ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 17. mája poobedovali sme narýchlo v hoteli „Europa“ (predtým palazzo Giustiniani), kde roku 1841 Ján Kollár na hotelovom balkone, hľadiac na Canale Grande a chrám Marie della Salute, dišputoval sa s professorom Karlom Haseom a jeho ženou o tom, že Katarína Bora bola Slavianka, a potom pri spoločnom obede s akýmsi špatným, nadutým Angličanom o vojne anglo-čínskej. Kollár je i tu plamenným Slavianom. „Angličania sú nenávistníci národa slavianskeho pre Rusa“, píše Kollár, a slovo jeho platí i dnes, hoci v Čechách slávnostne vítajú anglických žurnalistov, ktorých perá pred návštevou, zamočené v žlči a otrave, mocnou, na svet hovoriacou hanou a diabolskou klebetou škodily slavianskemu menu, slavianskym životným záujmom, a po návšteve, napriek nemužským, frázistým elóžam českých rečníkov a napriek vypitej plzeňčine a melníčtine, znovu srdcovým jedom striekať budú do nášho nešťastného tela tam, kde je ešte v ňom sila a nádej vzrastu. Keď povážime, kedy stáva sa toto neprirodzené bratanie, v akých desných okolnostiach, pod akými hroznými údermi suďby a káry Božej, nemôžme nevideť klesnutia verejnej národnej mravnosti a národného charakteru. Prečože nedopustili k „bratom“ Britom vinníkov všeobecnej zkazy, pánov realistov? Veď ronia horké slzy v svojom orgáne nad tým, že ich proroka nechali iba okúňať sa okolo dvier, ale nevolali na vítanky, banketty, radovanky a vychádzky. Im by to pristalo, i tak rabolepstvujú pred každým vrahom, nevynímajúc „vzdelaných“ Japoncov. Ale bôľno je hľadeť, ako ináč vážni a nami vysoko ctení ľudia chytajú každé pochvalné slovo z úst svojich hostí, ako tisnú sa k nim a hmatkajú šosy ich anglických smokingov. Väčšieho snobismu (tu máte anglické slovo!) sme dosiaľ nevideli v Slavianstve, bohatom na slabosti, samouníženia a samoopľúvania.

Aby som ešte v ten samý deň doplnil bežný priezor hlavných, veľkých predmetov, ani sa neobzerajúc po Canale Grande, pribil som čln svoj o schody pred niekdajším kláštorom Carita, teraz Accademia di Belle Arti (Akademia krásnych umení). Je to dielo Palladia. „Ach!“ vzdychá Goethe, „sotva desiata časť je uskutočnená z plánu Palladia, ale i tento zlomok je plodom nebeského genia; je to dokonalosť v osnove, exaktnosť v spracovaní, akej som nepoznal. Roky by mal človek vynaložiť na študium takéhoto diela! Mne sa zdá, že som nevidel ničoho vyššieho, ničoho dokonalejšieho, a myslím, že sa nemýlim. Palladio, majúc smysel pre veľkosť a krásu, najprv neuveriteľnou pilnosťou vzdelal sa na antike, aby ju v sebe strovil, a potom sám zo seba znovu utvoril. Z chrámu (ktorý už stál) vstúpiš do atriuma s korintickými stĺpmi. Na jednej strane sakristia, na druhej kapitula, u nich najkrajšie krútené schody na celom svete. Z preddvoria vojdeš do veľkého dvora. Len ľavý bok je dostavený, tri stĺpové systémy jeden nad druhým. Ó, milá suďba, ktorá si nejednu hlúposť protežovala a zvečnila, prečo si nedovolila, aby toto dielo bolo dokončené?“

Nuž v takejto škrupine kryje sa kráľovská umelecká akademia. Goethe miluje Palladia. Andrea Palladio (1518 — 1580) z Vicencie bol po Rafaelovi a Bramantovi najväčší znateľ antiky, ktorú pochopil v jej vnútornej bytnosti a jednako samostatne tvoril: renaissanca v pravom smysle. Pôjdeme ešte po jeho stopách.

#K#XXVI#K#

(Assunta)

Išli sme prosto k perle akademie, k najväčšiemu, najslávnejšiemu: k Tizianovej Assunte (Nanebovzatie Panny Márie), ktorá dľa slov nášho Kollára „visí medzi ostatnými obrazmi, ako slnko medzi hviezdami, a magickými blesky ťahá k sebe oko.“

Obraz je umiestený v rondelle, majúcej charakter oltára — veď pre oltár bol maľovaný roku 1518. Je on asi najvyšším bodom, na ktorý vystúpilo umenie Tiziana, najzrelší a najsviežejši plod jeho 99-ročného žitia. Pozostáva vlastne z troch vĺn, pravda, spojených a sliatych dovedna ako myšlienkou, tak i harmoniou foriem a farieb. Dole je veľká gruppa učedlníkov a apoštolov v dramatickom pohybe, vyrážajúcom najvyšší, najvrelší oheň oduševnenia; ta nahor všetko hľadí, túži, ramenami, driekmi, hlavami pnie sa — ale nohy stoja na studenej hmotnej zemi. Niektoré hlavy a tváre apoštolov jagajú sa priamo nebeskou krásou. Všetci by radi ta k oblakom, ta k azúru a k Bohu, ktorý rozpína ramená k úbohému ľudstvu! Nad apoštolmi druhá vlna: oblaky, anjelici ich letkom tisnú nahor, a na oblakoch ľahúnko stojí Mária, rozpína ramená, tvár pozdvihnutú, mohutná, i zemsky krásna, i nebesky už božská, už nie viac dcéra nízkeho sveta bôľov a smrti. Tretia vlna: Boh, od pása pohrúžený v tratiacich sa lúčoch a v glorii, ktorá okružuje Pannu; Boh naklonený s výšiny, pnúcej sa ta do nekonečnosti, Boh s otvoreným náručím, s prísnou láskou v tvári prijíma Máriu v nadhviezdne regiony… Van empyrea dýše shora… z neznámych končín…

