ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bočnými massívnymi stenami chrámu nekončí sa predná façada, ale pridané sú dve prízemné gallerie s oblukmi a kolonnami, tak že front chrámu má vlastne sedem vchodov — primnoho zachytiť jedným pohľadom celú širinu façady. Na rohu pravej bočnej gallerie zasadený je porfyrový odlomok stĺpa, privezený z Ptolomäe (Pietra del Bando), s ktorého oznamovali národu nové zákony.

Bolo už 11 hodín, keď sme sa octli u tohoto stĺpa a stáli pred hlavnou bránou Dóžovského paláca, opierajúcou sa o samý chrám — Porta della carta (na bránu pribíjali uzavretia senátu, preto: carta). Okrúžili nás čičeroni, prihovárajúc sa nám rozličnými jazykmi: taliansky, francúzsky, nemecky, rusky, no my sme ďakovali. I tak chceli sme po prvý raz len bežne preleteť palác, odniesť si iba všeobecný dojem.

Ale Porta della carta už zastavila náš let. Je to dielo Bartolomeja Buona, gotika s prvými zábleskmi veselej renaissance. „Architektonickým drahokamom“ nazývajú bránu; nad vchodom skvie sa mramorový reliéf, dóža Foscari kľačí pred okrýdleným ľvom veneciánskym. Lev s antropomorfickou tvárou drží v pravej labe knihu s nápisom: „Pax tibi Marco evangelista meus“, prastaré motto republiky. Zprava i ľava šibú štíhle vežice s nišami a v nišiach štyri sochy, zvlášte krásne sú Fortitudo (chrabrosť) a Temperantia (miernosť). Nad ľvom v prostriedku na krútených stĺpikoch sú bohaté gotické rosetty, prepäté pologotickým oblukom, nad ním fantastický stredoveký štít, okrúžený gotickými fialami, krabbami, listmi, medzi ktorými ihrajú, lašujú, preliezajú, škádlia sa nahé detské figúry s pravou renaissančnou veselosťou a životnosťou. To sa už mocne prebíja nový štýl staro-gotickými mrežami, kľukami, špicami a hranatými ornamentmi, na ktoré sa náš Kollár tak hneval, že túto bránu, jedno z najkrajších diel Itálie, ani nespomenul. Jemu bola nemilá nemeckosť gotiky, kdežto gotika je síce plodom románo-germánskeho ducha, ale naskrze nie výlučným vlastníctvom Nemcov. Prv, než v Germánii, bola ona vo Francii a v Španielsku. Kollár išiel tak ďaleko, že prízemné arkády Dóžovho paláca nazval „vlašskými“, a ony sú čisto gotické.

Zpod brány dosť tienistým korridorom vojde sa na dvor Dóžovho paláca (Corte). Práve mierne pološero bránovej chodby zdá sa byť schválne, aby ťa tým väčšmi ohromila jasnota a nekonečná, neopísateľná skvostnosť dvora. Najdeš sa pred širokými mramorovými „Schodmi obrov“ (Scala dei giganti), vedúcimi na prvé poschodie východnej façady paláca. Meno schodom daly dve sochy Jacopa Sansovina: Mars a Neptun, stojace po oboch stranách schodov na poschodí. Sochy vynikajú nie tak krásou, ako obrovskými rozmermi a istou renaissačnou samostatnosťou umelca, obdareného tvorivou silou. No do tohoto báječného celku primykajú znamenite. Samé schody, ich zábradlia z bieleho mramora sú veľkým svedectvom veneciánskeho bohatstva a istej piety umeleckej: na bočných stenách zábradlia v cvikloch vinú sa ornamenty, mäandre, perličky, figúrky, kresané do mramora s nevyrovnanou láskou k dielu — pravá zlatnícka práca v mramore — čistota foriem, bohatosť motívov pri priamo klassickej tichosti. A nad schodmi ohromná, dlhá, vysoká, východná façada počiatočnej renaissance.

Dvor Dóžovho paláca bol stavaný za času najvyššej moci republiky, okolo roku 1500. Počal ho stavať Antonio Rizzo, dostavili ho iní, tak že badať nejednotu plánu. No všetky štyri poschodia tejto vysokej budovy sú dekorované takou nesmiernou bohatosťou, krásou a vzletnosťou fantázie, že ľahko zabúdaš, ba priamo ani nezbadáš bez upozornenia, niektoré nesrovnalosti. Istá nesymmetričnosť façady robí ju malebnou a oku lahodiacou. Prízemie je chodba na pilieroch s okrúhlymi oblukmi, prvé poschodie chodba na pilieroch so špicatými oblukmi, s predpostavenými stĺpmi, a potom prídu ešte dve poschodia a nad nimi dvojitý karnis! Druhá façada od mola je jednoduchejšia, na tretiu od piačetty sa už nepamätám. Na ľavo od „Schodov obrov“ je štvrtá façada, malá, ale prekrásna. Tam je i malý dvor, oddelený od veľkého železným zábradlím. Na tomto dvore sú teraz zlomky a zachránené ornamenty srútenej Campanily a Sansovinovej Loggetty, ktorá bola sa opierala o vežu. Tam videl som i zvon, ktorý zázrakom zostal celý, keď sa Campanila srútila na hromadu, vlastne sama do seba vpadla — na šťastie súsedných stavísk. Iba Loggetta zmizla pod rumami, ale že ju obnovia, lebo bronzové veci nevzaly zkazu a plány majú v archíve.

Vyjdúc schodmi na platformu, s ktorej sa novovyvolený dóža ukazoval národu, a obrátiac sa tvárou k bráne, na ľavo skvie sa ohromný dvor so slávnymi bronzovými cisternami (tiež samý ornament, samý relief), na pravo malý dvor s brilliantnou façadou od Ant. Rizzo, oproti schodom v dvoch nišiach bránových Adam a Eva od tohože Rizzo — sochy, patriace k najlepším plastickým dielam včasnej renaissance (1462). Eva stojí v úplnej nahote, s tvárou odvrátenou studom a zahanbením; Adamovi znať hlboké pokánie nad priestupkom a ľútosť nad vyhnaním z raja. A už teraz treba sa odvrátiť od blesku, krásy, bohatstva, malebnosti Corte a kúpiť si za dve líry vstupný lístok do vnútra paláca. V chodbe prvého poschodia, jednoduchej, ale okrášlenej po celej dĺžke hermami a bystami najslávnejších mužov Venecie (Dandolo, Nicolo Zeno, Marco Polo, Tiziano Veccelio [„principe della pittura Veneziana 1477 — 1576“ znie nápis na jeho herme], Tintoretto, Dante, Petrarca, Mocenigo, Sansovino, Leopardi, Bellini, Palma Vecchio, Giorgione, Veronese, Tiepolo atď. atď.), nachádza sa pre chudobného entuziastu smutný oblok, ktorým treba podať obolus. A o dva-tri kroky otvárajú sa už Scala d’ oro (Zlaté schody), vedúce priamo do teremov paláca, predtým prístupné len nobili, ktorých mená zaznačené boly v „Zlatej knihe“, matrike to najvyšších pánov. Dnes postačia dve líry. Sic transit gloria mundi.