ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neďaleko nášho hotela na Slavianskom nábreží je stanica malých parníkov. Tam sme sa shromaždili a čakali na parník, idúci na Lido — mal to byť voľný oddych od unavujúceho štúdia a behania po meste, a pritom niečo spoločného, nerozdeľujúceho, nerozptyľujúceho. A tak i bolo: milá trojčlenová rodina Radlinských, Markov s veselou, černookou dcérou Feodorou, redaktor Jonáš a učiteľ Pytlík, malý, čiperný „znateľ Venecie“ — on totiž bol už po druhý raz vo Venecii — a ja tvorili sme 8-členovú spoločnosť v dobrej nálade. Nebo nám bolo priaznivé. Prestal drobunký dáždik a kanál i lagúny zmodrely. Parník jechal širinou, na ľavo zanechával Rivu degli Schiavoni, na pravo ostrov Giorgio Maggiore, letel popri moste arzenálskom až po park „Gardini publici“, jediný park mesta, založený Napoleonom I. velikými peniazmi (každá hrudka musela byť privezená na lodiach zďaleka z Istrie); pri Punta della Motta opustili sme veneciánske vody a kanálom pomedzi časté drevené stĺpy, ukazujúce cestu, plavili sme sa k ostrovu Lido. Asi na strelenie od lodi, po kolená vo vode, chlapci chytali ryby sáčkami — taká je tam plytká lagúna.

Lido je úzky, 12 kilometrov dlhý ostrov, brániaci a chrániaci veneciánske lagúny od nábehov Adriatického mora. Tvorí hať, i umele opevnenú, práve tak, ako ju tvoria Murazzi u Chioggii, veľkým nákladom vystavené murované pobrežné násypy; Murazzi, milliardové dielo, chránia Lido, a Lido putná a obťažuje nábehy Adriatického mora; bez Lido a Murazzi Adria pomaly zabrala by lagúny, naplnila pieskom, roztrhala nábrežie. Však i takto čaká lagúny a Veneciu smutný osud, keď i nie zajtra, ani za sto, dvesto rokov… More neustále borí sa s pevnými látkami, a pohyb je silnejší než nehybnosť. Pohyb je život, ktorý chce troviť materiu. Že potom s materiou zahynie i mnoho duchovného, je pravda. Či na brehoch Malej Azie a na gréckych ostrovoch s materiou mramoru nezahynuly celé ríše duchovných krás? Vápno pálili z oltárov, z reliefov, ktoré vyšly z rúk skutočných, veľkých Phidiasov, vápno na mizerné búdy mizerných, do blbosti otupených pseudo-gréckych rybárov a pirátov.

Parníček nás vysadil na ostrov oproti skupine domov u kostolíka Santa Maria Elisabeta. Tramway! Aké prekvapenie: skutočný, živý kôň, zapriahnutý do kasne tramwajovej! Vezie hostí stromovou alejou k morským kúpeľom „Stabilimento Bagni di Mare“. My sme tramwaye nepoužili: veď je to len so desať minút voľnej prechádzky. Šli sme alejou — stromy dosť pekné, platány, cypressy i palmy, ale nie veľmi bujné. Markov chcel nás nasilu zvečniť: vynašiel búdu momentového fotografa. Za pár minút bol exemplár gruppy hotový. Ale len jeden.

Stabilimento pekne sa ukázalo: veliké kúpeľné miestnosti, dvorana na koncerty, divadielce — a potom drevená terrassa, obrátená k moru, neščíselné kabiny na vysokých pilotách. A pred nami už more, skutočná, veľká Adria, nie viac kanál alebo lagúna. Veľký je rozdiel mora pred Lidom a za ním.

Bolo dosť tiché. Ale predsa dýchalo životom, bilo mocnou tepnou. Rybárske loďky s nadutými plachtami šerely sa v ďalekosti, zdaly sa stáť na jednom punkte, nad obzor vil sa ľahký dym odchádzajúceho parníka. Na rovné, plytké, piesočnaté brehy v rovnom takte vybiehaly čipkované vlny s hudobným šumom. Sbehli sme s drevenej terrassy príbrežnej kaviarne k samému moru. Bolo skoro po odlive, široké priestranstvo bolo vlhké, nohy viazly v mokrom piesku — veď pred chvíľou bolo pod vodou, ktorá utiahla sa pôsobením mesiaca, ako hovoria a hádajú prírodozpytatelia. Voda sa utiahla, na zkazu nesčíselným morským živočíchom: mušliam, ustriciam, patellám, morským koníkom, račkom. Je zvláštnou zábavou loviť, sbierať týchto vyhodencov mora. Oni sa najprv ponáhľajú za vodou, ale jej nedohonia. Morský raček — je to okrúhla bestijka s klepetami a nesčíselnými pavučími nohami — loví pri tejto smutnej príležitosti ustrice. Naše dámy neštítily sa pieskom zamazať si topánky i vlečky a pilne sbieraly mušličky — vlastnoručná korisť, bez čentesimov. More vyhadzuje a na piesku zanecháva i morské trávy a iné rastliny, a potom veľmi som sa divil množstvu malých, vodou sčernelých kúskov dreva. Náhoda to nebola, bolo toho priveľa. Ako uhoľ čierne sú tieto brvienka, ale tuším černota neznamená hnitie, ale skôr isté konzervovanie. Kde sa podely veliké flotty veneciánske? Lode umierajú, ako ľudia: akútnou nemocou, keď sa stroskotajú, starobou, keď čas rozožerie ich podstatné časti. Tak hynú iste i bárky, člny, trabakle, a tieto čierne brvienka budú iste ich hrobové kosti. Možno, hľa, tu toto brvienko prináleželo k hrdému korábu, ktorý navštevoval prístavy a mestá Levanta, Afriky a Indie. Kto vie?

