som byť pánom svojho osudu; so mnou a s mojou vlastnou, len sebe najatou gondolou rozkazovali ľudia, ktorých som nerozumel. Čistý plien! Väzenie, zajatie! Maledetta Calabria!

Gondola plavila sa k dokom. Pri brehu stály kupecké koráby, najviac z Triestu. Pomedzi ne, medzi barkami a traghettami posunovalo veslo gondoliera loďku. Konečne našiel malý prístav s kamennými schodmi a pribil. Otrhaný chlapec priskočil. Dámy šibly s môjho sedliska a s „grazia, signore, merci, signore!“ vyskočily na schody. Nevidel som, že by boly niečo daly môjmu vodnému izvoščíkovi. Iba gondola sa rozkolimbala, keď z nej skákaly. Ako milo! Calabria musí byť veľmi lacný a úprimný kraj. Eviva Calabria!

Gondolier obrátil čln a pomaly plavili sme sa popri Dogane, zahli za jej ostrý uhol so štvorhranným staviskom; konečne je tu piačetta. Drevené stĺpy čnejú z vody. Gondolier pribil, facchino ma čakal, vlastne svoj nikel. Dávam gondolierovi líru. Ale on ju posmešne obracia na dlani, že vraj hodina minula, že ešte líru, aspoň „mezzo“ (pol líry). To ma už dopálilo. Bez môjho svolenia robíš veľkú okľuku, bez môjho dovolenia berieš slepých passažierov, a teraz ešte „mezzo“!

„Una lira!“ zakričal som.

Ale on len „mezzo“ a „mezzo“.

„Sergante! Polizia!“ riekol som, keď som sa nemohol s ním ináč vadiť.

To pomohlo. Milostive prepustil ma z gondoly. Trochu ma i zamrzelo, že som bol taký prísny, že vyšlo z mojich úst slovo „polizia“.

Sotva som minul žulové obelisky na piačette — tužibuď, letí za mnou môj milý gondolier. „Signore, signore!“ Čo to bude, azda má predsa pravdu? Hodina sa veru silne minula. No gondolier, dohoniac ma, podával mi — môj domový kľúč, ktorý mi bol z vačku vypadol na dno gondoly. Zahanbil som sa ešte viac pre „polizia“ a dal som mu druhú líru. Boli sme oba spokojní: ja som si uľahčil svedomiu a on mal dve líry.

Sadol som si na piačette k stolíku pred kaviarňou v Librerii, oproti Dóžovmu palácu. Kellner priniesol úslužne bielu kávu. Nikde na šírom svete nijaká kaviareň nenachádza sa v takom veľkolepom paláci, ako kaviareň v Librerii veľkého Sansovina, ale nikde, ani v poslednej študentskej kaviarni vo Viedni, nemerajú takú zlú kávu. Neďaleko od môjho malinkého mramorového stolíka, pod grandióznymi arkádami Librerie bol vchod do bibliotéky. U dvier stoja dve titanské karyatidy od slávneho Vittoria, cele smelo nahé mužské postavy s muskulami až hypertrofickými a tvárami nie gréckych bohov, ale nejakých nordických Berserkerov, až je človeku úzko. Naozaj nesú ťarchu a sú i dosť silní ju uniesť.

Sediacemu a hľadiacemu na voľne prechádzajúce sa množstvo elegantného obecenstva prišlo mi na um, či všetkým týmto bohatým, bezpečným, tešiacim sa zvedavcom žije v povedomí historia a duch tohto čudného fľaku našej zeme? Či vedia, kde sú?

Či si, reku, sprítomňujú, ako čudný národ Venetov na počiatku stredoveku tisnutý bol do mora od ústia Po a Isonze a ako postavil sa pod protektorát Byzancie. Ako ho najprv tisli západní Goti (402), potom Hunni pod Attilom, ktorý rozrumil Aquileu. Ako potom prišli východní Goti, potom Longobardi. Ako bieda nútila dať moc do rúk dóžu v 7. století, ako hneď prví dóžovia padali pod dýkami zákerníckych vrahov, ako v 8. století Pipin chcel zlomiť samostatnosť morského štátu, ale on sa sústrednil na ostrove Riva Alta. Tam povstalo naozajstné mesto, priviezli z Afriky telo sv. Marka a s ním i jeho symbolického ľva. Ako roku 837 Pietro Tradenico upevnil moc dóžovskú, ako v 10. a 11. století postupne rástla námorná moc a obchodné bohatstvo, ako v rokoch 1009 — 1026 povstal tamten palác na druhom boku, ako súčasne dóža Domenico Contarini položil základy chrámu sv. Marka. Ako vydobyli Istriu a Dalmáciu a ako v 12. století veneciánske galéry šly vydobýjať hrob Pána do Palestíny. Ako vymanila sa Venecia križiackymi skutkami zpod opeky Byzancie, duchovnej materi svojej. Ako povstala Veľká rada (1172), ako dóža Ziani roku 1187 zbil na prach flottu cisára Barbarossu a prinútil ho smieriť sa s vojinstvenným pápežom Alexandrom III. Ako potom prišla epocha blesku a moci svetovej, vydobytie samého Carihradu pod heroickým 97-ročným dóžom Enricom Dandolom. Ako v 14. století povstal inkvizičný tribunál desiatich (Consiglio dei Deci), ako padla Smyrna, ako krvácal nešťastný Marino Falieri pod katovým mečom na Corte Dóžovského paláca. Ako borila sa Venecia s osmanskou dŕžavou, ako zaujala Korfu, Moreu, Kandiu a Cyprus. A konečne ako v 16. a 17. století počal sa úpadok, ako v 18. století s pokojom požarevackým (1718) vliv Venecie klesá a klesá, až roku 1797 Napoleon pošle do mesta vojsko, do mesta, ktoré nikdy vo svojom vyše tisícročnom trvaní nevidelo nepriateľského vojaka na svojom mestskom území, nepriateľskej lodi na svojich prekrásnych lagúnach.