ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme po večeri svodom Sottoportica prechádzali zas na námestie sv. Marka, počuli sme hudbu: vojenská banda hrala na prostred námestia. Námestie bolo doslovne premenené na veľký salón: elektrika žiarila tak, že bolo vidno všetky ornamenty oboch prokuracií i Fabricca Nuova, ale chrám sv. Marka horel ako obrovská hranica bleskom svojich mosaik a pozlátok. Tisíce ľudstva prechádza sa po mramorovej a trachytovej dlažbe, iní sedia na stoličkách pred kaviarňami a reštaurantmi, iní obstúpili hudbu a počúvajú krásne melodie. Na nebi, priamo nad Novými prokuraciami, stojí mesiac, skoro v úplnku, a mieša strieborné svetlo svoje do elektriky na námestí. Hudba je veľmi dobrá a hrá ustavične, s malými prestávkami. Tuhé tiene architektonických ornamentov, pilastrov a stĺpov Starých prokuracií (dĺžka frontu 152 metre!) zveličujú i tak ohromný tento palác; oproti nim postavené Nové prokuracie (16. stoletie), o poschodie vyššie než Staré, upomínajú façadou a stĺporadím na Libreriu na piačette. Pohľad na chrám sv. Marka v osvetlení mesačnom, elektrickom a plynovom je fantastický, až groteskný. To sa všetko trasie v lesku rozmanito farbistých kolonn, veľkých mosaikových plôch; zlaté úzadie mosaik slialo sa v jeden zlatý, tuho svieťací jas, nad ním pnú sa smelé obluky, trčia vežičky, hrdo kráčajú antické bronzové paripy. A to všetko v čudnom osvetlení ztratilo celkom dojem massívnosti, ťarchy — všetko stalo sa vozdušným, ľahunkým, akoby priezračným; bojíš sa, keď zaveje vietor, zmizne to všetko, ako prelud, ako fatamorgana. Na pravo skveje sa roh Dóžovho paláca so svojimi dvoma arkádami, jedna nad druhou, so svojou kobercovou stenou, prelomenou dvoma širokými oblokmi, špicato-oblukovými, na troje predelenými gotickými stĺpikmi. Medzi rohom paláca a chrámovou arkádou v polotme ukážu sa silhuetty Kartovej brány, špice vežičiek a lomená línia gotického štíta. Na ľavo, zakončujúc front Starých prokuracií, vysoko pnie sa Torre dell’ Orologio s veľkým ciferníkom, sochou Panny Márie a nad ňou s veneciánskym okrýdleným ľvom. A na tomto priestranstve, okrúženom skvostmi, bleskom a grandióznymi staviskami, ako ohromné jazero šumí a vlní sa nepriehľadné množstvo elegantného i prostého ľudu. To je nie obyčajná promenáda, nie korso, ale bál bez tancov, ohromný raut, večierky, koncertová zábava. Bohaté, elegantné dámy v brilliantoch a perlách, módni šviháci, prosté Veneciánky, kŕdle nacifrovaných detí. A nad touto živou, šumiacou, mrviacou sa massou pnie sa belasé nebo so slabo žmurkajúcimi hviezdičkami a s rozliatou po ňom mliečnou záplavou mesačného svetla. Vozduch svieži, čistý, po prachu ani pamiatky.

Ale naše sily sú už vyčerpané, túžime po odpočinku. Zanechajúc koncert, tiahneme k piačette. Pred nami lisne sa molo, lisne lagúna, odrážajú sa od nebosklona silhuetty chrámov delia Salute, Giorgio Maggiore, guľa Dogany. Ustatým krokom prejdeme most Paglia, a sme na Riva degli Schiavoni. Na ľavo dom, v ktorom sídlil veľký Petrarca, keď bol tu poslancom (nie vyslancom!) milánskeho kňaza. Signoria a ľud veneciánsky, aby mohli Petrarcu vniesť do Zlatej knihy veneciánskych nobili, kúpili dom a darovali ho básnikovi, ako hlása nápis na dome… Slávika nekŕmia vurštami!

Bolo pol desiatej, keď sme sa našli pred naším hotelom „Sandwirtom“. Z brány vyrojí sa celá rodina Radlinskovská. Potratení spolucestovatelia sa našli — radosť, krik, vypytovanie. Nuž oni nešli morom, ale z Rieky železnicou na Sv. Peter a Triest a náhodou usalašili sa v našom hostínci. Ustatosť odletela — a šli sme s nimi nazad na námestie sv. Marka, kde sa už ľudia rozchodili a muzikanti zahášali svetlá. A zase „pilsen“. Tak sme dva razy za večer navštívili plzeňský reštaurant za Sottoporticom, aby sme boli v spoločnosti večerajúcich priateľov, ktorých sme nemilo ztratili, ale milo našli. Okolo jedenástej ľahli sme si na zaslúžený odpočinok. Spali sme ako v oleji. Priamo mladý, tuhý sen, bez pretrhnutia, bez snívania. Až veľmi, veľmi vyčerpali sme sily svoje. Ale to bolo zdravo. Bol to bohatý deň, deň 17. mája roku 1905.