ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V predvečernom chládku pustili sme sa do labyrintu ulíc len tak maninou, bez vodcu a bez opytovania sa. Prejdúc bránou Torre dell’ Orologio, octli sme sa v úzkej ulici Merceria, hlavnej arterii drobného obchodu. Sklep u sklepa, najviac s galanterným tovarom, veneciánskym sklom, korallami. Zvlášte korallami. Tu zdá sa byť veľké centrum korallového obchodu. No skoro prešli sme do bočných ulíc. Niektoré sú také úzke, že dvaja hodne tuční ľudia len ťažko si môžu vyhnúť. A pritom domy sú troj-, štvorposchodné. Každú chvíľu prehradzuje cestu kanál, no vedie cezeň most. Oproti mostu zase vysoké domy. A zase ulice (calli), uličky (rami), a zase schodové mosty, domy, paláce. Ešte i v úzunkých „rami“ najdú sa façady, ktoré by zaslúžily stáť v metropole na svobodnom námestí. Niektoré majú pred frontom úzunký trotoár, ale premnohé vpúšťajú svoje grunty priamo do kanála a možno do dvier iba na gondole. Na uliciach a v uličkách bolo dosť živo; tam bolo možno videť domorodé obecenstvo, mužských v kroji veľmi jednoduchom, súkennom, ženské s nevyhnutnými fransovanými ručníkmi, visiacimi s chrbta až po zem. Kanálmi popod oblukové, schodové mosty (jeden je ako druhý) šibú gondole ako lastovice, tiahnu barky s ťarchou, i dosť veľké lode s tovarmi, bednami, ovocím. Keď sa stretnú dvaja gondolieri, nevyhnutne dajú sa do reči, drkocú svojím žargonom, pokým jeden druhého počuje. Zdá sa, ako by sa vadili, ale nie, to je ich najpriateľskejší diškurs. Sú to najviac pekne urastlí, silní mužovia s osmahlými tvárami, iskrivými očami. Tu octneš sa na malom námestí, bez výnimky s chrámom. Chrámov je veliké množstvo, mnohé ich façady ani nemožno oceniť, tak sú obkolesené domami. Prichodí úzunký kanál, ledva pre dve barky, zase most, zase úzky trotoár, čistý, biely. Prejdeš mostík, prejdeš uličku, pred tebou širší kanál bez trotoára, domy sú obmývané vodou, svieťa mramorovými balkonmi a s nádherných balkonov visí prádlo — nie veľmi sneho-biele, visia plundre, belasé kabáty, handry a plachty.

Krútili sme sa, krútili bez kompassu, až počalo mrkať a hlad sa dostavil. Na šťastie zazreli sme kupolu sv. Marka a jej čudné kríže, samé pozlátené strelky s pozlátenými guľkami. Už sme doma! Zahli sme pod Prokuracie vecchie (od Marka na pravo). Podlubie Starých prokuracií je samý sklep, samý obchod. Nesmierne bohatstvá sú tam nakopené, všetko vnadidlá pre cudzí groš. Ohromné sväzky červených i bielych korallov, mramorové bysty, štatuy i štatuetty, obrazy, fotografie, oceľo-meďorezy — všetko samá Venecia a Venecia. Brokáty, hodváby, drahokamy, krystallové i sklené nádoby. Sklená industria slávi tu pravé triumfy.

Na konci Starých prokuracií, už blízko pri Fabricca Nuova (palác, stojaci oproti chrámu), vyskočí proti nám mužíček v livreji s posamentovanou čapicou: „Pilsen, signori, pilsen, majne herr, pilsen, gospoda! Gute pilsen.“ Zahli sme za ním na pravo pod širokú arku Prokuracie (Sottoportico del’ Arco celeste) a o tri kroky boli sme nad kanálom del Selvatico. Nad ním strie sa ohromná sála, vlastne ohromná veranda. To je to „pilsen“. Dobre sme došli! Bol už čas zasadnúť k chutnej večeri z rýb, rakov a ovocia.