Keď sme sa už hodne nazohýbali, naprechádzali bezprostredne u spenených, šumiacich vĺn, navymývali v nich svoje mušličky, išli sme na drevenú terrassu piť mizernú veneciánsku kávu. Vtedy som si pomyslel na nášho milého Pavla Kuzmányho, ktorý krátko pred smrťou dal slovenskej literatúre duchaplný príspevok, knižku Rozpomienky a kresby — jedinú knižku, ale závažnú duchaplnou dikciou, zdravým humorom a plastikou slovesnou. Prvá rozpomienka zaoberá sa priamo s Veneciou. Píše:

„Sedeli sme v teplý, jasný večer 1896 na drevenej terrasse kúpeľného hostinca na veneciánskom ostrove Lido. Ľahký, príjemný vetrík povieval a more dýchalo v pravidelnom tempe, zaplavujúc priezračnými vlnami nízky, piesočnatý breh.“ Všetko je tak i dnes! Možno, sedím u toho samého stola. Odvtedy minulo len krátkych 9 rokov — autor „Rozpomienok“ už päť rokov odpočíva na pražskom cintoríne. V jeho veneciánskych rozpomienkach (str. 5.) stojí: „A na tomto základe vyvinula sa republika oligarchická, ktorá, ako ani jeden iný štát, doviedla ad absurdum domnelé liberálne zásady konštitucionalizmu.“

Ecce, aký hlboký štátnik!

Dosť chladný vetrík, ktorý razom priletel s vysokého mora a potriasol značnejšie vlnami, odradil nás okúpať sa. Zato priniesol trochu pohybu a života, šumenie vĺn sa zosilnilo, penou obrúbené, jasné vlny zasahovaly vyššie a vyššie na plytký breh, robily na ňom kolá a uťahovaly sa zase nazpäť. Rybárske barky naklonily vetrilá, a už bolo poznať, že nestoja, ale pomaly plavia sa k brehom. Nejasné nebo klonilo sa na široký chrbát mora, jeho neveľké oblaky hádzaly tiene na hladinu, zoranú pohyblivými pruhmi. Bôľno-sladké je more! Ľneš k nemu akousi divnou láskou, ale ono je chladné, ďaleké, neprístupné. Chcel by som uhádnuť jeho vnútro — ale nepozvolí. Ono je obraz tajnosti, zamknutosti, mlčanlivého majestátu. Morské holuby (tak volajú Dalmatínci čajky, Möve) sadajú občas na rozvlnenú plochu vodnú, ale len na moment, potom, rozšíriac svoje krásne, elastické krýdla, letia s krakotom ďalej a miznú v pološere.

Šli sme k prístavu medzi platánmi a cypressami. Pred akvariumom stretli sme asi šiestich bradatých mníchov. Osip Andrejevič Markov bol ihneď naelektrizovaný: mních a brada — pravoslávie, i oslovil ich po rusky. A skutočne jeden z nich odpovedal dosť správnou ruštinou, ale s pravosláviou to nebolo tak hladko: boli to arménski mnísi mechitaristi s ostrova San Lazaro, kde majú chýrny kláštor s bibliotékou (30.000 sväzkov) a tlačiarňou pre orientálne jazyky. I Slovákom mnoho tlačili ich bratia viedenskí. Kláštor založil roku 1717 mních Mechitar, keď Turci vydobyli Moreu a arménskych kresťanov rozohnali po šírom svete.

Vaporetto nás prijal do pohostinného náručia a o štvrť hodinky sme už zase boli na kamennej dlažbe Slavianskeho nábrežia. Pod večer sa vyjasnilo. Námestie Marka vlnilo sa nepriehľadnou massou obecenstva, hoci dnes nebolo muziky na námestí. Tak sa tam promenovali, ako po bálovej sále pred veľkou kadrillou alebo po kotillione. Železní mužovia na Torre dell’ Orologio dvíhali svoje obrovské ramená s obrovskými kladivami a bili na zvon hodiny. Façada San Marco, poliata mesačným i denným svetlom, lisla sa tuhým zlatým leskom a polychromiou svojich nesčíselných stĺpov. Talianska vrava množstva neraz zazdala sa mi byť slovanskou, tak pekne a mäkko zvučí. Zaujímavé mi boly dlhé, neokrúchané postavy Amerikánov; poznať ich po krátkych fajočkách a klátivom kroku.