ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 16. mája o pol piatej prišli sme do Rieky. Kollega Jonáš pomáhal mi hľadať Radlinskovcov, prebehli sme všetky hotele a reštaurácie — ale márne. Už sme sa chystali prenocovať v Rieke a ráno železnicou na Sv. Peter do Venecie. No náš dobrý kamarát a zkúsený cestovateľ Pytlík dozvedel sa, že nás Ungaro-Croata vezme na paroloď za polovičnú cenu — keď sa vykážeme žurnalistickou legitimáciou. V agentúre paroplavebnej spoločnosti veľmi ochotne vydali nám kartičky na I. triedu za poplatok III. triedy, tuším za 4 koruny; 2 koruny priplatil, kto chcel mať posteľ. Loď mala ísť o 8. hodine večer.

Prezreli sme si ešte Rieku, posilnili sa plzeňským a hajde na palubu. „Hegedüs Sándor“ volá sa loď, nová, s veľkým luxusom stavaná, ktorá nás prijala, ticho stojac u veľkého mola. Pri spoločnej večeri v utešenej jedálni vyšlo, že nás Slavianov je tu hodne: bol dr. Vergun, jeho priateľ Timofej Alexiejevič Lebedinskij z Orla, kandidát, staručký farár haličský Alex. Sobat, Markov s dcérou, z Belehradu mladý, trojdenný manželský pár: redaktor „Večerných Novostí“ Djuro Pachtrmac s paňou Vidosavou, černookou, štíhlou, ako jedľa, opravdovou juhoslavianskou krásavicou. Pri večeri šiel rozhovor po rusky, a to veľmi živo, nenútene — to bola ešte kongressová nálada. Vedľa nás sedel a večeral s nami i maďarský párik, iste tiež na svadobnej ceste. Dvaja Itali čítali žurnále u stola na prostriedku, a bledá anglická miss rozvalila sa na diváne celkom ako doma. Na elegantných schodoch sporili dvaja Francúzi. Ako vidno, spoločnosť pestrá, ako orientálny koberec. Redaktor „Večerných Novostí“ ľutoval, že sa my „Slaveni“ tak málo poznáme, že niet medzi nami pravých, duchovných stykov. Ale tu sú viac vinovatí páni Srbi, ktorí sú svobodní, samostatní, štátne sriadení. Nám sú ruky poviazané, náš daňový groš neslúži národom slovanským, ale proti nim. No Srbom je milšie drobiť sa na strany, ešte i na sociálnu, hoci u nich fabriky možno počítať na prstoch jednej ruky, a zápalku volajú už mašinou.

Bola temná, južná noc, vial dosť chladný vietor od juho-východu, na palube — hoci si nevidel ďaleko, iba čo spenené neveľké vlny lisly sa v svetle elektrických lámp — bolo voľno, priestranno, milo. Nechcelo sa ešte spať. S druhého poschodia paluby ozýval sa ruský spev. Tešil som sa na východ slnka, ale dosť husté oblaky, rozvalené nebom, neoprávňovaly k veľkým nádejam. Vliezol som teda do kabiny na svoju úbohú, úzku posteľ. No o štvrtej ma už netrpelo — oblial som hlavu dosť čerstvou vodou z loďného vodovodu a vyšiel do sály. Jonáš nemal postele, a našiel som ho v salóne na dvoch stoličkách, hlavu na hŕbe zahraničných, hodne starých novín. Šli sme na palubu. Aká radosť — na východnom nebi bolo dosť jasno, iba tenké pruhy priezračných oblakov ťahaly sa ponad líniu mora. More bolo mierne rozkolísané nočným vetrom. Razom pruhy oblakov zafarbily sa ľahunkou červeňou: to boly prvé lúče slnka, ale už počaly meniť farby do modrasta, liliova, zelenkasta. Ako by otváraly bránu nebies v ústrety slnku. Shora hupol na jasné obláčky akýsi mrak, ako by chcel bránu zase zatvoriť, ale, dotknúc sa jasných kamarátov, ihneď i sám zjasnil sa a počal ihrať dúhovými farbami, ako brilliant, ohromný, kolossálny brilliant, akého nemá ani žezlo ruského cára a koruna Veľkej Britannie. A jas tuhol, prehlboval sa, šíril — tu vykukol diskus slnka, len segment jeho jasavej lebky — a už ako strela letel od neho, cele bieleho, po mori široký ohnivý prút, vlastne ohnivý, lisnúci sa, kolíšuci sa potok kovovo svieťaceho svetla — od kraja obzoru až po boky našej lodi. Polovica slnka je už nad morom, lezie z neho, ako z ranného kúpeľa, vyumývané, tak že oči bolia a hlava sa krúti. Je skutočne biele, ako srieň, a predsa rozosiela ohnivé, farbisté pruhy, ohnivo, farbisto oblieva obláčky. Primnoho jasu. No oblaky počnú mierniť jagotanie, kovový pruh od slnka k lodi bledne. Čo je to? I samo slnko, už cele von z vody, zašerie sa, tratí sa, hoci ho oblaky nezastierajú. Pruh už celkom mizne, mizne jas, mizne slnko, a na celý okršlek jedným razom klesne odkiaľsi s neba hustý, šedý závoj hmly. Takej silnej, že zahasila pochodeň východu, a od lodi nevidel si ani na desať krokov. Výstražná trúba (Nebelhorn) počne trúbiť, každú druhú-tretiu minútu ozýva sa od kotlov jačiaci, prenikavý huk, kolá a piesty loďného parostroja pomaly ustávajú v práci, krutka sa len pomaly vrtí okolo svojej osi — stojíme. Hmla zahalila slnko, no i zastavila našu loď. Mliečna, všade vnikajúca hmla. Akýže to bude vjazd k lagúnam?