ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred piatou zobudili ma niektorí ranostajní Nemci z rajchu, že vraj nechcú zameškať krásne divadlo z mora vynorujúceho sa slnka; tým menej, lebo to stojí akkurátne vytlačené v Bädekerovi a nie je udané ani vstupné, ani trinkgeld. Prušiaci hrabali sa hore elegantnými schodmi, zívali, hubovali a robili pruský tartas. Ale slniečko dnes neposlúchlo Bädekera, nedržalo dvora, neráčilo ukázať sa Nemcom v sláve svojej. Hustý, špinavo-šedý oblak oloveným pruhom tiahol sa po celom východnom nebi.

Nemci a Nemkyne s dlhými tvárami tiahli zase do svojich bŕlohov dolu schodmi, zívajúc a reptajúc na slnko, Boha i Bädekera.

Obrátil som sa na druhý bok, tešiac sa nemeckému nezdaru — veď je to dosť riedky casus. Im všetko darí sa na tomto svete, od Düppla až po Bagdad a Marokko.

Okolo siedmej vplávali sme do triestského prístavu. Vojenský koráb „Habsburg“ stál na kotvách, celý v najväčšej gále. Nesčíselné zástavky a flaggy trepotaly v rannom vetre: prístav a svet officiellný mal dnes, 21. mája 1905, slávnosť: spúšťali na vodu novovystavenú vojenskú loď, tuším z loďnice „Stabilimento technico“.

S mora staré Tergeste je impozantné, ale to, čo ľudská ruka urobila, nestojí starého čerta — keď človek ešte včera pásol oči na Venecii. Ohavné, mŕtvo narodené, kasárnické, činžiacke opachy špatia krásnu Božiu prírodu a krásne Božie more špeciellne. Pravá staviteľská nízkosť a smrdutý materializmus len tak čpí z týchto surovo nad morom nahromadených magazínov, palácmi krivo a lživo menovaných. Hľa, tu vidno, že peniaz nie je všetko. Triest je bohatý, živý prístav, mesto kvetúcej prítomnosti, i tam obracajú sa v rukách bohatých ľudí milliony; ale všetci, s prídavkom cis. kráľ. štátnej sily, dodatkom rakúsko-uhorskej veľmocenskej slávy, nevedeli sa zmôcť na stavisko, zaslúživšie stáť nad božskými lunami krásnej Adrie.

Cestou dozvedel som sa, že v Trieste slaviansky živel potešiteľne rastie a vzmáha sa. Majú svoj Národný dom, neustupujúci vzhľadom na výstavnosť a pohodlnosť nijakému hotelu. Možno, až Slavian postavil by sa pevnou nohou na tvrdej pôde triestskej, rakúsko-uhorská architektúra prestala by špatiť pobrežie! Ale, ale: či nás nepredbehnú Nemci, škúliaci na južný prístav?

Divné mesto! Austria ho drží v klepetách, italská irredenta opanúva život, spoločnosť i politiku, zôkol-vôkol duní a šumí more slavianske a Veľkonemec kliesni si cestu na brehy Adrie pomocou Maďarov, rakúskych politikov a možno i samých italianissimov!

Nebolo času k ďalším reflexiam: Markovci vzali fiakra a my jechali sme fádnymi ulicami prosto na železničné nádražie. O 3/4 na 8. hodinu šiel vlak.

Trať ide tesno vedľa mora: ono sa nám posledný raz usmievalo v rannom slnku. Celý roj rybárskych bariek, ako hajno rozpasených husí, so žltými vetrilami oživoval hladinu, mierne zvlnenú počínajúcim sa širokkom. (Hlavné vetry Adrie sú: 1. Tramontana (od severa), 2. Greco (od severo-východu), 3. Levante (od východu), 4. Širokko (od juho-východu), 5. Ostro (od juhu), 6. Gabrino (od juho-západu), 7. Ponente (od západu), 8. Maëstro (od severo-západu) a konečne Bora, ktorá nemá pevného smeru, ale ju charakterizuje chlad a ohromná sila s explodívne trhavými nábehmi.)