No celú našu dušu zachvacuje sama Mária. My zabúdame na spodnú gruppu apoštolov, ako i ona zdá sa všetko zabúdať v skorom spojení s Najvyšším. Ako ľahúnko stojí bosými nôžkami na oblaku, tak ľahúnko, vlnisto letí celá postava, prekrásna, večno-ženská, ale už nie zemská, už nie deva bôľov. Jej červené šaty, zvlnené v bohatých, hladkých záhyboch, odrážajú sa od mohutne s pliec vlajúceho temno-modrého plášťa, napredku zaviazaného v uzol. Ramená rozopäté, ruky dlaňami nahor, k nebu, k Otcovi. Krása týchto rúk je nad všetko pomyslenie, nad všetky predstavy — výraz čistoty a velikého vnútorného pohnutia. Tvár, polootvorené ústa, k nebu pozdvihuté, tenunkou slzou zvlažené temné oči sú výrazom najvyššej nebeskej divinácie, najvyššieho oduševnenia, zduchovnenia. Áno, i zemsky krásna je táto tvár, opravdu veneciánskeho typu, okrúžená mohutnými, zvlnenými vlasmi, tisnúcimi sa zpod plášťa, ale už s nej odpadlo všetko zemské, okrem ďalekého, miznúceho tieňu bôľa. Je to moment, v ktorom lomia sa všetky sväzky s konečnosťou, zemou, svetom, a ona už dýcha blahoslavenstvom. Vo výraze nebeskej blaženosti nijaké umenie nedosiahlo tejto madonny Tiziana, ani Rafaelova Sixtina, ktorá zdá sa tešiť svojou krásou a dosiahnutým už tichým šťastím.

Dlho púta človeka centrálny zjav obrazu, tak že až po hodnej chvíli, ako hviezdy na nebi, len po dlhšom skúmaní vychádzajú na javo ostatné momenty velikého obrazu. Každý pohyb anjelikov, obletujúcich kráľovnu, smeruje len k nej, letí len k nej, k jej nohám, k jej postave. Očká ich hľadajú jej tvár, ramienka váľajú k jej stopám chumáče oblakov, tváričky rumenia sa detskou amorettovskou milotou, ale i vyššou duchovnou radosťou. Akoby s najväčšou, veselou ochotou stavali, klenuli pre Máriu äterickú oblasť, dôstojnú objímať jej božskú postavu.

Úzadie lisne sa čudným striebristým svitom, pravý div maliarskeho štetca! Akými prostriedkami dosiahol maliar strieborný tón — je tuším tajnosťou. Lineárne i vozdušné perspektívy hrajú v bezúhonnej, v jednotu splývajúcej harmonii. Nie je pravda, že červeň rúcha a temno-modrá farba plášťa sú veci márnomyseľného effektu. Tu sa Kollár mýlil sám, alebo bol zavedený zlým kommentárom. Treba otvoriť oči a pozreť, aká to červeň, aká modrota! A potom, veď sme pred obrazom Veneciána, veď sme nad lagúnami, sme pod nebom, valiacim na čudný kút zeme a mora ohromné vlny svetla, jasnoty a neustáleho, äterického vibrovania! Veď sme v kraji živých farieb a živého trblietania, či keď slnko vznáša sa nad Adriou, či keď plný mesiac stojí nad ostrovom Giorgio Maggiore a mení lagúny v roztopenú oceľ.

Veliké poklady ukrýva v sebe Palladiova Carita, no predbežne som sa úplne uspokojil s Assuntou — mnoho stála duševnej práce a oči boly až umorené. Všetko nemožno videť, a povrchné prebehnutie popri dielach ducha a umu nemá nijakého významu. Vychádzajúc z akademie na oživený Canale Grande, vrúcne ďakoval som Bohu, že mi doprial uvideť Tizianovu Assuntu — hoci dosť pozde, keď sa už hodne zvečerieva…

Kúpil som si v predsieni akademie detaill Assunty za päť lír, majstrovskú, neretušovanú rímsku fotografiu len samej tvári madonny. Je to verný snímok originálu, všetko je na ňom, i slabunké stopy času, tenunké treščiny vo farbe.

Dosť toho bolo na jeden deň. „Sandwirt“ poskytol asi hodinový oddych. Ale zvláštne okolnosti, krátkosť vymeraného času nedaly dlhšie spať. Ešte neuspelo slniečko zapadnúť, zase som bol na Riva degli Schiavoni a ticho kráčal k piačette. Môj dobrý kamarát Jonáš sa už tiež vyspal, bol dobrého humoru a len jedna vec ho omínala. Vyšly mu rakúske cigary, a italské kúriť znamená podvrhnúť sa pravej muke. Slabo dýšu a tuho — páchnu.