ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No predsa niečo dostali Bakarci za toľké nemilosrdné údery suďby: nautickú školu, ktorej žiaci môžu dosiahnuť hodnosti kapitána — keď sa dobre pousilujú v praxi na širokom chrbte oceána. (Toto je nie moje epiteton, ale Homerovo. Kto by nemyslel na Homera, na Ilias a Odysseu, keď sa stýka s morom? Obe najväčšie, najkrajšie epose človečenstva a všetkých časov zaváňajú slanistým zápachom mora. Ono spokojno i búrno šumí do ich božských hexametrov.) Jazyk na bakarskej nautickej škole je horvatský — pravda, učia sa i druhým jazykom, zvlášte italskému, panujúcemu ešte vždy na Adriatike. Nuž veď západné jej pobrežie tvorí Itália, s národom, keď i slabým politicky, no národne veľmi silným, rozpínavým, s národom, ktorý môže sa chlúbiť trojnásobnou kultúrou a starinou, rešpekt vzbudzujúcou.

Vyjdúc z bakarského zálivu, skoro ukázala sa na brehu vľavo Kraljevica, mesto pomorské, taktiež biedou stenčené a austriackou starostlivosťou zúbožené. Nad samým morom vypína sa do výšky hrad Frankopánov, veľký, impozantný hrad, teraz kláštor jezuitov. Niektorí páni žurnalisti binoklovali na bývalý hrad frankopanský s istou liberálnou ironiou — no razom sídlo jezuitov zapestrelo sa zástavami, na podhradí zadunely mažiare a s balkonov a okien páni pátri kývali bielymi ručníkmi v ústrety pomaly plávajúcemu korábu. A molo naplnilo sa hlúčkom ľudí, oduševneno nás vítajúcich. Zase zavznela Tomášikova hymna, srdcia živšie zabúchaly, na očiach mnohých sperlily sa slzy. No koráb zašumel svojou krutkou a Kraljevica zmizla.

A pomaly povstávalo na lodi všeobecné bratanie, cit rodinný, priateľský. Ľvíčence hraly sa s baránkami a kocúrkovia s myškami. Loď nie je tabuľa, ani poradná sieň, kde všetko ide pod istým kommandom, pod auktoritou predsedov a riaditeľov stola. Tu je všetko voľné, nenútené, rovné, nevelené; gruppy svobodne tvoria sa a zase svobodne sa rozptyľujú, nik nebanuje, že sa pripojil ku skupine, nik nebanuje, keď sa odialil. Na nose lodi, nad ostrým uhlom, režúcim vodu, na samom zadku za kormidlom, nad vrtiacou sa a šuminy tvoriacou krutkou, pod plachtovým baldachýnom na palube, v elegantnom salónku kajuty — všade najdeš ľudí veselo, nenútene besedujúcich a jeden druhého uvažujúcich. Nik sa nevypína nad druhého, nerobí sa „wichtig“, nerysuje sa. A veď to ani nemožno!! Kto by chcel urobiť sa smiešnym pod týmto južným, tuho-modrým nebom, v tejto vyberanej, vysoko vzdelanej spoločnosti?

Hostiteľ bol nevidný, všetko išlo darom, padalo s neba. Pravá Arkádia, pravá, krátka, no milá idylla! Ach, keby s ňou len tak tuho nekontrastoval život skutočný! Ach, keby si mohol, človeče, ušlý od mnohoročnej práce, keby si mohol tento arkadický cit sdielať so svojimi milými, blízkymi, so svojimi drahými bratmi a sestrami slovenskými! Keby si mohol všetkým sdeliť svoj dojem, svoje radostné rozčulenie nad krásami kraja, mora, neba! Náručie úzke — šíry cit!

Tu nad šumiacou krutkou, pováľaní na loďných povrazoch, po dlážke palubnej, na stopke ohromnej kotvy, shromaždili sa slovinskí mladí ľudia, tuším členovia speváckeho spolku, a počali spievať svoje prekrásne slovinské piesne. Kto nepočul slovinského spevu, ťažko si predstaví jeho ľubozvučnosť a pravú južnú nehu. Harmonické je to ako organ, sladké ako med. Potom prešli na horvatské ohnivé melodie, z tých na ruskú „Ne šej ty mne, matuška, krasnyj sarafan“ a končili s „Bože, caria chrani“. Klobúky letely s hláv.

A už sme ticho, bez prívetu, bez vítania plávali okolo krásnej, no nemej Crkvenice. Na tuho-zelenom úzadí dvíha sa tam štyriposchodný palác, hôtel Therapia, s nízkymi arkádami. Ale to len tak šuchlo okolo nás — sceneria menila sa bez prestania.