O chvíľu ukázalo sa nad morom Miramare v zelenom vienku paliem a cypries. Posledný záblesk morského zrkadla! S Bohom a dobre sa maj!

Rýchlovlak letel krásnymi krajinami, ale my sme z toho máločo mohli zachvátiť; železničná vozba zabíja smysel pre krajinárske krásy. Premeny sú pristrmé, letmé, miznúce. Ačkoľvek sme leteli Semmeringom za bieleho dňa, veľmi málo z neho utkvelo mi v pamäti.

Okolo deviatej prišli sme do Viedne. Zabavil som sa celý deň 22. mája, behom prezrel som Umelecko-historické muzeum, čo nikdy nevynechám, keď ma nejaká náhoda zaveje do Viedne.

Ale ma Venecia strašne zmaznala: z hlbokého srdca, na svedomie hovorím, nezveličujúc: až odporná mi bola suchota, triezvosť, remeselníckosť viedeňských najkrajších ulíc, ringov a námestí. Zo všetkého zdala sa mi páchnuť židovčina a prozaický, kasárnický, činžiacky utilitarizmus. Že vraj paláce! Horká ich bryndza: ohromné kasne, povrchne, sucho, fádne, rovno-linajno ornamentované! Linonár a cirkel. Niet v nich života, organického vzrastu, niet v nich duše. Niektoré staviská (obe muzea) imponujú massívnosťou, ale vcelku nezodpovedajú svojmu naznačeniu. Hrady, alebo — väzenia. Nie, vo Venecii „Prigoni“ sú vozdušnejšie.

Gotika Votívneho chrámu až rozsmúti človeka svojou filigránskosťou. Mne prichodí, že je to ešte iba modell veľkého gotického chrámu — modell z gypsu. Veľká opera, rozpľaštená, ako korytnačka. Kde mal jej architekt oči, kde smysel pre pomery šírky k výške?

No starý Šteffel! Nahradí človeku všetko. Keď vstúpiš pod svody chrámu sv. Štefana, prvomučeníka, zabudneš na všetko haraburdie po ringoch a štrassách Vindobony. Tam je duša. Ona na teba dýchne božským vanom. Monumentálnosť a krása, veľkosť, podmienená nie massívnosťou materiálu, ale pomermi, harmoniami samých foriem. A keď pozreš zvonku na portále, na fiály, vežičky, pnúce sa stĺpy (Strebepfeiler), k nebu silou nadľudskej túžby povznášajúce sa formy samej veže, pomyslíš si: čože chcú tamtí chudáci u nôh tohoto boháča, čo títo trpaslíci u kolien toho obra?! Len sa zadívaj na obra! Odškodí ťa za všetky remísy, klietky, stolárske kasne a magazíny ringov, za všetky štrupirované trigy na pseudo-klassickom parlamente.

Z Viedne už cele sám šiel som do Nového Mesta nad Váhom. S Markovom a Feodorou Osipovnou rozlúčil som sa pred bránou nášho hotela „K uhorskej korune“. Radlinskovci ostali boli obzreť si Postojnú.

Nepozostáva mi iného, ako srdečne prosiť za odpustenie veľactených čitateľov, že som sa trochu rozpísal. Nemec hovorí: „Wess das Herz voll ist, dess geht der Mund über.“ A srdce moje bolo naozaj plné i sladkostí, ale i horkostí, smútkov a zahanbení nad potvorskými zjavmi v širšom svete slavianskom, i nad niektorými, sláva Bohu, sporadickými machliarstvami našich ohlúpených epigonov, zahanbení, unižujúcich človeka pred samým sebou. Ak som dal obom pocitom aký-taký výraz, vyplnil som úlohu spisovateľa. V nás musí sa ozývať vek náš — ináč sme mleli na prázdno. S Bohom!